Už od malička nás rodičia učili k úcte k starším. V zdravotníctve si musíme ctiť každého, bez ohľadu na jeho vek, pohlavie, vierovyznanie či sexuálnu orientáciu, alebo farbu pleti. Každý človek je iný, ale je to individualita, presnú kópiu už nikde nenájdeme. Či je ten človek vzdelaný, alebo nie nehrá nijakú úlohu. My sa musíme len prispôsobiť a podať informáciu pacientovi tak aby jej porozumel. Ďalšou otázkou je opäť to, či si naozaj pacienta ctíme. Príklad môžeme vidieť pri vizite. Pacienti musia čakať niekoľko minút od skorého rána na skupinku lekárov a sestier polonahý pod paplónom, aby im lekár povedal pár odborných výrazov, ktorým pacient vôbec nerozumie a potom bez pozdravenia s celou skupinkou odíde do ďalšej izby. Tomuto sa hovorí úcta? Asi nie. Už len pozdravenie sa urobí veľa a prečo treba odhaľovať celého pacienta, keď je napríklad hospitalizovaný kvôli zlomenine nohy? Zdá sa to celkom jednoznačné, avšak niekde to je stále obrátené takto naruby a riešenie je pri tom také jednoduché.

Úsmev, trpezlivosť a úcta sú pre nás veľmi dôležité. To robí človeka človekom. Práca v zdravotníctve je úžasná, no zároveň aj ťažká vec. Nie každí sa na túto prácu hodí a ani ja neviem, či som si vybral tú správnu cestu životom. Som optimista, takže verím že áno, ale všetko ukáže len čas.

DODATOK:
Moje negatívne skúsenosti som zažil najmä z praktického vyučovania v NsP a z osobných skúseností v rodine.