Vátsjájana rozdeľuje prostitútky (=ľahké ženy, ktoré sa mimochodom v Indii neprechádzali po ulici, ale čakali na zákazníkov pred domom) na:
kumbhadásí - obyčajná neviestka
paričárika - obsluhovateľka
kulata - tajná neviestka
svairiní - verejná neviestka
natí - tanečnica a herečka
(Tanečnice a herečky vystupovali v divadlách, ktoré zároveň boli i chrámom, a teda aj spoločenským kultúrnym strediskom. Chrámové tanečnice - dévadásí - okrem iného robili aj chrámovú prostitúciu. Bol to teda celkom osobitný typ prostitútok.)
šilpakárika - výtvarníčka (maliarka, sochárka atď.)
prakáša-vinašta - žena opustená mužom
rúpadžívika - predavačka svojej vlastnej krásy
ganika - kurtizána (Vátsjájana, 1991, s. 167.)
(V Indii sa najvynikajúcejšie prostitútky nazývali ganikami a v spoločnosti boli vysoko vážené. Každý vznešený a zámožný muž, ktorý sa chcel spoločensky uplatniť, vystupoval v spoločnosti prostitútok.)

Hetéra, ako Vátsjájana prostitútky v Kámasútre označuje, bola v antickom svete i v starej Indii žena, vedúca voľný spôsob života, vábiaca mužov umeleckými schopnosťami a vzdelaním. V najvyšších spoločenských vrstvách sa v tom istom zmysle dá hovoriť o kurtizánach.
Podľa starých indických majstrov, ktorých autor vo svojom diele spomína, sa hetéra pridŕža muža z nasledujúcich príčin:
•z lásky, zo strachu, pre peniaze, z túžby po rozkoši a po priateľovi, zo zvedavosti, nudy, zo zvyku, z túžby po sláve a zásluhách, zo súcitu, hanblivosti i pre chudobu, z túžby rozísť sa s doterajším milencom, zo susedskej lásky,
•aby sa niekomu pomstila,
•ak stretne muža, ktorý jej pripomína dávneho priateľa,
•priťahuje ju muž povahou i rodom blízky. (Vátsjájana, 1991, s. 142.)

Vátsjájana učí, že peniaze, pohodlný život a túžba po milovaní poháňajú hetéru, aby sa zaplietla s mužmi.
Indické predpisy označovali povolanie hetéry za dedičné, „a tak dcéra hetéry môže byť len hetérou, ale kým je pannou, môže uzavrieť dočasné manželstvo i s neženatým vznešeným mešťanom a žiť ako jeho jediná žena.“ (Vátsjájana, 1991, s. 191.)
8.2. Filozofia v budoári

Netypický pohľad na prostitúciu ponúka i legendárny „božský“ MARKÍZ DE SADE. Spoločnosť obdobia libertínstva (voľnomyšlienkárstva), v ktorej Donatien Alphonse Francois de Sade žil, sa odvrátila od kresťanskej dogmy, spoľahla sa na to, že prirodzené žiadosti človeka, najmä ak sú vedené rozumom, sú a priori v poriadku a vytvorila tak atmosféru, v ktorej bolo nakoniec všetko dovolené. Tento životný štýl sa odvolával na „Prírodu“a na „Rozum“ a mravne sa obhajoval tým, že život vedený podľa prirodzenosti nemôže predsa nikomu ublížiť, skôr naopak.

V prostredí libertinizmu sa čoskoro začala vyvíjať skutočná amorálnosť, stupňovaná do akejsi samoúčelnosti, kedy bolo všetko čiastočne nezáväznou hrou a čiastočne dekadentou amorálnosťou, a z ktorej Markíz de Sade vyvodil svoje konzekventné mysliteľské dôsledky, a síce, „z necudnosti sa rodí chlípnosť a z chlípnosti pochádzajú tie zdanlivé zločiny, ktorých prvým dôsledkom je prostitúcia, …ženy sa rodia od prírody vulgivaginálne, tj. s vagínou, čo znamená, že majú tie isté danosti ako zvieracie samice a podobne ako ony patria tiež bez výhrady všetkým samcom…, prospechárstvo, egoizmus a láska narušili však tieto prvotné, také prosté a prirodzené názory.“ (De Sade, 1996, s. 46, 48.)

De Sade považuje prostitúciu za užitočný a nevyhnutný prostiedok na uspokojovanie pohlavných pudov a túžob, ktoré človeku vštepila Matka Príroda. Za týmto účelom navrhuje zdravé, priestranné, slušne vybavené a v každom ohľade spoľahlivé zariadenia slúžiace libertínom, ktoré budú ponúkať tvory každého pohlavia a veku a pre všetkých bude platiť zásada úplnej povoľnosti. Zdráhavosť sa bude vzápätí trestať podľa ľubovôle toho, kto ju pocítil ako ujmu.
Prostitúciu mužov nepovažuje de Sade za o nič menejcennejšiu ako prostitúciu žien, a preto zákon, ktorý im bude prikazovať, aby sa v spomenutých domoch rozkoší prostituovali tak, ako si budú libertíni želať, a ktorý ich k tomu aj prinúti a bude ich trestať, ak by sa zdráhali splniť si svoju povinnosť, považuje de Sade za jeden z najspravodlivejších zákonov, a neuznáva žiadnu oprávnenú či vecnú námietku, ktorá by sa proti nemu mohla vzniesť.