Úlohou rozprávky u detí v predškolskom veku je byť školou fantázie. Pomocou rozprávok sa rozvíja aj reč a intelektuálne schopnosti dieťaťa. Po treťom roku dieťa začína sledovať a chápať dlhšie rozprávanie rozprávok. Predstavuje si, že je súčasťou deja rozprávky, považuje ju za realitu a postupne (čo je zaujímavé) k nej vytvára aj kritiku. Svojou časovou neurčitosťou „Bol raz jeden kráľ“, záhadným umiestňovaním „ za siedmimi horami,...“, oživovaním vecí, zľudšťovaním zvierat, fantastickou a surovou morálkou (usekávanie hláv,...) sú tieto výtvory ľudskej literatúry blízke detskej mentalite. Zdá sa, že pôvodne neboli rozprávky určené deťom, ale že šlo o vypracovanie dospelých pre dospelých. Teraz však prešli do rokov detstva práve pre svoje primitívne rysy, pre hĺbku jednoduchej duševnosti a vďaka možnosti ľahkého stotožnenia sa s príbehmi. Ľudia sa v nich rozdeľujú na dobrých a zlých, čo je pre detskú fantáziu v predškolskom veku buď – alebo. Spomeňme si napríklad na černokňažníka. Mal čierne vlasy, čierne fúzy, čierne šaty a v ruke držal čiernu knihu. Takýto opis osoby pôsobí podnetne na detskú fantáziu. Rôzne hrdinské činy, priniesť tri zlaté vlasy, odťať hlavy trojhlavému drakovi a pod.. Meniace sa situácie majú rýchly spád. Udalosti sa opakujú aby odďaľovali víťazný koniec či upútali pozornosť dieťaťa, držia ho v napätí. Teda dieťa rozprávkou naplno žije, znova a znova si ju vyžaduje v tom istom znení.

Pokrok myslenia sa jasne odráža v detských otázkach. Pre toto obdobie je charakteristická otázka PREČO ? a AKO?, ktoré obsahujú embrionálny stav pátrania po príčine a po metóde zhotovovania vecí. Zvlášť päť ročné dieťa je plné takýchto otázok. Štvorročné dieťa sa pýta, kto pripraví husi zobák, jazýček a kto prilepí husi pery.Na konci štvrtého roku života sa dieťa pýta, či je ťažké urobiť kredec, kľúč, knihu a tiež rakvu. V 4. 5. Roku: „Prečo sú tieto jahodu červené a tie čierne? Kto ich pomaľoval?“.Na konci piateho roku deti zaujíma alchimistický problém (ako sa robí zlato?).
Myslenie dieťaťa je naozaj zvláštne. Dieťa už pozná akosi svoje vonkajšie prostredie ako jednotlivosti a tiež ich začína triediť, ale nerozumie ešte vzťahom medzi javmi a osobami. Preto je celý fyzický a sociálny okolitý svet plný medzier, dieťa si ho oživuje, doplňuje, dáva do súvislostí subjektívne, egocentricky až fantasticky. Z toho vyplýva, že pre dieťa je realita premietanie fantázie alebo istotou zmyslov.

Deti na začiatku predškolského veku nie sú schopné uvedomiť si prácu dvoch vecí naraz. Dokážu izolovať iba praktický výsledok činnosti. Iba samostatný rozbor činností dá dieťaťu akú-takú predstavu čo ktorý nástroj robí. (Napríklad čo robia nožnice.) Ak má dieťa ukázať ako sa strihá, rozťahuje a sťahuje ukazovák a stredný prst (prostredník) to znamená, že napodobňuje činnosť samotného nástroja.
To že sa fantázia v predškolskom veku rozvíja je zrejmé už aj v tom, že dieťa začína tvoriť hry nie len z náhodných situácií a experimentovania ako to bolo u batoľaťa, ale ide hlavne o hry, ktoré začína plánovať. Štvorročné dieťa je schopné porovnávať veci chápať čo je v nich spoločné (keď má krabicu a šnúrku dokáže z toho urobiť automobil). Za najdôležitejšiu hru detí medzi tretím až šiestim rokom sa považuje životná vážnosť, s ktorou sa deti hrajú. Z čoho vyplýva, že deti nerozlišujú hru od práce. Často nadobúdame dojem, že sa nehrajú ale že pracujú. Podobnú vlastnosť môžeme sledovať u detí mladších ako tri roky ale s ďaleko menšou intenzitou. Teda hlavným zamestnaním detí od 3. - 6. rokov je hra. Preto sa právom toto obdobie označuje aj ako vek hry. Aspoň stručne definujme pojem hry.

Podstata samotnej hry sa dá definovať ako spontánne, samovoľné podmaňovanie reflexov na rozmanité podnety. Hra u detí v tomto období prebieha pri experimentovaní ktoré sa postupne tvorí a opakuje. Larguier des Bancels tento charakteristický rys zovšeobecnil výrokom: „Detská hra je opakovanie“ čím sa stáva predbežným cvičením inštinktov.
Fantastické myslenie v hre a v záľube pre rozprávku je reakciou na medzerovitosť v situáciách, v ktorých dieťa žije a ktoré sceľuje zosobnením, fikciou a inými prostriedkami. Detskú hru a rozprávku charakterizuje volné radenie zážitkov, ktoré idú vedľa seba a ľahko sa jednotlivo premieňajú a prechádzajú do iných fikcií. Rovnakú vlastnosť má aj sen, ktorý nie je u dieťaťa natoľko vzdialený realite ako u dospelých. Jeho obsah i technický rozvoj sú celkom rovnaké ako za bdenia, vyplneného hrou a vnáranie sa do rozprávkového mýtu.

Sen je reakciou na prežité udalosti. Premieňa sa v ňom buď nejaký somatický podnet (chlad, smäd, hlad,...), alebo podnet psychický (prianie, strach, neuspokojenie,...) v nespojenú radu obrazov, ktoré za sebou nasledujú v úžasnej rýchlosti, ak je skutočnosťou, že sen trvá spravidla len asi minútu, v ktorej sú kondenzované zložité deje. Rozmanitejší prostredie, väčší spoločenský kontakt a pokročilejšia psychika sa odrážajú i v snoch detí trojročných až šesťročných. Štúdium snov u detí je však veľmi zložité pretože sen vypracovaný dieťaťom môže byť len jeho konfabuláciou. Napriek tomu podľa Zigmunda Freuda sú snové obrazy priame a zrozumiteľné.

Napríklad:
Sen jedného zo skúmaných detí vo veku 4.11.
„ Zo stropu v izbe padali kamene. Dieťa išlo do iného domu. Potom na prechádzke stretol sesternicu a povedal jej, že sú v inom dome.“
Iný sen, dieťa v 5.10 roku:
„ Zdalo sa jej ako sa v záhrade prechádzali dve papierové paničky, z ktorých jedna mala papierový slnečník, ktorý dosahoval až do okna. Dieťa do neho koplo, až sa zvrátil. Panička sa pozrela nahor a hneď na ňu bežala, ale ona do paničky kopla, až sa prekotila.“
Z tohto sna (ak to nie je konfabulácia) je celkom zrejmá podobnosť s rozprávkou, zvlášť i v rozmeroch slnečníka. Každý sen je psychický zážitok ale nie vždy príjemný.
Fantastické myslenie sa uplatňuje aj v reči dieťaťa tohto veku. Tieto deti často hovoria, len aby hovorili, akosi z hry, ktorá má tú povahu nesúvislosti a premietanie subjektu ako sen. Napríklad:
„Ja vyskočím sa strechu. Kúpim si rebrík a zleziem dole k ocinkovi.“ Rozprávanie dieťaťa nemôže odrážať presne skutočnosť, zvlášť keď ešte trvá rozpojenie reči od myslenia.