Obdobie predškolského veku je to náročné obdobie, dieťa v troch rokov vstupuje do škôlky a v šiestich do školy. Horná hranica je vlastne daná nástupom do základnej respektíve do osobitnej školy. Dieťa je ku koncu tohto obdobia schopné školenia v skupine iných detí. V priebehu obdobia sa skupiny tvoria výlučne iba pri hre.
Toto obdobie je charakteristické tým, že dieťa prežíva bohatý subjektívny odraz skutočnosti.
Čo sú to predstavy, fantázia.

PREDSTAVY sú názorné obrazy predmetov a javov, ktoré v danej chvíli nevnímame alebo,
ktoré sme v takej podobe ani nevnímali.
1.) pamäťové – blízke pôvodným zážitkom
2.) fantázijné – prepracovanie pôvodných zážitkov
a) konštrujúca /tvorivá/-vytváranie niečoho nového
b) rekonštrujúca – ide o predstavy, ktoré vznikajú na základe slovného opisu,
grafického alebo symbolického znázornenia
FANTÁZIA
Slovo fantázia pochádza z gréckeho phantasma (resp. phasma) čo znamená zjav, obraz; slovo obrazotvornosť. Fantázia je psychická funkcia. Sprevádza ľudské myslenie od samého vzniku ľudstva. Básnik Hölderlin povedal, že „človek je bohom, keď sníva, a žobrákom, keď premýšľa“. S. L. Rubinštejn ju charakterizuje ako „odklon od minulej skutočnosti…, pretváranie daného a vytvorenie nových obrazov na tejto základni“. Podľa Ph. Lersch fantázia začína už vtedy, ak rozprávaním pomáhame niekomu vytvoriť si názor o objekte, ktorý nikdy nevidel. Obecne môžeme povedať, že fantázia je zvláštnym druhom predstavivosti, je to dispozícia a proces, ktorý od procesu predstavovania ťažko odlíšiť.

Dieťa predškolského veku charakterizuje doslova bujná predstavivosť a fantázia. Dokáže vymýšľať a rozprávať udalosti, ktoré sa nikdy nestali,, fantáziou modifikuje realitu, samé verí, že to čo rozpráva sa skutočne stalo. Dieťa fantáziou realitu skresľuje, čo robí poznávanie dieťaťa ešte menej objektívnym a presným. V tomto prípade ale nejde o zámerné pravé lži, tie sa v predškolskom veku objavujú len výnimočne, pretože vyžadujú pre predškolákov príliš zložité myšlienkové operácie.
Ide o nepravé lži, konfabulácie.(fabula je vymyslený príbeh)
Dieťa si proste pletie reálne spomienky s fantazijnými predstavami. Pre neho ale predstavujú skutočnosť, je o ich pravdivosti presvedčené a bude si ich tvrdošíjne obhajovať. Tento jav nazývame pseudologia fantastica. Fantáziou si dieťa pomáha pri vysvetľovaní mnohých javov, ktorým nerozumie. Fantázia má harmonujúci význam, je nevyhnutná pre citovú a rozumovú rovnováhu dieťaťa, má pozitívny relaxačný účinok. Detská fantázia sa prejavuje i v animizne /antropomorfizme/. Teda v poľudšťovaní neživých predmetov, prírody. Dieťa oživuje bábiky, autíčka, stromy, slnko, ... a pripisuje im ľudské vlastnosti. Vykladá svet podľa skúseností zo svojej vlastnej činnosti, slnko ide po oblohe, rieka skáče cez kamene, kopec vyrástol z kameňa, ktorý tam nasadil a pod.. Táto ilúzia však niekedy nie je úplná. Dieťa si zároveň uvedomuje, že je to len neživá vec a asi by sa naľakalo, keby hračka začala naozaj rozprávať alebo sama hýbať rukami. Dieťa sa dokáže celkom vžiť do hry. Predstavuje si, že to, čo mieša v hrnci je naozajstná polievka, a že bába sa ňou zašpinila, preto jej musí oprať šaty. Svet chápe v mýtickej podobe. Takéto aminizmy si dieťa utvrdzuje pri rozprávaní rozprávok.
Úlohou rozprávky u detí v predškolskom veku je byť školou fantázie. Pomocou rozprávok sa rozvíja aj reč a intelektuálne schopnosti dieťaťa. Po treťom roku dieťa začína sledovať a chápať dlhšie rozprávanie rozprávok. Predstavuje si, že je súčasťou deja rozprávky, považuje ju za realitu a postupne (čo je zaujímavé) k nej vytvára aj kritiku. Svojou časovou neurčitosťou „Bol raz jeden kráľ“, záhadným umiestňovaním „ za siedmimi horami,...“, oživovaním vecí, zľudšťovaním zvierat, fantastickou a surovou morálkou (usekávanie hláv,...) sú tieto výtvory ľudskej literatúry blízke detskej mentalite. Zdá sa, že pôvodne neboli rozprávky určené deťom, ale že šlo o vypracovanie dospelých pre dospelých. Teraz však prešli do rokov detstva práve pre svoje primitívne rysy, pre hĺbku jednoduchej duševnosti a vďaka možnosti ľahkého stotožnenia sa s príbehmi. Ľudia sa v nich rozdeľujú na dobrých a zlých, čo je pre detskú fantáziu v predškolskom veku buď – alebo. Spomeňme si napríklad na černokňažníka. Mal čierne vlasy, čierne fúzy, čierne šaty a v ruke držal čiernu knihu. Takýto opis osoby pôsobí podnetne na detskú fantáziu. Rôzne hrdinské činy, priniesť tri zlaté vlasy, odťať hlavy trojhlavému drakovi a pod.. Meniace sa situácie majú rýchly spád. Udalosti sa opakujú aby odďaľovali víťazný koniec či upútali pozornosť dieťaťa, držia ho v napätí. Teda dieťa rozprávkou naplno žije, znova a znova si ju vyžaduje v tom istom znení.

Pokrok myslenia sa jasne odráža v detských otázkach. Pre toto obdobie je charakteristická otázka PREČO ? a AKO?, ktoré obsahujú embrionálny stav pátrania po príčine a po metóde zhotovovania vecí. Zvlášť päť ročné dieťa je plné takýchto otázok. Štvorročné dieťa sa pýta, kto pripraví husi zobák, jazýček a kto prilepí husi pery.Na konci štvrtého roku života sa dieťa pýta, či je ťažké urobiť kredec, kľúč, knihu a tiež rakvu. V 4. 5. Roku: „Prečo sú tieto jahodu červené a tie čierne? Kto ich pomaľoval?“.Na konci piateho roku deti zaujíma alchimistický problém (ako sa robí zlato?).
Myslenie dieťaťa je naozaj zvláštne. Dieťa už pozná akosi svoje vonkajšie prostredie ako jednotlivosti a tiež ich začína triediť, ale nerozumie ešte vzťahom medzi javmi a osobami. Preto je celý fyzický a sociálny okolitý svet plný medzier, dieťa si ho oživuje, doplňuje, dáva do súvislostí subjektívne, egocentricky až fantasticky. Z toho vyplýva, že pre dieťa je realita premietanie fantázie alebo istotou zmyslov.

Deti na začiatku predškolského veku nie sú schopné uvedomiť si prácu dvoch vecí naraz. Dokážu izolovať iba praktický výsledok činnosti. Iba samostatný rozbor činností dá dieťaťu akú-takú predstavu čo ktorý nástroj robí. (Napríklad čo robia nožnice.) Ak má dieťa ukázať ako sa strihá, rozťahuje a sťahuje ukazovák a stredný prst (prostredník) to znamená, že napodobňuje činnosť samotného nástroja.
To že sa fantázia v predškolskom veku rozvíja je zrejmé už aj v tom, že dieťa začína tvoriť hry nie len z náhodných situácií a experimentovania ako to bolo u batoľaťa, ale ide hlavne o hry, ktoré začína plánovať. Štvorročné dieťa je schopné porovnávať veci chápať čo je v nich spoločné (keď má krabicu a šnúrku dokáže z toho urobiť automobil). Za najdôležitejšiu hru detí medzi tretím až šiestim rokom sa považuje životná vážnosť, s ktorou sa deti hrajú. Z čoho vyplýva, že deti nerozlišujú hru od práce. Často nadobúdame dojem, že sa nehrajú ale že pracujú. Podobnú vlastnosť môžeme sledovať u detí mladších ako tri roky ale s ďaleko menšou intenzitou. Teda hlavným zamestnaním detí od 3. - 6. rokov je hra. Preto sa právom toto obdobie označuje aj ako vek hry. Aspoň stručne definujme pojem hry.

Podstata samotnej hry sa dá definovať ako spontánne, samovoľné podmaňovanie reflexov na rozmanité podnety. Hra u detí v tomto období prebieha pri experimentovaní ktoré sa postupne tvorí a opakuje. Larguier des Bancels tento charakteristický rys zovšeobecnil výrokom: „Detská hra je opakovanie“ čím sa stáva predbežným cvičením inštinktov.
Fantastické myslenie v hre a v záľube pre rozprávku je reakciou na medzerovitosť v situáciách, v ktorých dieťa žije a ktoré sceľuje zosobnením, fikciou a inými prostriedkami. Detskú hru a rozprávku charakterizuje volné radenie zážitkov, ktoré idú vedľa seba a ľahko sa jednotlivo premieňajú a prechádzajú do iných fikcií. Rovnakú vlastnosť má aj sen, ktorý nie je u dieťaťa natoľko vzdialený realite ako u dospelých. Jeho obsah i technický rozvoj sú celkom rovnaké ako za bdenia, vyplneného hrou a vnáranie sa do rozprávkového mýtu.

Sen je reakciou na prežité udalosti. Premieňa sa v ňom buď nejaký somatický podnet (chlad, smäd, hlad,...), alebo podnet psychický (prianie, strach, neuspokojenie,...) v nespojenú radu obrazov, ktoré za sebou nasledujú v úžasnej rýchlosti, ak je skutočnosťou, že sen trvá spravidla len asi minútu, v ktorej sú kondenzované zložité deje. Rozmanitejší prostredie, väčší spoločenský kontakt a pokročilejšia psychika sa odrážajú i v snoch detí trojročných až šesťročných. Štúdium snov u detí je však veľmi zložité pretože sen vypracovaný dieťaťom môže byť len jeho konfabuláciou. Napriek tomu podľa Zigmunda Freuda sú snové obrazy priame a zrozumiteľné.

Napríklad:
Sen jedného zo skúmaných detí vo veku 4.11.
„ Zo stropu v izbe padali kamene. Dieťa išlo do iného domu. Potom na prechádzke stretol sesternicu a povedal jej, že sú v inom dome.“
Iný sen, dieťa v 5.10 roku:
„ Zdalo sa jej ako sa v záhrade prechádzali dve papierové paničky, z ktorých jedna mala papierový slnečník, ktorý dosahoval až do okna. Dieťa do neho koplo, až sa zvrátil. Panička sa pozrela nahor a hneď na ňu bežala, ale ona do paničky kopla, až sa prekotila.“
Z tohto sna (ak to nie je konfabulácia) je celkom zrejmá podobnosť s rozprávkou, zvlášť i v rozmeroch slnečníka. Každý sen je psychický zážitok ale nie vždy príjemný.
Fantastické myslenie sa uplatňuje aj v reči dieťaťa tohto veku. Tieto deti často hovoria, len aby hovorili, akosi z hry, ktorá má tú povahu nesúvislosti a premietanie subjektu ako sen. Napríklad:
„Ja vyskočím sa strechu. Kúpim si rebrík a zleziem dole k ocinkovi.“ Rozprávanie dieťaťa nemôže odrážať presne skutočnosť, zvlášť keď ešte trvá rozpojenie reči od myslenia.
Fantazijné myslenie je tiež podmienené zvláštnym spôsobom nazerania v dobe hry až asi do ôsmeho roku. Predmety a deje, s ktorými sa dieťa stretáva, sú vnímané veľmi komplexne. Pri ich diferenciácii vybehúvajú z celistvosti len náhodné znaky, ako je farba, celkový tvar, funkcia predmetu v detskom živote alebo jeho užitočnosť. Podľa M. M. Rubinštejna je na tomto stupni pozorovacia schopnosť podriadená zákonu vedľajších znakov. Pozorovanie dieťaťa sa zachytí za jednu časť celkového dojmu, ktorá je mu potom signálom celého predmetu. Tento spôsob percepcie je znakom každého primitívneho myslenia a prešiel do bežnej reči aj do básnickej rozpravy ako synekdocha (zastúpenie niečoho iného). Tento spôsob nazerania je celkom zrejmí v definíciách , ktoré sú funkčne utilitaristické. Medzi tretím a štvrtým rokom sme ich u skúmaného dieťaťa zaznamenali veľa. Napríklad:
Vetvička – to je na strome, má listy, koryto – čo, to jest v čom jedia kone, tulák – nemá peniaze.
Teda dieťa vidí veci takto neúplné, jeho reakcie na ne sú nutne iné a tiež myslenie o nich a o ich vzťahoch sa líši od postupu dospelých.
Zaujímavé pokusy respektíve experimenty, ktoré sa vykonali u detí vo veku od 3. –6 . rokov sa týkali pomeru dieťaťa k prírodnej i k umeleckej kráse. Staršie pokusy sa týkali len pomeru detí k jednotlivým farbám alebo tónom. Autor dostal v piatich rokoch ceruzku, ktorej jeden koniec bol červený a druhý modrý. Dieťa sa nemohlo nasýtiť čarbania a kreslenia obidvomi farbami, pre ktoré prejavil intenzívnu záľubu. To však môžeme nazvať ako podmienené estetické cítenie. Prírodné a umelecké krásy sú vždy komplexné.

Pozoruhodné skúmanie estetického hodnotenia podnikol Alfred Binet. Predkladal deťom dvojice s kontrastujúcimi tvárami. Pekné a škaredé. Až šesťročné deti boli schopné posúdiť tento druh krásy. Terman zaradil tento test do súboru pre deti päťročné, Cyril Burt dokonca pre štvorročné. Celkom môžeme usúdiť, že dieťa prežíva po treťom roku intenzívne literárne, hudobné i výtvarné výtvory, avšak len kým sú blízke jeho mentalite. Pre estetický vývoj je táto doba veľmi dôležitá. Duševnou potravou sú pre dieťa rozprávky, národné poviedky a rezbárske predmety vytvárané kongeniálne ľudovými umelcami.
Tiež pravdivostné city sa v tomto období začínajú rozvíjať. Mnoho bolo písané o detskej lži, ktorá je svedectvom o komplexnosti detského myslenia, ktoré nerozoznáva často medzi skutočnosťou a vlastnou fantáziou. Dieťa však už postrehne nesúhlas medzi výpoveďami , ktoré ho trápia. Chce vedieť pravdu. Napríklad: Matka zaklame dieťaťu, že dala mušľu, ktorú dieťa hľadalo, niektorému dieťaťu. Dieťa mušľu však po krátkej dobe našlo a vytklo matke jej nepravdu. Tá sa hanbila priznať svoju vinu a radšej sa zaplietla do novej lži, že asi škriatok zase mušľu priniesol, čím dieťa uspokojila. Dieťa bolo dvakrát obvinené z lži, ale ukázalo sa, že malo pravdu. Nedôvera v jeho pravdivosť mu vsunula do očí slzy ako znamenie rozhorčenia. Ako často deti naivne prezradili, čo rodičia zatajovali alebo falšovali!

Celkový ráz myslenia pripomína Stocklikov popis subjektívneho premietania, pretože vyviera z vnútorných zákonitostí, vnútornej logiky a saturuje vecne len vtedy, ak je afektné pripomínanie pozitívne. Z neho vyplýva aj intuitívna a fantastická povaha.
Ku koncu tohto obdobia (šesť ročné deti) je jediným zamestnaním stále hra, ktorá je zároveň prostriedkom sebavýchovy. S ňou súvisí i záujem o rozprávky. Estetické cítenie je neformálne predmetné. Kresba je schématická, ideografická, označujúca mnohými doplňujúcimi detailami, čo si dieťa myslí o predmetoch a čo pozná. Mravný cit sa začína prebúdzať. Dieťa zhruba vie čo smie a čo nie. Začína cítiť vinu a trest berie ako spravodlivú odplatu. Rodí sa svedomie.
Trojročné dieťa bolo osobou, šesťročné je už charakterom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Fantázia v predškolskom veku