PLATÓN
( 427 – 347 p.n.l.)
Vrcholným prejavom Platóna, ktorý bol ovplyvnený predovšetkým Sokratom, bolo idealistické učenie. Jedným z hlavných rysov jeho filozofie je ostro vyhradený dualizmus a vidieť to i v jeho názoroch na človeka, v jeho viere v nesmrteľnosť duše, ktorá je od tela odlišná. Otázka, čo je pre Platóna duša, je tesne spojená s otázkou, aké je jej mravné určenie. Chápanie duševna je podstatne spolu určované kritickými hodnotami a v poslednej inštancii, predstavami a náboženskými motívmi. Platónova metafyzika duše zostáva v orfických, mysticko – náboženských predstavách. Aj u Platóna je viera v nesmrteľnosť duše vopred daným východiskom. Dušu začleňuje do svojej základnej koncepcie tým spôsob, že z nej robí akýsi spojovací článok medzi nadzmyslovým a časovo - priestorovým svetom zmyslových javov. Duša podľa Platóna nie je ideou, ale tým, čo telo oživuje a čo ním pohybuje. Je len spriaznená so svetom ideí, ale len so svojou najvyššou, a to rozumovou zložkou. Podľa neho i rozumové poznanie je akousi obdobou procesu vnímania. Duša musí byť svojou najvlastnejšou podstatou, ktorou je práve rozum, príbuzná ideám, ak by teda mala mať schopnosť vnímania. Touto svojou podstatou je tiež nesmrteľná a netelesná. Je pred telom, teda niečím prvotným v pomere k nemu. „Padám do zrodenia“, teda vtelením sa duša stáva účastnou časovo – priestorového, zmyslového sveta. Telo ju, ale znečisťuje. Vplyvom telesnosti sa k duši pripínajú nízke pudy a žiadosti, ktorými je k zmyslovému svetu priťahovaná až nakoniec sa stane súčasťou tela. Teda sama sa stáva „telesnou“.
Podľa Platóna je telo pre dušu „väzením“. „Kedykoľvek sa snaží skúmať niečo s telom..., je od neho klamaná“, ( Faidon, 65). Tým sa duša znečisťuje, znetvoruje a odcudzuje svojmu najvyššiemu určeniu.
Platónov výklad o láske sa týka, v dnešnej terminológii povedané motivačnej stránky duševna, alebo erós. Je to pre neho niečo podobné ako libido pre Freuda; akýmsi základným, rôzne sa prejavujúcim a premieňajúcim pudom. Táto metafyzika lásky je integrálnou zložkou jeho metafyziky duše.

Platón požil prvý prepracovaný pokus o rozlíšenie základných vrstiev psychiky a rozlišuje 3 základné zložky duše:
1) ROZUMNÁ (logistikon, nús)
2) ŽIADOSTIVÁ ( epithymétikon)
3) VZNETLIVÁ (thymoeides)

Prvá – rozumná zložka je vyššou zložkou duše a vznetlivá, ako tá nižšia zložka je nadradená žiadostivej zložke. Vznetlivá zložka má akúsi sprostredkujúcu úlohu medzi žiadostivou a rozumnou).
Témy o zložkách Platón rozvádza resp. popisuje v Ústave (kn. IV.). Snaží sa o ich rozlíšenie a ich vzájomné vzťahmi určiť empiricky.
Platón nehovorí o vrstvách , ale o častiach a zložkách. Nehovorí ani o osobnosti, ale o človeku a jeho duši. Že tieto zložky sú i v jeho pohľade vertikálne usporiadanými „inštanciami“, je vidno i z výkladu o ich somatickej lokalizácii a fyziologickej väzbe.

Sídlom rozumu , ktorý je božskou, nesmrteľnou časťou duše, je hlava a časť smrteľná sídli oddelene od nej, teda v trupe. Vznetlivá zložka je uložená v hrudnej dutine, a fyziologickým orgánom vznetlivosti je srdce. Horšia zložka nerozumovej, smrteľnej duše – žiadostivosť, má sídlo ďaleko od hlavy, aby, čo najmenej rušila v činnosti rozumovú zložku. Vlastne, presnejšie povedané, je jej pravým antagonistom. Od vznetlivej zložky duše je oddelená bránicou a uložená v brušnej dutine, sústredená okolo pečene. Tieto 3 zložky sú síce vertikálne rozvrstvené, oddelené, ale sú to aj spolu komunikujúce funkčné oddiely. Na mozog je viazaná božská, rozumná duša a na oddiel miechy sú viazané nižšie smrteľné časti duše. V Platónovom chápaní nie je však rozumná zložka len schopnosťou k vyššiemu poznaniu, vyznačuje sa i túžbou po pravde, Platón ju výslovne charakterizuje ako „milovaná vedenia“. A ak má táto vodcovská zložka (rozumná) svoju snaživú stránku, je tiež „žiadostivá“. Ale rozdiel po tejto snaživej stránke je však v predmete snáh. Vyššia zložka je žiadostivá vedenia, a nižšia zložka je žiadostivá pitia, jedenia, sexuálneho styku, peňazí a hmotného zisku ako prostriedku ako uspokojovania týchto základných resp. hmotných potrieb. Platón ju preto nazýva zložkou milovanou peňazí, zisku.

So snahami resp. motivačnými tendenciami, ktorými sa zložky vyznačujú, súvisia i určité citové snahy. Zatiaľ, čo zložka rozumná je milovaná vedenia a žiadostivá hmotného zisku, je zložka vznetlivá „milovaná víťazstvom a cti“. Je zameraná k dosiahnutiu moci, prevahy, dobrej povahy a slávy. A preto ju Platón vyčleňuje a umiestňuje medzi najvyššiu a najnižšiu zložku. Je prejavom hnevu, rozhorčenia, jedným slovom : prejavom stenických afektov, ktorými človek reaguje na všetko, čo ohrozuje jeho dobrú povesť v očiach druhých.
Tieto „časti duše predstavujú vrstvy osobnosti a toto chápanie osobnosti môže slúžiť ako základ charakteristiky a typológie. Vodcovskou myšlienkou je, že odlišnosť typov ľudských pováh sa zakladá na povahe tej, či onej zložky duše.

Filozofický typ, teda typ múdrosti sa zakladá na prevahe rozumovej zložky - ústava aristokratická.
Ak má prevahu stredná zložka, vzniká typ človeka milovného, ktorého prednosti sú víťazstvo a cnosť – timokratická ústava, predstavuje lakonskú ústavu.
Tretia zložka – žiadostivý a v súvislosti s tým lakotný diel duše predstavuje povahový typ človeka, ktorý miluje zisk a zo všetkých hodnôt si najviac váži peniaze – ústava oligarchická.
Toto sú 3 hlavné typy povahy, dané prevažne jednou z troch zložiek duše a zodpovedajúce 3 typom ústavy.
Okrem týchto 3 zložiek, uvažuje Platón ešte o ďalších dvoch:
Charakter demokratický- vyznačuje sa tým, že mu chýba jednoznačné zameranie snáh na určitú oblasť hodnôt.
Charakter tyranský: Tyran zbavuje dušu všetkej rozumnosti, vytláča z nej všetky lepšie stránky, tak naplňuje dušu šialenstvom a úplne ju zotročuje. V Platónovom hodnotení je to charakterovo najhorší typ.
Učenie o zložkách duše a povahových typoch z neho odvodených je najvýznamnejším Platónovým príspevkom k empiricky orientovanej psychológii.
Je dokladom, že Platón ako tvorca idealistickej metafyziky duše bol zároveň aj psychológom so živým zmyslom pre konkrétnu realitu duševného života.