Temperament sa prejavuje na charaktere aktivity a práceschopnosti, charaktere komunikatívnosti alebo sociálneho kontaktu, charaktere pohyblivosti alebo ľahkosti prispôsobovania sa k menlivým podmienkam na vyrovnanosti správania. Temperament je prvotný, najvšeobecnejší obraz správania jednotlivca, ktorý sa mení postupným hromadením životných skúseností a vystupuje ako dynamická stránka zložitých životných vzťahov osobnosti. Temperament sa pretvára vplyvom novoutvorených charakterových vlastností. Vývin charakteru a temperamentu je vzájomne podmienený proces.

Ak by som bol niekto iný a mal by som charakterizovať moju osobnosť tak by som začal asi tým, že ten Lukáš je ale ukecaný ale keď príde niekto cudzí zrazu sa zakríkne a je ticho ako na pohrebe. Najprv potrebuje každého preskúmať, spoznať a až potom sa odváži niečo povedať. Po nejakom čase je opäť taký ukecaný ako pri známych ľuďoch. V spoločnosti je celkom príjemný a zábavný. No ale doma. Je to strašné. Keď ho niečo baví dokáže pracovať naozaj ako včelička, ale keď je niečo nezáživné a nezaujímavé tak potom mu nič nejde tak od ruky. Je dosť náladový a dokáže sa nahnevať aj z maličkosti, ale potom ho to mrzí a radšej sa hneď udobrí. Tak taký je asi Lukáš v stručnosti. Asi to nebude vôbec objektívne hodnotenie, ale asi takto sa vidím ja.

Človek je bytosť aktívna a činná. Dokonalosť človeka spočíva aj v tom, že sám seba môže opravovať, zdokonaľovať a rozvíjať. Sebazdokonaľovanie, alebo sebarozvíjanie človeka je determinované, teda podmienené potrebami života a činnosti osobnosti v spoločnosti. Aby mohol človek žiť, musí pracovať, aby mohol pracovať, musí vstupovať do dvojakých vzťahov s prírodou a do vzťahov s ľuďmi, spoločnosťou. Človek sa nerodí s vlastnosťami a zručnosťami, na život ho pripravuje sám život. Rozhodujúci význam má pri utváraní osobností výchova. Tá vytvára v človeku nevyhnutné predpoklady na sebavýchovu a konkrétne morálno-psychické, poznávacie a vôľové vlastnosti. Ak sa človek má sám vychovávať, musí : 1. mať životný plán, ktorý zodpovedá istému životnému stanovisku, 2. musí poznať vonkajšie požiadavky a vlastné možnosti, 3. musí sa vedieť ovládať a docieľovať vytýčené úlohy. Už v detstve sa vštepuje dieťaťu predstava čo je dobré a čo je zlé, čo môžu robiť a čo nie. Ale až v zrelom veku sebavýchova vychádza z jasne uvedomovaného ideálu a plánu života. Sebavýchova má pri utváraní osobnosti veľký význam. Je celkom pochopiteľné, že čím je osobnosť samostatnejšia, tým je tvorivo aktívnejšia v pôsobení na vonkajší svet, ako aj v pôsobení na seba, na svoj vnútorný svet.

Človek sa učí počas celého života a neustále sa vyvíja. Ako sa hovorí „nikto múdry z neba nespadol“ takže aj za hlúposť si môže človek sám . Avšak treba si uvedomiť, že ľudia sú takí, ako ich vychovali ich rodičia a tak nikdy nikoho nesmieme ponižovať, ale naopak snažiť sa pomôcť. Človeka nikdy neberieme ako vec, ale každí jeden je niečo „extra“, bez ohľadu na jeho vek, pohlavie alebo farbu pleti. Všetci sme ľudia a každý z nás je niekto. Škoda len , že sa na to zabúda a aj v takej organizácií ako je napr. zdravotníctvo, kde som sa rozhodol zakotviť. Je tam strašne veľa nedostatkov a najmä tam sa zabúda na ľudskosť. Na to, že pred nami leží človek, jedinečná osobnosť a nie len nejaká diagnóza, choroba. Dúfam, že som v tejto práci s pomocou odbornej literatúry správne vystihol rozličnosť ľudských osobností to, že každý z nás je individualita aj keď sa v mnohom podobáme.