FORMY KOMUNIKÁCIE:
- verbálna ( hovorená a písaná reč v užšom zmysle, t.j. národný jazyk)
- meta – alebo paralingvinistické znaky ( hlasová inotácia)
- nonverbálna : výraz (mimika a kinetika tzv. ,,reč tela“ ); správanie ( jednanie, gestá,...)
K tomu sa pripája ešte komunikácia prostredníctvom obrazov a symbolov.

Zo vzťahového hľadiska môžeme rozlíšiť ďalšie formy komunikácie:
1) Intrapersonálnu (napr. získavanie informácií z počítača alebo archívov)
2) Interpersonálnu (komunikácia medzi dvoma a viacerými osobami )
3) Masovú kominukáciu

Základná ŠTRUKTÚRA KOMUNIKÁCIE je tvorená týmito činiteľmi :
1) Komunikátor
2) Komunikant ( osoba prijímajúca odovzdávanie)
3) Komuniké ( obsah odovzdávanie)
V personálnej interakcii sa rola komunikátora a komunikanta strieda a komuniké ma povahu procesu v čase odohrávajúceho sa deja.

Komunikátor kóduje svoje odovzdávanie napr. vo verbálnych znakoch vyjadruje určitý obsah komuniké a používa určité médiá. Komunikant dekóduje prijaté odovzdávanie, ktoré obaja komunikujúci komunikátor i komunikant interpretujú ako význam použitých znakov, pričom šlo napr. o verbálne odovzdávanie, obaja používajú svoju slovnú zásobu.

Veľmi názorne ilustroval štruktúru komunikácie H. D. Laswell ( in: L. Bryson 1948 ) takto:
1) KTO (komunikátor)
2) HOVORÍ CO ( komuniké)
3) KOMU ( komunikant, recipient)
4) ČÍM ( druh komunikácie; napr. slová)
5) PROSTREDNÍCTVOM AKÉHO MÉDIA ( napr. hovorenej reči v priamom fyzickom kontakte)
6) S AKÝM ÚMYSLOM ( motivácia)
7) S AKÝM ÚČINKOM
- Uvedené aspekty tiež vymedzujú predmet sociálnej komunikácie v sociálnej psychológii, ktorá sa teda zaoberá praktickou a morálnou stránkou komunikácie.

SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA
- sa uskutočňuje prostredníctvom správania sa zúčastnených osôb, t.j. prostredníctvom jazyka a výrazu. Všeobecne môžeme hovoriť o tom, že prostriedkom komunikácie je REČ, ak použijeme tento pojem v širšom zmysle významu. V užšom význame znamená jazyk ( verbálne správanie).

Sociálnu komunikáciu:
• V užšom chápaní rozumieme len ako oznamovanie, t.j. ako výmenu informácií;
• V širšom chápaní si jednotlivci v priebehu socio-kultúrnej a ekonomickej činnosti vzájomne vymieňajú svoje myšlienky, predstavy, názory, postoje, záujmy, dojmy, pracovné skúsenosti, životné zážitky a pod.;
• Treba odlíšiť od technickej komunikácie, pri ktorej nejde o sociálnu komunikáciu, ale o komunikáciu, ktorá prebieha medzi dvoma či viacerými strojmi ( technickými systémami). Tento typ komunikácie je spravidla jednoduchší ako sociálna (medziľudská) komunikácia. Sociálnou komunikáciou rozumieme odovzdávanie ( oznamovanie) a prijímanie informácií v sociálnom styku.

Pojem informácia sa zvykne definovať ako pomer toho, čo sa vie pred prijatím novej správy, k tomu, čo po jej prijatí.
Informácia v procese komunikácie ,, prechádza“ z jedného miesta na druhé. Inak povedané -informáciu jedna osoba odovzdáva druhej, alebo si ju zaobstaráva z iného konkrétneho zdroja ( napr. z učebnice, výkladového slovníka z masmédií a pod.). Tým sociálna komunikácia:

 Umožňuje orientáciu jednotlivca v spoločnosti;
 Umožňuje adaptáciu jednotlivca na spoločenské podmienky a situácie;
 Umožňuje účasť na formovaní a ovplyvňovaní siete sociálnych vzťahov jednotlivca;
 Je jedným z predpokladov normálneho psychického vývinu a faktorom psychickej stability jednotlivca.

Sociálna psychológia sa obmedzuje na sociálnu komunikáciu, uskutočňuje sa prostredníctvom správania sa. Komunikácia je správanie sa, ktoré niečo signalizuje, odkazuje, je určitým druhom posolstva. Všeobecne vzaté v sociálnej komunikácii ide o odovzdávanie významov pomocou symbolov.

V rámci sociálnej komunikácie sa venuje pozornosť predovšetkým jej úrovniam ( J. Mareš, J. Křivohlavý, 1989 s. 39 ):
a) makroúroveň – týka sa sociálnej komunikácie v širšom kontexte spoločenských vzťahov a spôsobu života v určitých historických obdobiach, pričom :

- časový rámec tvorí celý život jednotlivca,
- sociálny rámec zas všetky konkrétne sociálne skupiny, v ktorých jednotlivec žije a pracuje.

b) mezoúroveň – týka sa sociálnej komunikácie v užšom kontexte, napr. pri kultúrnej činnosti, pri hre a pod. Rozhodujúca je tu obsahová stránka sociálnej komunikácie a spoločnej činnosti. To znamená, že ide o interakciu v rámci jednej konkrétnej sociálnej skupiny, pričom časový rámec tvoria hodiny či minúty.

c) mikroúroveň – týka sa sociálnej komunikácie vo veľmi úzkom kontexte, až úrovne elementárnych komunikačných aktov združených do dvojíc, trojíc a pod.(napr. dvojica: otázka - odpoveď; oznámenie informácie – vzťah k informácii a i.)

VEBÁLNA KOMUNIKÁCIA
Je špecificky ľudským spôsobom komunikácie, ktorý ma formu hovorenej alebo písanej reči v užšom zmysle (t.j. formou jazyka). Hovorenú reč umožňuje špecificky ľudská schopnosť artikulácie, jemné pohyby úst, umožňujúce pri hovorení článkovania hlások. Je to dorozumievanie sa za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je najdôležitejším prostriedkom odovzdávania informácií v interpesonálnom styku. Nie je však prostriedkom jediným. Elementy hovorenej reči sú morfémy, ktoré rôznym zlučovaním a ohýbaním vytvárajú slová ako zvukové štruktúry, ktoré sú nositeľmi určitého významu. Slová sú symboly objektov, ich tried, vlastností i vzťahov medzi nimi, a ako také umožňujú diferencované označovanie a dorozumievanie sa. Kombináciou a ohýbaním ( skloňovaním, časovaním ) slov sa vytvárajú vety, resp. výroky. Základom sú univerzálne rečové štruktúry a kultúrne či národne špecifický syntax a gramatika, ako i slovná zásoba. Slová ako znaky potom vytvárajú znakový systém, ktorý symbolizuje skutočný i pomyslený ľudský svet. Význam slova závisí tiež od jeho umiestnenia vo vete, na emocionálnom akcente a rôznych kultúrach či subkultúrach môže mať to isté slovo rôzny význam.