- o zložke vegetatívnej hovorí Aristoteles vo svojom spise O duši len stručne
- uvažuje o funkčnej súvislosti, jednak v smere horizontálnom, teda v určitej vývojovej hladine a v smere vertikálnom, teda funkčné vzťahy medzi hladinami;
Najväčšie miesto v Aristetolovej psychológii zaberá analýza základnej funkcie, ktorou sa prejavuje duša senzitívna, teda analýza zmyslového vnímania resp. pociťovania.

Spoločným ústredím a zmyslom je podľa Aristotela senzitívna duša ako taká. PO stránke telesnej je týmto ústredím srdce ako ústredný orgán senzitívnej duše.
Najvyššia, len človeku vlastná zložka nús, ako princíp myslenia nie je vo svojej činnosti viazaná na žiadny telesný orgán, predstavuje tento názor o význame srdca Aristetolov názor o ústredí duševnej činnosti vôbec, teda jeho lokalizačnú hypotézu. Bol to, ale jeho zrejmý omyl, vďaka svojmu prírodovedeckému prístupu. Usudzoval na základe toho, že nepoznal funkčný význam nervov, že mozog nemôže byť orgánom pociťovania, pretože citlivosť majú i zvieratá a u ktorých nie je vždy vyvinutý. Ďalej mylne konštatoval, že mozog je bezkrvným orgánom. Tým, že za ústredie duševna považoval srdce, prikladal veľký biologický význam, lebo sa v ňom sústreďuje „vnútorné telo“. Čím má živočích viac vnútorného tepla, tým stojí vyššie po stránke duševnej. Mozgu pripisuje protichodnú resp. kompenzačnú funkciu a považuje ho za ochladzovací orgán. Podľa Aristotela má človek najviac vnútorného tepla a preto má aj najväčší mozog. Vynikajúca duševná schopnosť človeka sa zakladá na primeranom spojení vnútorného tepla s ochladzovacou funkciou mozgu.

Aristetolovo učenie o rozume hovorí, že len človeku vlastnej zložke je prisúdená mohutnosť myslenia a vlastného poznania. Aristoteles rozlišuje rozum činný a trpný, čím na duševnú zložku aplikuje základné pojmy a formy. O trpnom rozume hovorí vzhľadom k tomu, že vytváranie pojmov je determinované vnútornými objektmi, ktoré na dušu pôsobia. V skutočnosti Aristoteles vyzdvihuje že „duša je nejako všetkým, čo je“, takže sa tiež môže stať všetkým, čo je a čo na ňu pôsobí.
Činnému rozumu pripisuje výnimočné vlastnosti:
- nie je viazaný na telesný orgán;
- je nesmrteľný a večný, zatiaľ čo duša a tiež trpný rozum zanikajú spolu s telom;
- jeho pôvod nie je prirodzenej povahy, je niečím božským, z vonka pristupujúcim do duše;

Duša sa tiež vyznačuje tým, že na rozdiel od rastlín, živočíchy majú schopnosť pohybu. Hybným činiteľom je žiadosť a určujúcim činiteľom je predmet žiadania.
Už u Aristotela je naznačená schéma elementárnej psychickej reakcie, ktorá sa vyznačuje 3 stránkami:
- poznávacia
- citová
- snahová
Naznačujú to slová Aristotela: „Tam, kde je vnímanie, či pociťovanie, je i príjemnosť a nepríjemnosť, a tam kde je toto je nutná i žiadosť“.

SOKRATES
( 469 – 399 p.n.l.)
Svoje povolanie (resp. poslanie) zasvätil výchovnému pôsobeniu. Mal iné zameranie tohto výchovného pôsobenia ako sofisti . Pre Sokrata je zdatnosť ( cnosť) chápaná v mravnom zmysle, teda šlo mu o výchovu charakteru (v užšom etickom zmysle). Nešlo mu ani o logiku, ani o psychológiu ani o teóriu. Jeho cieľom bolo správne utváranie života, správne jednanie (správanie).
Pre Sokrata bola najväčším bohatstvom DUŠA ČLOVEKA. Preto hlavnou jeho starosťou bola starostlivosť o dušu a jej utváranie.
Hlavným životným cieľom má byť teda sebazdokonaľovanie; t.j. dosiahnutie pravej zdatnosti, tým je príznačná sokratovská rozumnosť a múdrosť.
Sokrates vedome neprikladá dôležitosť poznania sveta v celku, ale pokiaľ ide o človeka, zameriava sa predovšetkým na jeho dušu, na jeho vnútro, presnejšie povedané na jeho mravnú podstatu.
Cieľom jeho filozofickej diskusie je pôsobenie na dušu človeka v záujme jeho mravného utvárania. To znamená radikálnu zmenu predmetu filozofovania i jeho spôsobov a zmyslov, zmenu, ktorou má Sokratovo vystúpenie významné miesto v dejinách psychológie.