Chápanie duše v antickej psychológii

ARISTOTELES ( 384 – 322 p.n.l.) Napísal o duši zvláštny spis ( Peri psychés, De anima, ktorý možno označiť za prvý pokus o psychologickú sústavu. Aristoteles je horlivým zberateľom skúsenostného materiálu v rôznych vedných oblastiach. Je prenikavým mysliteľom, ktorý sa snaží usporadúvať a racionalizovať pomocou určitých základných pojmov fakty vtedy známe. Týmito rysmi sa vyznačujú i jeho pojednávania „ O duši“.
- Neuplatňuje etické motívy, ktoré u Platóna zohrávajú významnú úlohu
- Vo výklade úvodného rozhľadu vyzdvihuje dôležitosť predmetu, jeho skúmanie a najzásadnejšie otázky, na ktoré sa musí zamerať. Táto úvodná časť ( ktorá tvorí jednu z troch „ kníh“ jeho spisu) je venovaná prehľadu a kritickej diskusii názorov o duši. Vytýka nedostatky a problematickosť a tak pripravuje a v istých bodoch i naznačuje vlastný názor.
- V druhej „knihe“ je podaný výmer duše a tým vlastne určitým spôsobom aj vymedzený predmet psychológie, ktorý je pre Aristotela príznačný a podstatne odlišný od predmetu našej vedy.
- u Aristotela je predmet psychológie pojmom ďalekého širšieho rozsahu, a to organického života
- Aristetolovi sa teda oblasť duševných javov a prejavov prekrýva s oblasťou životných javov a prejavov; to znamená, že predmet psychológie sa čo do rozsahu, prekrýva s predmetom dnešnej všeobecnej biológie. Aristoteles to vyjadruje napr. slovami „oduševnená bytosť sa líši od neoduševnenej veci životom“ .

Podľa Aristotela je rastlinný organizmus, ako základný biologický proces, ako aj základný fyziologický proces, výživy prejavom duševna.
- duša pre Aristotela je princípom života vôbec, teda všetkých životných činností a prejavov
- s týmto širokým chápaním súvisí, že dušu pripisuje tiež rastlinám – je to prvý základný stupeň duševna, teda DUŠA VEGETATÍVNA, Aristoteles ju nazýva duša vyživovacia (psyché threptiké)
- to znamená, že u rastlín sa pôsobením duševného činiteľa prejavuje výživou a s ňou súvisiacim rastom a rozmnožovaním
- len týmito činnosťami je charakteristický základný stupeň duševna
- u zvierat sa k tomuto základnému stupni pripisuje ďalšia zložka, a túto dušu Aristoteles nazval DUŠA POCIŤOVACIA, VNÍMAVÁ ( psyché aistheké), neskôr sa označovala v latinskej terminológii ako duša senzitívna alebo animálna
- u človeka a len u neho sa pripája k týmto dvom „dušiam“ aj ďalšia vrcholná zložka- ROZUMOVÁ a opisuje ju ako DUŠA MYSLIACA ( dianoétiké);
-toto učenie o troch zložkách duše tvorí základnú osnovu jeho psychologickej sústavy;
- podstata a zmysel tohto učenia ( učenia o 3 zložkách) sa dá vystihnúť týmito vetami:

1) Sú, čo dokonalosti 3 hlavné stupne organických bytostí, rastliny, zvieratá a človek;
2) Podľa rozdielov v ich duševnej činnosti sú rozlíšené 3 hlavné stupne duševna;
3) Duševno sa teda v prírode manifestuje stupňovito;
4) Nižšia zložka môže byť bez tej, ktorá je jej nadradená, ale nemôže to byť naopak, teda sú medzi nimi funkčné vzťahy;
5) Učenie o zložkách teda neodporuje chápaniu duše ako jednotného činiteľa;
- o zložke vegetatívnej hovorí Aristoteles vo svojom spise O duši len stručne
- uvažuje o funkčnej súvislosti, jednak v smere horizontálnom, teda v určitej vývojovej hladine a v smere vertikálnom, teda funkčné vzťahy medzi hladinami;
Najväčšie miesto v Aristetolovej psychológii zaberá analýza základnej funkcie, ktorou sa prejavuje duša senzitívna, teda analýza zmyslového vnímania resp. pociťovania.

Spoločným ústredím a zmyslom je podľa Aristotela senzitívna duša ako taká. PO stránke telesnej je týmto ústredím srdce ako ústredný orgán senzitívnej duše.
Najvyššia, len človeku vlastná zložka nús, ako princíp myslenia nie je vo svojej činnosti viazaná na žiadny telesný orgán, predstavuje tento názor o význame srdca Aristetolov názor o ústredí duševnej činnosti vôbec, teda jeho lokalizačnú hypotézu. Bol to, ale jeho zrejmý omyl, vďaka svojmu prírodovedeckému prístupu. Usudzoval na základe toho, že nepoznal funkčný význam nervov, že mozog nemôže byť orgánom pociťovania, pretože citlivosť majú i zvieratá a u ktorých nie je vždy vyvinutý. Ďalej mylne konštatoval, že mozog je bezkrvným orgánom. Tým, že za ústredie duševna považoval srdce, prikladal veľký biologický význam, lebo sa v ňom sústreďuje „vnútorné telo“. Čím má živočích viac vnútorného tepla, tým stojí vyššie po stránke duševnej. Mozgu pripisuje protichodnú resp. kompenzačnú funkciu a považuje ho za ochladzovací orgán. Podľa Aristotela má človek najviac vnútorného tepla a preto má aj najväčší mozog. Vynikajúca duševná schopnosť človeka sa zakladá na primeranom spojení vnútorného tepla s ochladzovacou funkciou mozgu.

Aristetolovo učenie o rozume hovorí, že len človeku vlastnej zložke je prisúdená mohutnosť myslenia a vlastného poznania. Aristoteles rozlišuje rozum činný a trpný, čím na duševnú zložku aplikuje základné pojmy a formy. O trpnom rozume hovorí vzhľadom k tomu, že vytváranie pojmov je determinované vnútornými objektmi, ktoré na dušu pôsobia. V skutočnosti Aristoteles vyzdvihuje že „duša je nejako všetkým, čo je“, takže sa tiež môže stať všetkým, čo je a čo na ňu pôsobí.
Činnému rozumu pripisuje výnimočné vlastnosti:
- nie je viazaný na telesný orgán;
- je nesmrteľný a večný, zatiaľ čo duša a tiež trpný rozum zanikajú spolu s telom;
- jeho pôvod nie je prirodzenej povahy, je niečím božským, z vonka pristupujúcim do duše;

Duša sa tiež vyznačuje tým, že na rozdiel od rastlín, živočíchy majú schopnosť pohybu. Hybným činiteľom je žiadosť a určujúcim činiteľom je predmet žiadania.
Už u Aristotela je naznačená schéma elementárnej psychickej reakcie, ktorá sa vyznačuje 3 stránkami:
- poznávacia
- citová
- snahová
Naznačujú to slová Aristotela: „Tam, kde je vnímanie, či pociťovanie, je i príjemnosť a nepríjemnosť, a tam kde je toto je nutná i žiadosť“.

SOKRATES
( 469 – 399 p.n.l.)
Svoje povolanie (resp. poslanie) zasvätil výchovnému pôsobeniu. Mal iné zameranie tohto výchovného pôsobenia ako sofisti . Pre Sokrata je zdatnosť ( cnosť) chápaná v mravnom zmysle, teda šlo mu o výchovu charakteru (v užšom etickom zmysle). Nešlo mu ani o logiku, ani o psychológiu ani o teóriu. Jeho cieľom bolo správne utváranie života, správne jednanie (správanie).
Pre Sokrata bola najväčším bohatstvom DUŠA ČLOVEKA. Preto hlavnou jeho starosťou bola starostlivosť o dušu a jej utváranie.
Hlavným životným cieľom má byť teda sebazdokonaľovanie; t.j. dosiahnutie pravej zdatnosti, tým je príznačná sokratovská rozumnosť a múdrosť.
Sokrates vedome neprikladá dôležitosť poznania sveta v celku, ale pokiaľ ide o človeka, zameriava sa predovšetkým na jeho dušu, na jeho vnútro, presnejšie povedané na jeho mravnú podstatu.
Cieľom jeho filozofickej diskusie je pôsobenie na dušu človeka v záujme jeho mravného utvárania. To znamená radikálnu zmenu predmetu filozofovania i jeho spôsobov a zmyslov, zmenu, ktorou má Sokratovo vystúpenie významné miesto v dejinách psychológie.
PLATÓN
( 427 – 347 p.n.l.)
Vrcholným prejavom Platóna, ktorý bol ovplyvnený predovšetkým Sokratom, bolo idealistické učenie. Jedným z hlavných rysov jeho filozofie je ostro vyhradený dualizmus a vidieť to i v jeho názoroch na človeka, v jeho viere v nesmrteľnosť duše, ktorá je od tela odlišná. Otázka, čo je pre Platóna duša, je tesne spojená s otázkou, aké je jej mravné určenie. Chápanie duševna je podstatne spolu určované kritickými hodnotami a v poslednej inštancii, predstavami a náboženskými motívmi. Platónova metafyzika duše zostáva v orfických, mysticko – náboženských predstavách. Aj u Platóna je viera v nesmrteľnosť duše vopred daným východiskom. Dušu začleňuje do svojej základnej koncepcie tým spôsob, že z nej robí akýsi spojovací článok medzi nadzmyslovým a časovo - priestorovým svetom zmyslových javov. Duša podľa Platóna nie je ideou, ale tým, čo telo oživuje a čo ním pohybuje. Je len spriaznená so svetom ideí, ale len so svojou najvyššou, a to rozumovou zložkou. Podľa neho i rozumové poznanie je akousi obdobou procesu vnímania. Duša musí byť svojou najvlastnejšou podstatou, ktorou je práve rozum, príbuzná ideám, ak by teda mala mať schopnosť vnímania. Touto svojou podstatou je tiež nesmrteľná a netelesná. Je pred telom, teda niečím prvotným v pomere k nemu. „Padám do zrodenia“, teda vtelením sa duša stáva účastnou časovo – priestorového, zmyslového sveta. Telo ju, ale znečisťuje. Vplyvom telesnosti sa k duši pripínajú nízke pudy a žiadosti, ktorými je k zmyslovému svetu priťahovaná až nakoniec sa stane súčasťou tela. Teda sama sa stáva „telesnou“.
Podľa Platóna je telo pre dušu „väzením“. „Kedykoľvek sa snaží skúmať niečo s telom..., je od neho klamaná“, ( Faidon, 65). Tým sa duša znečisťuje, znetvoruje a odcudzuje svojmu najvyššiemu určeniu.
Platónov výklad o láske sa týka, v dnešnej terminológii povedané motivačnej stránky duševna, alebo erós. Je to pre neho niečo podobné ako libido pre Freuda; akýmsi základným, rôzne sa prejavujúcim a premieňajúcim pudom. Táto metafyzika lásky je integrálnou zložkou jeho metafyziky duše.

Platón požil prvý prepracovaný pokus o rozlíšenie základných vrstiev psychiky a rozlišuje 3 základné zložky duše:
1) ROZUMNÁ (logistikon, nús)
2) ŽIADOSTIVÁ ( epithymétikon)
3) VZNETLIVÁ (thymoeides)

Prvá – rozumná zložka je vyššou zložkou duše a vznetlivá, ako tá nižšia zložka je nadradená žiadostivej zložke. Vznetlivá zložka má akúsi sprostredkujúcu úlohu medzi žiadostivou a rozumnou).
Témy o zložkách Platón rozvádza resp. popisuje v Ústave (kn. IV.). Snaží sa o ich rozlíšenie a ich vzájomné vzťahmi určiť empiricky.
Platón nehovorí o vrstvách , ale o častiach a zložkách. Nehovorí ani o osobnosti, ale o človeku a jeho duši. Že tieto zložky sú i v jeho pohľade vertikálne usporiadanými „inštanciami“, je vidno i z výkladu o ich somatickej lokalizácii a fyziologickej väzbe.

Sídlom rozumu , ktorý je božskou, nesmrteľnou časťou duše, je hlava a časť smrteľná sídli oddelene od nej, teda v trupe. Vznetlivá zložka je uložená v hrudnej dutine, a fyziologickým orgánom vznetlivosti je srdce. Horšia zložka nerozumovej, smrteľnej duše – žiadostivosť, má sídlo ďaleko od hlavy, aby, čo najmenej rušila v činnosti rozumovú zložku. Vlastne, presnejšie povedané, je jej pravým antagonistom. Od vznetlivej zložky duše je oddelená bránicou a uložená v brušnej dutine, sústredená okolo pečene. Tieto 3 zložky sú síce vertikálne rozvrstvené, oddelené, ale sú to aj spolu komunikujúce funkčné oddiely. Na mozog je viazaná božská, rozumná duša a na oddiel miechy sú viazané nižšie smrteľné časti duše. V Platónovom chápaní nie je však rozumná zložka len schopnosťou k vyššiemu poznaniu, vyznačuje sa i túžbou po pravde, Platón ju výslovne charakterizuje ako „milovaná vedenia“. A ak má táto vodcovská zložka (rozumná) svoju snaživú stránku, je tiež „žiadostivá“. Ale rozdiel po tejto snaživej stránke je však v predmete snáh. Vyššia zložka je žiadostivá vedenia, a nižšia zložka je žiadostivá pitia, jedenia, sexuálneho styku, peňazí a hmotného zisku ako prostriedku ako uspokojovania týchto základných resp. hmotných potrieb. Platón ju preto nazýva zložkou milovanou peňazí, zisku.

So snahami resp. motivačnými tendenciami, ktorými sa zložky vyznačujú, súvisia i určité citové snahy. Zatiaľ, čo zložka rozumná je milovaná vedenia a žiadostivá hmotného zisku, je zložka vznetlivá „milovaná víťazstvom a cti“. Je zameraná k dosiahnutiu moci, prevahy, dobrej povahy a slávy. A preto ju Platón vyčleňuje a umiestňuje medzi najvyššiu a najnižšiu zložku. Je prejavom hnevu, rozhorčenia, jedným slovom : prejavom stenických afektov, ktorými človek reaguje na všetko, čo ohrozuje jeho dobrú povesť v očiach druhých.
Tieto „časti duše predstavujú vrstvy osobnosti a toto chápanie osobnosti môže slúžiť ako základ charakteristiky a typológie. Vodcovskou myšlienkou je, že odlišnosť typov ľudských pováh sa zakladá na povahe tej, či onej zložky duše.

Filozofický typ, teda typ múdrosti sa zakladá na prevahe rozumovej zložky - ústava aristokratická.
Ak má prevahu stredná zložka, vzniká typ človeka milovného, ktorého prednosti sú víťazstvo a cnosť – timokratická ústava, predstavuje lakonskú ústavu.
Tretia zložka – žiadostivý a v súvislosti s tým lakotný diel duše predstavuje povahový typ človeka, ktorý miluje zisk a zo všetkých hodnôt si najviac váži peniaze – ústava oligarchická.
Toto sú 3 hlavné typy povahy, dané prevažne jednou z troch zložiek duše a zodpovedajúce 3 typom ústavy.
Okrem týchto 3 zložiek, uvažuje Platón ešte o ďalších dvoch:
Charakter demokratický- vyznačuje sa tým, že mu chýba jednoznačné zameranie snáh na určitú oblasť hodnôt.
Charakter tyranský: Tyran zbavuje dušu všetkej rozumnosti, vytláča z nej všetky lepšie stránky, tak naplňuje dušu šialenstvom a úplne ju zotročuje. V Platónovom hodnotení je to charakterovo najhorší typ.
Učenie o zložkách duše a povahových typoch z neho odvodených je najvýznamnejším Platónovým príspevkom k empiricky orientovanej psychológii.
Je dokladom, že Platón ako tvorca idealistickej metafyziky duše bol zároveň aj psychológom so živým zmyslom pre konkrétnu realitu duševného života.