„Nech akokoľvek divoko mušt kvasí, predsa napokon vínom bude.“ J. W. Goethe

Adolescenciou sa nazýva vývinové obdobie, ktoré začína dosiahnutím pohlavnej zrelosti a končí získaním duševnej a spoločenskej dospelosti. Obvykle sa ako dolná hranica uvádza 15. až 16. rok, ako horná hranica 18. až 20. rok. Adolescencia sa taktiež nazýva obdobím mládenca a devy a je posledným vývinovým obdobím na ceste k dospelosti. Na konci tohto obdobia sa mladý človek stáva emocionálne i ekonomicky nezávislým na rodičoch a začína si hľadať svoje životné poslanie a samostatne riešiť problémy.

1. Rozpor medzi fyzickou a sociálnou zrelosťou
Sekulárna akcelerácia telesného rastu a pohlavnej zrelosti posúva dolnú hranicu dospievania stále do nižšieho veku, zatiaľ čo zložitosť spoločenských požiadaviek a nárokov na vzdelanie a profesionálnu prípravu odďaľuje dosiahnutie sociálnej zrelosti. Tak sa pôvodne splývajúce body dosiahnutia fyzickej a sociálnej zrelosti stále viac navzájom odďaľujú v vznikajú neznáme problémy.
Nezhody, ktoré sú spôsobené rozporom medzi fyzickou a sociálnou zrelosťou, môžu byť niekedy videné i v poruchách chovania u niektorých mladistvých, ktorí sú nútení ešte chodiť do školy, niekedy sa mladistvý cíti dostatočne zrelí pre pracovnú aktivitu a s ňou spojenú nezávislosť ekonomickú i osobnú. Ale najviac je uvedený rozpor poznaný v tom, ako je dospievajúci fyzicky zrelý pre sexuálnu aktivitu a ako po nej túži, ale súčasne ju musí zo spoločenských dôvodov odkladať do značne neskoršieho veku. Tlak na odloženie manželského zväzku je podmienený i tou skutočnosťou, že mladistvý spravidla ešte nie je pripravený na zodpovedné rodičovstvo, ktoré je rovnako spojené so stále komplikovanejšími požiadavkami na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu bez priamej pomoci prarodičov. Napätie z neuspokojenej sexuálnej túžby ešte zvyšuje stimuláciu obsiahnutú v sexuálnej tematike filmu a v záplave erotických magazínov. Ešte obtiažnejšia je však situácia dospievajúcich s odlišnou, homosexuálnou orientáciou, ktorí si svoje zameranie práve v tejto dobe začínajú plne uvedomovať a často sa mu po rôzne dlhú dobu snažia brániť alebo ho prekonávať.

Mnohí adolescenti sa už cítia dospelými a myslia si, že dospelosť možno najlepšie demonštrovať cigaretami, pitím alkoholu a striedaním sexuálnych partnerov. V tomto období má každý jednotlivec veľkú príležitosť stať sa užitočným, skutočne hodnotným, kultúrnym človekom so širokým rozhľadom a záujmami, alebo, naopak, stať sa pasívnym konzumentom zábavy, prikláňať sa k nevkusu, jednoduchosti a prízemným hodnotám. Sú to tak trocha dva možné svety, spomedzi ktorých si človek v tomto období vyberá prostredníctvom svojich činov, a to niekedy natrvalo. Jedni majú vypestovanú nechuť k všetkému, čo aj vzdialene pripomína školu, iní majú zase „hlad“ po vedomostiach. Zaujíma ich veda, technika, spoločenské dianie, filozofické otázky života. Rozširuje sa okruh známych a priateľov, ktorí majú pre mladého človeka v tomto období veľký význam. Silným prvkom v období adolescencie je zamilovanosť a erotická skúsenosť. Kontakty s druhým pohlavím už neprebiehajú len vo fantazijnej rovine, ale začínajú sa sexuálne realizovať.
2. Rozpor medzi rolou a statusom
V sociologickej literatúre nie sú vždy tieto pojmy chápané jednotne. Pod sociálnou rolou sa spravidla myslí chovanie zodpovedajúce určitej pozícii v spoločnosti (napr. pozícia lekára, manžela, otca, syna, priateľa, spolupracovníka). Pod pojmom sociálny status môžeme chápať súbor práv a povinností, ktoré určujú postavenie jedinca v spoločenskej hierarchii. Medzi rolou a statusom je zrejme značná korešpondencia: práva a povinnosti, ktoré jedincovi spoločnosť pripisuje, predstavujú celok v súlade s chovaním, ktoré od neho v určitom postavení očakávajú.
V jednoduchších spoločnostiach je medzi rolou a statusom zrejme zhoda. Postavenie jedinca je spravidla presne určené vekom a spoločenským postavením. V súčasnej zložitej a rýchle sa meniacej spoločnosti sa však postavenie jedincov často prenikavo a nepredvídane mení a medzi rolou a statusom vzniká niekedy väčší, inokedy menší rozpor. To sa týka práve z veľkej miery dospievajúcich: od tých, ktorí sp už fyzicky skoro úplne zrelí sa očakáva vyspelé a plne zodpovedné postavenie (rola „dospelého“), pritom je však ich status v mnohých ohľadoch nízky (predpokladá sa závislé „detské“ postavenie – poslušnosť, vnútorná kontrola, ukladajú sa im často rovnaké obmedzenia ako deťom). To platí viac-menej pre skupiny mladistvých, u nich sa hranice sociálnej zrelosti spolu s ekonomickou samostatnosťou posúvajú do vysokého veku (napr. u študentov).

Neistotu v definícii role a v priznávaní zodpovedajúceho statusu prehlbujú ešte iné okolnosti. Tak napr. pri vymedzení role dospievajúcich sa často vychádza ďaleko skôr so zameraním na budúcnosť (cieľ sa vidí v príprave na funkciu v dospelosti) než z ich prítomných potrieb a záujmov. Dlhý interval medzi učením a možnosťou využiť naučené oslabuje motiváciu k učeniu a vyvoláva nezriedka i odpor voči tlaku školy a rodiny. Predovšetkým však k tomuto rozporu medzi rolou a statusom prispieva nejednotnosť v názoroch medzi jednotlivými vychovávateľmi (rodičia, učitelia) a medzi postupmi vychovávateľa v rôznej dobe. Chýba jasná definícia postavenia v dobe, keď vychovávateľ nevie, či má s dospievajúcim zaobchádzať ako s dieťaťom, alebo ako s dospelým – a tak vzniká nejasný dojem akéhosi „medzistatusu“ a „medzirole“. Nejednotnosť medzi rôznymi rodinami mladiství pozorne sledujú a zväčšujú svoju nespokojnosť a pobúrenie proti obmedzeniam, ktoré pokladajú za nespravodlivé.

3. Rozpor medzi hodnotami mladšej a staršej generácie
Prevratné technické, vedecké i spoločenské zmeny so sebou prinášajú stále častejšie rozdiely v názoroch, hodnotách a postojoch generácii, ktoré vzrastali y celkom iných podmienok a ťažili z iných skúseností. Staršia generácia má tendenciu zakladať na predošlých hodnotách, ktoré sa pre ne stali jedine platným meradlom. Nová generácia si zbiera vlastné skúsenosti a odmieta prijať staré merítka za platné. Starší sa tak stávajú „strážcami tradície“, mladí odmietajú ich normy ako prekážku v pokroku.
Pritom však na druhej strane došlo k zblíženiu vzájomného prístupu generácii uvoľnením patriarchálnej štruktúry rodiny a rozbitím autoritatívneho princípu vo výchove. Odmieta sa „generačný konflikt“ ako nutný a ukazuje sa na to, že viac záleží na porozumení, tolerancii a názorovej pružnosti.
4. Rozpor medzi hodnotami rodiny a dnešnej spoločnosti
Rozpor medzi charakterom citových vzťahov v rodine a v širokej spoločnosti je predovšetkým príčinou konfliktov behom celého vývoja dieťaťa, ale v dospievaní sa stáva často kritickým. Dospievajúci už nie je tak jednoznačne viazaný na normy a hodnoty svojich rodičov a stále častejšie ich kriticky posudzuje. Aj napriek tomu je na svojich rodičoch v mnohých ohľadoch závislý. V diskusiách so svojimi kamarátmi a priateľmi stále častejšie zrovnáva, vzdoruje a revoltuje. I tak platí, že rodičia, ktorí presadzujú svoje názory a pravidlá chovania silou moci, vyvolávajú skôr odpor a brzdia vývoj dospievajúceho na vyššiu úroveň morálneho posudzovania a jednania.

Obdobie dospievania je teda v našom sociálnom prostredí v mnohých ohľadoch veľmi náročné a niekedy i konfliktné. Prispôsobenie výchovného prístupu zvláštnostiam tohto obdobia nie je ľahké, pri rýchlych spoločenských zmenách i rodičia sami prežívajú v tomto značnú neistotu. I dospievajúci potrebuje isté pevné a dôsledné vedenie, ale odlišné od vedenia dieťaťa. Je nutné poskytnúť mladému človeku taktné vedenie, ale pritom dostatok voľnosti pre rozhodovanie. Rodičia by mali mať v tejto dobe dostatok trpezlivosti a tolerancie pre citové výkyvy dieťaťa, zaistiť mu väčšiu príležitosť ku skutočnej intimite a podporovať všetky jeho pozitívne aktivity. Na začiatku tohto obdobia je potrebné niekedy pomôcť dospievajúcemu i pri úprave denného režimu s ohľadom na unaviteľnosť mladistvých.
Niekedy sú rodičia znepokojení určitým odcudzením dieťaťa a prajú si, aby sa im so svojimi starosťami viac zverovalo. Toho však nikdy nie je možné dosiahnuť nátlakom a vyzvedením. Je veľmi dobré vedieť počúvať v každej chvíli (i keď práve „nemám čas“), dávať najavo trvalý záujem o informáciu v atmosfére dôvery (bez vnucovania a napomínania). Rodičia by sa mali v tejto dobe usilovať predovšetkým o porozumenie svojmu dospievajúcemu dieťaťu a podporiť ho pri hľadaní preňho základných hodnôt, nájdenie osobnej orientácie a životných cieľov, teda pri vytváraní zrelého prepojenia.

Mimoriadne dôležité je predovšetkým uznanie jeho vlastných silných stránok a jeho hodnoty pre druhých. Dôležitá je i podpora emancipačných snáh dospievajúceho dieťaťa, podpora spoločenských kontaktov, ktoré mu umožňujú nachádzať nové vzťahy. Vymedzenie jasných hraníc chovania s dostatkom voľnosti pre samostatné rozhodovanie je zvlášť obtiažne u dospievajúcich s problémami v chovaní alebo so zdravotným oslabením či postihnutím, ale práve u nich je schopnosť rodičov vyhnúť sa nadmernému ochraňovaniu i opačnému extrému autoritatívnych prístupov rozhodujúci.
Citová oblasť je stabilizovanejšia než v období puberty, ale celková vyrovnanosť a schopnosť zaujať zodpovedný postoj k životu sa objavuje až koncom tohto obdobia. Mnohí rodičia sa spočiatku nevedia zmieriť s tým, že si ich dieťa našlo partnera. Ak sú rozumní, nezľahčujú jeho zamilovanosť a nebránia mu stretávať sa s ním. Naopak, stávajú sa jeho priateľmi a poradcami, lebo dospievajúci v tomto období ešte veľmi potrebuje pomocnú ruku skúseného dospelého človeka. Osobný príklad rodičov a ich spoločné rozhovory s dieťaťom sú tou najlepšou výchovnou metódou. Je dobré, ak si rodičia vedia priznať svoje chyby a omyly a práve na nich ukázať, že v niektorých situáciách je možné voliť aj inú, lepšiu cestu. Mali by si zachovať rozvahu a tolerovať nepodstatné činy, ktoré neubližujú, ani neboli vykonané so zlým úmyslom. Dospievajúcemu treba predovšetkým veriť, nerobiť z neho neschopné a nesamostatné dieťa. Ak sa objavia problémy, treba mu pomôcť riešiť ich, ale takým spôsobom, ktorý nezraní, len objasní podstatu chyby a zdôvodní prípadný spôsob nápravy.

Výchova dieťaťa je neľahká vec. V určitom momente však dosiahne štádium, keď vychovávaný natoľko dospeje, že už nepotrebuje pomoc rodičov, ale, naopak, sám – s veľkou ochotou, úctou a láskou – sa začne starať o vlastné deti i o svojich starnúcich rodičov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Špecifické výrinové problémy dospievajúcich