Typy nedoslýchavosti

Nedoslýchavosť (hypakúzia) je čiastočná strata sluchu, ktorú spôsobuje patológia sluchového ústrojenstva. Nedoslýchavosť býva
A prevodového,
B vnímacieho a
C prevodovo-vnímacieho typu.

A Poruchy prevodového aparátu delíme na poruchy zmeny impedancie a na poruchy transformačnej funkcie.
Poruchy pri zmenách impedancie, čiže odporu voči prechodu zvukovej vlny, možno pozorovať pri prekážkach vo zvukovode a v strednom uchu, v ktorom môže vznikať zvýšené trenie, keď vzduch v stredoušnej dutine nahrádza tekutina. Môže to byť buď zápalový transudát, hnis, alebo aj granulácie, ktoré prisadajú na reťaz kostičiek (kladivko-malleus, nákovka- incus, strmienok-stapes). Tým sa hmota zväčšuje, čo má za následok zhoršený prenos vysokých tónov. Zvýšená tuhosť prevodového systému kostičiek tiež sťažuje prenos vibrácií, napr. pri začínajúcej otoskleróze, keď zrastá platnička strmienka s oválnym okienkom a vytvára sa ankylóza strmienka. Pretože oválne okienko má zvýšenú tuhosť, zhoršuje sa sluch pre hlboké tóny. Tuhosť môže byť zapríčinená aj prirastaním bubienka (membrana tympani) po zápaloch alebo pri vtiahnutí bubienka do stredoušia pri nepriechodnosti a kataroch Eustachovej trubice. Otoskleróza spôsobuje i obmedzené vlnenie perilymfy, býva dedičná a častejšia u žien. Okrem nedoslýchavosti a silného hučania v uchu má zaujímavý príznak, zvaný paracusis Willisii, kedy postihnutý počuje lepšie v hluku (napr. vo vlaku) ako v tichu. K následkom otosklerózy patria i patologické zmeny kosti púzdra labyrintu.
Zmeny impedancie môžu zapríčiňovať straty hlbokých i vysokých frekvencií.

Poruchy transformačnej funkcie prevodového aparátu sa objavujú pri defektoch bubienka, sluchových kostičiek a okienok, ktoré sú dôležité na prevod zvukovej vlny. Transformačná funkcia je v tom, že vzdušné kmity, ktoré majú veľkú výchylku, ale malý tlak vo vonkajšom vzdušnom prostredí, sa menia na kmity s väčším tlakom, ale s menšou výchylkou v tekutine labyrintu. Bubienok, ktorý zachytáva zvukovú energiu, je 10- až 20-krát väčší ako plocha oválneho okienka. Z veľkej plochy bubienka sa prenášajú kmity na malú plochu oválneho okienka. Keby nebolo tejto transformácie, do vnútorného ucha by sa preniesla iba malá časť zvukovej energie.
Poruchy transformačnej činnosti možno zistiť pri defektoch bubienka a sluchových kostičiek. Pri úplnej strate bubienka je prevodový systém celkom porušený, pretože chýba plocha, ktoré by zachytávala vzdušné vibrácie. Keď je zachovaná nákovka, nahradí čiastočne funkciu bubienka a prenáša časť vibrácie na oválne okienko. Pri veľkom defekte bubienka nastáva medzi oválnym a okrúhlym okienkom interferncia, lebo zvuk vniká do labyrintu obidvoma okienkami, sluch je veľmi porušený. Bubienok môže byť zmenený zhrubnutím, zjazvením, perforáciou, alebo môže byť úplne zničený.
Aj malé perforácie porušujú transformáciu, záleží však na tom, kde sú umiestnené. Okrajové perforácie nemusia zhoršovať sluch, ale pri centrálnych poruchách je znížený sluch pre hlboké tóny. Pri hlbokých tónoch sa bubienok nepohne, lebo vzduch sa zrieďuje a zahusťuje v dlhších časových intervaloch a v bubienkovej dutine vzniká skrat.

Odstránenie reťazca sluchových kostičiek a bubienka znižuje ostrosť sluchu (prah počutia) o 30 dB, prerušenie reťazca kostičiek bez toho, že by sa odstránil, vyvolá poruchu viac ako o 60 dB.1
Obe poruchy – trarnsformačné a impedačné – sa môžu kombinovať.

Pre diagnostiku poruchy prevodového systému je veľmi dôležité vyšetriť kostné vedenie, pri ktorom sa obchádza prevodový aparát a vibrácie zvukového vlnenia sa prenášajú priamo na labyrint. Keď je reakcia labyrintu normálna, svedčí to o tom, že labyrint nie je poškodený a zníženie ostrosti sluchu možno teda pripísať na ťarchu prevodového aparátu. A preto pomocou kostného vedenia možno rozlíšiť prevodovú poruchu sluchu od percepčnej.

B Percepčné poruchy sluchu sú poruchy Cortiho orgánu (kochleáne poruchy), poruchy vedenia vzruchu sluchovým nervom a poruchy humorálneho systému. Percepčný ústroj, a najmä vláskové bunky veľmi ľahko podliehajú poškodeniu. Porucha vláskových buniek sa prejavuje rôznymi zmenami, a to zmenou pomeru kostného a vzdušného vedenia, lokalizáciou poruchy na bazálnej membráne a poruchami v nadprahovej hlasitosti, t.j. ubúdanie sluchu od hornej sluchovej hranice.
Pri čistej kochleárnej poruche je zmenené rovnako kostné i vzdušné vedenie. Poškodené alebo zničené vláskové bunky reagujú na vibráciu labyrintu horšie, bez ohľadu na to, či k nim zvukové vibrácie prichádzajú vzduchom alebo kosťou. Pri oboch vedeniach je posuv sluchového prahu rovnaký.
Porucha vláskových buniek znamená stratu sluchu pre vysoké tóny, zhoršuje sa vnímanie sykaviek, ich ostrosť sa otupuje, navzájom splývajú. Histologicky sa dokázalo, že pri percepčnej nedoslýchavosti boli najväčšie degeneratívne zmeny v bazálnom závite Cortiho orgánu, na začiatku slimáka, kde sa percipujú vysoké tóny, zatiaľ čo pri vrchole vláskové bunky neboli poškodené. Porucha vláskových buniek sa audiometricky prejavuje znížením sluchovej ostrosti, t.j. zvýšením prahu počutia, vo frekvenčnej oblasti okolo 4000 Hz.
Pri poruche vnímacieho typu ide o poruchu kvalitatívnu, pretože počuté zvuky sú značne deformované (počujem, ale nerozumiem).
C Oba predchádzajúce typy sluchových postihnutí sa môžu kombinovať do formy zmiešanej. Postihnuté môže byť vnímanie hlbokých i vysokých tónov v rôznych kombináciách postihnutia vzdušného i kostného vedenia. Pre takto postihnutého je porozumenie reči horšie o to, že nedoslýchavý podľa stupňa svojho postihnutia počuje nielen málo (postih kvantity), ale i deformovane (postih kvality).

Je nutné upozorniť i na nedoslýchavosť nepoznanú, ktorá je závažným pedagogickým problémom. Dieťa, ktoré od narodenia zle počuje nevie, čo je to dobre počuť, a teda samé nezistí, že má sluchovú vadu. A preto, že z toho, čo sa mu hovorí mnoho nepochopí, alebo pochopí nesprávne, pokladá sa takéto dieťa za neposlušné, slabomyseľné, oligofrenické alebo za dieťa s poruchou správania. Ak ostávajú takéto nedoslýchavé deti medzi počujúcimi, majú obvykle horší prospech ako ich počujúci spolužiaci.

Stupne nedoslýchavosti
Sluch sa postupne začína zhoršovať od 25. roku života a v starobe sa prejavuje stareckou nedoslýchavosťou. Sluchové poruchy majú širokú škálu, od slabej k ťažkej nedoslýchavosti až k hluchote. Minimálne straty nezbadá ani postihnutý, ani jeho okolie.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1980 určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch (nepoužíva sa termín „nedoslýchavosť“):
- ľahká sluchová porucha – 26-40 dB
- stredná sluchová porucha – 41-55 dB
- stredne ťažká sluchová porucha – 56-70 dB
- ťažká sluchová porucha - 71-91 dB
- veľmi ťažká sluchová porucha – viac ako 91 dB
- úplná strata sluchu.2

Sovák rozlišuje stupne nedoslýchavosti podľa vzdialenosti, z ktorej
dieťa reč určite počuje, na:
ľahkú nedoslýchavosť – pri ktorej nemá postihnutý nápadnejšie problémy v priamom dorozumievacom styku, počuje reč i zo vzdalenosti väčšej ako sú 3 metre. Nemôže však sledovať reč v hluku alebo reč tichú a šepot.
strednú nedoslýchavosť – pri ktorej ostáva schopnosť sledovať hovorenú reč z bežnej konverzačnej vzdialenosti, t.j. 1-3 metre, avšak len za výhodných akustických podmienok, v opačnom prípade porozumenie reči zlyháva
ťažkú nedoslýchavosť – pri ktorej dieťa počuje hlasitú reč zo vzdialenosti menšej ako je 1 meter, čo je však vzdialenosť menšia, ako je vzdialenosť potrebná na bežný rozhovor
veľmi ťažkú nedoslýchavosť – pri ktorej postihnutý počuje hlasitú reč len z tesnej blízkosti pri uchu, a to značne deformovanú. Sluch nestačí pre bežný dorozumievací styk.3

Vývin reči a jazykové roviny
U sluchovo postihnutých ide zvyčajne o vývin reči obmedzený (najmä u nepočujúcich detí), prerušený (pri strate sluchu do určitého veku), príp. oneskorený (u nedoslýchavých detí).
Vývin reči má odlišnú genézu, ktorá sa prejavuje v tempe vývinu reči, v kvantite aj kvalite reči po stránke obsahovej, zvukovej a pragmatickej. Vývin reči u nedoslýchavých detí závisí od veku, v ktorom k zhoršeniu počutia došlo, od stupňa a typu nedoslýchavosti ako aj od pridružených prípadných postihnutí.
Do 20. týždňa nebadať rozdiely vo vývine počujúcich a sluchovo postihnutých detí . Od 24. týždňa sa zvukové prejavy sluchovo postihnutých detí nevyvíjajú a po 18. mesiacoch nastáva onemenie dieťaťa, ak sa mu neposkytne špeciálna výchova. Preto treba do 20. týždňa poskytnúť dieťaťu slúchadlo a poučiť matku o zásadách „home trainingu“. Nedoslýchavé dieťa, ktoré je včas vybavené moderným a dobre prispôsobeným slúchadlom sa za pomoci rodiny a logopéda naučí hovoriť pomerne ľahko.
U nedoslýchavých detí s vrodenou ťažkou percepčnou nedoslýchavosťou prebieha vývin reči podobne ako u detí s vrodenou hluchotou. U detí s prevodovou nedoslýchavosťou je vývin reči relatívne menej narušený a viac-menej sa približuje vývinu reči počujúcich detí. Čím mladšie dieťa je postihnuté nedoslýchavosťou, tým nepriaznivejšie sa to prejaví na vývine reči. V ranom veku je typickým prejavom prerušenie vývinu reči v čase, keď matka prestáva nosiť dieťa na rukách, resp. keď sa mu prestáva prihovárať z najbezprostrednejšej blízkosti. Ak ide o ťažký stupeň nedoslýchavosti, dieťa prestáva hovoriť vôbec, v ľahších prípadoch sa vývin reči oneskoruje, príp. je obmedzený. U detí so stredným stupňom nedoslýchavosti môže vývin reči prebiehať v rámci normy (okrem chýb výslovnosti v dôsledku zníženej možnosti spätnej kontroly artikulácie).

Z lexikálno-sémantickej roviny jazyka nedoslýchavé deti poznajú často len jeden, hlavný význam slova, pričom ich predstava o význame slov je často nepresná, príliš zúžená. Veľké problémy majú pri pochopení rozličných rečových zvratov. Z konkrétnych údajov treba spomenúť výskum Matušku z roku 1984, ktorý u 60-tich 6 až 7 ročných nedoslýchavých žiakov zistil priemernú aktívnu slovnú zásobu iba 24 slov (!).4 Ešte skôr, v rokoch 1956-72 bola zistená priemerná slovná zásoba šesťročných detí v ZŠI pre nedoslýchavých v Kyjove iba 21slov (!).5
Morfologicko-syntaktická stránka reči nedoslýchavých je postihnutá v menšej miere. Dieťa s prevodovou nedoslýchavosťou nedostatočne vníma najmä neprízvučné slabiky, t.j. konce slov a rečové takty, čo sa prejaví aj v gramatickej stavbe reči. Seeman hovorí o „telegraficky stručnej“ reči nedoslýchavých detí, ktoré pri formulovaní viet kladú jednoducho slová vedľa seba bez správneho ohýbania a väzby.
Z foneticko-fonologickej roviny je pri percepčnej nedoslýchavosti narušené vnímanie vysokých formantov jednotlivých hlások. Matuška zistil, že výskyt chybnej výslovnosti vykazoval iba veľmi malý, nevýrazne klesajúci trend.

Reč nedoslýchavých býva zmenená i dysláliou hlások aj slov, ich výpadkom a poruchou výslovnosti znelých a neznelých explozív, sykaviek (ktoré majú charakteristické formanty vo vysokých frekvenčných oblastiach), spoluhlások F, CH, samohlások E, I, a R (najmä u percepčne nedoslýchavých detí). Pri prevodovej poruche má reč charakter uzavretej fufňavosti, dieťa počuje kostným vedením vlastný hlas a porovnáva ho s hlasom iných, vlastná reč sa má pozdáva fufňavá, a preto sa ju snaží korigovať silnejšou kontrakciou mäkkého podnebia. Farba hlasu je zmenená pre chýbajúce harmonické tóny, niektoré deti hovoria ticho, iné vysokým a silným piskľavým hlasom. Prízvuk a rytmus je zmenený, tempo reči spomalené, t.j. hovoríme o monotónii, monodynamii a monorytmii reči.

Štatistické údaje o nedoslýchavých
• Vo svete je 300 miliónov ľudí, ktorí sú nedoslýchaví – so stratou sluchu nad 30 dB.
• Do roku 2010 bude trpieť strácaním sluchu 430 miliónov ľudí, čo sa najviac prejaví u staršieho obyvateľstva.
• 18% obyvateľstva medzi 65. a 74. rokom života a 35% nad 75 rokov patrí k nedoslýchavým.
• Mnohým ľuďom sa môže pomôcť cez medicínske, alebo operatívne úkony, načúvacie aparáty, cez komunikačné systémy, rehabilitáciu a nácvik komunikácie. Medicínsky alebo operatívne sa môže pomôcť 10% ľuďom zo všetkých nedoslýchavých.
• Iba menej ako 5% ľudí, z tých, ktorí môžu využívať načúvací aparát, ho skutočne nosí.
• V priemyselných krajinách je 1% detí a v rozvojových krajinách 4% detí, u ktorých sa stretávame s úbytkom sluchu.
• U polovici nedoslýchavých v detskom veku sa dá zastaviť zhoršovanie sluchu.6

Štatistické údaje o výskyte sluchových chýb a porúch v detskom
veku nie sú jednotné. Najčastejšie sa možno stretnúť s pomerne presnými údajmi o hluchote (hluchonemote). Údaje o nedoslýchavosti sú určené odhadom, podľa ktorých je 3-4% nedoslýchavých detí vyžadujúcich si liečebnú starostlivosť. Nedoslýchavosť sa môže v školskom veku zvýšiť až na 15%.7 Ide o prechodnú nedoslýchavosť, ktorá závisí od klimatických podmienok a od celkovej starostlivosti o dieťa.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Nedoslýchavosť a vývin reči