Hľadať príčiny toho, prečo si muži kupujú sex by mohlo byť zdanllivo absurdné a prekvapujúce. Hľadajú azda niečo, čo nemajú doma? Väčšina prostitútok tvrdí, že len málo mužov má nezvyčajné sexuálne požiadavky. Aj keď teda väčšina z nich žiada od prostitútok to isté, čo môžu mať aj doma (a zdarma), je pre nich zrejme jednoduchšie si predajnú lásku kúpiť a dostať to, po čom im telo i duša túži, ako investovať čas a peniaze na vybudovanie plnohodnotnejšieho a trvalejšieho vzťahu s opačným pohlavím a s rizikom, že sa nakoniec ani nedostanú do preferovaného cieľa (…).
Často je pre nich atraktívna skutočnosť, že ich „obslúži“ iná žena, vzrušuje ich nezávislosť takéhoto vzťahu. Prostitútka je liek na nudu, stres, stereotyp, konflikt so šéfom, manželkou, milenkou. Zákazník sa pri nej nemusí pretvarovať, prijme totiž muža takého, aký je. Z tohoto pohľadu je preto prostitútka konkurentkou manželky.

4. Právna úprava prostitúcie v minulosti
Z hľadiska štátu môže byť prostitúcia legálna i ilegálna. V 19. a začiatkom 20. st. sa vyspelé štáty pokúsili o jej právnu úpravu zavedením „licencií“. Neúspech opatrení vyústil r.1949 v OSN k prijatiu „Konvencie o potlačovaní prostitúcie a obchodu s ľuďmi“. Samotná prostitúcia bola dekriminalizovaná, je hodnotená len ako amorálne jednanie. V tomto tzv. abolicionistickom prístupe sú potom trestne stíhané len vedľajšie, sprievodné javy prostitúcie, napr. „príživníctvo“, prenos nákazlivých, hlavne pohlavných chôrob atď. V súvislosti s AIDS sa však znovu objavujú úvahy o úprave prostitúcie, povinných zdravotných prehliadkach, registrácii a pod.

„V minulých rokoch polícia v ČSSR prostitúciu stíhala. Umožňoval to paragraf 203 trestného zákona (príživníctvo) a spresňujúce výklady tohoto ustanovenia. K postihu zpravidla dochádzalo v súvislosti s ďalšou kriminálnou činnosťou.“ (Jelínek, 1994, s. 32.) Avšak pánski aktéri len sporadicky vystupovali ako svedkovia. Dnes je situácia ešte komplikovanejšia, polícia nemá právo osoby podozrivé z prostitúcie kontrolovať len preto, že sú na ulici.

5. Prostitúcia ako sociálno-patologický jav
Prostitúcia súčasnosti, ako jeden zo sociálno-patologických javov a ako najstaršie remeslo v dejinách ľudskej civilizácie je úzko prepojená s drogovou problematikou. Ruka v ruke kráčajú spolu. Prostitúcia sa buď stáva nástrojom na zabezpečenie finančných prostriedkov na nákup drogy, alebo naopak, droga je užívaná na zastretie zmyslového vnímania, na potlačenie vzniknutého odporu či hnusu voči poskytovanej službe zákazníkovi i voči zákazníkovi samotnému.
Systém prostitúcie je v princípe jednoznačný, pretože z troch účastníkov vzťahu: klient – prostituujúca osoba – proxenet (pasák) – hlavnými profitérmi sú práve spoločenstvá kupliarov a ochráncov. Koľko je tých prostitútok, ktoré sa naozaj venujú prostitúcii dobrovoľne a hľadajú v nej rozkoš, uspokojenie svojich pohlavných pudov a túžob, sexuálnych predstáv a fantázií inšpirovaných filozofiou Markíza de Sade?

S prostitúciou bojuje celý svet. Spätným pohľadom do histórie ľudstva zisťujeme, že tento boj trvá od nepamäti. Aj keď v Starom Ríme, v časoch kovbojov a nesmrteľného starého Západu je ťažké hovoriť o akejkoľvek forme boja či snahe odstrániť prostitúciu. Vždy tu budú dievčatá z radov dobrovoľníčok, ktoré sú zoskupované vo verejných domoch, nevestincoch, či masážno-erotických salónoch, a ktoré si rady privyrobia i takýmto (ne)štandartným spôsobom, v tomto prípade asi príjemným pre obidve zúčastnené strany.

6. História prostitúcie

Prostitúcia existuje ako historická skutočnosť už od dôb starých Grékov a Rimanov. „Vyskytovala sa vždy a všade, menila sa však jej rola a miesto v hierarchii sociálnych hodnôt, od adceptovania ako inštitúcie cez toleranciu ku krutej prezekúcii.“ (Ondrejkovič, 1995, s. 108.)
Koncom 14. st. boli mnohé verejné domy zrušené a prostitúcia sa trestala z dôvodu rozširovania syfilisu v celej vtedajšej Európe. Prostitúcia prekvitala najmä v érach najvyššej represie a proklamačného boja proti nej. Tieto služby sa stávali ilegálnymi a prechádzali do podsvetia, kde sa spájali s negatívnymi dôsledkami v podobe rozširovania kriminality, obchodu so ženami a deťmi, vykorisťovania, atď.

„V 18. st., v dobe rokoka, vo Francúzsku bol sex veľmi populárny a patril do vyšších kruhov. Aristokrati a iní bohatí muži si užívali v Kráľovskom paláci, ktorý bol so svojimi 1500 prostitútkami sexuálnym centrom.“ (ProFem, 1996, s. 103.) V tomto období boli pre ostatných zákazníkov vybudované špeciálne erotické miestnosti pri reštauráciách, hostincoch a obochodoch s parfumami a klobúkmi.
V 19. st., v dobe prutitánstva, kedy „slušná“ žena nesmela mať pôžitok zo sexu, sexuálny priemysel rozkvital. Manželia si nachádzali iné ženy, s ktorými mohli uspokojiť svoj sexuálny pud. „V tej dobe bolo v Paríži viac ako 50 tisíc registrovaných prostitútok a podľa iných prameňov ďalších 50 ticíc prevádzalo svoju profesiu bez registrácie.“ (ProFem, 1996, s. 103.)

V druhej polovici 19. st. sa rodili početné hnutia za emancipáciu. Ich názory smerovali k tomu, že prostitúcia je nutné zlo, ktoré pramení zo sociálneho útlaku žien, zlého prístupu k vzdelaniu a dvojitej morálky mužov.
Až v 20. st. viaceré štáty (Francúzsko 1946) začali vnímať prostituujúcu osobu ako obeť a prostitúciu ako ponižovanie ľudskej dôstojnosti.