Podľa odhadu UNESCO necelé 2% postihnutých detí na svete navštevujú nejaký typ školy. Ľahko si možno predstaviť dosah tejto hroznej štatistiky na rodiny. Matky, ktoré by za normálnych okolností nastúpili do zamestnania alebo by sa venovali svojej kariére, musia zostať doma. Stáva sa, že tak isto skončí aj ďalšie dieťa z rodiny, zvyčajne staršia sestra, ktorá nevyužíva možnosti svojho vzdelania a osobného rozvoja.
Preto rodičia na celom svete bojujú za získanie prostriedkov na vzdelávanie len preto, aby pomohli dieťaťu, ale aj celej rodine. V niektorých prípadoch rodičia zakladajú fondy a sami zriaďujú školy (Mittler, 1997).
V zásade ako uvádza J. Michalík (1999) by mal byť rešpektovaný princíp návštevy školy, najbližšie miestu bydliska žiaka, podriadený však právu slobodnej voľby rodičov dieťaťa. A to vrátané žiaka so zdravotným postihnutím. Práve u tejto skupiny detí sa však nedá požiadavkam blízkosti bydliska vždy zaistiť. V súčasnosti skôr výnimočné, ale aj do budúcnosti, s rozvojom špeciálnej pedagogickej podpory, nebudú zrejme úplné všetky školy pripravené na prijatie dieťaťa s každým druhom postihnutia.

Už teraz by však škola, ktorá sa rozhodne dieťa s postihnutím prijať, mala spĺňať určité minimálne požiadavky. Nejde len o náležitosti správneho riadenia, architektonických bariér a možnosti poskytnutia špeciálnych pomôcok. Ide o ďalšie aspekty, ktoré ovplyvnia úspešnosť integrácie dieťaťa s postihnutím.
Na prvom mieste je nutné uviesť celkovú výchovnú atmosféru v škole. Tú ovplyvňuje vedľa sociokultúrneho zázemia žiakov najviac úroveň pedagogického zboru a vedenie školy. Pre pokiaľ možno bezproblémový pobyt dieťaťa s postihnutím v škole je rozhodujúci i stupeň motivácie spolužiakov a ich vzťah ku vzdelaniu a štúdiu (Michalík, 1999).
Pohybovo postihnuté deti obvykle nastupujú do školy o rok neskôr, mávajú odklad školskej dochádzky. Dôvodom k odloženiu ich nástupu do školy býva predovšetkým sociálna nezrelosť a z nej vyplývajúca nepripravenosť prijať sociálnu záťaž, spojenú s rolou školáka. Tá vyžaduje väčšiu samostatnosť a schopnosť plniť určité povinnosti, čo predpokladá i zrelšiu úroveň autoregulácie. Mnohé pohybovo postihnuté deti bývajú ešte na začiatku školského veku príliš závislé na rodinnom prostredí, málo samostatné, infantilné a chýbajú im mnohé sociálne schopnosti. Nemajú dostatok skúseností s vrstovníkmi, nedokážu s nimi komunikovať, zotrvávajú vo svojej roli nesamostatného dieťaťa. Na druhej strane sú pohybovo postihnuté deti (pokiaľ nemajú postihnutú motoriku hovoridiel) schopné integrácie do bežnej školy, pretože sú zásadným spôsobom obmedzené len v oblasti motoriky. Sociálna neskúsenosť je sekundárnym problémom, ktorý je možné vhodným výchovným pôsobením odstrániť (Vágnerová, 2001).

V Prešove v školskom roku 1992/1993 sa začala realizácia založenia integrovaných tried na ZŠ Prostějovskej. V ďalšom roku bol sprístupnený rehabilitačný komplex pozostávajúci z rehabilitačnej miestnosti, herne a malej vodoliečby. Škola je v činnosti dodnes.
Deti v Centre mládeže Radosť navštevujú alebo navštevovali už spomínanú integrovanú základnú školu na Prostějovskej ulici v Prešove. Po ukončení štúdia len niektorí nastúpili na strednú školu. Najčastejšie však na Obchodnú akadémiu, ale len s veľkými ťažkosťami sa im podarilo štúdium ukončiť, prípadne zo školy odišli, pre ťažkosti v štúdiu, keďže učebné osnovy neboli prispôsobené ich požiadavkám a schopnostiam.
Podľa M. Sládečkovej (1997) by vzdelanie malo umožniť osobám so zdravotným postihnutím:
-dosiahnuť čo najvyššiu úroveň osobného rozvoja,
-získať podnety k učeniu, pomocou pomôcok uľahčiť učenie,
-prijať svoje postihnutie a dosiahnuť schopnosti potrebné ku prekonaniu obtiaží, ktorým musia čeliť.
Výchova a vzdelávanie by malo týmto ľuďom pomôcť dosiahnuť hmotnú nezávislosť, pokiaľ je to možné.
Vzdelávanie osôb so zdravotným postihnutím zahrňuje tri fázy: voľbu vhodnej formy štúdia (ďalšie vzdelávanie, poprípade rekvalifikácie), vlastný výchovný proces a fázu voľby zamestnania (Sládečková, 1997).

1.3.2 Zamestnanie

Zamestnávatelia neradi zamestnávajú invalidov v obave, že s tým bude spojené poskytovanie úľav vyplývajúcich zo zdravotného stavu takéhoto zamestnanca. Úprimná pomoc telesne postihnutým by mala preto spočívať v tom, že štát bude podporovať vznik takých zariadení, resp. činnosť takých podnikov, a podnikateľov, ktorí budú vytvárať potrebné podmienky pre pracovné uplatnenie postihnutých (Habšudová, 1994).
Ľudia na celom svete, riešia túto situáciu najrozličnejšími spôsobmi. V mnohých prípadoch našli miesto pre svojho dospelého syna alebo dcéru vo svojej vlastnej práci alebo rodinnom podniku. Inokedy zase založili družstvá, aby im umožnili vykonávať produktívne platené zamestnanie. V ďalších prípadoch rodičia a priatelia sami založili dielne a v niektorých prípadoch sa im podarilo získať finančnú podporu od verejných alebo obchodných či priemyselných inštitúcií (Mittler, 1997).

1.3.3 Postihnutý a „elita postihnutých“

Podľa L. Požára (1997), ide o postihnutých jednotlivcov, ktorým sa podarilo dosiahnuť vysoké spoločenské postavenie a nadpriemerné výsledky vo svojej práci. Značnú úlohu pri utváraní ich osobnosti mala tzv. prekompenzácia alebo superkompenzácia tomuto problému sa v minulosti venovali aj A. Adler a W. Stern.
W. Stern formuluje tézu „Čo ma neničí, to ma robí silnejším“ a poukazuje na to, že zo slabosti vzniká sila, z nedostatkov vznikajú schopnosti.
Podstata prekompenzácie je v tom, že každé poškodenie vyvoláva zo strany organizmu ochranné reakcie, ktoré sú oveľa energickejšie ako tie, ktoré sú potrebné na paralyzovanie bezprostredného nebezpečenstva. Takto organizmus nielen kompenzuje utrpenú škodu, poškodenie, ale vždy produkuje nadbytok, previs nad nebezpečenstvom, čo ho uvádza do vyššieho stavu bezpečnosti, ako bol stav, v ktorom sa nachádzal pred vznikom tohto nebezpečenstva. Už Adler upozornil na to, že menejcenné orgány, ktorých fungovanie je pre defekt sťažené alebo narušené, nevyhnutne vstupujú do boja s vonkajším svetom ktorému sa musia prispôsobiť. Tento jav je sprevádzaný chorobnosťou a úmrtnosťou, skrýva však v sebe aj zvýšené možnosti prekompenzácie. Pociťovanie defektnosti orgánov je pre indivíduum trvalým stimulom k rozvíjaniu psychiky.

Skutočnosťou je, že uvedomenie si menejcennosti alebo komplex menejcennosti, ktorý vzniká u jednotlivca ako následok postihnutia, je vlastne hodnotením vlastného sociálneho postavenia a práve to sa stáva hlavnou hybnou silou psychického vývinu. Znamená to teda, že defekt, neprispôsobenosť, menejcennosť – to nie je iba mínus, nedostatok, negatívna veličina, ale aj podnet na prekompenzáciu. Adler z toho vyvodzuje „základný psychologický zákon o premene organickej menejcennosti k psychickému usilovaniu ku kompenzácii a prekompenzácii.“
Treba si však uvedomiť, že superkompenzácia, je iba krajným bodom jedného z dvoch možných vyústení tohto procesu, jedným z dvoch pólov takéhoto vývinu skomplikovaného postihnutím. Druhým pólom je neúspech kompenzácie, útek do choroby, neuróza, úplná asociálnosť psychologického postavenia.
V konečnom dôsledku, je potrebné sa inšpirovať jednotlivcami, ktorým sa podarilo svoje postihnutie sociálne prekonať a úspešne skončili vysokoškolské štúdium a adekvátne sa zaradili do pracovného procesu ako napr. A. Suvorov, H. Kellerová, O. I. Skorochodová a prvá úspešne vzdelávaná žena na svete J. Bridgmanová.
Práve títo vynikajúci postihnutí jednotlivci motivujú ďalších postihnutých k dosiahnutiu vyššieho stupňa vzdelania, k vynikajúcim pracovným alebo športovým výkonom. „Elita“ má tiež mimoriadny význam pre ovplyvňovanie postojov spoločnosti k postihnutým. Často stačí, aby sa ľudia „na vlastné oči“ presvedčili o tom, čo dokáže telesne postihnutý človek, a ich postoje sa veľmi výrazne začnú meniť.

Talent je vzácny fenomén, treba si ho chrániť a rozvíjať. U postihnutých je to ešte dôležitejšie a nazdávame sa, že pre skutočný rozvoj talentov z radov postihnutých sme doteraz urobili málo (Požár, 1997).
Pracovné schopnosti zdravotne postihnutých občanov, ktoré sa neraz nielen vyrovnajú schopnostiam zdravej populácie, ale ich aj prevyšujú, sa propagujú na tzv. Abilympiádach, čo je celosvetová súťažná prehliadka pracovných schopností a zručností zdravotne postihnutých občanov. Súťaží sa napr. v pletení, háčkovaní, aranžovaní kvetov, ale aj v riadení automobilu, či sústružení z dreva.
Taktiež sa popri olympijských hrách, konajú aj paralympijské hry, ktoré zahŕňajú osem paralympijských športov (atletika, cyklistika, lukostreľba, plávanie, stolný tenis, streľba, tlak na lavičke a volejbal). Aj tu máme elitu postihnutých plne obsadenú: A. Kánová, R. Kaufman, M. Prokeinová a iní.
Je potrebné podporovať a posilovať psychiku postihnutých a ukázať im, že aj oni k „elite“ raz môžu patriť.

1.3.4 Zmena postojov verejnosti

Ako uvádza P. Mittler (1997), zmeniť postoje verejnosti je prvoradou úlohou organizácií zameraných na postihnutých ľudí v každej krajine. Bez podpory širokej verejnosti nie je pravdepodobné, že sa budú ich vlády usilovať zlepšiť či už kvantitu, alebo kvalitu služieb a pomoci postihnutým a ich rodinám alebo urobiť niečo viac, ako len zúčastnene počúvať požiadavky dobrovoľných alebo profesionálnych organizácií na zlepšenie.
Jedným z rozhodujúcich predpokladov úspešnej školskej i sociálnej integrácie postihnutých ľudí sú postoje intaktnej verejnosti a najmä rodiny, najbližších priateľov, učiteľov i spolužiakov k postihnutému jednotlivcovi. Vzájomné poznávanie prehlbuje vzájomné porozumenie, odbúrava predsudky, strach, prílišnú ľútosť alebo prípadný odpor voči postihnutému jednotlivcovi. Verejnosť prijíma postihnutých rozdielne. Na tento fakt má, okrem iného, vplyv druh a stupeň postihnutia.
Akceptovanie telesne postihnutých našou spoločnosťou nie je v súčasnosti výrazne negatívne. V tomto smere nastal v posledných desiatich rokoch značný pozitívny posun. Je to spôsobené jednak vyššou informovanosťou verejnosti o postihnutých vôbec a jednak skutočnosťou, že ak sa u nás hovorí o „postihnutých“, zvyčajne majú ľudia na mysli práve „telesne postihnutých“. Práve o tejto skupine postihnutých existuje najviac filmov, televíznych relácií, športových súťaží a pod., čo zapríčiňuje to, že bežný občan si pod pojmom „postihnutý predstavuje najmä „vozíčkara“ (Kvasnicová – Požár, 2000).

Medzinárodný rok rodiny a následné aktivity vytvárajú ideálnu príležitosť v každej spoločnosti zamýšľať sa nad spôsobmi, ako pomáhať vytváraniu pozitívnejšieho obrazu o postihnutých ľuďoch a ich rodinách. Správy z mnohých krajín potvrdzujú, že sa tejto príležitosti chopili. V tlači sa publikovalo nespočetne veľa článkov, vysielali sa televízne a rozhlasové programy, organizovali sa besedy v školách a mnohé iné podujatia. Cieľom týchto aktivít nie je vyvolať ľútosť či súcit alebo dokonca získať peniaze, ale ukázať, čoho sú postihnutí ľudia schopní, v čom sú prospešní spoločnosti a čo môžu dokázať v budúcnosti (Mittler, 1997).