KAPITOLA II

ALKOHOLIZMUS
Alkoholizmus je jednou z najrozšírenejších toxikománií na svete vôbec. Príčinami tohoto neslávneho prvenstva sú ľahká dostupnosť, samozrejmé podávanie alkoholických nápojov pri rôznych spoločenských príležitostiach, nerešpektovanie a nedodržiavanie zákazu podávať alkohol osobám mladším ako 18 rokov (v SR), resp. 21 rokov (v štátoch USA).

2.1. Postoje spoločnosti k alkoholizmu
Klinické a sociokultúrne pohľady na alkoholizmus v jenotlivých lokalitách a spoločnostiach závisia od kultúrnych postojov príslušných spoločností k pitiu.
Postoj spoločnosti k alkoholizmu môže byť negatívny, tzv. prohibičný postoj, ktorý vedie k zákazu predaja alkoholických nápojov a k prísnej abstinenčnej kultúre (u mohamedánov, hindustánskych společností). Pitie alkoholu sa tu trestá a morálne odsudzuje. V ambivalentnej kultúre je konflikt medzi koexistujúcimi názorovými štruktúrami a hodnotovým systémom. V takejto kultúre sa morálne odsudzuje nadmerné pitie alkoholu, ale obchodné záujmy sú iné. Snaha po obohacovaní je silnejšia ako predsavzatie. Takáto kultúra, schvaľujúca pitie, ale odsudzujúca opilosť, a s tým súvisiace asociálne správanie, je v Taliansku, Španielsku a Portugalsku.
Kultúra, ktorá pripúšťa pitie aj opilstvo, je tá, ktorá uprednostňuje distribúciu alkoholu bez obmedzenia podľa požiadaviek spoločnosti a v zmysle základného zákona obchodu.

V našej krajine sa udomácnil liberálny postoj ku konzumovaniu alkoholických nápojov, čo sa nazýva alkoholickou subkultúrou. Je charakterestická tým, že skoro pri každej príležitosti a pri každej návšteve každého ponúkame, a je skoro urážkou ponúknutý alkohol odmietnuť. V takejto subkultúre sa musí abstitnent prispôsobiť väčšine, lebo v opačnom prípade sa stáva smiešnym. Biľagovaný je ten, kto abstinuje, a nie ten, ktorý ostáva piť ďalej. V alkoholickej subkultúre sa veľmi často stretávame s pravidelným pitím a s častejšími excesmi (výstrelkami).
Za posledných 200 rokov sa teda v sociologickom myslení vykryštlizovali 3 základné prístupy k alkoholizmu:
1. Z morálneho pohľadu sa alkoholizmus hodnotí ako hriech, prejav slabej vôle a podobne.Terapiou je prevýchova alebo potrestanie jedinca, ktorý prepadol alkoholu, prípadne potlačovanie alkoholu ako zla, napríklad v podobe prohibície, resp. militantného abstinenstva.
2. Alkoholizmus bol chápaný ako choroba, čo vlastne predstavovalo pomocnú ruku pre postihnutých, ktorým sa namiesto odsudzovania ponúkla liečba, i keď preventívna stránka sa nedoceňovala.

3. Prístup, ktorý sa vyznačuje posunutím problému z hľadiska čisto medicínskeho k ponímaniu sociálne preventívnemu a k systémovej orientácii. Tento prístup presadzovaný do konca 70.rokov Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) stelesňuje koncepcia „alcohol-related problems“. Podľa tohto prístupu alkoholizmus už nie je problémom iba alkoholikov, ale je značne širší (opitý vodič, ktorý zrazí dieťa, nemusí byť z klinického hľadiska alkoholikom, ale spôsobil problém súvisiaci a alkoholom).
2.2. Sociokultúrny model štúdie F.Balesa

Na šírenie pijanstva v spoločnosti poukazuje sociokultúrny model štúdie F.Balesa z r.1946,
podľa ktorého každá kultúra ovplyvňuje stupeň a rozšírenie alkoholizmu tromi spôsobmi:
a) sociálnou štruktúrou, ktorá môže plodiť stresy a sociálne napätie,
b) postojom ku konzumácii a k intoxikácii, ktorý rozhoduje o tom, či sa alkohol používa ako prostriedok k uvoľneniu,
c) prípadnými alterntívnymi mechanizmami uvoľňovania napätia.

Autor ďalej rozlíšil 4 druhy sociálnych definícií alkoholu:
1. Abstitnenčná (alkohol ohrozuje základné normy a hodnoty)
2. Rituálna (konzumácia spätá s obradmi)
3. Konviviálna (pitie symbolizuje spoločenskú solidaritu)
4. Utilitárna (pitie ako liek)
Prvá a druhá verzia spravidla nevedie k alkoholizmu, tretia len v prípade, že sa odkloní od symbolizmu solidarity k utilitárnemu pitiu. Tie kultúry, ktoré neponúkajú alkohol ako legitímny prostiedok na zvládnutie vnútorného napätia, zlepšenia psychického stavu, k navodeniu eufórie atď., majú často k dispozícii iné „efektívne náhrady“ (niekedy tiež drogy, avšak nealkoholické).

2.3. Definície alkoholizmu
Podľa Svetovej organizácie zdravia (WHO) sú alkoholici excesívni pijani, u ktorých závislosť na alkohole dosiahla už taký stupeň, že vyvoláva duševnú poruchu a poškodzuje telesné, duševné zdravie, medziľudské, ako aj spoločensko-ekonomické vzťahy.
Lundquist, známy alkohológ, hovorí o alkoholizme v tom prípade, ak už jedinec natoľko závisí od alkoholu, že sa jeho organizmus dožaduje svojej dávky, nárokuje si na ňu.

Markoni charakterizuje alkoholizmus ako chronickú poruchu vyššej nervovej činnosti, prejavujúcu sa určitými telesnými príznakmi a túžbou po pití, ktorá má imperatívny, rozkazovací charakter. Hovorí o fyzickej závislosti na alkohole.
Keller zdôrazňuje popri opakovanom predlžovanom pití to, že ide o chronickú chorobu, ktorá poškodzuje postihnutého spoločensky aj ekonomicky, takisto ako aj jeho zdravie.

Chafetz považuje alkoholizmus za chronický proces s poruchami postojov s následným fyzickým a mentálnym poškodeným zdravotného stavu. Zdôrazňuje stratu kontroly nad pitím, vedúcu až k sebaničiacemu postoju jedinca.
Alkoholizmus je bežne chápaný ako nadmerná a pravidelná kozumácia alkoholických nápojov spojená s nebezpečím návykového správania sa, alebo ako druh sociálnej deviácie, resp. sociálno-patologický jav s negatívnym dopadom na jedinca, rodinu a spoločnosť.