ÚVOD
Vo svojej práci som sa zamerala na problematiku prostitúcie, ako jedného zo sociálno-patologických javov, vyskytujúcich sa v každej spoločnosti.
Prostitúcia ako taká má svoje rôzne formy, príčiny a sprievodné znaky. Jej základnými charakteristikami, prejavmi a dopadom na spoločnosť ako celok i na individualitu jedinca samotného sa zaoberali už mnohí (sociológovia, psychológovia, antropológovia, kriminalisti,…). Prostitúcia je dennodennou súčasťou života spoločnosti, avšak jej tematika rezonuje a predstavuje nosný pilier i mnohých literárnych a divadelných diel minulosti i súčasnosti.
Na tomto poli sa pokúšam predstaviť náhľad a ponímanie prostitúcie v dielach dvoch významných literátov, ktorých dobové názory spôsobili „sexuálnu revolúciu“ minulosti, avšak častokrát i všeobecné pobúrenie, odsúdenie a cenzúru. Zameriavam sa na stručnú históriu prostitúcie i systémy boja proti nej. V závere uvádzam v súčasnosti platnú legislatívu SR (niektoré jej právne normy), upravujúcu a postihujúcu zločiny k prostitúcii vedúce a s ňou spojené.

…kým bude trvať chemické manželstvo, potrvá aj:
prostitúcia. a pretože: nemôžeme odstrániť manželstvo,
ak sa nemáme vzdať svojej fascinujúcej kultúry,
nemôžeme ostrániť ani: prostitúciu a preto:

musíme spoločne s nimi vymýšľať nové a nové huncúcstva:

účinok býva taký silný...

1. Definícia prostitúcie
Prostitúcia (z lat. prostituere = verejne vystavovať) je „inštitucionalizovaná forma poskytovania sexuálnych služieb za peniaze či z iných pohnútok. Sprievodným prejavom prostitúcie je promiskuita. Častým dôsledkom prostitúcie je potom plná identifikácia sa s rolou a profesionalizácia. V tradícii západným kresťanstvom ovplyvneného myslenia bola prostitúcia chápaná obvykle ako „nutné zlo“ (Tomáš Akvinský, Augustin), pretože vždy existovali radikálne prúdy, úplne a zásadne prostitúciu odmietajúce z morálneho i pragmatického hľadiska.“ (Sociální deviace, 1994, s. 74.)

2. Rozdelenie prostitúcie
Kultúrna antropológia rozlišuje:
A prostitúciu nábožensko-rituálnu, resp. chrámovú, kedy je sexuálny styk súčasťou náboženského obradu, súčasťou služby bohom a demonickým silám (je známa hlavne zo starovekej Asýrie). Prevažná časť bádateľov ju ale za prostitúciu nepovažuje.
B prostitúciu tvoriacu súčasť ceremoniálu prijatia hosťa v dome - hlava rodiny umožňuje hosťovi pohlavný styk s vlastnou ženou, dcérou či metresou na dôkaz úcty a vážnosti (výmena žien v pohlavnom akte je tiež súčasťou mnohých rituálov pobratrenia sa, a to nielen u prírodných národov). Ani v tomto prípade však nejde o prostitúciu v pravom slova zmysle.
C ekonomicky a sociálne podmienenú prostitúciu, kedy poskytovanie sexuálnych služieb tvorí základný alebo doplnkový zdroj príjmov, resp. prostriedok dosahovania spoločenského úspechu.

Prostitúciou sa obvykle rozumie prostitúcia ženská, existuje ale (a v niektorých regiónoch dokonca prevláda) i prostitúcia mužská a detská. Náplň a prestíž rolí spojených s prostitúciou, jej formy a organizácia sa mení len zvoľna. Skupinovo a historicky je premenná i miera tolerancie k tomuto javu.
„Klasickou formou prostitúcie bola a je prostitúcia verejne predvádzaná v špeciálnych zariadeniach (nevestincoch), poprípade prostitúcia pouličná, kedy prostitútky vyhľadávajú svojich zákazníkov na verejnom priestranstve a samotný sexuálny akt sa odohráva buď v byte alebo (častejšie) v hoteloch. Obe formy sú v zásade komplementárne - tam, kde došlo k obmedzeniu prostitúcie uskutočňovanej v nevestincoch (napr. v Nemecku minulého storočia), došlo k rozmachu pouličnej prostitúcie, a naopak.“ (Sociální deviace, 1994, s. 74.) Prostitútky boli väčšinou pod priamou policajnou a zdravotnou kontrolou, tvorili súčasť priemyslu voľného času.
Okrem toho existuje prostitúcia príležitostná (kedy prostitútka alebo prostitút hradí svoje mimoriadne výdaje alebo náklady na luxusné potreby), prostitúcia spojená s vytváraním stabilnej, sociálne uzavretej a pomerne malej klientely.
Zvláštna forma prostitúcie je spojená s inštitútom „vydržovanej“ ženy (muža). Literárny názov pre svet noblesných prostitútok a ich ctiteľov je „polosvet“. Polosvet je i eufemistické označenie kolektivít, u ktorých sa predpokladá, že erotické kontakty a poskytovanie sexuálnych úsluh mužmi a ženami sú súčasťou profesie alebo uľahčujú cestu k spoločenskému úspechu. „Pojem je odvodený z názvu divadelnej morality A.Dumasa ml. - Demimonde z r.1855, v ktorej autor demonštroval životné osudy žien, ktoré svojím správaním prekračovali zásady viktoriánskej morálky.

V jeho pojatí je demimondéna - teda dáma polosveta - ovládaná sexom natoľko, že porušuje pravidlá spoločnosti do tej miery, že sama seba deklasuje, teda vyraďuje dočasne alebo natrvalo z vrstvy, ku ktorej patrí.“ (Sociální deviace, 1994, s. 62.) Od slušných žien ju oddeľuje verejný škandál, od prostitútok fakt, že za pohlavný akt neprijíma peňažnú odmenu. Typickou demimondénou bola vydatá žena, ktorá utiekla so svojím milencom a žila v sociálnom vákuu, z ktorého na jednej strane vedie cesta k zpätnému prijatiu do spoločnosti, na strane druhej sa otvára možnosť postupného včleňovania sa do sveta profesionálnej prostitúcie.
Pojem demimondéna nadobudol postupne i iné významy. Označuje ženu rozhodujúcu samostatne a nezávisle na spoločenských konvenciách o svojom citovom a sexuálnom živote, ženu vydržovanú milencami či priateľmi, prostitútku. Patrí sem hlavne vrstva prostitútok, ktoré sú schopné intelektuálne, kultúrne i sociálne zvládnuť svoju rolu natoľko, že okruh svojich klientov obmedzujú na minimum, pracujú s vysokým ziskom, žijú životom tzv. lepšej spoločnosti a vystupujú viac ako spoločnice, hostiteľky či inšpirujúce priateľky než ako prostitútky. Vydržovanie týchto žien je ešte doteraz v určitých kruhoch otázkou spoločenskej prestíže a plní funkciu demoštratívnej spotreby.

Svet prostitúcie je sociálne diferencovaný, zahrňuje osoby dosahujúce značných príjmov i osoby žijúce v biede, úpadku, chorobách.
Okolo prostitúcie sa utvára rad špecifických legálnych či nelegálnych profesií, v ktorých osoba poskytujúca sexuálne služby predstavuje len jeden z článkov zložito rozvetvenej štruktúry. Tá obvykle zahŕňa ochráncu, majiteľa nevestinca, kupliara, obstarávateľa špecifických pomôcok, osoby, ktoré ťažia z toho, že prostitúcia nie je spoločnosťou tolerovaná vôbec, alebo len z časti. Sama prostitútka a práve tak i jej klienti bývajú často vydieraní, vytvára sa okolo nich atmosféra príživníctva, morálneho rozkladu, a to obyčajne tým viac, čím viac je prostitúcia etiketizovaná.

3. Príčiny vzniku prostitúcie
Motívy, ktoré vedú k prostitúcii, sú rôznorodé, len výnimočne vyplývajú zo silného sexuálneho apetítu. Klasicky sa uvádza vplyv zlých sociálnych podmienok, predovšetkým chudoby a morálneho rozvratu rodiny. Dnes však stále viac narastá počet prípadov, kedy sa prostitúciou zaoberajú osoby relatívne dobre situované a vychádzajúce z dobrých sociálnych podmienok. Motívom prostitúcie je v týchto prípadoch snaha získať luxusné výrobky, konvertibilnú menu, zaujímavé kontakty (napr. do zahraničia), poprípade sa i výhodne vydať. Mnoho autorov zdôrozňuje význam labellingu, odhaľuje v etiológii prostitúcie i motívy protestu a pomsty.

Najčastejším typom prostitúcie je heterosexuálna prostitúcia. V starších, ale i v súčasných sociologických a kriminologických teóriách je prostitúcia žien interpretovaná prevažne jednostranne ako:
-výraz prirodzenej biologickej a morálnej menejcennosti ženy voči mužovi (Lombroso, Ferrero),
-zvláštna deviácia nahradzujúca u žien vrodenú kriminalitu mužov,
-hraničný prejav prirodzeného obsahu ženskej úlohy (Merton),
-dôsledok tradičnej podriadenosti ženy mužovi (E. Brokling, C. Stimpson)
-a ako dôsledok biologickej (tiež genetickej) alebo psychickej patológie niektorých žien. (Sociální deviace, 1994, s. 75.)
Zo sociologického hľadiska je prostitúcia i jednou, i keď extrémnou formou zhodnocovania individuálneho, osobnostného kapitálu (sex appealu), od ktorej vedie rad medzistupňov až k manželstvu, a ktoré môžu byť charakterizované ako ekonomické zhodnotenie sexuality.
Špecifickým typom niektorých súčasných teorií býva prostitúcia všeobecne interpretovaná ako výmenný obchod, zmena hodnôt, ekonomický vzťah medzi zákazníkom a predávajúcim, i ako zamestnanie.
Hľadať príčiny toho, prečo si muži kupujú sex by mohlo byť zdanllivo absurdné a prekvapujúce. Hľadajú azda niečo, čo nemajú doma? Väčšina prostitútok tvrdí, že len málo mužov má nezvyčajné sexuálne požiadavky. Aj keď teda väčšina z nich žiada od prostitútok to isté, čo môžu mať aj doma (a zdarma), je pre nich zrejme jednoduchšie si predajnú lásku kúpiť a dostať to, po čom im telo i duša túži, ako investovať čas a peniaze na vybudovanie plnohodnotnejšieho a trvalejšieho vzťahu s opačným pohlavím a s rizikom, že sa nakoniec ani nedostanú do preferovaného cieľa (…).
Často je pre nich atraktívna skutočnosť, že ich „obslúži“ iná žena, vzrušuje ich nezávislosť takéhoto vzťahu. Prostitútka je liek na nudu, stres, stereotyp, konflikt so šéfom, manželkou, milenkou. Zákazník sa pri nej nemusí pretvarovať, prijme totiž muža takého, aký je. Z tohoto pohľadu je preto prostitútka konkurentkou manželky.

4. Právna úprava prostitúcie v minulosti
Z hľadiska štátu môže byť prostitúcia legálna i ilegálna. V 19. a začiatkom 20. st. sa vyspelé štáty pokúsili o jej právnu úpravu zavedením „licencií“. Neúspech opatrení vyústil r.1949 v OSN k prijatiu „Konvencie o potlačovaní prostitúcie a obchodu s ľuďmi“. Samotná prostitúcia bola dekriminalizovaná, je hodnotená len ako amorálne jednanie. V tomto tzv. abolicionistickom prístupe sú potom trestne stíhané len vedľajšie, sprievodné javy prostitúcie, napr. „príživníctvo“, prenos nákazlivých, hlavne pohlavných chôrob atď. V súvislosti s AIDS sa však znovu objavujú úvahy o úprave prostitúcie, povinných zdravotných prehliadkach, registrácii a pod.

„V minulých rokoch polícia v ČSSR prostitúciu stíhala. Umožňoval to paragraf 203 trestného zákona (príživníctvo) a spresňujúce výklady tohoto ustanovenia. K postihu zpravidla dochádzalo v súvislosti s ďalšou kriminálnou činnosťou.“ (Jelínek, 1994, s. 32.) Avšak pánski aktéri len sporadicky vystupovali ako svedkovia. Dnes je situácia ešte komplikovanejšia, polícia nemá právo osoby podozrivé z prostitúcie kontrolovať len preto, že sú na ulici.

5. Prostitúcia ako sociálno-patologický jav
Prostitúcia súčasnosti, ako jeden zo sociálno-patologických javov a ako najstaršie remeslo v dejinách ľudskej civilizácie je úzko prepojená s drogovou problematikou. Ruka v ruke kráčajú spolu. Prostitúcia sa buď stáva nástrojom na zabezpečenie finančných prostriedkov na nákup drogy, alebo naopak, droga je užívaná na zastretie zmyslového vnímania, na potlačenie vzniknutého odporu či hnusu voči poskytovanej službe zákazníkovi i voči zákazníkovi samotnému.
Systém prostitúcie je v princípe jednoznačný, pretože z troch účastníkov vzťahu: klient – prostituujúca osoba – proxenet (pasák) – hlavnými profitérmi sú práve spoločenstvá kupliarov a ochráncov. Koľko je tých prostitútok, ktoré sa naozaj venujú prostitúcii dobrovoľne a hľadajú v nej rozkoš, uspokojenie svojich pohlavných pudov a túžob, sexuálnych predstáv a fantázií inšpirovaných filozofiou Markíza de Sade?

S prostitúciou bojuje celý svet. Spätným pohľadom do histórie ľudstva zisťujeme, že tento boj trvá od nepamäti. Aj keď v Starom Ríme, v časoch kovbojov a nesmrteľného starého Západu je ťažké hovoriť o akejkoľvek forme boja či snahe odstrániť prostitúciu. Vždy tu budú dievčatá z radov dobrovoľníčok, ktoré sú zoskupované vo verejných domoch, nevestincoch, či masážno-erotických salónoch, a ktoré si rady privyrobia i takýmto (ne)štandartným spôsobom, v tomto prípade asi príjemným pre obidve zúčastnené strany.

6. História prostitúcie

Prostitúcia existuje ako historická skutočnosť už od dôb starých Grékov a Rimanov. „Vyskytovala sa vždy a všade, menila sa však jej rola a miesto v hierarchii sociálnych hodnôt, od adceptovania ako inštitúcie cez toleranciu ku krutej prezekúcii.“ (Ondrejkovič, 1995, s. 108.)
Koncom 14. st. boli mnohé verejné domy zrušené a prostitúcia sa trestala z dôvodu rozširovania syfilisu v celej vtedajšej Európe. Prostitúcia prekvitala najmä v érach najvyššej represie a proklamačného boja proti nej. Tieto služby sa stávali ilegálnymi a prechádzali do podsvetia, kde sa spájali s negatívnymi dôsledkami v podobe rozširovania kriminality, obchodu so ženami a deťmi, vykorisťovania, atď.

„V 18. st., v dobe rokoka, vo Francúzsku bol sex veľmi populárny a patril do vyšších kruhov. Aristokrati a iní bohatí muži si užívali v Kráľovskom paláci, ktorý bol so svojimi 1500 prostitútkami sexuálnym centrom.“ (ProFem, 1996, s. 103.) V tomto období boli pre ostatných zákazníkov vybudované špeciálne erotické miestnosti pri reštauráciách, hostincoch a obochodoch s parfumami a klobúkmi.
V 19. st., v dobe prutitánstva, kedy „slušná“ žena nesmela mať pôžitok zo sexu, sexuálny priemysel rozkvital. Manželia si nachádzali iné ženy, s ktorými mohli uspokojiť svoj sexuálny pud. „V tej dobe bolo v Paríži viac ako 50 tisíc registrovaných prostitútok a podľa iných prameňov ďalších 50 ticíc prevádzalo svoju profesiu bez registrácie.“ (ProFem, 1996, s. 103.)

V druhej polovici 19. st. sa rodili početné hnutia za emancipáciu. Ich názory smerovali k tomu, že prostitúcia je nutné zlo, ktoré pramení zo sociálneho útlaku žien, zlého prístupu k vzdelaniu a dvojitej morálky mužov.
Až v 20. st. viaceré štáty (Francúzsko 1946) začali vnímať prostituujúcu osobu ako obeť a prostitúciu ako ponižovanie ľudskej dôstojnosti.
7. Prohibícia, reglementácia, abolicionizmus

Počas historického vyvoja sa vyprofilovali tri základné legislatívne systémy, upravujúce prostitúciu:
1.) Systém prohibície jednoznačne zakazuje prostitúciu a jej
organizáciu, stavia sa proti výnosom z prostitúcie, existencii verejných domov a registrácii prostitútok, ochraňuje verejný poriadok a morálku. Represia je namierená proti všekým organizáciám prostituujúcich, proti miestam prevádzkovania, proti prostituujúcim sa osobám a kupliarom. Realizácia prostitúcie je považovaná za delikt, rovnako ako pasáctvo. „V niektorých štátoch USA boli pokusy penalizovať aj klientov prostitúcie. Tento systém prevláda v krajinách USA, na severe Afriky a vo východnej Ázii.“ (Kolenčík, 1997, s. 41.)

2.) Reglementácia je forma akceptujúca prostitúciu v definícii
„nevyhnutného zla“ ako sociálneho produktu. Prostitúcia reprezentuje nebezpečenstvo pre morálku a verejný poriadok. Systém predstavuje reguláciu prostitúcie verejnými úradmi a pochádza z doby Napoleóna. Bol zriadený kvôli ochrane armády, ktorá sídlila v rôznych kolóniách ríše, pred rozširovaním pohlavných chorôb. Administratívnu formu zaviedlo Francúzsko, a preto sa systému hovorí tiež „francúzsky systém“. Prostitútky sa zdržovali iba vo verejných domoch a boli pravidelne lekársky vyšetrované. V súčasnosti existujú dva systémy reglementácie:
-prvý, klasický, kde sú povolené verejné domy a je povinná registrácia na polícii a povinné lekárske prehliadky. Tajná prostitúcia a pasáctvo sú trestané.
-druhý, neoreglementácia, kde verejné domy nie sú legitímne, ale všetky prostitútky musia byť registrované na oficiálnych úradoch.
Reglementácia sa uplatňuje v Holandsku, Nemecku, Veľkej Británii a vo viacerých krajinách Južnej Ameriky.
3.) Abolicionizmus ako hnutie založila v druhej polovici 19. st. v Anglicku Jozefína Butler. Cieľom hnutia nebolo zrušenie samotnej prostitúcie, ale zrušenie úradnej kontroly nad ňou. „Podľa abolicionistov bolo postavenie prostitútky vo verejných domoch na úrovni otroctva a profitovanie z nej bolo vykorisťovaním človeka.“ (Kolenčík, 1997, s. 41.)

V súčasnosti predstavuje tento smer akceptáciu prostitúcie ako prejav vlastného správania. Tento systém sa vyskytuje vo viacerých štátoch, ale v rôzne modifikovaných podobách. Miesta na vykonávanie prostitúcie sú zakázané ako aj organizácie prostituujúcich. Postihované je pasáctvo a rôzne prejavy súvisiace s poškodzovaním ľudských práv (obmedzovanie slobody, násilie, ublíženie na zdraví,…) v zmysle trestnej legislatívy jednotlivých krajín. Klienti sú anonymní. Abolicionizmus je uplatňovaný v Belgicku, Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, Taliansku, Fínsku, Nórsku, Rumunsku, Brazílii a v Slovenskej Republike.

8. Prostitúcia v dielach literátov
8.1. Kámasútra
MALLANÁGA VÁTSJÁJANA, autor zatracovného diela KÁMASÚTRA, reprezentuje jeden z odlišných názorov na prostitúciu žien. Jeho postoj bol formovaný atmosférou obdobia ešte spred nášho letopočtu, kedy prostitúcia nebola chápaná ako niečo mimoriadne či poburujúce. Skôr naopak - bola veľmi žiadaná a uznávaná.
Indickí bádatelia predpokladajú, že Vátsjájana žil pravdepodobne v Západnej Indii, v krajine Avantí, ktorá bola začiatkom nášho letopočtu strediskom literárneho života, v čase mieru a blahobytu, keď v bohatých mestách žilo mnoho nič nerobiacich vznešených svetákov, užívajúcich slasti feudálneho života.
Kámasútra, ako obraz spoločenského života dávnych čias, vznikla podľa sanskrtských bádateľov vo svojej dnešnej podobe asi na začiatku nášho letopočtu. Je čiastočne súhrnom starších spisov, ktorých pôvod sa datuje až do čias okolo 1. st. p. n. l. Avšak približne už pred pol druha tisícročím bola v Indii veľmi rozšírená a dnes niet sanskrtskej knižnice bez Kámasútry.
Vátsjájana rozdeľuje prostitútky (=ľahké ženy, ktoré sa mimochodom v Indii neprechádzali po ulici, ale čakali na zákazníkov pred domom) na:
kumbhadásí - obyčajná neviestka
paričárika - obsluhovateľka
kulata - tajná neviestka
svairiní - verejná neviestka
natí - tanečnica a herečka
(Tanečnice a herečky vystupovali v divadlách, ktoré zároveň boli i chrámom, a teda aj spoločenským kultúrnym strediskom. Chrámové tanečnice - dévadásí - okrem iného robili aj chrámovú prostitúciu. Bol to teda celkom osobitný typ prostitútok.)
šilpakárika - výtvarníčka (maliarka, sochárka atď.)
prakáša-vinašta - žena opustená mužom
rúpadžívika - predavačka svojej vlastnej krásy
ganika - kurtizána (Vátsjájana, 1991, s. 167.)
(V Indii sa najvynikajúcejšie prostitútky nazývali ganikami a v spoločnosti boli vysoko vážené. Každý vznešený a zámožný muž, ktorý sa chcel spoločensky uplatniť, vystupoval v spoločnosti prostitútok.)

Hetéra, ako Vátsjájana prostitútky v Kámasútre označuje, bola v antickom svete i v starej Indii žena, vedúca voľný spôsob života, vábiaca mužov umeleckými schopnosťami a vzdelaním. V najvyšších spoločenských vrstvách sa v tom istom zmysle dá hovoriť o kurtizánach.
Podľa starých indických majstrov, ktorých autor vo svojom diele spomína, sa hetéra pridŕža muža z nasledujúcich príčin:
•z lásky, zo strachu, pre peniaze, z túžby po rozkoši a po priateľovi, zo zvedavosti, nudy, zo zvyku, z túžby po sláve a zásluhách, zo súcitu, hanblivosti i pre chudobu, z túžby rozísť sa s doterajším milencom, zo susedskej lásky,
•aby sa niekomu pomstila,
•ak stretne muža, ktorý jej pripomína dávneho priateľa,
•priťahuje ju muž povahou i rodom blízky. (Vátsjájana, 1991, s. 142.)

Vátsjájana učí, že peniaze, pohodlný život a túžba po milovaní poháňajú hetéru, aby sa zaplietla s mužmi.
Indické predpisy označovali povolanie hetéry za dedičné, „a tak dcéra hetéry môže byť len hetérou, ale kým je pannou, môže uzavrieť dočasné manželstvo i s neženatým vznešeným mešťanom a žiť ako jeho jediná žena.“ (Vátsjájana, 1991, s. 191.)
8.2. Filozofia v budoári

Netypický pohľad na prostitúciu ponúka i legendárny „božský“ MARKÍZ DE SADE. Spoločnosť obdobia libertínstva (voľnomyšlienkárstva), v ktorej Donatien Alphonse Francois de Sade žil, sa odvrátila od kresťanskej dogmy, spoľahla sa na to, že prirodzené žiadosti človeka, najmä ak sú vedené rozumom, sú a priori v poriadku a vytvorila tak atmosféru, v ktorej bolo nakoniec všetko dovolené. Tento životný štýl sa odvolával na „Prírodu“a na „Rozum“ a mravne sa obhajoval tým, že život vedený podľa prirodzenosti nemôže predsa nikomu ublížiť, skôr naopak.

V prostredí libertinizmu sa čoskoro začala vyvíjať skutočná amorálnosť, stupňovaná do akejsi samoúčelnosti, kedy bolo všetko čiastočne nezáväznou hrou a čiastočne dekadentou amorálnosťou, a z ktorej Markíz de Sade vyvodil svoje konzekventné mysliteľské dôsledky, a síce, „z necudnosti sa rodí chlípnosť a z chlípnosti pochádzajú tie zdanlivé zločiny, ktorých prvým dôsledkom je prostitúcia, …ženy sa rodia od prírody vulgivaginálne, tj. s vagínou, čo znamená, že majú tie isté danosti ako zvieracie samice a podobne ako ony patria tiež bez výhrady všetkým samcom…, prospechárstvo, egoizmus a láska narušili však tieto prvotné, také prosté a prirodzené názory.“ (De Sade, 1996, s. 46, 48.)

De Sade považuje prostitúciu za užitočný a nevyhnutný prostiedok na uspokojovanie pohlavných pudov a túžob, ktoré človeku vštepila Matka Príroda. Za týmto účelom navrhuje zdravé, priestranné, slušne vybavené a v každom ohľade spoľahlivé zariadenia slúžiace libertínom, ktoré budú ponúkať tvory každého pohlavia a veku a pre všetkých bude platiť zásada úplnej povoľnosti. Zdráhavosť sa bude vzápätí trestať podľa ľubovôle toho, kto ju pocítil ako ujmu.
Prostitúciu mužov nepovažuje de Sade za o nič menejcennejšiu ako prostitúciu žien, a preto zákon, ktorý im bude prikazovať, aby sa v spomenutých domoch rozkoší prostituovali tak, ako si budú libertíni želať, a ktorý ich k tomu aj prinúti a bude ich trestať, ak by sa zdráhali splniť si svoju povinnosť, považuje de Sade za jeden z najspravodlivejších zákonov, a neuznáva žiadnu oprávnenú či vecnú námietku, ktorá by sa proti nemu mohla vzniesť.
Markíz pri obhajobe svojich postojov na prostitúciu mužov a žien poukazuje na množstvo skutočností, napr.:
-v období objavenia Ameriky bola nová zem zaľudnená obyvateľmi práve s takýmito sklonmi (V Lousiane a Illinoise sa Indiáni preoblečení za ženy prostituovali ako kurtizány.),
-v angolskom meste Banguéla si černosi verejne vydržiavali mužov a i alžírske háremy boli obsadené takmer výlučne mladými chlapcami,
-v Thébach sa prostitúcia chlapcov prikazovala a chaironejský filozof Plutarchos ju odporúčal ako prostriedok na zjemnenie ľúbostnej náruživosti,
-v Ríme boli zriadené miesta, kde sa mladí ľudia verejne prostituovali, chlapci v ženskom a dievčatá v mužskom oblečení.
Je samozrejmé, že Markíz de Sade svojimi extrémnymi názormi a konaním poburoval nielen puritánov obdobia libertínstva (polovicu svojho života prežil za mrežami žalárov, najčastejšie za zločin sodomie), ale i súčasnú konzervatívnu spoločnosť, ktorá na jeho dielach uplatňovala cenzúru. A preto, všetko to blasfemické, pohoršujúce, buričské, nekonformné a ohromujúce, dosiaľ nepomenované, šokujúce a rúhavé bolo dlhé roky tabuizované.

9. Fakty
päťnásť kilometrový úsek cesty E-55 medzi Cínovcom a Teplicami je najdlhšou ulicou prostitútok v Európe. Lemujú ju nevestitnce, „zadné izby“ barov a hodinové hotely. Obchod s predajnou láskou sa však realizuje aj v obytných prívesoch, na matracoch pod kríkmi a na zadných sedadlách áut.
vačšina z okolo 500 prostitútok na ceste E-55 pochádza z bývalého východného bloku
tento úsek je teda „právom“ považovaný za kráľovstvo prostitúcie, podobne ako vykričaná ulica v Paríži „LA RUE PIGALLE“ a jej svetoznámy kabaret „MOULIN ROUGE“ (= Červený mlyn), lemovaný sex-shopmi s účelnými sado-masochistickými pomôckami. V tomto prípade sú v prevahe skôr „dámy z výkladu“ nad pouličnými prostitútkami.
podľa kriminalistov mravnostnej polície je síce oficiálne najmenej trestných činov v ich rezorte, ale ani oni sami si nenahovárajú, že čísla v štatistike sú objektívne. Kriminalita v tejto špecifickej oblasti je totiž latentná a odhalený je len povestný vrchol plávajúceho ľadovca.

10. Formy riešenia prostitúcie
Na dosiahnutie riešenia (odstránenia?) prostitúcie je nevyhnutné, aby moderná spoločnosť zaujala k tomuto celosvetovému a celočasovému javu lepšie a účinnejšie stanovisko. Častokrát oficiálna legislatíva nepripúšťa existenciu prostitútok, a preto dochádza nielen k obrovským daňovým únikom, ale nechráni ani ich zákazníkov pred možnými pohlavne prenosnými chorobami. V opačnom prípade sú legislatívne normy mnohokrát mierne a nepostačujúce. Postihy, ktoré čakajú obchodníkov s bielym mäsom sú v porovnaní s ich činnosťou a ziskami smiešne. Je v kompetencii vlád jednotlivých vyspelých krajín, aby sa zamysleli nad týmto problémom. Ochromený a nepružný policajný aparát, či nedostatočná medzinárodná spolupráca pri hľadaní nezvestných osôb a prešetrovaní podaných tipov od informátorov, situáciu nezľahčujú, skôr naopak.

V neposlednom rade treba spomenúť dôležitú úlohu rodiny, školy a výchovy našich detí. Jednou z ďalších úloh štátu a jeho sociálnej politiky je i postarať sa o dostatočné, nevyhnutné ekonomické zabezpečenie svojich občanov, aby tí neboli nútení prostituovať sa z existenčných dôvodov.
Ďalšou možnosťou riešenia, či skôr usmernenia a podchytenia prostitúcie je jej legalizácia, o ktorej sa v nedávnej minulosti horlivo diskutovalo v Českej republike. Uzákonenie prostitúcie predpokladá predložiť vláde príslušný návrh zákona. Prostitúcia by sa tak stala legálnym podnikaním a porušovanie podmienok stanovených zákonom a platných pre obidve pohlavia, teda i pre mužských prostitútov, by polícia mohla trestať. Od takéhoto zákona by si potom bolo možné sľubovať i čiastočné zníženie kriminality spojenej s prostitúciou. Zisky z legálnej prostitúcie by bolo možné odvádzať do štátnej pokladne a zamedziť tak ich spätnému „pretekaniu“ do oblasti organizovaného zločinu. Ten, kto by ponúkal sexuálne služby, by bol povinný zaregistrovať sa na štátnom úrade, pravidelne dochádzať na preventívnu lekársku prehliadku a platiť si zdravotné poistenie. Významným bodom návrhu zákona, ktorý onoho času odznel v ČR bol zákaz verejného poskytovania sexuálnych služieb, s výnimkou verejných domov. Návrh priznával obciam právomoc rozhodovať o čase a mieste vyhradenom na prostitúciu a zakazoval prostitúciu osobám mladším ako 18 rokov. Cudzincov, ktorí by chceli v prostitúcii podnikať, by sa týkali podobné obmedzenia ako v akomkoľvek inom podnikaní. Tento návrh zákona však neprešiel rezortným pripomienkovým konaním. So zákonom by totiž súviselo veľa ďalších opatrení (daňových, sankčných a pod.).

11. Legislatíva
§ 204 Kupliarstvo
(1)Kto iného zjedná, pohne alebo zvedie na vykonávanie prostitúcie, alebo kto koristí z prostiúcie vykonávanej iným, potresce sa odňatím slobody až na tri roky.
(2)Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchaeľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 použitím násilia, hrozbou násilia alebo hrozbou inej vážnej ujmy, alebo zneužitím tiesne alebo závislosti iného. (Stiffel, Kočica, 2001, s. 418.)
§ 233 Zavlečenie do cudziny
(1)Kto iného zavlečie do cudziny, potresce sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. (Stiffel, Kočica, 2001, s. 478.)

§ 246 Obchodovanie so ženami
(1)Kto do cudziny zláka, najme alebo prepraví ženu v úmysle, aby sa tam použila na pohlavný styk s iným, potresce sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
(2) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potresce,
a) ak spácha čin uvedený v odstavci 1 ako člen organizovanej skupiny,
b) ak spácha taký čin na žene mladšej ako osemnásť rokov, alebo
c) ak spácha taký čin v úmysle, aby žena bola použitá na prostitúciu.
(Stiffel, Kočica, 2001, s. 503.)

ZÁVER
Každý z nás má možnosť voľby, možnosť voľby vyplývajúcej či už z princípov demokracie alebo vlastnej ľudskej jedinečnosti. Voľba je i otázkou definovania normality v tej-ktorej spoločnosti, ktorej charakter sa v priebehu historického vývoja neustále a už po nespočetný krát zmenil.
Myslím, že prostitúciu sa nikdy nepodarí úplne odstániť, na to je človek až príliš viazaný na vlastnú sexualitu a pohlavné prežívanie. (Útechou nám azda môže byť len jej čiastočné usmernenie a zmiernenie jej foriem, hlavne čo sa týka detskej prostitúcie.)

Snahy o právnu úpravu prostitúcie častokrát zlyhávajú, resp. sú málo alebo vôbec účinné. Je to v podstate už vopred prehratý boj, ktorý však aj napriek týmto nelichotivým vyhliadkam musí spoločnosť neustále, znovu a znovu v záujme vlastného prežitia a reputácie podstupovať.
Snáď by bolo namieste vyriešiť si i otázku vlastného práva posudzovať, resp. odsudzovať iných z pohľadu seba samých. Veď už pred dvoma tisícročiami odznelo to pamätné: Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom…

OBSAH
ÚVOD ………………………………………………………………………………3
1.Definícia prostitúcie …………………………………………………………..4
2.Rozdelenie prostitúcie ………………………………………………………..4
3.Príčiny vzniku prostitúcie …………………………………………………….7
4.Právna úprava prostitúcie v minulosti ………………………………………8
5.Prostitúcia ako sociálno-patologický jav ……………………………………9
6.História prostitúcie ………………….……………………………………….10
7.Prohibícia, reglementácia, abolicionizmus ……………………………….11
8.Prostitúcia v dielach literárov ………………………………………………13
8.1.Kámasútra ……………………………………………………………13
8.2.Filozofia v budoári …………………………………………………..15
9.Fakty ………………………………………………………………………….16
10.Formy riešenia prostiúcie …………………………………………………..17
11.Legislatíva ……………………………………………………………………19
ZÁVER ……………………………………………………………………………20

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk