Cieľom autorkinho príspevku bolo stručne sa zaoberať základnými charakteristikami psycholingvistiky, jej vznikom, vývinom a súčasným stavom vedeckého bádania vo svete i u nás.

Charakteristika psycholingvistiky
Psycholingvistika je veda zaoberajúca sa psychologickými zákonitosťami osvojovania, rozvíjania a používania reči ako prostriedku komunikácie, získavania a odovzdávania informácií. Stala sa tematicky rozvetvenou disciplínou zahrňujúcou okruhy ako produkcia, percepcia a porozumenie reči a myslenia, vzťah jazykovej kompetencie a performancie, osvojovanie materinského jazyka, vývin detskej reči, poruchy reči a ich terapia, osvojovanie cudzích jazykov a i.
Autorka, zo svojho pohľadu, chápe psycholingvistiku ako psychológiu osvojovania, učenia sa a vyučovania cudzích jazykov, ktorá sa zameriava na vedecko-teoretické skúmanie mentálnych štruktúr a procesov jedinca učiaceho sa cudzie jazyky a faktorov, ktoré tento proces ovplyvňujú ako aj aplikáciu týchto poznatkov do procesu vyučovania cudzích jazykov. V otázkach osvojovania cudzích jazykov sa psycholingvistika prelína so psychológiou učenia sa cudzích jazykov.
Dnešná psycholingvistika je súčasťou širokého myšlienkového priestoru, jej napredovanie je podmieňované vývinom poznanie v ďalších vedných disciplínach (lingvistické a psychologické disciplíny, sociológia, neurológia, filozofia, teória informácií,...).

Vývin psycholingvistiky
Psycholingvistika bola ustanovená ako samostatné vedné odvetie v roku 1953. Jej vývoj je charakteristický striedaním dominujúcich teoretických koncepcií, pričom každá nová koncepcia alebo odmietala východiská a závery koncepcie predchádzajúcej, alebo k predmetu svojho skúmania pristupovala z iného zorného uhla, preceňovala význam niektorých javov, nachádzala nové súvislosti. Tieto vývinové tendencie sa premietali aj do teórie vyučovania cudzích jazykov, kde spôsobovali i spôsobujú nestabilitu teoretických východísk a striedanie moderných prístupov k výučbe cudzích jazykov.
Štúdium psycholingvistiky spočíva v získavaní overených poznatkov a informácií, v oboznamovaní sa s rôznymi hypotézami, dohadmi, protichodnými názormi, smermi teoretického myslenia a v nachádzaní množstva podnetov na experimentovanie, bádanie. Medzi najvýznamnejších vedeckých pracovníkov, ktorí prispeli ku vzniku psycholingvistiky patria Cook, Ellis, Gardner, Chomsky, Krashen, Leonťjev, Lightbown, Piaget, Rutherford, Vygotsky, White a ďalší.

Rozvoj psychológie učenia sa a vyučovania cudzích jazykov
K prudkému rozvoju psycholingvistiky a k intenzívnemu bádaniu v oblasti psychológie učenia sa a vyučovania cudzích jazykov viedli 3 hlavné okruhy faktorov:
1. V povojnovom období sa prudko rozmáhalo štúdium cudzích jazykov a s tým súvisiace teoretické skúmanie v rámci príslušných vedných odvetví ako lingvistika, pedagogika, psychológia, sociológia. Dôsledkom hromadenia množstva nových poznatkov, ktoré presahovali rámec danej vedy, bolo postupné zbližovanie vied a následne vznik psycholingvistiky ako interdisciplíny.
2. Ďalším faktorom bolo prirodzené smerovanie vedecko-teoretického myslenia a bádania. Jednotlivé vedné odvetvia poskytovali bohaté poznatky, mnohé javy boli dôkladne preskúmané, teoreticky rozpracované. Menej bol skúmaný ich vzájomný vzťah, pôsobenie a spracovávanie javov v psychike učiaceho sa jedinca. V tejto súvislosti vystupujú do popredia otázky:
a)Je didaktika len deskriptívna, a preskriptívna alebo uprednostňuje kauzálny prístup? Je vysvetľované prečo a kedy voliť dané prístupy a metódy so zreteľom na psychiku učiaceho sa jedinca?