ARISTOTELES ( 384 – 322 p.n.l.) Napísal o duši zvláštny spis ( Peri psychés, De anima, ktorý možno označiť za prvý pokus o psychologickú sústavu. Aristoteles je horlivým zberateľom skúsenostného materiálu v rôznych vedných oblastiach. Je prenikavým mysliteľom, ktorý sa snaží usporadúvať a racionalizovať pomocou určitých základných pojmov fakty vtedy známe. Týmito rysmi sa vyznačujú i jeho pojednávania „ O duši“.
- Neuplatňuje etické motívy, ktoré u Platóna zohrávajú významnú úlohu
- Vo výklade úvodného rozhľadu vyzdvihuje dôležitosť predmetu, jeho skúmanie a najzásadnejšie otázky, na ktoré sa musí zamerať. Táto úvodná časť ( ktorá tvorí jednu z troch „ kníh“ jeho spisu) je venovaná prehľadu a kritickej diskusii názorov o duši. Vytýka nedostatky a problematickosť a tak pripravuje a v istých bodoch i naznačuje vlastný názor.
- V druhej „knihe“ je podaný výmer duše a tým vlastne určitým spôsobom aj vymedzený predmet psychológie, ktorý je pre Aristotela príznačný a podstatne odlišný od predmetu našej vedy.
- u Aristotela je predmet psychológie pojmom ďalekého širšieho rozsahu, a to organického života
- Aristetolovi sa teda oblasť duševných javov a prejavov prekrýva s oblasťou životných javov a prejavov; to znamená, že predmet psychológie sa čo do rozsahu, prekrýva s predmetom dnešnej všeobecnej biológie. Aristoteles to vyjadruje napr. slovami „oduševnená bytosť sa líši od neoduševnenej veci životom“ .

Podľa Aristotela je rastlinný organizmus, ako základný biologický proces, ako aj základný fyziologický proces, výživy prejavom duševna.
- duša pre Aristotela je princípom života vôbec, teda všetkých životných činností a prejavov
- s týmto širokým chápaním súvisí, že dušu pripisuje tiež rastlinám – je to prvý základný stupeň duševna, teda DUŠA VEGETATÍVNA, Aristoteles ju nazýva duša vyživovacia (psyché threptiké)
- to znamená, že u rastlín sa pôsobením duševného činiteľa prejavuje výživou a s ňou súvisiacim rastom a rozmnožovaním
- len týmito činnosťami je charakteristický základný stupeň duševna
- u zvierat sa k tomuto základnému stupni pripisuje ďalšia zložka, a túto dušu Aristoteles nazval DUŠA POCIŤOVACIA, VNÍMAVÁ ( psyché aistheké), neskôr sa označovala v latinskej terminológii ako duša senzitívna alebo animálna
- u človeka a len u neho sa pripája k týmto dvom „dušiam“ aj ďalšia vrcholná zložka- ROZUMOVÁ a opisuje ju ako DUŠA MYSLIACA ( dianoétiké);
-toto učenie o troch zložkách duše tvorí základnú osnovu jeho psychologickej sústavy;
- podstata a zmysel tohto učenia ( učenia o 3 zložkách) sa dá vystihnúť týmito vetami:

1) Sú, čo dokonalosti 3 hlavné stupne organických bytostí, rastliny, zvieratá a človek;
2) Podľa rozdielov v ich duševnej činnosti sú rozlíšené 3 hlavné stupne duševna;
3) Duševno sa teda v prírode manifestuje stupňovito;
4) Nižšia zložka môže byť bez tej, ktorá je jej nadradená, ale nemôže to byť naopak, teda sú medzi nimi funkčné vzťahy;
5) Učenie o zložkách teda neodporuje chápaniu duše ako jednotného činiteľa;