Sociálno-patologické javy

ÚVOD
Tému sociálno-patologických javov som si vybrala, pretože v sebe zahŕňa množstvo problémov, konfliktov, zaujímavých názorov a postojov, s ktorými sa ľudstvo snaží vysporiadať od samého počiatku civilizácie.
Je to pre mňa určitá výzva spracovať a vyjadriť sa k problematike sociálno-patologických javov, medzi ktoré sa na prelome 20. storočia zaraďujú drogové závislosti, alkoholizmus, prostitúcia, homosexualita, sexuálne odchýlky, rozvodovosť, nezamestnanosť, samovražednosť, kriminalita, porušovanie ľudských práv atď.
Vo svojej práci som sa zamerala na tri negatívne sociálne javy, ktorých spoločným menovateľom a tvorcom je človek (koniec koncov, tak je tomu pri všetkých sociálno-patologických javoch).

Drogové závislosti, alkoholizmus a prostitúcia boli ešte donedávna v našej spoločnosti neznámym pojmom. Príčinou anonymity týchto sociálnych deviácií nebola ich zdanlivá neexistencia či nevedomosť o ich existencii, ale naivita verejnosti, úspešné utajovanie a propaganda, ako i nemožnosť ich masívneho prieniku a explózie na scénu spoločenského života vďaka vtedy existujúcemu politickému systému.
Prepuknutie sociálno-patologických javov v poslednom desaťročí prinieslo do našej mladej spoločnosti, zmietajúcej sa v kŕči premien, moment prekvapenia a nepripravenosti riešiť ich. Sociálno-patologické javy ako také spoločnosť degradujú a ekonomicky oslabujú (i keď, každá deviácia - i negatívna, prináša spoločnosti poznanie a progres). Preto je nutné o nich neustále hovoriť a hľadať nové spôsoby a cesty prevencie ich vzniku a možností riešenia.

SOCIÁLNO - PATOLOGICKÉ JAVY
Sociálno-patologické javy študuje vedný odbor sociálna patológia (z gréč. pathos = utrpenie, vzrušenie; logos = slovo, náuka, reč). Sociálna patológia je zhrňujúci pojem pre nezdravé, nenormálne, obecne nežiadúce spoločenské javy, tzn. spoločensky nebezpečné, negatívne sankciované formy deviantného správania, ale hlavne pre štúdium príčin ich vzniku a existencie. Do sociológie zaviedol tento pojem H.Spencer hľadajúci paralelu medzi patológiou (chorobou) sociálnou a patológiou (chorobou) biologickou, medzi biologickým organizmom a spoločenským organizmom, ich štruktúrami a funkciami. Spencerovský biologizmus je hlavnou príčinou neskoršieho zamietania pojmu sociálna patológia a jeho nahradzovania pojmami sociálna deviácia či sociálna dezorganizácia.

E.Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobných a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených sociálnych noriem, ale zároveň sú organickým komponentom života sociálnych celkov. Durkheim poukazoval i na niektoré pozitívne funkcie sociálno-patologických javov (i negatívne javy prinášajú poznanie a pokrok v myslení spoločnosti). Obtiažnosť vymedzovania patologického v sociálnej i biologickej sfére vyplýva z obtiažnosti definovania normality. Podľa E.Syrišťovej je logickým predpokladom porozumenia abnormity pochopenie normality, mať jasno v normalite.

Pokusy vysvetľovania sociálno-patologických javov smerovali v 1.polovici nášho storočia k hľadaniu príčin vo faktoroch biologických, v dedičnej či vrodenej záťaži (kriminálna antropológia), vplyvu rasy (genealogické štúdie, teórie rasovej nerovnosti), vo faktoroch psychologických, ako sú poruchy štruktúry osobnosti, extrémnej psychickej záťaži, nesúlad medzi id, ego a superego (psychoanalitická škola), v naučenom sociálnom správaní (teória učenia, teória napodobňovania) a vo faktoroch sociálnych, hlavne v patologickej štruktúre rodiny a ďalších primárnych skupín, vo vytváraní špecifických subkultúr a kontrakultúr, v industrializácii, vplyvu masových médií, vo vzniku spoločnosti blahobytu, v koncentrácii obyvateľstva vo veľkomestách (teória diferenciálnej asociácie, teória nátlaku, teória zábran atď).

Faktory podmienenosti sociálno-patologických javov sú sociálne normy, vlastnosti indivídua, zvláštnosti sociálno-patologických javov a okolnosti miesta a času. Príčiny vzniku sociálno-patologických javov spočívajú v disharmónii týchto prvkov.
Sociálne normy sú určité spôsoby správania, charakter vzťahov ako i ciele konania ľudí a spôsoby dosahovania cieľov. Sociálne normy v sebe zahŕňajú právo, morálku, obyčaje a tradície, estetické, politické a náboženské normy.
Ďalšími komponentmi (okrem sociálnych noriem), ktoré zahŕňajú všetky oblasti života, a deformáciou ktorých vzniká deviantné správanie, sú sociálne hodnoty, sociálne vzťahy a sociálne inštitúcie.
Čím väčšie sú deformácie hodnôt, tým väčšie sú deformácie vzťahov.

Nasledujúca schéma ukazuje negatívny proces deformácie a interakcie jednotlivých komponentov, ktorej možno zabrániť v rôznych štádiách, avšak je nutná zmena príslušných noriem a reorganizácia inštitúcií. Odhalenie sociálno-patologických javov, resp. sociálnych deviácií a ich príčin, pôsobiacich smerom proti zdarnému priebehu a uplatňovaniu cieľov, ktoré spoločnosť sleduje, je nutné pre zabránenie deformácii vzťahov a spoločnosti.

HODNOTOVÉ ORIENTÁCIE SOCIÁLNA NORMA
Zmena hodnotových orientácií Nedodržanie normy
Rozvoj nových hodnot. orientácií Tieňová normotvorba
Zámena normy

SOCIÁLNE VZŤAHY SOCIÁLNE INŠTITÚCIE
Rast sociálnych konfliktov Deformácia inštitúcie
Sociálana integrácia Zmena inštitúcií

Schéma:
a) východiskom sociálnej deviácie je zmena hodnotových orientácií, ktorá je podmienená v objektívnych podmienkach
b) zmena orientácie je stále väčšia a vedie k zvýšeniu počtu konfliktov a k narúšaniu sociálnych noriem, ktoré regulujú
c) ak daný proces nie je kontrolovaný a nevyvoláva nutnú sociálnu reakciu, sociálna norma prestáva fungovať a vzniká tieňová normotvorba, naruší sa fungovanie sociálnych inštitúcií a nahrádzajú sa neformálnymi vzťahmi
d) nevratná zmena v systéme spoločenských vzťahov, rastú sociálne rozpory produkujúce sociálne deviantné správanie a je možné pozorovať rast dynamiky protispoločenských vzťahov

Príčiny vzniku sociálno-deviantných javov je nutné hľadať v osobnosti devianta a v deformovanom hodnotovom systéme, v nedostatočnom sociálnom konsenzuse. Sociálne deviácie vznikajú v dôsledku zaostalosti normatívneho systému a kultúrnej medzery. Z hľadiska aktéra môže byť vznik deviácie kauzálne podmienený geneticky, mentálnou nedostatočnosťou, vplyvom rodinného prostredia, priebehom socializácie a biografickou dráhou.

Rozdelenie sociálnych deviácií

Sociológia rozlišuje deviácie pozitívne a negatívne, tzn. každá odchýlka od normy je deviácia, teda nielen porušenie a nedodržanie normy, ale aj jej preháňanie do krajností je považované za deviáciu (alkoholizmus-militarná abstitnencia, chudoba-nadmerné bohatstvo).
Sociálne deviácie delíme i na: - primárne - porušenie pravidla na základe prvotného impulzu,
- sekundárne - sú dôsledkom reakcie indivídua na označenie jeho chovania za správanie deviantné. Je to zdvojená reakcia, tzn. reakcia aktéra na reakciu verejnosti na jeho primárnu deviáciu.

Sociálna deviácia závisí od sociálneho definovania deviantného správania v tejktorej spoločnosti. Deviácia teda nie je absolútna, ale relatívna - závisí od času, miesta, kultúry, tradícií a sociálnych okolností, pretože v rôznych kultúrach, spoločnostiach a sociálnych skupinách a v rôznych obdobiach ich vývoja a za rôznych okolností platia rôzne normy a vzory správania. Z toho vyplýva, že sa budú odlišovať i definície deviantného správania. (V kresťanstve je neprípustné, aby muži vstupovali do chrámov s pokrývkou hlavy, judaizmus to naopak prikazuje. Príkladom je i násilná smrť človeka, ktorá je bežne verejnosťou chápaná ako vražda, a teda deviantné správanie. Ale za určitých okolností /vojnový konflikt, obrana vlasti/ je spoločnosť ochotná tolerovať a prikazovať zabíjanie.)
Pre pochopenie sociálnych deviácií je dôležitá znalosť sociálnych noriem. Väčšina noriem nie je formálne fixovaná, mnohé z nich sa ťažko verbálne vyjadrujú. Každá norma je vybavená sankciou. Sankciovanie normy je dôkazom, že norma sama predpokladá možnosť svojho porušenia. (Kde nie je norma, nie je deviácia, a naopak.) Extrémne správanie je stíhané trestne alebo iným systémom sociálnej kontroly. Kedže žiadna norma nie je dodržiavaná úplne presne a všetkými ľuďmi rovnako, existuje v spoločnosti tzv. tolerančný limit, ktorý je variabilný v čase (napr. tolerančný limit pre konzum alkoholu kolíše od prísneho zákazu sankciovaného náboženstvom /islam/ a právnou normou, až po zhovievavú a sociálne nebezpečnú ľahostajnosť k alkoholovému abúzu. Podobne je tomu i vo sfére sexuálneho správania, kde sa tolerančný limit rozšíril, hlavne v súvislosti s masovým rozšírením účinnej antikoncepcie.).
Prístupy boja so sociálno-patologickými javmi

Formy a metódy boja so sociálnymi deviáciami závisia od:
 druhu a intenzity sociálnej deviácie
 typu spoločnosti (noriem, hodnôt, ekonomických a technických možností)

Rozlišujeme 4 základné prístupy boja so sociálnymi deviáciami:
A sociálno-profylaktický prístup - založený na predstave existencie objektívnych príčin sociálnej deviácie. Tento prístup má dlhú tradíciu. Jeho cieľom je odhaľovať, odstraňovať, neutralizovať príčiny a podmienky, ktoré sociálnu deviáciu vyvolávajú. (Zabrániť zločinu je účinnejšie ako ho trestať.)
B použitie sankcií - je najstaršia forma boja so sociálnymi deviáciami (potrestanie páchateľa). Ide zväčša o právnu formu zakotvenú v trestnom zákone. Činnosť tohoto prístupu je ale pochybná, pretože sa objavujú prejavy neefektívnosti nápravy páchateľov len (hlavne) väzením a podobnými trestami a vzniká potreba dokonalejšieho poznania príčin sociálno-deviantných javov. Zvýšenie počtu deviantných javov, preťaženie a „zdraženie“ súdnych procesov spôsobuje nedôveru obyvateľstva v účinnosť teórie odplaty (= zločin je čin slobodnej vôle indivídua a trest je očistným vykúpením od viny).

C lekársko-biologický prístup - slúži prevažne ako doplnková forma iných spôsobov boja so sociálnymi deviáciami. Zameriava sa na lekársko-biologické faktory niektorých deviácií: alkoholizmus, toxikománia, samovražednosť, trestná činnosť osôb fyzicky a psychicky defektných. Z právneho hľadiska ide v týchto prípadoch o nedbalosť alebo afekt. Deviantné jednanie je spôsobené deformovanými prvkami ľudskej psychiky, nezávisle na individuálnej vôli.(Nepríčetnosť = pod vplyvom psychofyzických faktorov sa indivíduum nezdrží trestného jednania.) Lekársko-biologický prístup sa uplaťňuje najmä v týchto prípadoch:
 spáchanie trestného činu pri existencii neurózy, psychopatie a iných psychických anomálií, ktoré neeliminujú príčetnosť,
 nadužívanie alkoholu, ranné obdobie alkoholizmu,
 narkománia v počiatočných štádiách súvisiaca s narušením sociálnej normy,
 stresové situácie vyvolávajúce nebezpečenstvo z hľadiska suicidity
D komplexný prístup a sociálne plánovanie - ide o komplexné opatrenia v boji so sociálnymi deviáciami. Komplexný prístup k človeku znamená upevňovanie mravných noriem a úcty k človeku, citlivý vzťah k potrebám ľudí, nabádanie k plneniu si povinností, k dodržiavaniu zákonnosti, kladenie dôrazu na voľný čas mládeže (kvalita literatúry a umenia pre mládež), zlepšenie právnej výchovy a v neposlednom rade potreba zvyšovania ekonomickej úrovne života.
Najúčinnejšie a najefektívnejšie je však použitie kombinácie všetkých prístupov s ohľadom na individuálne potreby.

KAPITOLA I
DROGOVÉ ZÁVISLOSTI
hero in

uprostred šedého dňa - pri tehlovom múre - so žihľavou
stál mladý heroín - s očami modrými - aké mávajú anjeli
vo výške visel - za nohy - jastrab alebo iný vták
z brehma
bola taká prekliata jeseň - keď sa dajú robiť - iba dve veci

alebo sa zabiť
alebo ostať žiť

uprostred sterilného dažďa - uprostred tapetových motýľov - uprostred štatistiky
ďaleko od všetkých - stál mladý heroín - s vlasmi - špinavými ako tráva
čakal až pôjde - okolo - nejaká madona
a povie - syn môj - čo tu robíš - opri ten kríž

a poď
domov

(Daniel HEVIER - BÁSNE Z REKLAMNEJ KAMPANE NA KONIEC SVETA)

1.1. Psychosociálne teórie drogových závislostí

Problematika návykového správania je značne široká. Rozlišujeme farmakologické pojatie, kedy sú zdôrazňované špecifické toxikologické vlastnosti príslušných látok a príčiny závislosti sú hľadané v látke samotnej, a pojatie antropologicko-psychologické, v ktorom rozhodujúcim predpokladom závislosti nie je chemické zloženie látky, ale štruktúra osobnosti, situačné a kontextové faktory príležitostí, napr. stres.
Teórie patologického rozvoja drogovej závislosti sú variabilné podľa toho, akú dimenziu zdôrazňujú. Medzi najznámejšie psychosociálne teórie patrí:
1. teória redukcie intenzity, ktorá zahrňuje znižovanie ako fyziologického, tak psychologického napätia alkoholom či inou drogou,
2. teória „moci“, ktorú vyslovil D.C.McClelland: alkohol pijú ľudia, ktorí túžia po moci, ale v skutočnosti sa cítia slabými (po napití sa vo fantáziách cítia konečne potentní),
3. teória so zdôrazňovacou úlohou osobnostných preddispozícií (i keď sú problémy s empirickými dôkazmi),
4. teória učenia, prepokládajúca, že pitie alkoholu či požívanie iných drog upevňuje také vzorce správania, ktoré zabezpečujú opakovaný prísun anestetických zážitkov,
5. sociologické teórie patogenézy drogovej závislosti, zdôrazňujúce hlavne vplyv rodiny v detstve a dospievaní (ľudia závislí na alkohole boli vychovávaní v štatisticky väčšom počte prípadov dominantnou matkou) a vplyv adolescentných partií na vytváraní alkoholových a nealkoholových drogových závislostí.
Každá spoločnosť sa snaží konzumáciu drog regulovať. Systematická regulácia je ale problematická, pretože alkohol a iné drogy sú častou súčasťou veľkého kvanta ľudských myšlienok, organizácií, osláv, vzájomných vzťahov a ekonomických transakcií. Podľa Durkheimovej teórie anómia alkoholizmus a drogy funguje ako spoločenský obranný mechanizmus, umožňujúci únik. Na tieto názory nadväzuje teória drogovej ambivalencie: drogová závislosť sa vyvíja tam, kde je človek často konfrontovaný s dvojznačnosťou a s paradoxnými situáciami, plnými nejednozančných výziev a významov. Etnografická teória poukazuje na príklade rituálneho, konviviálneho a utilitárneho pitia na rôznorodé antropologické významy drogovej závislosti.
Správanie intoxikovaných jedincov nie je vždy výrazom odstraňovania zábran, naopak, v rôznych spoločnostiach sa takýto jedinci správajú rôzne. Existujú kultúry, kde sú intoxikovaní ľudia veľmi agresívni, inde sa oddávajú sexuálnej promiskuite a inde sú veľmi ukáznení.
Bludný kruh drogovej závislosti vystupuje ako cyklus pomalej samovraždy, čo samozrejme závislý jedinec nechápe, pretože požívaním drog regersívne, tzn. prevažne v nevyspelých fantáziách, uniká od frustrujúcej skutočnosti. Z každej drogovej závislosti (vrátane dlhodobého alkoholizmu) existujú tri možné východiská: abstinencia, psychóza a samovražda.

1.2. Základné pojmy
Droga - (z nem. Droge, z fr. drogue, z arab. durana, z perského dara = liečivo) akákoľvek látka, ktorá je po vstupe do živého organizmu schopná pozmeniť jednu alebo viac jeho funkcií, pôsobí priamo alebo nepriamo na centrálnu nervovú sústavu a môže mať priznané postavenie lieku. Drogy majú v sebe návykový potenciál. Základom väčšiny z nich je chemikália, ktorá môže mať po fyzickej a psychickej stránke taký silný účinok, že sa ich človek môže vzdať iba s nesmiernym úsilím.(Z alkoholika sa nikdy nestane bývalý alkoholik, ale len alkoholik, ktorý nepije.)

Drogová závislosť - Svetová zdravotnícka organizácia ju definovala ako psychický a niekedy aj fyzický stav, ktorý vyplýva zo vzájomného pôsobenia medzi živým organizmom a drogou. Charakterizujú ho zmeny správania a iné reakcie, ktoré vždy zahŕňajú užívanie drogy stále alebo pravidelne pre jej účinky na psychiku a niekedy aj preto, aby sa zabránilo nepríjemným pocitom, tzv. abstinenčným príznakom, ktoré vyplývajú z jej neprítomnosti.
Toxikománia - stav periodicky sa opakujúcej alebo chronickej intoxikácie jedinca, pričom je tento stav vyvolávaný opakovaným užitím drogy prírodnej alebo syntetickej a škodí jedincovi samému i celej spoločnosti. Je to pojem, ktorý nahradil starší, nevhodný termín „narkománia“, pretože nie vždy sa používajú drogy s výlučne narkotickým, tlmivým účinkom. Toxikománie rozlišujeme alkoholové a nealkoholové.
Toxikológia - vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním látok pre organizmus toxických, vrátane drog
Úsus - užívanie drog (liečiv) v súlade s oprávnenými záujmami a potrebami jedinca i spoločnosti. Ide o užívanie v primeraných dávkach v súlade s potrebami užívateľa podľa aktuálnych poznatkov lekárskej vedy.

Abúzus - stav, keď člověk neužíva drogu na stanovený cieľ (napr. lieky), užíva ju nadmerne, v nevhodnom čase alebo v nevhodnej kombinácii
Predávkovanie - obrovské dávky omamnej látky, na ktoré telo reaguje kŕčmi, kómou, alebo dokonca nastáva smrť
Tolerancia - je schopnosť organizmu znášať určité látky. Prejavuje sa stálym zvyšovaním dávky, aby mal vyvolaný účinok rovnakú intenzitu.

1.3. História a pôvod omamných látok
Krátky pohľad do histórie ukazuje, že omamné látky dokázali zjednotiť necivilizované i civilizované kultúry oboch zemských pologúľ. Je to dôkaz obdivuhodného stupňa komunikácie medzi rôznymi národmi. Užívanie drog sa zrodilo na základe obecnej potreby ľudí oslobodiť sa od zväzujúcich možností pozemského bytia, ktorá býva ukojená zážitkami s pozmenenými stavmi vedomia. Potlačovať túto prirodzenosť znamená zanedbávať ľudské schopnosti. Spôsob ako sú omamné látky užívané určujú politické, právne, ekonomické, náboženské a rituálne oblasti života.

Užívanie psychaktívnych látok sa začína už niekde v praveku. Dôkazom sú mnohé nástenné maľby z doby kamennej znázorňujúce maľby zvierat a geometrických útvarov zvaných fosfény. Sú to zobrazenia zrakových halucinácii a vnemov alebo tvarové konštanty vznikajúce v čase intoxikácie, ktoré mnohí odborníci zhŕňajú pod spoločný názov entopické javy. Jaskyne boli ideálnym miestom pre šamanské vízie vystupňované tancom a bubnovaním až do úplného vyčerpania a rituálneho osamotenia. Práve tieto maľby sa stávali už spomínaným prostriedkom komunikácie medzi jednotlivými spoločenstvami pravekých ľudí.
Objav psychoaktívnych látok súvisel s deľbou práce medzi mužov, ktorí lovia a ženy, ktoré zbierajú rastliny nielen na prípravu potravy, ale aj na liečbu ochorení a zranení. Postavenie ženy bolo preto v týchto „primitívnych“ spoločenstvách veľmi významné.

S rozvojom poľnohospodárstva sa rozmohlo aj pestovanie rastlín, ktoré obsahujú narkotické alkaloidy - Mak siaty a Konope. Z maku sa vyrábalo ópium. Archeologické nálezy nádob, ktoré svojím tvarom nápadne pripomínajú makovicu podporujú fakt, že ópium sa v staroveku stalo vďačným predmetom obchodu. Nádoba, ktorá svojím tvarom vypovedala o charaktere svojho obsahu bola najúčinnejším spôsobom reklamy. Egypťania užívali ópium nielen kvôli zmyslovým a erotickým účinkom, ale užívali ho aj počas náboženských obradov, aby vyvolali stav extázy nevyhnutnej k uskutočneniu posvätných rituálov.
Konope (viď prílohu) rástlo ako burina v blízkosti pravekých osád. Konopné vlákno sa používalo nielen ako omamná látka, ale aj k zhotoveniu hrubého textilu, povrazov, vrecoviny a k zdobeniu hlinených nádob. Užívanie ópia a konope bolo významným znakom spoločenského života.
V stredoveku bolo užívanie omamných látok pripisované hlavne čarodejniciam. Mnoho názvov ľudových rastlín súviselo s menom diablovým. Zvyčajne tak boli pomenované kvôli nejakému výraznému znaku (vzhľad, nepríjemný zápach). Mnohí považovali umelý raj vyvolaný hašišom a inými drogami za diablovo mámenie, síce zvodné svojím falošným svetlom, ale nakoniec predsa len predstvujúce „kvety zla“.
V 15.storočí boli objavené opojné vlastnosti muchotrávky červenej spôsobujúce vizuálne a sluchové halucinácie, fyzickú stimuláciu, túžbu po pohybe a telesnej námahe, stavy hlasitého spevu a smiechu, pocity vnímania vecí a ľudí mimo bežné merítka, a to buď zväčšené (makroskopia) alebo zmenšené (mikroskopia).
Tabak bol zvlášť významný ako prostriedok spojenia so spirituálnym svetom, a pretože sily nadprirodzena boli vyvolávané pri uzatváraní zmlúv, stal sa súčasťou mierových procesov. Spoločenský charakter podobných zmlúv býval vyjadrený zdieľaním jednej fajky všetkými zúčastnenými stranami.
Pijanská kultúra v Európe vytlačila užívanie tradičných omamných látok.
Amfetamíny (tzv. „budivé amíny“) našli svoje militarné uplatnenie so začiatkom 2. sv.vojny, a to najmä pri dlhodobých a extrémne vyčerpávajúcich bojových výkonoch, vyžadujúcich maximálne sústredenie (diaľkové bombardovacie lety, ponorková služba, piloti kamikadze). Po úmrtiach z akútnej exhauscie pri športových výkonoch bolo ich užívanie zakázané a kvalifikované ako doping.

Na vrchole 60.rokov sa drogy opäť stali všeliekom, hlavne pre umelcov v tvorivom zápale, na rozšírenie obzoru, pre inšpiráciu, motiváciu. Slúžili ako zdroj hľadania vedeckej alebo básnickej pravdy, nového vnímania priestoru a času a pohľadu na smrť. (Psychedelické experimenty s halucinogénnymi drogami boli charakteristické pre beatnikov a hudobné skupiny). Niektoré z dobových sloganov stelestňujú eufóriu doby „moci kvetín“ a ich politických ašpirácií (Opusť systém. Začni brať drogy. Jediná nádej je v drogách.). Tisícky verejných činiteľov (Clinton, Gore) sa priznali, že v 60.rokoch užívali marihuanu, až sa to začalo chápať skôr ako akceptovateľný generačný rituál než ako zločin.

Počas vojny vo Vietname došlo k akútnemu rozšíreniu úžívania heroínu medzi príslušníkmi americkej armády. Závislosť na heroíne nie je zložená len na biologickom pôsobení látky, ale dôležitú úlohu zohrávajú aj sociálne a psychologické faktory. Psychologicky bolo významné vytrhnutie z dôverného, bezpečného rodinného prostredia do extrémne ohrozujúcej, neznámej, cudzej vojnovej klímy. Drogy boli prostriedkom, ktorý „efektívne“ pomáhal vysporiadať sa s pocitmi strachu, úzkosti, fyzickej únavy a nudy - čo sú typické symptómy vojnovej situácie. Sociálne bol „TOUR OF DUTY“ charakterizovaný vymiznutím doposiaľ platných hodnôt a noriem-a to tak sociálnych, ako aj morálnych. Ľahká dostupnosť (a to nielen fyzická-faktická-, ale aj psychologická, sociálna a ekonomická) kvalitného a lacného heroínu a iných látok nemôže byť podceňovná. Po návrate vojakov do USA bol vplyv týchto faktorov drasticky obmedzený, teda potreba užívať drogy sa znížila na minimum. Z hľadiska politických teórií je na vypuknutie heroínovej epidémie nutná existencia určitých podmienok:

1.) Krajina (resp. územie), kde je možné pestovať mak siaty a surové ópium spracovávať.
2.) Politicky nestabilná klíma, vyznačujúca sa čo najväčším kontrastom medzi ľavicovými a pravicovými politickými systémami.
3.) Trh (odbyt), ktorým je niektorý zo štátov s vysokou životnou úrovňou.
V súčasnosti sú pre svoje halucinogénne účinky zneužívané i také látky ako cholroform, éter, arzén, benzín, a to aj napriek hrozbe trvalého poškodenia zdravia. Fetovaniu rozpúšťadiel sa dostalo krátkodobej a nezaslúženej slávy počas vzostupu punkového hnutia na konci 70.rokov. Jednoduchý prístup k týmto lacným a nebezpečným látkam prislúchal punkovému antiestetizmu, ktorý odmietal „hippické“ drogy ako hašiš (viď prílohu) alebo LSD.
V našej spoločnosti sú pravdepodobne najpriateľnejšími povzbudivými látkami káva, čaj, kola a kakao. Čaj zohrával významnú úlohu v náboženskom živote tibetských budhistických mníchov. Kakao sa stalo hlavnou surovinou na výrobu čokolády, ktorá sa preslávila pre svoj povzbudzujúci účinok a stala sa dôležitou súčasťou výprav Napoleóna Bonaparte.

1.4. Rozdelenie drog
Omamné látky, t.j. látky meniace stav vedomia je možné rozdeliť na základe ich klasifikácie na látky:
- halucinogénne vyvolávajúce zrakové a sluchové halucinácie. Zahŕňajú rôzne druhy húb,
muchotrávku červenú, marihuanu (Cannabis indica, Cannabis sativa) , hašiš, LSD (dietylamid kyseliny D-lysergovej), meskalin, harmalin, harmel, rulík zlomocný a iné.
- opojné vyvolávajúce opojenie-hlavne alkohol, chloroform, éter, acetón, toluén, benzín a iné rozpúšťadlá a tekuté chemikálie
- hypnotiká vyvolávajúce spánok, stavy strnulosti alebo zkľudnenia. Patrí k nim madragora, sedatíva (viď prílohu), ópium a jeho deriváty (heroín, kodeín).
- povzbudivé spôsobujúce zvýšenú duševnú alebo telesnú aktivitu alebo ich kombináciu. Táto skupina zahrňuje čaj, kávu, kakao, koku, kolu, tabak, kokaín (Erythroxylon coca) (viď prílohu), amfetamíny atď.

1.5. Deti, rodičia a drogy
Štatistické údaje z posledného prieskumu Lewisa Harrisa o informovanosti rodičov o konaní svojich detí ukazujú, že:
36% opýtaných rodičov si myslí, že ich deti už pili alkohol, pozitívne však odpovedalo až 66% opýtaných študentov,
14% rodičov si myslí, že ich deti už skúšali fajčiť, pozitívvne odpovedalo 41% študentov,
5% rodičov si myslí, že ich deti užili zakázané drogy, pozitívne odpovedalo17% študentov.
Konzumácia návykových látok znamená pre deti symbol zrelosti, spojenia so svetom dospelých, je prejavom vzbury, pocitu, že ujdú pred niečím, s čím nesúhlasia.
Rozoznávame 5 základných dôvodov užívania drog:
1) túžba po euforizačnom účinku
2) zvedavosť a nuda
3) vplyv rovnocennej skupiny
4) útek pred vonkajšími problémami
5) únik pred vnútornými emotívnymi problémami

1.6. Štádiá drogovej závislosti

Užívateľ omamnej látky môže prejsť 4 štádiami závislosti, ktoré sa od seba líšia drogami, ktoré užívateľ prjíma (v 1 a 2 štádiu ide o ľahké drogy - alkohol, tabak, inhalačné prostriedky, marihuana, hašiš, amfetamíny a barbituráty), spôsobom užívania a prejavmi správania (lož sa stáva patologickým prejavom). Kým toxikomani v prvých dvoch štádiách prežívajú veľké výkyvy od normálneho stavu po euforický účinok, toxikomani v 3 štádiu pociťujú v čase absencie drogy bolesť. Štvrté štádium sa vyznačuje celkovým zhoršením zdravia, častými problémami s políciou, neschopnosťou udržať si zamestnanie, agresivitou, výpadmi pamäti, „flashback“(-náhle prepuknutie stavu akútnej otravy bez predchádzajúceho podania drogy), stratou sebaúcty a samovražednými sklonmi. Osobnosť chronického užívateľa drog teda nezadržateľne a v rôzne širokom časovom horizonte degraduje.

Osobnosť drogovo závislých jedincov sa vyznačuje utlmenou ambíciou a slabými ideálmi. Väčšinou bývajú silne narcisticky zraniteľní, túžia po chvále a uznaní. Drogy alebo alkohol môžu mnohokrát fungovať ako narcistické zrkadlo, ktoré v navodených fantáziách lieči utrpené psychické traumy.
Psychologicky predstavuje drogová závislosť veľmi nezrelú úroveň orálneho eroticizmu, kedy sa stimuluje slastná zóna orality a na zážitkovéj úrovni sa uvoľňujú inhibície, svedomie sa rozpúšťa, hladina úzkosti sa znižuje a nastupuje uspokojovanie potrieb vo fantázii. Niekedy sa k tomu priraďuje až mysticko-magický zážitok identifikácie s požívanou substanciou. V pozadí ontogenézy drogovej závislosti je spravidla hostilná, frustrujúca matka v detstve, od ktorej sa jedinec svojím životom s drogou odkláňa.

1.7. Veľká Británia, Švajčiarsko a Holandsko a ich postoje k drogám

K riešeniu problematiky drogových závislostí pristupujú jednotlivé krajiny individuálne - cez radikálnu americkú cestu „vojny proti drogám“, až po liberálne prístupy V.Británie, Švajčiarska a Holandska, ktoré ako jediné európske krajiny neprepadli drogovej hystérii. Tieto postoje sú zväčša určované legislatívou tejktorej krajiny.

1.7.1.Veľká Británia
Kriminalita vo V.Británii vychádza z „paradoxu prohibície“, a stala sa jedným z dôvodov zmien v britskom liečebnom pláne drogových závislostí. Už v r.1926 vydala Rollestonova vládna komisia rozhodnutie, na základe ktorého bol každý britský lekár oprávnený za určitých okolností predpisovať opiáty závislým osobám, vrátane dávok udržiavacích, t.j. prakticky neobmedzene dlhú dobu. (Udržiavace dávky boli využívané pri „stabilizovanej“ závislosti, kedy závislí užívali pravidelne malé dávky opiátov po dlhé roky bez tendencie dávky zvyšovať a bez spozorovania zvyšovania tolerancie, pričom viedli „rozumný a uspokojivý život“.) Tým bol položený základ britského systému prístupu k drogovým závislostiam. Komisia sa sústredila predovšetkým na problematiku „iatrogénnych“ závislých, u ktorých sa závislosť vyvinula na podklade lekárskej liečby opiátmi, ktorá bola v danej dobe relatívne častá (analgetiká a anestetická na neopiátovej báze neboli k dispozícii).
Šesťdesiate roky prebiehali v znamení podstatných zmien.

Na postupe bolo predovšetkým užívanie hašišu, marihuany a psychostimulancií. V r.1964 boli prijaté nové zákony zamerané proti kultivácii konope a užívaniu jeho produktov (v kluboch) a zákon postihujúci „ilegálne držanie psychostimulantov“. V r.1967 bol prijatý nový „Zákon o nebezpečných drogách“ nasledovaný v r.1968 zákonom regulujúcim poskytovanie drog závislým. To bol de facto koniec pôvodného liberálneho prístupu k drogovým závislostiam. Každopádne, existujúci „britský systém“ zabránil vzniku ilegálneho obchodu s drogami.
V súčasnosti sa ale zdá, že V.Británia ostáva verná tradícii a naďalej nadväzuje (pochopiteľne nie všade, lebo lokálne sú rozdiely veľké) na predchádzajúce bezplatné predpisovanie opiátov závislým.

1.7.2. Švajčiarsko
V snahe minimalizovať problémy súvisiace s toxikomanmi sa podarilo úspešne realizovať 3-ročný experiment s lekárskym predpisovaním omamných látok, známy pod názvom PROVE (-je podobný s „britským systémom“). Výsledkom experimentu bol pokles konzumu ilegálnych tvrdých drog, pokles kriminality a dlhov, vzrast zamestnanosti, zlepšenie zdravotného stavu závislých, zabránenie vzniku čierneho a šedého trhu (=legálne drogy na čiernom trhu).

1.7.3. Holandsko
V r.1976 boli drogy zákonom rozdelené na tvrdé a mäkké a prechovávanie maximálne 30g hašišu alebo marihuany pre vlastnú potrebu bolo políciou a justíciou tolerované bez postihu. (V r.1996 bolo toto množstvo znížené na 5g.) Tak isto je tolerovaný predaj mäkkých drog v tzv. „coffee shops“. Nejde však o legalizáciu, ale o dohodu medzi príslušnými rezortami v zmysle tolerantného a pragmatického politického prístupu: prechovávanie mäkkých drog do 5g je podľa zákona naďalej priestupkom, od 5g a viac trestným činom. S prihliadnutím na realitu, v rámci pragmatičnosti, stíhanie „maloužívateľov“ by bolo pre políciu a justíciu nepredstaviteľné (z dôvodu obrovských finančných nákladov) a vzhľadom k nízkemu riziku vzniku závislosti na mäkkých drogách sa k tejto dohode pristúpilo, vrátane tolerovania predaja drog v „coffee shops“. Ale i holandská tolerancia má svoje hranice: predaj mäkkých drog je síce tolerovaný, avšak nie je tolerované pestovanie a obchodovanie s drogami (hlavne vo väčšom meradle), čím ale vznikjú absurdné situácie (- distribúcia drog do „coffee shops“).

Užívanie tvrdých drog nie je trestné, obchodovanie s nimi áno. V praxi polícia toleruje menšie množstvo nájedného heroínu alebo kokaínu (i keď sa jedná o priestupok), ide o dávky pre vlastnú potrebu v rozmedzí 0,5-1,0g. Holandský systém poskytuje obchodníkom s tvrdými drogami málo priestoru „nalákať“ užívateľov mäkkých drog na drogy tvrdé. Napriek dokonale vypracovanému systému poskytovania a výmeny sterilných striekačiek a ihiel, nestúpa počet závislých aplikujúcich si drogy intravenózne, ani počet závislých nakazených vírom HIV (viď prílohu).
Kultivácia, obchodovanie, rozširovanie, prechovávanie a priekupníctvo mäkkých a tvrdých drog sú teda i naďalej postavené mimo zákon a ako také sú trestné, pričom trestné postihy sa zásadne nelíšia od postihov v iných štátoch EÚ. Holandsko sa ale podstatne odlišuje podmienkami, za akých je trest odňatia slobody vykonávaný (1-posteľové cely, široký okruh resocializačných bezdrogových programov a samovzdelávacích a rekreačných možností,...)
Od r.1997 sa v Holandsku datuje návrh výskumného experimentu s bezplatným podávaním heroínu závislým, ktorý bol inšpirovaný úspešným švajčiarskym experiemntom.
Liečba závislostí: Holandsko si zvolilo normalizačný model liečby (na rozdiel od modelu zastrašovacieho).
Normalizačný model: - nevychádza z prepokladu, že „zdrojm zla“ sú drogy,
- problémy spôsobuje reakcia spoločnosti na ich užívanie,
- perzekúcia závislých vedie ku kriminalite v spoločnosti, k narušeniu osobných slobôd.
- logickým dôsledkom je teda zmazanie rozdielov medzi ľudmi, t.j. nestigamtizovať závislých, nepoužívať stereotypné klišé, ale zamerať sa na otázku k akému účelu užívanie drogy u dotyčnej osoby slúži (psychologický model).
Zastrašovací model: - drogy sú hierarchicky zoradené podľa „nebezpečnosti“, ktorou sa rozumie riziko vzniku závislosti,
- sú zdrojom „všetkého zla“, a preto cieľom je úplná eliminácia ich užívania v spoločnosti,
- logickým dôsledkom je politika zastrašovacích informačných kampaní, prohibície a trestov.

Schematicky možno terapeutické programy rozdeliť na 3 skupiny:
1. Nízkoprahové programy sú určené pre toxikomanov, ktorí sa ešte nerozhodli so závislosťou skončiť.
2. Programy so stredne vysokým prahom určené pre toxikomanov, ktorí uvažujú o zmene životného štýlu a spôsobu užívania drog, avšak to ešte neznamená, že sa rozhodli pre absenciu. Do tejto kategórie patria methadonové programy, ktoré v Holandsku dosiahli veľký rozkvet. Methadon je syntetický opiát, pri ktorého výrobe sa nevychádza z ópiátov prírodných. Jeho molekula sa vôbec nepodobá molekule morfia či heroínu, ale aj napriek tomu sa používa ako náhrada heroínu. Výroba methadonu je spojená s obdobím 1.sv. vojny, kedy nemecká armáda trpela nedostatkom morfia. Nemeckým vedcom bola uložená prioritná úloha syntetizovať nové a vysokoúčinné analgetiká. Methadon patril do tejto experimentálnej skupiny a nemeckí chemici ho neskôr - na počesť A.Hitlera - pomenovali ADOLPHINE (tiež DOLOPHINE). Methadon môže byť užívaný perorálne, takže odpadajú riziká vnútrožilového (nesterilného) podávania (viď prílohu): hepatitídy, abscesy, zápaly žíl a tepien, sepsa, endokarditída, malária, AIDS atď.
3. Vysokoprahové liečebné programy využívajú závislí, ktorí uvažujú o skoncovaní so závislosťou. Patrili sem predovšetkým hierarchicky štrukturované terapeutické komunity pre toxikomanov. Avšak kedže dogmatizmus je holandskému demokratickému duchu cudzí, veľkého rozmachu sa nikdy nedočkali.

Medzi inštitúcie zaoberajúce sa liečbou závislých patria:
A ambulantné zariadenia - k dispozícii je psychoterapia (individuálna, skupinová), rodinná a partnerská terapia, psychiatrické konzultácie, sociálna služba
B klinické zariadenia - kliniky sa venujú detoxi(fi)kácii a liečbe, ktorá je jednoznačne zameraná na abstinenciu
C sociálne zariadenia pre pomoc a liečbu špecifickým skupinám závislých - ide o špeciálne projekty pre etnické menšiny, zamerané na získanie vzdelania, zamestnania, obydlia a integrácie v holandskej spoločnosti
D municipálne programy, v rámci ktorých sú pokytované striekačky a ihly
E paralerane s oficiálnymi zariadeniami existujú zariadenia religiózne či čerapajúce z určitej filozofie, ktorá sa zaoberá liečbou závislých. Patrí sem antroposofická inštitúcia pre liečbu závislých „ARTA“ a najznámejšia holandská liečebňa a výskumná inštitúcia na poli závislosti „JELLINEK“.

Interview
Ostro kritizovaná a mnohokrát prediskutovaná téma uzákonenia drog zahŕňa rozličné názory. Z globálneho hľadiska rozlišujeme dve skupiny ľudí: na jednej strane stoja zarytí odporcovia legalizácie akýchkoľvek drog, na strane druhej nachádzame zástancov uzákonenia (hlavne mäkkých) drog. Na tému legalizácie, resp. tolerancie mäkkých drog, homosexuality a prostitúcie som mala možnosť urobiť rozhovor s 25-ročnou Willeke Nammensma, štátnou príslušníčkou Holandska.

•Holandsko sa v Európe preslávilo ako krajina s liberálnym právnym systémom. Aký je tvoj osobný postoj k legalizácii, resp. tolerancii mäkkých drog?
Podľa môjho názoru legalizácia prináša viac výhod ako nevýhod, pretože ak je niečo legalizované, a teda dovolené, stráca to na svojej príťažlivosti. Mladí sa nepokúšajú zbytočne riskovať a experimentovať s tvrdými drogami, keď majú legálne k dispozícii marihuanu. Samozrejme niekedy sa nájdu jednotlivci, ktorí sa pokúšajú obchádzať zákon a hľadajú nové dobrodružstvá v tvrdých drogách, ale tieto výnimky len potvrdzujú pravidlo. Legalizácia zaručuje i kvalitu tovaru. Spotrebiteľ si môže byť istý, že tovar, ktorý kupuje je vysokej kvality, hoci sa nemusí vyznačovať vysokým kvantom.

•Symbolom Holandska sa pomaly stávajú známe „coffee shops“ namiesto tradičných veterných mlynov. Ako fungujú tieto podniky v tradičných podmienkach trhu, t.j. ponuka-dopyt a predaj-kúpa?
„Coffee shops“ sú jediné legálne zariadenia, kde si je možné - pre vlastnú potrebu - kúpiť kvalitnú marihuanu. Kupujúci ju môže spotrebovať hneď na mieste alebo doma. Nie je dovolené užívať marihuanu na ulici alebo na iných miestach, ale aj napriek tomu je to bežný jav. Polícia nie je veľmi striktná, toleruje to. Marihuana je predávaná ako čistý tovar v malých plastikových vrecúškach. Je ilegálne marihuanu pestovať, prechovávať, predávať, vymienať, z čoho ale vyplýva absurdná otázka distribúcie marihuany do „coffee shops“.
•Myslíš si, že tento systém ovplyvnil kriminalitu?
Ako mladý človek pohybujúci sa v teréne som toho názoru, že kriminalita-tým myslím dílerstvo, pašeráctvo a všetky formy sprostredkovania drog vôbec, poklesli. Mladí ľudia strácajú záujem o tvrdé drogy, a tým vysúvajú na vedľajšiu koľaj dílerov tvrdých drog. Je oveľa jednoduchšie kúpiť si mäkké drogy v „coffee shops“, ktoré dávajú záruku vysokej kvality a relatívne nízkej ceny, ako vyhľadávať iných sprostredkovateľov (napr. na diskotékach) a mať pochybnosti o nezávadnosti a čistote zakúpeného, niekedy i predraženého tovaru.
•Ako legalizáciu akceptujú starší ľudia, napr. rodičia, učitelia atď.?
Akceptujú to, myslím, že nemajú veľké obavy. Zakúpenie drogy v „coffee shops“ je normálna vec porovnateľná s kúpou piva. Pre domácich to nie je nič špeciálne, azda len turisti to môžu vnímať ako atrakciu, ako niečo exotické. Myslím, že existuje jedna viditeľná skupina ľudí, ktorí nesúhlasia s legalizáciou. Sú to ľudia veriaci, ktorí odsudzujú nielen drogy ale i narkomanov. Toxikomániu nepovažujú za ochorenie, a preto nie sú ochotní poskytnúť pomoc. Závislých by najradšej izolovali do uzamknutých priestorov a čakali, kým sa z abstinenčných príznakov vyliečia sami. Nesúhlasia ani s existujúcim a fungujúcim systémom poskytovania sterilných ihiel a injekčných striekačiek narkomanom.
•V odborných i laických diskusiách sa často hovorí o možnom vzniku závislosti na marihuane...
Nepovažujem marihuanu za drogu, na ktorú si je možné vybudovať závislosť. Je to otázka vôle. Marihuana nedáva telu biologický príkaz, všetko závisí od inteligencie a intelektu užívateľa. Myslím, že ak sa človek cíti dobre - čo sa týka zdravia, emócií, sexu, ak nemá životne dôležité problémy - nepotrebuje užiť niečo na vyvolanie pocitu spokojnosti a šťastia, nepodľahne tomu. Situáciu može skomplikovať azda len zvedavosť. Extrémna väčšina mladých užíva marihuanu len rekreačne-pre zábavu, na diskotékach, pre inšpiráciu,...

•Holandsko sa stáva cieľovou krajinou pre homosexuálov a homosexuálne páry túžiace uzavrieť manželstvo...
Myslím, že nie je možné uzavrieť manželstvo homosexuálneho páru v kostole. Túto formalitu je legálne vykonať len na úrade. Homosexuálne páry si tiež (zatiaľ) nemôžu adoptovať deti, ale myslím, že vláda už v súčasnosti pripravuje potrebný zákon.
•Ako sa k tejto pálčivej problematike stavia verejnosť?
Homosexuáli sú verejnosťou plne akceptovaní. Azda i práve vďaka tomuto pokrokovému postoju ich sem prichádza čoraz viac. Niekedy mám dokonca pocit, že nočných podnikov pre homosexuálov je tu viac ako pre heterosexuálne či bisexuálne orientovaných. Televízne stanice vysielajú veľmi populárne show programy určené pre homosexuálne páry, kde víťazný pár z troch súťažiacich párov vyhráva svadbu svojich snov. Svetoznámy je i karneval homosexuálov v Amsterdame.
•Ďalším pokrokovým momentom vášho právneho systému je riešenie prostitúcie. Kde sa môžu prostitútky legálne zdržovať?
Na toto „remeslo“ sú v Amsterdame vyhradené ulice: „DE WALLEN“ a „TIPPELZONES“. Sú to verejnosti dobre známe ulice s prostitútkami a výkladmi, v ktorých ponúkajú zákazníkom svoje služby. Prostituovať sa je možné len na týchto vyhradených miestach, v iných častiach mesta hrozí „doprovod“ polície. Aj napriek legalizácii nie sú výnosy z prostitúcie zdanené. O prostitútky je ale dobre postarané - pasáci im poskytujú priestory (izby) na prácu, chodia pravidelne na zdravotné prehliadky, sú dobre vzdelané v oblasti pohlavne prenosných chôrob, sú vedené k tomu, aby dodržovali hygienu tela, takže v konečnom dôsledku zákazníci nie sú ohrozovaní na zdraví. Myslím, že legalizácia priniesla i v tejto oblasti menej problémov a určité pozitívne výsledky.

Ďakujem za rozhovor.
(Rozhovor je preklad z angličtiny.)
1.8. Centrum poradensko-psychologických služieb

Jednou z inštitúcií, ktoré sa zaoberajú (aj) prevenciou a riešením drogových závislostí je Centrum poradensko-psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu (CPPS).
Centrum je poradenské pracovisko, ktoré poskytuje odborné, poradensko-psychlogické služby v oblasti partnerských, manželských a rodinných vzťahov, ako i v oblasti osobných problémov a riešenia krízových situácií. CPPS bolo inštitucionalizované v r.1991, úspešne nadviazalo na tradície manželských a predmanželských poradní, z ktorých sa transformovalo v dôsledku spoločenských zmien v r.1989 a v dôsledku rozšírenia poskytovaných služieb. CPPS je priamo riadené Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR a zamestnáva odborných pracovníkov z oblasti psychlógie a sociálnej práce. Multidisciplinárny charakter poskytovaných služieb zabezpečujú odborníci z ďalších odborných oblastí - psychiater, gynekológ-sexuológ, liečebný pedagóg, sociológ, právnik atď. Pracovníci sú vo svojej práci viazaní Etickým kódexom poradcu CPPS, z ktorého vyplývajú práva klienta. Zamestnanci v CPPS vykonávajú psychologické vyšetrenie osobnosti, poskytujú dlhodobejšiu psychologickú starostlivosť a sú viazaní mlčanlivosťou.

Poradenská pomoc je založená na dobrovoľnom vzťahu vzájomnej dôvery poradcu a klienta, ktorého základom je vzájomná dohoda. Poradenské služby sú bezplatné a všetky informácie a údaje, ako aj priebeh kontaktu klienta s poradňou sú prísne dôverné.
Základnou formou práce s klientom je rozhovor (poradenské interview) a psychoterapia, ktoré sa podľa potreby dopĺňa psychologickým vyšetrením pomocou rôznych diagnostických techník (dotazník - viď prílohu, test, kresba, hra). Proces poskytovania pomoci zahŕňa stretnutia s odborníkmi indiviuálne, častejšia je práca s párom a spolupráca s celou rodinou. Klienti sú v kontakte s odborníkmi v jeden- až dvojtýždňových intervaloch, neskôr v dlhších časových úsekoch, podľa potreby klienta.
Služby v CPPS využívajú:
- jednotlivci - s problémami v individuálnom osobnostnom vývine (neurotické symptómy, osamelosť, problémy v sociálnych kontaktoch, v sebarealizácii a pod.)
- v krízových situáciách (neočakávané zmeny v živote - úmrtie blízkeho človeka, nechcené tehotenstvo, rôzne pocity zlyhania v súkromí a v zamestnaní a pod.)
- ktorí su nezamestnaní
- s problémami v partnerskom a sexuálnom vzťahu
- s problémami drogovej a inej závislosti
- ktorí sa chcú viac dozvedieť o sebe a svojich schopnostiach
- partneri - neplnoletí snúbenci
- v predmanželskej fáze vzťahu
- ktorí opakovane uzatvárajú manželstvo

- manželia v problémovom a krízovom štádiu manželstva
- drogovo závislých
- rodiny - v predrozvodovej, rozvodovej a porozvodovej situácii
- s problémom výchovy detí
- s disfunkčnými vzťahmi a problémami v komunikácii
- s nezamestnaným členom
- s viacgeneračným problémom
- žiadatelia o náhradnú rodinnú starostlivosť - o osvojenie dieťaťa
- o pestúnsku starostlivosť
- orgnizácie a inštitúcie - súdy, úrady práce, sociálne oddelenia, domovy dôchodcov, zdravotnícke zariadenia, školy, s ktorými CPPS spolupracujú metodicky

Centrum je zamerané i na prevenciu. Ťažisko preventívnych aktivít je v priamej práci s deťmi a mládežou na školách, internátoch a iných zariadeniach formou prednášok, besied, ale i zaujímavých výcvikov tzv. PEER skupín. Ide o výcvik rovesníkov v prevencii drogových závislosti, ktorí sa snažia sprístupniť dôležité informácie o drogách a ako sa im ubrániť, svojim spolužiakom a kamarátom.
CPPS spolupracuje i so zariadeniami na liečbu drogových a iných závislostí a pomáha klientom pred i po liečbe, či už pri motivovaní na liečbu, sprostredkovaní liečenia, alebo po návrate z liečby formou ambulantnej resocializácie. Od r.1996 sú evidované štyri CPPS-ky, ktoré sa špecializovali na prevenciu drogových a iných závislostí.

Ďalšie sociálno-psychologické služby, ktoré CPPS poskytuje sú.
•prednášky a besedy pre mládež a dospelých s tematikou partnerstva, rodiny a zdravých ľudských vzťahov, antikoncepcie, plánovaného rodičovstva, prevencie drogových závislostí a pod.
•cykly psychologických hier pre malé skupiny (25 osôb)
•tréningové postupy zamerané na rozvoj sociálnych spôsobilostí (zdravé sebapresadzovanie, dorozumievanie, riešenie problémov,...)
•nácvik relexácie (duševného a telesného uvoľnenia) pre zlepšenie svojej kondície a schopnosti zniesť záťaž
•sociálno-psychologické výcviky na získanie sociálnych zručností pri práci s ľuďmi
•konkurzné konania

1.8.1. CPPS v okese Veľký Krtíš
CPPS vo Veľkom Krtíši je rozpočtová organizácia, ktorá je priamo riadená z Bratislavy. Bola založená v marci 1979. V súčasnosti jej zamestnancami sú psychológ (PhDr. Mária Surová), sociálny pracovník (Božena Komárová) a odborný pracovník (Slávka Čižmárová). Centrum vykonáva poradensko-konzultačnú, teapeutickú, preventívno-výchovnú a vzdelávaciu činnosť a psychodiagnostiku. Nápľň práce pracovníkov CPPS spoluvytvárajú aj:
administratívne práce - evidencia klientov, prípadov, konzultácií, odborných kníh, metodických a skupinových konzultácií,
prax študentov - ich evidencia a záverečné hodnotenie,
inventarizácia, štatistika, peňažný denník, mesačné vyúčtovanie peňažného denníka, podací denník, úvodný pohovor s klientom
výplaty externým pracovníkom a upratovačkám
evidencia stravných lístkov
objednávky klientov
realizácia prednášok a besied
výkon kontaktu (styku) s klientom
Interview
Z dôvodu priblíženia činnosti CPPS vo V.Krtíši som poprosila o rozhovor odborného pracovníka poradne Slávku Čižmárovú, ktorá sa zaoberá preventívno-výchovnou činnosťou, tzn. organizuje prednášky, besedy, sociálno-psychologické výcviky, metodické konzultácie, Výskum drogových závislostí v regióne Veľký Krtíš. Všetky tieto aktivity smerujú k prevencii drogových závislostí pre základné, stredné a učňovské školy a pre rodičov. Zároveň sa venuje i klientele s týmto zameraním. Výcvik prevencie drogových závislostí absolvovala v Banskej Bystrici.

•Odkedy sa venujete tejto činnosti?
Od r.1997, kedy som nastúpila do pracovného pomeru.
•Vy osobne pracujete i s problematikou drogových závislostí. U akých vašich klientov sa stretávate s touto problematikou?
Väčšinou sa jedná o rodičov s podozrením. Samotní drogovo závislí prichádzajú zriedka, pretože sa obávajú straty anonymity. Moju klientelu tvoria hlavne starší zrelí ľudia, ktorí si viac uvedomujú hrozbu drog. Avšak aj naďalej hlavnou náplňou mojej práce je prevencia, tzn. prednášky, besedy na školách atď.
•Prichádzajú k vám klienti dobrovoľne alebo z donútenia?
Kedže naše poradenstvo je založené na dobrovoľnosti a bezplatnom poskytovaní služieb, súdne nariadenie nepricháda do úvahy. Súd môže nariadiť už len priamo liečenie v niektorom z ústavov.

•Poskytujete nejaké formy odporúčaní na liečenie drogovo závislého?
Nie, my píšeme len sprievodný list. Doporučenie k liečbe dáva obvodný lekár, resp. psychológ.
•Kde je možné podstúpiť liečbu drogových závislostí?
V Kremnici, v Banskej Bystrici, v Rimavskej Sobote, v Nových Zámkoch, v Bratislave. Obrátiť sa je možné i na obvodného lekára a psychiatra. Zdôveriť sa so svojím problémom je možné na linke dôvery.
•S akými klientmi, resp. konkrétnymi problémami klientov sa v poradni stretávate najčastejšie?
Najväčšie zastúpenie majú alkoholici, gambleri, závislí na marihuane a na organických rozpúšťadlách. U alkoholikov sa v minulosti objavovali najmä muži, a to ako dospelí, tak i mladiství. Avšak v súčasnosti sa rozmohlo anonymné alkoholizovanie žien. Myslím, že to (ne)priamo súvisí so snahou o zrovnoprávnenie žien a mužov i v tomto smere.

•Aké sú najčastejšie dôsledky závislosti v spoločnosti?
Narušené manželské vzťahy, rozpad rodiny, rozvod, zlý vplyv na vývin detí, kriminalita (viď prílohu) a iné tragické následky vrátane samovraždy, nehody atď.
•Vy osobne ste robili Výskum drogových závislostí v regióne Veľký Krtíš. Čoho sa tento výskum dotýkal, aké mal trvanie a aké závery ste z neho vyvodili?
Ako už z názvu vyplýva, výskum bol zameraný na preverovanie a získavanie informácií o drogách a drogových závislostiach v našom regióne. Výskum sa začal v júni 1997 a k jeho ukončeniu došlo v októbri 1997, pričom záverečnú správu ešte stále vyhotovujeme. Vo výskume bola oslovená skupina 800 respondentov, ktorú tvorili mladí ľudia s vekovou hranicou od 11 do 17 rokov a ich rodičia, pričom zúčastnilo sa (odpovedalo) 664 z oslovených.
Výskumom sme dosiahli prekvapujúce, niekedy až šokujúce závery, a síce, zaujímavým zistením bolo, že vo vybranej skupine ľudí, tzn. 664 respondentov pripadá na každého 5 človeka jeden, ktorý už experimentoval s nelegálnou drogou, tzn. marihuanou počnúc a končiac tvrdými drogami. (Pritom neberieme do úvahy experimenty s alkoholom a cigaretami.) Je to alarmujúce zistenie. Za veľmi vážne považujem i to, že už i naši mladiství experimentujú s organickými rozpúšťadlami, ktoré odborníci považujú za najnebezpečnejšiu drogu. Ich prevenčné odporúčanie znie - keď drogovať, tak nie rozpúšťadlá. Netreba to samozrejme chápať ako výzvu, ale ako varovanie, pretože z tejto závislosti niet návratu.
Vo výskume sme skúmali aj sociálne prostredie - mladiství, ktorí posudzujú vzťahy vo svojej rodine ako uspokojivé až neuspokojivé sa dostávajú do styku s omamnou látkou častejšie. Asi 73% respondentov pozná vo svojom okolí ľudí, ktorí sú závislí na tabakových výrobkoch, 87% na alkohol, 18,2% pozná závislých na ostatných drogách. Z toho vyplýva, že na každého piateho respondenta pripadá jeden narkoman.

•Dospeli ste vo výskume k potvrdeniu, resp. vyvráteniu genetickej podmienenosti závislostí?
Výskumom sa potvrdil genetický prenos závislostí, konkrétne ide o gén s alelou A1.
•Aké konkrétne drogy sa teda v našom okrese objavujú?
Ide o extázu, heroín, hašiš, LSD, durman, organické rozpúšťadlá a marihuanu, ktorá je najrozšírenejšia, a ktorú aj napriek v literatúre uvádzanému titulu ľahkej drogy rozhodne považujem za vstupnú bránu k závislostiam. Poznám len 1% narkomanov, ktorí nezačínali s marihuanou.
Čo sa týka evidencie, v okrese nie je evidovaných veľa závislých, ale na základe zistených údajov si dovoľujeme predpokladať, že naši mladí ľahko a neznale (ale vedome) nastupujú na cestu závislostí. Na základe toho sme začali aktívnejšie pracovať s preventívnym programom ako jedinou dostupnou cestou riešenia tohoto problému.
•Je informovanosť o drogových závislostiach dostatočná?
Deti majú širšie znalosti o drogách ako ich rodičia, ktorí často mylne pripisujú príznaky užitia drogy „chrípke“. Myslím si, že riešenie spočíva vo vytváraní PEER skupín, v skupinovej práci s deťmi a rodičmi, v aktívnom využívaní voľného času športom, a tiež v informovanosti, pričom za informáciu rozhodne nepovažujem poskytovanie návodov na spôsob „kuchárskej knihy“ ako drogy užívať či pestovať. Takúto formu prevencie považujem za šírenie toxikománie - čo je podľa našej legislatívy trestné. V tejto oblasti považujem za veľmi efektívne zapájanie absolventov SPA do prevencie, hlavne v oblasti terénnej sociálnej práce, lebo na týchto úrovniach postrádame profesionalitu pracovníkov.

•Aký máte názor na legalizáciu drog?
Som zásadne proti uzákoneniu akýchkoľvek drog. Legalizácia nič nevyriešila ani v Holandsku. Pri nástupe legalizácie s okamžitou platnosťou narkomafia zefektívňuje svoju prácu a služby. To je jedna strana mince, na druhej strane to nie je efektívne ani z hľadiska ekonomiky. V legalizácii vidím i ďalšie úskalia. Nepovžujem to za riešenie už i preto, že na základe skúseností vidím, že nie je dodržiavaný ani zákaz predaja tabakových cigariet a alkoholu osobám mladším ako 18 rokov.
•Čo podľa Vás vedie mladých ľudí k užívaniu drog?
Zvedavosť, relatívne ľahka dostupnosť, negatívne vplyvy, problémy a túžba po ich vyriešení, osamelosť, depresia a momentálne aktuálna otázka slobody. Vzťah mladých k slobode je síce vecou pozitívnou, ale je nutné si uvedomiť, že drogou človek slobodu nezískava, ale naopak stráca. Práve droga ho obmedzuje v jeho slobode, núti ho ku krádežiam ako prostriedku získania peňazí, ku klamstvám.
•Dostali ste sa v praxi do kontaktu so závislými, ktorých vek bol šokujúco nízky?
Najmladší závislý na heroíne mal 12rokov. U 12-13 ročných sa stretávame i s ďalšími drogami (LSD, extáza). Myslím, že najväčší nápor na deti v takomto veku cítiť v Bratislave a vo väčších slovenských mestách.

•Aký máte názor na našu legislatívu?
Myslím, že legislatíva je absolútne nepostačujúca. Tri roky odňatia slobody pre dílera drog je podľa môjho názoru smiešna doba (už len v pomere k daňovým únikom a k jeho nekresťanským prijímom).Taktiež si myslím, že nie je humánne a správne trestať narkomanov. Sú to chorí ľudia našou prvotnou povinnosťou je pomôcť im, liečiť ich. Trestný zákon by sa mal zamerať práve na výrobcov, sprostredkovateľov a predajcov drog, a nie na konečných spotrebiteľov.
•V čom vidíte riešenie problému drogových závislostí?
Prvoradá je prevencia, tzn. osveta a informovanosť verejnosti. Nevyhnutnou súčasťou je profesionalita na všetkých úrovniach, tzn. policajné orgány, súdy, prokuratúra, sociálni pracovníci, lekári,... Je nutné skvalitniť a zefektívniť ich prácu. Až potom je možné zaznamenať pozitívne výsledky našej činnosti, našej snahy.
Ďakujem za rozhovor.
1.9. Riešenie drogových závislostí

Pohľad do „psychológie“ a histórie drogových závislostí poukazuje na fakt, že je nevyhnutné, aby každá kultúra či náboženstvo legalizovala istý druh drogy. Kresťanský svet toleruje alkohol a tabak, India ópium, Holandsko marihuanu a hašiš. Človek pre svoj život potrebuje nielen príjem potravy, tekutín, spánok, prácu, ale aj rozptýlenie, či už vo forme športu, knihy, televízie, alkoholu, tabaku alebo inej návykovej látky. Naše vlastné požívanie týchto látok má výlučne svetský charakter. Len malý počet „primitívnych“ spoločenstiev vyhľadáva intoxikáciu tak náhodným a pôžitkárskym spôsobom, aký je bežný v súčasnej civilizácii. Metódy chemického čistenia umožnili vývoj vysoko návykových produktov z prakticky neškodných rastlín užívaných našimi predkami. Príkladom, čo sa stane, ak je látka vyčlenená zo svojích tradičných a prirodzených súvislostí, je znežívanie syntetického derivátu koky-kokaínu, ktorá bola v podstate neškodná povzbudzjúca látka požívaná pôvodnými juhoamerickými kultúrami tisíce rokov. Silne návykový charakter podobných drog má zhubný účinok na konzumentov, ktorí nemajú finančné prostriedky na to, aby udržali svoj návyk v medziach zákona, a preto sa dopúšťajú zločinov a predstavujú tak závažný spoločenský problém.
V mnohých spoločnostiach, včetne tej našej prebieha boj o to, ktoré omamné látky sú najprijateľnejšie. Našim predkom pravdepodobne pripadal počiatok popíjania alkoholických nápojov podobne šokujúci a neprijateľný, ako pripadá konzumácia marihuany a ópia mnohým súčasníkom (pritom ešte pred sto rokmi bolo ópium celkom legálne dostupné). Je nutné sa zamyslieť, či len tzv. nelegálne drogy sa stávajú politickou a spoločenskou hrozbou. Veď len v priebehu niekoľkých rokov dokáže rakovina pľúc, hrtana, ústnej dutiny, či cirhóza pečene zlikvidovať tisíce ľudí.

Rozriešenie tohoto spoločenského problému, akým sa omamné látky časom stali (samozrejme, ak vôbec nejaké riešenie nastane) vidím až v ďalekej budúcnosti. Nemyslím tým, že sa zbavíme omamných látok, pretože tie tu boli, sú a aj budú. Za čiastočné riešenie považujem skutočnosť, že nás kmeňové spoločenstvá môžu naučiť veľa vecí o svete prírodnom a nadprirodzenom, ktorému sme sa v mnohých prípadoch celkom odsudzili.

Posledný nočný spoj zastavil pred hotelom v Štúrove. Zmizneme v izbe. Precízne zrušíme všetky možnosti vetrania. Fajčíme marihuanu.
Únava. Človeku, ktorý žije do stratena, marihuana nerobí nič. Celý život je jedna nesmierna katastrofa, rozvlnená, neistá v kontúrach, labilná v objektoch, nechutne „šťavnatá“.
(Balla - LEPTOKARIA /úryvok/)

1.10. Legislatíva a jej história
Obrana spoločnosti proti drogám má svoju stáročnú tradíciu. Už v roku 1220 pr. Kr. vydal čínsky cisár Vu Vong zákon, podľa ktorého bolo možné trestať smrťou všetky osoby, prichytené pri požívaní alkoholu alebo iných omamných látok. Stredoveké inkvizičné procesy priviedli obvykle vynútením priznania k autodafé a upáleniu tisíce osôb. Z nich však mnohé vtedajšie úhlavné nepriateľky cirkvi, služobníčky Satanove - bosorky - vykonávali, v početných prípadoch preukázateľne, svoje rituály čiernej mágie pod vplyvom omamných látok, s ktorými sa neraz spájali aj ťažké kriminálne delikty - rituálne vraždy detí, travičstvo a mnohé iné. Napokon už z novovekých dejín je známe nariadenie Napoleona Bonaparteho z 8.októbra 1800, v ktorom sa prísne zakazuje francúzskym vojakom v Egypte požívanie hašišu. Po stáročia sa boj spoločnosti proti drogám orientoval predovšetkým na stránku represívnu - teda trestanie výrobcov, dodávateľov aj priamych konzumentov omamných látok.

Moderné legislatívane úpravy boja proti drogám sa objavili až v prvých rokoch nášho storočia. Dňa 23.januára 1912 sa zišla druhá medzinárodná konferencia v Haagu. Výsledkom jej rokovaní bola „Medzinárodná ópiová konvencia - Haag 1912“, ktorú signovali desiatky štátov. Československo ju ratifikovalo podpisom versailleskej zmluvy o mieri. Konvencia vytvorila prvé právne použiteľné predpoklady na kontrolu produkcie, obchodu a spotreby drog na báze ópia.

V súčasnosti je úprava boja s toxikomániou v Slovenskej republike zakotvená v trestnom zákone (zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších doplnkov a noviel) v zneniach nasledujúcich paragrafov:
§ 187 Nedovolená výroba a držanie omamných a psychotropných látok, jedov a
prekurzorov
(1) Kto bez povolenia vyrobí, dovezie, vyvezie, prevezie, inému zadováži alebo pre seba alebo iného prechováva omamnú alebo psychotropnú látku alebo jed, alebo prekurzor, potresce sa odňatím slobody na 1 rok až 5 rokov alebo peňažným trestom.
(2) Odňatím slobody na 2 roky až 10 rokov sa páchateľ potresce:
a) získa činom uvedeným v odseku 1 značný prospech,
b) ak spácha taký čin voči osobe mladšej ako osemnásť rokov,
c) ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví.

§ 188
(1) Kto vyrobí, sebe alebo inému zadováži, alebo prechováva predmet určený na nedovolenú výrobu omamnej alebo psychotropnej látky, jedu, jadrovej, alebo obdobnej rádioaktívnej látky, potresce sa odňatím slobody až na 3 roky alebo peňažným trestom, alebo prepadnutím veci.

Legislatíva Slovenskej republiky pozná aj ďalšiu možnosť postihu nealkoholovej toxikománie, a to v tom prípade, ak dochádza k navádzaniu alebo podnecovaniu iných osôb na užívanie psychoaktívnych látok. Tento problém je významný najmä v skupinách toxikomanov rôzneho vekového zloženia, kde úloha „zvedenia“ doposiaľ nenarušenej mladistvej osoby starším, skúseným toxikomanom na zneužívanie drogy býva významným iniciačným aktom a ako taká má vysokú mieru spoločenskej nebezpečnosti. V takomto prípade k právnemu postihu osoby, navádzajúcej iného na konzum psychoaktívnej látky, možno použiť usanovenie § 188a tr. zákona:

§ 188a Šírenie toxikománie
(1) Kto zvádza iného na zneužívanie inej návykovej látky než alkoholu alebo ho v ňom podporuje, alebo kto zneužívanie takej látky inak podnecuje alebo šíri, potresce sa odňatím slobody až na 2 roky alebo zákazom činnosti, alebo peňažným trestom.

§ 201 Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky
Kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potresce sa odňatím slobody až na 1 rok alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom.
KAPITOLA II

ALKOHOLIZMUS
Alkoholizmus je jednou z najrozšírenejších toxikománií na svete vôbec. Príčinami tohoto neslávneho prvenstva sú ľahká dostupnosť, samozrejmé podávanie alkoholických nápojov pri rôznych spoločenských príležitostiach, nerešpektovanie a nedodržiavanie zákazu podávať alkohol osobám mladším ako 18 rokov (v SR), resp. 21 rokov (v štátoch USA).

2.1. Postoje spoločnosti k alkoholizmu
Klinické a sociokultúrne pohľady na alkoholizmus v jenotlivých lokalitách a spoločnostiach závisia od kultúrnych postojov príslušných spoločností k pitiu.
Postoj spoločnosti k alkoholizmu môže byť negatívny, tzv. prohibičný postoj, ktorý vedie k zákazu predaja alkoholických nápojov a k prísnej abstinenčnej kultúre (u mohamedánov, hindustánskych společností). Pitie alkoholu sa tu trestá a morálne odsudzuje. V ambivalentnej kultúre je konflikt medzi koexistujúcimi názorovými štruktúrami a hodnotovým systémom. V takejto kultúre sa morálne odsudzuje nadmerné pitie alkoholu, ale obchodné záujmy sú iné. Snaha po obohacovaní je silnejšia ako predsavzatie. Takáto kultúra, schvaľujúca pitie, ale odsudzujúca opilosť, a s tým súvisiace asociálne správanie, je v Taliansku, Španielsku a Portugalsku.
Kultúra, ktorá pripúšťa pitie aj opilstvo, je tá, ktorá uprednostňuje distribúciu alkoholu bez obmedzenia podľa požiadaviek spoločnosti a v zmysle základného zákona obchodu.

V našej krajine sa udomácnil liberálny postoj ku konzumovaniu alkoholických nápojov, čo sa nazýva alkoholickou subkultúrou. Je charakterestická tým, že skoro pri každej príležitosti a pri každej návšteve každého ponúkame, a je skoro urážkou ponúknutý alkohol odmietnuť. V takejto subkultúre sa musí abstitnent prispôsobiť väčšine, lebo v opačnom prípade sa stáva smiešnym. Biľagovaný je ten, kto abstinuje, a nie ten, ktorý ostáva piť ďalej. V alkoholickej subkultúre sa veľmi často stretávame s pravidelným pitím a s častejšími excesmi (výstrelkami).
Za posledných 200 rokov sa teda v sociologickom myslení vykryštlizovali 3 základné prístupy k alkoholizmu:
1. Z morálneho pohľadu sa alkoholizmus hodnotí ako hriech, prejav slabej vôle a podobne.Terapiou je prevýchova alebo potrestanie jedinca, ktorý prepadol alkoholu, prípadne potlačovanie alkoholu ako zla, napríklad v podobe prohibície, resp. militantného abstinenstva.
2. Alkoholizmus bol chápaný ako choroba, čo vlastne predstavovalo pomocnú ruku pre postihnutých, ktorým sa namiesto odsudzovania ponúkla liečba, i keď preventívna stránka sa nedoceňovala.

3. Prístup, ktorý sa vyznačuje posunutím problému z hľadiska čisto medicínskeho k ponímaniu sociálne preventívnemu a k systémovej orientácii. Tento prístup presadzovaný do konca 70.rokov Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) stelesňuje koncepcia „alcohol-related problems“. Podľa tohto prístupu alkoholizmus už nie je problémom iba alkoholikov, ale je značne širší (opitý vodič, ktorý zrazí dieťa, nemusí byť z klinického hľadiska alkoholikom, ale spôsobil problém súvisiaci a alkoholom).
2.2. Sociokultúrny model štúdie F.Balesa

Na šírenie pijanstva v spoločnosti poukazuje sociokultúrny model štúdie F.Balesa z r.1946,
podľa ktorého každá kultúra ovplyvňuje stupeň a rozšírenie alkoholizmu tromi spôsobmi:
a) sociálnou štruktúrou, ktorá môže plodiť stresy a sociálne napätie,
b) postojom ku konzumácii a k intoxikácii, ktorý rozhoduje o tom, či sa alkohol používa ako prostriedok k uvoľneniu,
c) prípadnými alterntívnymi mechanizmami uvoľňovania napätia.

Autor ďalej rozlíšil 4 druhy sociálnych definícií alkoholu:
1. Abstitnenčná (alkohol ohrozuje základné normy a hodnoty)
2. Rituálna (konzumácia spätá s obradmi)
3. Konviviálna (pitie symbolizuje spoločenskú solidaritu)
4. Utilitárna (pitie ako liek)
Prvá a druhá verzia spravidla nevedie k alkoholizmu, tretia len v prípade, že sa odkloní od symbolizmu solidarity k utilitárnemu pitiu. Tie kultúry, ktoré neponúkajú alkohol ako legitímny prostiedok na zvládnutie vnútorného napätia, zlepšenia psychického stavu, k navodeniu eufórie atď., majú často k dispozícii iné „efektívne náhrady“ (niekedy tiež drogy, avšak nealkoholické).

2.3. Definície alkoholizmu
Podľa Svetovej organizácie zdravia (WHO) sú alkoholici excesívni pijani, u ktorých závislosť na alkohole dosiahla už taký stupeň, že vyvoláva duševnú poruchu a poškodzuje telesné, duševné zdravie, medziľudské, ako aj spoločensko-ekonomické vzťahy.
Lundquist, známy alkohológ, hovorí o alkoholizme v tom prípade, ak už jedinec natoľko závisí od alkoholu, že sa jeho organizmus dožaduje svojej dávky, nárokuje si na ňu.

Markoni charakterizuje alkoholizmus ako chronickú poruchu vyššej nervovej činnosti, prejavujúcu sa určitými telesnými príznakmi a túžbou po pití, ktorá má imperatívny, rozkazovací charakter. Hovorí o fyzickej závislosti na alkohole.
Keller zdôrazňuje popri opakovanom predlžovanom pití to, že ide o chronickú chorobu, ktorá poškodzuje postihnutého spoločensky aj ekonomicky, takisto ako aj jeho zdravie.

Chafetz považuje alkoholizmus za chronický proces s poruchami postojov s následným fyzickým a mentálnym poškodeným zdravotného stavu. Zdôrazňuje stratu kontroly nad pitím, vedúcu až k sebaničiacemu postoju jedinca.
Alkoholizmus je bežne chápaný ako nadmerná a pravidelná kozumácia alkoholických nápojov spojená s nebezpečím návykového správania sa, alebo ako druh sociálnej deviácie, resp. sociálno-patologický jav s negatívnym dopadom na jedinca, rodinu a spoločnosť.
Názov pre alkohol pôvodne pochádza z arabského slova al kuhl, čo znamená animonový prášok, neskôr od 16.storočia to bolo pomenovanie pre vínny nápoj alchymistami.
Alkoholizmus sa rodí na pozadí normálneho, sociálno-kultúrne akceptovaného pitia alkoholu. Teórie alkoholizmu vypracované v 40.rokoch (Bacon) vychádzajú z predpokladu, že zložitosť modených spoločností vyvoláva potebu nejakej integratívnej funkcie, ktorá by stlmila napätie a neistotu. Túto funkciu má alkohol na pracovnú a organizačnú činnosť. S rastom spotreby alkoholu rastie i objem problémov a poškodenie populácie. Preto sa každá spoločnosť snaží konzumáciu regulovať. S tým súvisí dôraz na „alkoholovú politiku“, to znamená regulácia dostupnosti alkoholu, výroby, cien, spôsobu predaja, spotreby a kozumentských zvyklostí. Systematická regulácia je však problematická, pretože alkohol prestupuje veľké množstvo ľudských myšlienok, organizácii, osláv, vzájomných vzťahov a ekonomických transakcií. Podľa Durkheimovej teórie anómia alkohoizmus a drogy fungujú ako spoločenský obranný mechanizmus, umožňujúci únik. Na tieto názory nadväzuje teória drogovej ambivalencie: drogová závislosť sa rozvíja tam, kde je človek často konfrontovaný s dvojznačnosťou a s paradoxnými situáciami, plných nejednoznačných výziev a významov.

2.4. Prohibícia v USA
Reguláciu, spoločenskú kontrolu produkcie a distribúcie alkoholu nemožno zamienať s prohibičnými opatreniami jednotlivých krajín v prvej tretine 20.storočia z niekoľkých príčin. Masové šírenie alkoholu nastalo až po 2.svetovej vojne. Prohibícii v USA predchádzala takmer storočná, ku koncu veľmi intezívna kampaň spolkov náboženských, dobročinných, ženských a koniec koncov aj snaha politických strán. V pozadí prohibície stál tiež sociálny reformizmus, optimitstické presvedčenie o odstraniteľnosti zla a prevýchove občanov. Prohibícia (Volsteadov zákon z r.1919 ako osemnásty dodatok k ústave USA) bola spojovaná s obrovskými nádejami a vyhlasovaná za jednu z najväčších udalostí storočia, za skúšobný kameň pravého amerikanizmu, za novú éru životného štýlu. Očakávalo sa, že triezva Amerika bude silnejším konkurentom na trhu.

Skutočne, prvé správy o účinkoch prohibície boli pozitívne: poklesla zločinnosť, vyprázdňovali sa väznice, utužil sa rodinný život, zlepšili sa celkové zdravotné, sociálne a mravné pomery. Avšak v pomerne krátkej dobe sa dostavili rozporuplné alebo záporné vplyvy, hlavne v mestách: tajné pálenie, pašovanie alkoholu, vznik rozličných gangov a mafie. Prohibícia nakoniec problémy súvisiace s alkoholizmom nevyriešila.

2.5. História pijanskej kultúry
Pijanská kultúra má svoj pôvod a jej korene siahajú do hlbokej minulosti, kedy si ľudia všimli, že na povrchu ovocia, resp. ovocných štiav, ktoré sa väčšinou nedali uskladňovať, vznikala za pomoci činnosti kvasiniek pena. Jej účinky na organizmus veľmi skoro spozorovali a začali alkoholické nápoje vyrábať zámerne.
Každý národ mal alebo má svoj národný nápoj. Starí Egypťania varili pivo už okolo r. 4200 p.n.l. Rimania a Gréci pili víno, Slovania holdovali sladkej medovine, Japonci kozumujú saké, Mexičania pulgue (agávové víno), Indiáni chicu, Číňania sa vyznačovali veľkou spotrebou ryžového vína, černoské kmene strednej Afriky pili pivo porube vyrábané skvasovaním banánovej šťavy a prosovej kaše.
2.6. Druhy alkoholických nápojov

Podľa spôsobu prípravy rozoznávame tri základné druhy alkoholických nápojov:
1.pivo - prekvasený nápoj s obsahom CO2, pripravený z obilnín (hlavne jačmeňa)
2.víno - nápoj získaný alkoholickým kvasením hroznového muštu
3.liehoviny - nápoje, ktoré obsahujú najmenej 20 objemových percent etylalkoholu, získaného opakovanou destiláciou a rafináciou surového liehu, ktorý vzniká kvasením (najčastejšie z repnej melasy) za prítomnosti kvasiniek.
Liehoviny sa delia na tri skupiny: ušľachtilé destiláty
poloušľachtilé destiláty
likéry

2.7. Rozdelenie požívateľov alkoholu
Alkoholické nápoje majú tri základné vlastnosti: dodávajú telu tekutinu, majú určitú chuť a menší či väčší obsah alkoholu.
Ľudí možno rozdeliť podľa ich vzťahu k alkoholu na štyri skupiny:
1. abstinenti - abstitnentom je človek, ktorý nepožil alkohol v nijakej forme a množstve najmenej tri roky (t.j. nekonzumuje ani rumové pralinky či Bromhexin). Najčastešie sa vyskytujú medzi deťmi do 5-6 rokov.
2. konzumenti - pijú alkoholické nápoje na uhasenie smädu, pričom využívajú aj ich chuťové vlastnosti,
3. pijani - pijú alkohol pre jeho účinky, pre navodenie príjemného stavu duševnej a telesnej pohody,
4. alkoholici - alkoholický nápoj sa stáva zdrojom obveselenia, úľavy, prostriedkom na odstránenie duševného napätia. Jedinec je psychicky aj fyzicky závislý a vyžaduje si psychiatrickú intervenciu a liečenie.

2.8. Vznik depedencie na alkohol
Vznik alkoholizmu je podmienený multifaktoriálne, teda má viac príčin. Proces vzniku závislosti (depedencie) sa stane „samonosným“, dostane samostatnú dynamiku.
Alkoholizmus má tieto druhy: - románsky typ (delta) typický pre Talianov a Francúzov obľubujúcich víno, pričom intoxikácia neprechádza do úplnej opitosti,
- anglosaský typ (gama), t.j. nekontrolované pitie až do úplnej opitosti, rozšírené hlavne u nás
Pijanská kariéra pri anglosaskom type má štyri vývojové fázy:
A počiatočná fáza - charakteristická je podnapitosť, večerné pitie pred spaním a skracovanie prestávok medzi pitím,
B varovná fáza - častejšie vzniká stav skutočnej opitosti,
C rozhodná fáza - pijan pije bez miery, prítomné sú „okná“ a občasné periódy abstinencie,
D konečná fáza - vzniká etická deteriorácia, t.j. osobnostné zmeny zavinené toxickým pôsobením alkoholu a prolongované intoxikácie (tzv. niekoľkodňové ťahy), charakteristiké je pitie pod spoločenskú úroveň (nekvalitné destiláty bez výberu)

2.9. Neurologické komplikácie alkoholizmu a najčastejšie telesné zmeny
Medzi najčastejšie organické zmeny vznikajúce dlhotrvajúcim pôsobením alkoholu patrí:
- cirhóza pečeňe, katar žalúdka, pankreatitída (zápal slinivky brušnej), bronchitída, tuberkulóza, rakovinové choroby tráviaceho a urogenitálneho systému, polyneuritída (zápaly nervov), niektoré typy alkoholických encefalopatií (poškodenia funkcií mozgu), alkoholické psychózy
Najznámejšou alkoholickou psychózou je delírium tremens (zrakové halucinácie) a Korsakova psychóza (duševná lepra opilcov). Proces alkoholizmu môže vyústiť až do úplnej alkoholickej demencie, osobnosť alkoholika degraduje, individualita sa rozpúšťa v litroch akoholu.
2.10. Vplyv dedičnosti a prostredia na vznik alkoholizmu
Štatistiky dokazujú, že deti vyrastajúce v rodine alkoholika majú sklony stať sa v budúcnosti alkoholikmi. Zvýšené riziko je dané predovšetkým nedostatočnou výchovou, zlým príkladom, narušenou a rozvrátenou rodinou, v ktorej musí dieťa roky žiť a trpieť; dedičné vplyvy sú menej rozhodujúce.
U detí rozoznávame v celku dva typy reakcií na alkoholizmus v rodine. Buď dieťa na alkohol zanevrie, odsúdi všetkých konzumentov alkoholu a vybuduje si k nemu až extrémne negatívny vzťah (vzniká napríklad úmrtím rodiča v dôsledku požívania alkoholu); alebo sa pre ne alkoholizmus rodičov stane vzorom. Alkoholová toxikománia teda môže vzniknúť za súhry určitého typu osobnosti, životných okolností a pod vplyvom negatívnych príkladov v rodinnom prostredí (užšie sociálne prostredie) alebo v priateľských kruhoch (širšie sociálne prostredie).

Deti vyrastajúce v rodine, kde sa denne alkohol konzumuje, majú nevhodné podmienky pre vývin (strach, úzkosť, neistota, hanba, obavy o budúcnosť, obava pred ublížením) a zlý príklad pre postoj k užívaniu alkoholických nápojov a iných omamných látok. Dochádza k narušeniu nielen citovej výchovy, ale i k funkčným poškodeniam nervovej sústavy, a tým sa môže vážne narušiť vývin osobnosti dieťaťa. Dieťa je traumatizované správaním rodiča-alkoholika.

Vzťah alkohol-žena je zvlášť špecifický a nebezpečný. Žena začína piť na zábavách a iných spoločenských podujatiach, aby prekonala plachosť a zábrany. Niektoré ženy zisťujú, že im alkohol umožňuje prekonávať ťažkosti v zamestnaní a v rodinnom živote, alebo im pomáha zahnať samotu, uniknúť pred tvrdou realitou života. Sociálni pracovníci sa zvlášť stretávajú s tzv. „skriňovým pitím žien“ (hlavne vo väčších sídliskách). Ide o jav, kedy si ženy na materskej dovolenke krátia množstvo voľného času stretávkami, pri ktorých nielen klebetia, ale i popíjajú.

Zvlášť je konzumácia alkoholu nebezpečná v tehotenstve, kedy môže spôsobiť telesné alebo mentálne abnormity detí. Alkohol sa v krvi rozkladá na acetaldehyd, ktorý nedostatočne metabolizuje plod, a nielenže môže ovplyviť vývoj dieťaťa, ale často vedie k samovoľným potratom. Častým postihnutím novonarodených detí matiek-alkoholičiek je tzv. embryofetálny alkoholový syndróm, ktorého výskyt stúpa s počtom tehotenstiev. Prejavuje sa typickou tvárou: úzka očná štrbina, zrastený očný kútik, pokles viečok, krátke uši a nos, posunutie sánky dozadu, úzka horná pera. Medzi ďalšie znaky poškodenia patria: malá hlavička, poruchy hybnosti a rovnováhy, lyžicovitý tvar nôh, na dlaniach tzv.“opičia ryha“. Dieťa má poruchy prehĺtania a zaostáva v psychickom vývine. Často bývajú poškodené vnútorné orgány, najmä srdce a mozog. Tragédia spočíva v tom, že ak takéto dieťa nezomrie v útlom detstve, ostáva celý život mentálne zaostalé, a teda je trvale v ústavnej opatere.

Ďalšími defektami sú mikrocephalia (drobná lebka) a skrátené kostenné zrasty na lebke.
Abúzus alkoholu má deštrukčný vplyv i na prirodzené vzťahy sexuálneho charakteru, t.j. na sexuálne funkcie a plodnosť, kedy dochádza k značnému poklesu pohlavnej túžby. V súvislosti s alkoholom a jeho negatívnym vplyvom azda ani netreba spomínať početné nežiadúce otehotnenia mladých dievčat, u ktorých dochádza v alkoholovom opojení k uvolneniu sexuálnych zábran.
Alkohol negatívne ovplyvňuje pracovnú disciplínu, kvantitu i kvalitu vykonanej práce, úrazovosť, rozvodovosť a kriminalitu.

2.11. Prevencia a liečba alkoholizmu

K prevencii, čiže k predchádzaniu nežiadúcich prejavov požívania alkoholu patria prednášky a organizovanie besied a poradenstva v CPPS, antireklamy na alkohol v školách, v tlači a v médiách.
Liečba pozostáva z aktívnej spoluúčasti liečeného na liečebnom procese. Súčasne sa i celá rodina alkoholika musí podrobiť psychoterapeutickému a socioterapeutickému procesu obnovy.

Liečba alkoholizmu si vyžaduje terapeutický (liečebný) program vychádzajúci z analýzy podmienok a motivácií vzniku závislosti, teda stanovením diagnózy, štádia závislosti, po vyšetrení ktorého nasleduje liečenie zamerané na tri oblasti: na odstránenie telesných následkov, psychterapiou upravovať psychické zmeny vyvolané drogou a socioterapeuticky upraviť rodinné, pracovné a iné osobné sociálne vzťahy, ktoré narušil chorobný proces.
Pri liečbe sa využíva i podmienený reflex, ktorý sa vytvára spájaním vône a chuti alkoholu s vracaním. Je to tzv. averzná liečba, pri ktorej sa podáva Disulfiram, u nás známy ako Antabus, ktorý vyvoláva neznášanlivosť alkoholu a prudkú toxickú reakciu po jeho požití. V súčasnosti sa od tejto metódy ustupuje a nahrádza sa psychoterapiou, podávaním sedatív, vitamínovou a elektrošokovou liečbou. Liečba musí prebiehať pod dozorom odborného lekára a v špecifických zariadeniach.
Abstinencia sama, teda zdržiavanie sa pitia alkoholických nápojov, ešte nie je ozdravovacím procesom, ale len symptomatickou (príznakovou) liečbou, ktorá sa snaží odstrániť prejavy choroby, ale nelieči jej príčinu. Prechod na abstitnenciu môže prebiehať v nemocničnom prostredí, ale aj ambulantne. Nemocničné liečenie zahŕňa režimovú terapiu s individuálnou aj skupinovou psychoterapiou, pri ktorej majú pacienti stanovený presný režim dňa-ak ho dodržiavajú plynú im z toho určité výhody (body, návšteva rodiny atď). Pacienti sa učia zodpovednosti a schopnosti plniť si svoje každodenné povinnosti, vypracovávajú si životopis a denníky, ktoré sú posytované psychológom na analýzu. Po absolvovaní liečenia sa pacienti predvolávajú polročne a neskôr ročne na týždenné preliečenie, kde sa posilňujú podmienené reflexy, obnovujú potrebné pozitívne zážitky, ktoré potom umožňujú ďalšiu abstinenciu.

Osobitne dôležitou pomôckou pri doliečovaní, ktoré trvá niekoľko rokov a smeruje k vybudovaniu takých osobnostných zmien, ktoré budú v budúcnosti chrániť liečeného pred recidívou, sú abstitnenčné kluby, ktoré vznikli na bohatej tradícii liečebných klubov anonymných alkoholikov (Alkoholic Anonymous). Základom klubovej liečby, ktorú nazývame kreatívnou liečbou, je nevyhnutnosť priznať si svoju krízovú situáciu v dôsledku nadmerného užívania alkoholu, úprimná snaha po sebapoznaní a výmena skúseností s účasťou na interakčných procesoch klubu. Členovia klubu pri odstraňovaní následkov nesprávnej životosprávy počas zneužívania alkoholických nápojov sa snažia navzájom si aktívne pomáhať. V klube vzniká skupinová solidarita, ktorá napokon vedie k tvorbe spoločného programu. Pri plnení tohoto programu sa vytvára ovzdušie ochrany a bezpečnosti, ktoré je také potrebné pre ďalšie úspechy v snahe zmeniť postoje chorých a podporiť trvalú abstitnenciu. Táto abstinencia nie je nútená či vynútená, ale je výsledkom spoločného rozhodnutia skupiny. Skupina sleduje člena, pomáha mu pri prvých krokoch abstinencie, aby sa necítil osamelým a bezmocným.
Abstinentské hnutia (z lat. abstinentia = zdržanlivosť, hladovenie) sú sociálno-zdravotné hnutia, zamerané proti nadmernému resp. akémukoľvek požívaniu alkoholických nápojov, rozvíjajúceho sa od začiatku 19.storočia hlavne v USA, vo Veľkej Británii, v Nemecku, Švajčiarsku, Poľsku, Sliezku a na území bývalej ČSSR. Toto hnutie bolo jednou z reakcií na masovo sa rozmáhajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva a rozširujúcou sa sieťou predaja a pociťovaný ako prekážka hospodárskeho a národného rozvoja. Začiatočný dôraz na triezvosť a striedmosť sa posunul smerom k hlásaniu úplnej abstinencie a postupne k prohibícii.
V minulosti bojom proti alkoholizmu výrazne prispeli spolky striedmosti na Slovensku, kde sa ich ujala národno-buditeľská štúrovská generácia (Štúr, Hurban, Hodža). Na prahu 20.storočia rozvíjala protialkoholickú činnosť generácia hlasistov (Šrobár, Blaho). Obdobie 1.ČSR je reprezentované prácami T.G.Masaryka, B.Foustky, E.Beneša. Spolky sa na verejnosti nepresadili natoľko ako obdobné organizácie v USA a po r.1950 abstinentské hnutie v ČSR zaniká.

2.12. Legislatíva
§ 201a Opilstvo
(1) Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky alebo inak privedie, hoci aj z nedbanlivosti do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, potresce sa odňatím slobody na 3 roky až 8 rokov; ak sa však dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest, potresce sa oným miernejším trestom.
(2) Ustanovenie odseku 1, ako aj § 12 sa nepoužije, ak sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.

§ 218 Podávanie alkoholických nápojov mládeži
Kto sústavne alebo vo väčšej miere podáva osobám mladším ako 18 rokov alkoholické nápoje, potresce sa odňatím slobody až na 1 rok alebo peňažným trestom.

V minulosti boli pre osoby páchajúce vplyvom alkoholového opojenia trestné činy alebo vzbudzjúce verejné pohoršenie alebo ohrozujúce svoju rodinu, svoje okolie alebo majetok zriadené záchytné stanice, kde zotrvali až do úplného vytriezvenia s povinnosťou uhradiť náklady spojené s ošetrením.

KAPITOLA III
PROSTITÚCIA
kým bude trvať chemické manželstvo, potrvá aj:
prostitúcia. a pretože: nemôžeme odstrániť manželstvo,
ak sa nemáme vzdať svojej fascinujúcej kultúry,
nemôžeme ostrániť ani: prostitúciu a preto:

musíme spoločne s nimi vymýšľať nové a nové huncúcstva:

účinok býva taký silný...

(Peter MACSOVSKY - AMBIT)

Prostitúcia (z lat. prostituere = verejne vystavovať) je inštitucionalizovaná forma poskytovania sexuálnych služieb za peniaze či z iných pohnútok. Sprievodným prejavom prostitúcie je promiskuita. Častým dôsledkom prostitúcie je plná identifikácia s rolou a profesionalizácia. V tradícii západným kresťanstvom ovplyvneného myslenia bola prostitúcia chápaná obvykle ako „nutné zlo“ (Tomáš Akvinský, Augustin), pretože vždy existovali radikálne prúdy odmietajúce prostitúciu z morálneho i pragmatického hľadiska.

3.1. Rozdelenie prostitúcie
Kultúrna antropológia rozlišuje:
A prostitúciu nábožensko-rituálnu, resp. chrámovú, kedy je sexuálny styk súčasťou náboženského obradu, súčasťou služby bohom a demonickým silám (je známa hlavne zo starovekej Asýrie). Prevažná časť bádateľov ju ale za prostitúciu nepovažuje.
B prostitúciu tvoriacu súčasť ceremoniálu prijatia hosťa v dome - hlava rodiny umožňuje hosťovi pohlavný styk s vlastnou ženou, dcérou či metresou na dôkaz úcty a vážnosti (výmena žien v pohlavnom akte je tiež súčasťou mnohých rituálov pobratrenia, a to nielen u prírodných národov). Ani v tomto prípade však nejde o prostitúciu v pravom slova zmysle.
C ekonomicky a sociálne podmienenú prostitúciu, kedy poskytovanie sexuálnych služieb tvorí základný alebo doplnkový zdroj príjmov, resp. prostriedok dosahovania spoločenského úspechu.

Prostitúciou sa obvykle rozumie prostitúcia ženská, existuje ale (a v niektorých regiónoch dokonca prevláda) i prostitúcia mužská a detská. Náplň a prestíž rolí spojených s prostitúciou, jej formy a organizácia sa mení len zvoľna. Skupinovo a historicky je premenná i miera tolerancie k tomuto javu.
Klasickou formou prostitúcie bola a je prostitúcia verejne prevádzaná v špeciálnych zariadeniach (nevestincoch), poprípade prostitúcia pouličná, kedy prostitútky vyhľadávajú svojich zákazníkov na verejnom priestranstve a samotný sexuálny akt sa odohráva buď v byte alebo (častejšie) v hoteloch. Obe formy sú v zásade komplementárne - tam, kde došlo k obmedzeniu prostitúcie prevádzanej v nevestincoch (napr. v Nemecku minulého storočia), došlo k rozmachu pouličnej prostitúcie, a naopak.

Prostitútky boli väčšinou pod priamou policajnou a zdravotnou kontrolou, tvorili súčasť priemyslu voľného času.
Okrem toho existuje prostitúcia príležitostná (kedy prostitútka alebo prostitút hradí svoje mimoriadne výdaje alebo náklady na luxusné potreby), prostitúcia spojená s vytváraním stabilnej, sociálne uzavretej a pomerne malej klientely. Zvláštna forma prostitúcie je spojená s inštitútom „vydržovanej“ ženy (muža). Literárny názov pre svet noblesných prostitútok a ich ctiteľov je „polosvet“. Polosvet je i eufemistické označenie kolektivít, u ktorých sa predpokladá, že erotické kontakty a poskytovanie sexuálnych úsluh mužmi a ženami sú súčasťou profesie alebo uľahčujú cestu k spoločenskému úspechu. Pojem je odvodený z názvu divadelnej morality A.Dumasa ml. Demimonde z r.1855, v ktorej autor demonštroval životné osudy žien, ktoré svojím správaním prekračovali zásady viktoriánskej morálky. V jeho pojatí je demimondéna - teda dáma polosveta - ovládaná sexom natoľko, že porušuje pravidlá spoločnosti do tej miery, že sama seba deklasuje, teda vyraďuje dočasne alebo trvale z vrstvy, ku ktorej patrí. Od slušných žien ju oddeľuje verejný škandál, od prostitútok fakt, že za pohlavný akt neprijíma peňažnú odmenu. Typickou demimondénou bola vydatá žena, ktorá utiekla so svojím milencom a žila v sociálnom vákuu, z ktorého na jednej strane vedie cesta k zpätnému prijatiu do spoločnosti, na strane druhej sa otvára možnosť postupného včleňovania do sveta profesionálnej prostitúcie.

Pojem demimondéna nadobudol postupne i iné významy. Označuje ženu rozhodujúcu samostatne a nezávisle na spoločenských konvenciách o svojom citovom a sexuálnom živote, ženu vydržovanú milencami či priateľmi, prostitútku. Patrí sem hlavne vrstva prostitútok, ktoré sú schopné intelektuálne, kultúrne i sociálne zvládnuť svoju rolu natoľko, že okruh svojich klientov obmedzujú na minimum, pracujú s vysokým ziskom, žijú životom tzv. lepšej spoločnosti a vystupujú viac ako spoločnice, hostiteľky či inšpirujúce priateľky než ako prostitútky. Vydržovanie týchto žien je ešte doteraz v určitých kruhoch otázkou spoločenskej prestíže a plní funkciu demoštratívnej spotreby.

Svet prostitúcie je sociálne diferencovaný, zahrňuje osoby dosahujúce značných príjmov i osoby žijúce v biede, úpadku, chorobách.
Okolo prostitúcie sa utvára rada špecifických legálnych či nelegálnych profesií, v ktorých osoba poskytujúca sexuálne služby predstavuje len jeden z článkov zložito rozvetvenej štruktúry. Tá obvykle zahrňuje ochráncu, majiteľa nevestinca, kupliara, obstarávateľa špecifických pomôcok, osoby, ktoré ťažia z toho, že prostitúcia nie je spoločnosťou tolerovaná, alebo len z časti. Sama prostitútka a práve tak i jej klienti bývajú často vydieraní, vytvára sa okolo nich atmosféra príživníctva, morálneho rozkladu, a to obyčajne tým viac, čím viac je prostitúcia etiketizovaná.
3.2. Príčiny vzniku prostitúcie
Motívy, ktoré vedú k prostitúcii, sú rôznorodé, len výnimočne vyplývajú zo silného sexuálneho apetítu. Klasicky sa uvádza vplyv zlých sociálnych podmienok, predovšetkým chudoby a morálneho rozvratu rodiny. Dnes však stále viac narastá prípadov, kedy sa prostitúciou zaoberajú osoby relatívne dobre situované a vychádzajúce z dobrých sociálnych podmienok. Motívom prostitúcie je v týchto prípadoch snaha získať luxusné výrobky, konvertibilnú menu, zaujímavé kontakty (napr. do zahraničia), poprípade sa i výhodne vydať. Mnoho autorov zdôrozňuje význam labellingu, odhaľuje v etiológii prostitúcie i motívy protestu a pomsty.

Najčastejším typom prostitúcie je heterosexuálna prostitúcia. V starších, ale i v súčasných sociologických a kriminologických teóriách je prostitúcia žien interpretovaná prevažne jednostranne ako výraz prirodzenej biologickej a morálnej menejcennosti ženy voči mužovi (Lombroso, Ferrero), ako zvláštna deviácia nahradzujúca u žien vrodenú kriminalitu mužov, ako hraničný prejav prirodzeného obsahu ženskej úlohy (Merton), ako dôsledok tradičnej podriadenosti ženy mužovi (E. Brokling, C. Stimpson), ako dôsledok biologickej (tiež genetickej) alebo psychickej patológie niektorých žien. Zo sociologického hľadiska je prostitúcia i jednou, i keď extrémnou formou zhodnocovania individuálneho, osobnostného kapitálu (sex appealu), od ktorej vedie rada medzistupňov až k manželstvu, ktoré môžu byť charakterizované ako ekonomické zhodnotenie sexuality.
Špecifickým typom niektorých súčasných teorií býva prostitúcia obecne interpretovaná ako výmenný obchod, zmena hodnôt, ekonomický vzťah medzi zákazníkom a predávajúcim, i ako zamestnanie.

Z hľadiska štátu môže byť prostitúcia legálna i ilegálna. V 19.a začiatkom 20.storočia sa vyspelé štáty pokúsili o právnu úpravu prostitúcie zavedením „licencií“. Neúspech opatrení vyústil r.1949 v OSN k prijatiu „Konvencie o potlačovaní prostitúcie a obchodu s ľuďmi“. Samotná prostitúcia bola dekriminalizovaná, je hodnotená len ako amorálne jednanie. V tomto tzv. abolicionistickom prístupe sú potom trestne stíhané len vedľajšie, sprievodné javy prostitúcie, napr. „príživníctvo“, prenos nákazlivých, hlavne pohlavných chôrob atď. V súvislosti s AIDS sa však znovu objavujú úvahy o úprave prostitúcie, povinných zdravotných prehliadkach, registrácii a pod.

3.3. Prostitúcia ako sociálno-patologický jav
Prostitúcia súčasnosti, ako jeden z ďalších sociálno-patologických javov a ako najstaršie remeslo v dejinách ľudskej civilizácie je s drogovou problematikou úzko prepojená. Ruka v ruka kráčajú spolu. Prostitúcia sa buď stáva nástrojom na zabezpečenie finančných prostriedkov na nákup drogy, alebo naopak, droga je užívaná počas „výkonu služby“ na zastretie zmyslového vnímania, na potlačenie vzniknutého odporu či hnusu voči predvádzanému „úkonu“ zákazníkovi i voči zákazníkovi samotnému.

Prostitútky bývajú zneužívané, oklamané a podvedené - či už jednotlivcami, čiže pasákmi, alebo celou spoločnosťou ako takou. (Kam sa stratilo naše svedomie?) Koľko je tých, ktoré sa naozaj venujú prostitúcii dobrovoľne a hľadajú v nej rozkoš, uspokojenie svojich pohlavných pudov a túžob, sexuálnych predstáv a fantázií inšpirovaných filozofiou Markíza de Sade? Stávajú sa hračkami v rukách mocných tohto sveta, sú manipulované, vydierané a využívané.

S prostitúciou bojuje celý svet. Spätným pohľadom do histórie ľudstva zisťujeme, že tento boj trvá od nepamäti. I keď v Starom Ríme, alebo v časoch kovbojov a nesmrteľného starého Západu je ťažké hovoriť o nejakej forme boja či snahe odstrániť prostitúciu. Vždy tu budú dievčatá z radov dobrovoľníčok, ktoré sú zoskupované vo verejných domoch, nevestincoch, bordeloch, či masážno-erotických salónoch, a ktoré si rady privyrobia i takýmto (ne)štandartným spôsobom, v tomto prípade asi príjemným pre obidve zúčastnené strany. Nuž, proti gustu žiaden dišputát.

3.4. Postoj mužov k problematike prostitúcie
Je ale nutné pozrieť sa na túto „horúcu“ problematiku aj z pohľadu mužov (v tomto prípade pánov všetkého tvorstva, a teda i žien. Aká to irónia?!).

3.4.1.Minulosť
MALLANÁGA VÁTSJÁJANA, autor zatracovného diela KÁMASÚTRA reprezentuje jeden z odlišných názorov na prostitúciu žien. Jeho postoj bol formovaný atmosférou obdobia ešte spred nášho letopočtu, kedy prostitúcia nebola chápaná ako niečo mimoriadne či poburujúce. Skôr naopak - bola veľmi žiadaná a uznávaná.
Indickí bádatelia predpokladajú, že Vátsjájana žil pravdepodobne v Západnej Indii, v krajine Avantí, ktorá bola začiatkom nášho letopočtu strediskom literárneho života, v čase mieru a blahobytu, keď v bohatých mestách žilo mnoho nič nerobiacich vznešených svetákov, užívajúcich slasti feudálneho života.
Kámasútra, ako obraz spoločenského živora dávnych čias, vznikla podľa sanskrtských bádateľov vo svojej dnešnej podobe asi na začiatku nášho letopočtu. Je čiastočne súhrnom starších spisov, ktorých pôvod sa datuje až do čias okolo 1.storočia pred n. l. Ale približne už pred pol druha tisícročím bola v Indii veľmi rozšírená a dnes niet sanskrtskej knižnice bez Kámasútry.
Vátsjájana rozdeľuje prostitútky (-ľahké ženy, ktoré sa mimochodom v Indii neprechádzali po ulici, ale čakali na zákazníkov pred domom) na:
kumbhadásí - obyčajná neviestka,
paričárika - obsluhovateľka,
kulata - tajná neviestka,
svairiní - verejná neviestka,
natí - tanečnica a herečka (Tanečnice a herečky vystupovali v divadlách, ktoré bývali i
chrámom, takže to boli aj spoločenské kultúrne strediská. Chrámové tanečnice -
dévadásí - okrem iného robili aj chrámovú prostitúciu. Bol to teda celkom osobitný
typ prostitútok.),

šilpakárika - výtvarníčka - (maliarka, sochárka atď.),
prakáša-vinašta - žena opustená mužom,
rúpadžívika - predavačka svojej vlastnej krásy,
ganika - kurtizána (V Indii sa najvynikajúcejšie prostitútky nazývali ganikami a v spolo-
čnosti si ich vysoko vážili. Každý vznešený a zámožný muž, ak sa chcel spolo-
čensky uplatniť, vystupoval v spoločnosti prostitútok.)

Hetéra, ako Vátsjájana prostitútky v Kámasútre označuje, bola v antickom svete i v starej Indii žena, vedúca voľný spôsob života, vábiaca mužov umeleckými schopnosťami a vzdelaním. V najvyšších spoločenských vrstvách sa v tom istom zmysle dá hovoriť o kurtizánach.
Podľa starých indických majstrov, ktorých autor vo svojm diele spomína, sa hetéra pridŕža muža z nasledujúcich príčin:
z lásky, zo strachu, pre peniaze, z túžby po rozkoši a po priateľovi, zo zvedavosti, z nudy, zo zvyku, z túžby po sláve a zásluhách, zo súcitu, z hanblivosti i pre chudobu, z túžby rozísť sa s doterajším milencom, zo susedskej lásky,
aby sa niekomu pomstila,
keď stretne muža, ktorý jej pripomína dávneho priateľa,
priťahuje ju muž povahou i rodom blízky.

Vátsjájana učí, že peniaze, pohodlný život a túžba po milovaní poháňajú hetéru, aby sa zaplietla s mužmi.
Indické predpisy označovali povolanie hetéry za dedičné, a tak dcéra hetéry môže byť len hetérou, ale kým je pannou, môže uzavrieť dočasné manželstvo i s neženatým vznešeným mešťanom a žiť ako jeho jediná žena.

Netypický pohľad na prostitúciu ponúka i legendárny „božský“ MARKÍZ DE SADE. Spoločnosť obdobia libertinizmu (voľnomyšlienkárstva), v ktorej Donatien Alphonse Francois de Sade žil, sa odvrátila od kresťanskej dogmy a spoľahla sa na to, že prirodzené žiadosti človeka, najmä ak sú vedené rozumom, sú a priori v poriadku a vytvorila atmosféru, v ktorej nakoniec „bolo všetko dovolené“. Tento životný štýl sa odvolával na „Prírodu“a na „Rozum“ a mravne sa obhajoval tým, že život vedený podľa prirodzenosti nemôže predsa nikomu ublížiť, skôr naopak. V prostredí libertinizmu sa čoskoro začala vyvíjať skutočná amorálnosť, stupňovaná do akejsi samoúčelnosti, kedy bolo všetko čiastočne nezáväznou hrou a čiastočne dekadentou amorálnosťou, a z ktorej Markíz de Sade vyvodil svoje konzekventné mysliteľské dôsledky, a síce: - z necudnosti sa rodí chlípnosť a z chlípnosti pochádzajú tie zdanlivé zločiny, ktorých prvým dôsledkom je prostitúcia. De Sade považuje prostitúciu za užitočný a nevyhnutný prostiedok na uspokojovanie pohlavných pudov a túžob, ktoré nám vštepila Matka Príroda.

Za týmto účelom navrhuje zdravé, priestranné, slušne vybavené a v každom ohľade spoľahlivé zariadenia slúžiace libertínom, ktoré budú ponúkať tvory každého pohlavia a veku a pre všetkých bude platiť zásada úplnej povoľnosti. Zdráhavosť sa bude vzápätí trestať podľa ľubovôle toho, kto ju pocítil ako ujmu.
Prostitúciu mužov nepovažuje de Sade o nič menejcennejšiu ako prostitúciu žien, a preto zákon, ktorý im bude prikazovať, aby sa v spomenutých domoch rozkoší prostituovali tak, ako si budú libertíni želať, a ktorý ich k tomu aj prinúti a bude ich trestať, ak by sa zdráhali splniť si svoju povinnosť, považuje de Sade za jeden z najspravodlivejších zákonov, a neuznáva žiadnu oprávnenú či vecnú námietku, ktorá by sa proti nemu mohla vzniesť.
Markíz pri obhajobe svojich postojov na prostitúciu mužov a žien poukazuje na množstvo skutočností, a síce: - v období objavenia Ameriky bola tá zaľudnená obyvateľmi s takýmito sklonmi (V Lousiane a Illinoise sa Indiáni preoblečení za ženy prostituovali ako kurtizány.),

- v angolskom meste Banguéla si černosi verejne vydržiavali mužov a i alžírske háremy boli obsadené takmer výlučne mladými chlapcami,
- v Thébach sa prostitúcia chlapcov prikazovala a chaironejský filozof Plutarchos ju odporúčal ako prostriedok na zjemnenie ľúbostnej náruživosti,
- v Ríme boli zriadené miesta, kde sa mladí ľudia verejne prostituovali, chlapci v ženskom a dievčence v mužskom oblečení
V každom prípade Markíz de Sade svojimi extrémnymi názormi a konaním poburoval nielen puritánov obdobia libertínstva (polovicu svojho života prežil za mrežami žalárov, najčastejšie za sodomiu), ale i súčasnú konzervatívnu spoločnosť, ktorá na jeho dielach uplatňovala cenzúru. Všetko to blasfemické, pohoršujúce, buričské, nekonformné a ohromujúce, dosiaľ nepomenované, šokujúce a rúhavé bolo dlhé roky tabuizované.
3.4.2.Súčasnosť
Hľadať príčiny toho, prečo si muži kupujú sex by mohlo byť dosť absurdné a prekvapujúce. Hľadajú azda niečo, čo nemajú doma? Väčšina prostitútok tvrdí, že len málo mužov má nezvyčajné sexuálne požiadavky. Aj keď teda väčšina z nich žiada od prostitútok to isté, čo môžu mať aj doma (a zdarma), je pre nich zrejme jednoduchšie si predajnú lásku kúpiť a dostať to, po čom im telo i duša baží, ako investovať čas a peniaze na vybudovanie plnohodnotnejšieho a trvalejšieho vzťahu s opačným pohlavím a s rizikom, že sa nakoniec ani nedostanú do cieľa.

Je pre nich atraktívne, že ich „obslúži“ iná žena, vzrušuje ich nezávislosť takéhoto vzťahu. Prostitútka je liek na nudu, stres, stereotyp, konflikt so šéfom, manželkou, milenkou. Pri nej sa netreba pretvarovať. Prijme totiž muža takého, aký je. A to je pohodlné, zhodiť okovy a zábrany, vyjsť z ulity a prejaviť sa vo svojej podstate. Z tohoto pohľadu je prostitútka konkurentkou manželky.

3.5. Fakty
päťnásť kilometrový úsek cesty E-55 medzi Cínovcom a Teplicami je najdlhšou ulicou v Európe, ktorú „okupujú“ prostitútky. Lemujú ju nevestitnce, „zadné izby“ barov a hodinové hotely. Obchod s predajnou láskou sa však realizuje aj v obytných prívesoch, na matracoch pod kríkmi a na zadných sedadlách áut.
vačšina z okolo 500 prostitútok na E-55-ke pochádza z bývalého východného bloku
úsek E-55 je teda „právom“ považovaný za kráľovstvo prostitúcie, podobne ako vykričaná ulica v Paríži „LA RUE PIGALLE“ a jej svetoznámy kabaret „MOULIN ROUGE“ (= Červený mlyn. V tomto prípade prevažujú skôr dámy z výkladu nad „klasickými“ prostitútkami.) lemovaný sex-shopmi s účelnými sado-masochistickými pomôckami (viď prílohu).
podľa kriminalistov mravnostnej polície je síce oficiálne najmenej trestných činov v ich rezorte, ale ani oni sami si nenahovárajú, že čísla v štatistike sú objektívne. Kriminalita v tejto špecifickej oblasti je totiž latentná a odhalený je len povestný vrchol plávjúceho ľadovca.

Aká je teda predajná láska na slovenský spôsob? Sú to prostitútky, ktoré „podnikajú“ na vlastnú pasť, majitelia erotických masážnych salónov radi porušujúci gentlemanské dohody, taxikári priživujúci sa na sexuálnych túžbach iných a nelegalizovanie remesla prostitútok a ich nezdanené príjmy. Kedže oficiálna legislatíva nepripúšťa existenciu prostitútok, nielenže dochádza k obrovským daňovým únikom, ale nechráni ani ich zákazníkov pred možnými pohlavnými chorobami.
V Bratislave sa najviac prostitútok koncentruje na výpadovke Bratislava-Wiedeň a na nemenej preslávenej Krížnej ulici, kde sa spolu so súmrakom objavujú i prostitútky a dávajú dobrú noc.
Reakcie spoločnosti na túto „viditeľnú“ formu prostitúcie sú rôzne. Na jednej strane mnohí prostitúciu zatracujú a odsudzujú, iní - na strane druhej - tolerujú (ak nie priamo podporujú) jej existenciu.

3.6. Formy riešenia
Na dosiahnutie riešenia (odstránenia?) prostitúcie je nevyhnutné, aby moderná spoločnosť zaujala k tomuto celosvetovému a celočasovému javu lepšie a účinnejšie stanovisko. Legislatívne normy sú mnohokrát mierne a nepostačujúce. Postihy, ktoré čakajú obchodníkov s bielym mäsom sú v porovnaní s ich činnosťou a ziskami smiešne. Je v kompetencii vlád jednotlivých vyspelých krajín, aby sa zamysleli nad týmto problémom. Ochromený a nepružný policajný aparát, či nedostatočná medzinárodná spolupráca pri hľadaní nezvestných osôb a prešetrovaní podaných tipov od informátorov situáciu nezľahčujú, skôr naopak.
V neposlednom rade treba spomenúť dôležitú úlohu rodiny, školy a výchovy našich detí. Jednou z ďalších úloh štátu je i postarať sa o dostatočné, nevyhnutné ekonomické zabezpečenie svojich občanov, aby tí neboli nútení prostituovať sa z existenčných dôvodov.

Jednou z ďalších možností riešenia či skôr usmernenia a podchytenia prostitúcie je jej legalizácia, o ktorej sa v súčasnosti často hovorí v Českej republike. Uzákoniť prostitúciu predpokladá návrh zákona, ktorý chce českej vláde predložiť ministerstvo vnútra. Prostitúcia by sa tak stala legálnym podnikaním a porušovanie podmienok stanovených zákonom platných pre obe pohlavia, teda i pre mužských prostitútov, by polícia mohla trestať. Pracovníci ministerstva si od toho sľubujú aj zníženie kriminality spojenej s prostitúciou. Návrh predpokladá, že z legálnej prostitúcie by plynuli aj zisky do štátnej pokladne (asi 10 miliárd korún), ktoré inak „pretekajú“ späť do oblasti organizovaného zločinu. Ten, kto ponúka sexuálne služby, by bol povinný zaregistrovať sa na štátnom úrade, pravidelne dochádzať na preventívnu lekársku prehliadku a platiť si zdravotné poistenie. Významným bodom návrhu je zákaz verejného poskytovania sexuálnych služieb, t.j. iba vo verejných domoch. Návrh priznáva obciam právomoc rozhodovať o čase a mieste vyhradenom na prostitúciu a zakazuje prostitúciu osobám mladším ako 18 rokov. Cudzincov, ktorí by chceli v prostitúcii podnikať, by sa mali týkať podobné obmedzenia ako v akomkoľvek inom podnikaní. Ministerstvo chce návrh vláde poslať v marci, potom musí prejsť rezortným pripomienkovým konaním. So zákonom by totiž súviselo veľa ďalších opatrení, okrem daňových a sankčných napríklad aj opatrenie na ochranu svedka. Nuž, uvidíme...
3.7. Legislatíva

§ 204 Kupliarstvo
Kto iného zjedná, pohne alebo zvedie na vykonávanie prostitúcie, alebo kto koristí z prostiúcie vykonávanej iným, potresce sa odňatím slobody na 1 rok až 5 rokov.

§ 233 Zavlečenie do cudziny
(1) Kto iného zavlečie do cudziny, potresce sa odňatím slobody na 3 roky až 8 rokov.

§ 246 Obchodovanie so ženami
(1) Kto do cudziny zláka, najme alebo prepraví ženu v úmysle, aby sa tam použila na pohlavný styk s iným, potresce sa odňatím slobody na 1 rok až 5 rokov.
(2) Odňatím slobody na 3 roky až 8 rokov sa páchateľ potresce,
a) ak spácha čin uvedený v odstavci 1 ako člen organizovanej skupiny,
b) ak spácha taký čin na žene mladšej ako 18 rokov, alebo
c) ak spácha taký čin v úmysle, aby žena bola použitá na prostitúciu.

ZÁVER
Všetko to preskúmané, dokázané, podložené, vyslovené, napísané a doteraz prečítané ma priviedlo k získaniu jedného poznatku, a síce:
Človek od samého počiatku vekov túžil po raji. V konfrontácii so sebou samým, so svojimi prehrami a frustráciami, či v bezhraničnej túžbe po stále nových a nových pôžitkoch si v moderných časoch začal vytvárať raj založený na ilúziách. Ilúziách prirodzených, kedy ide o vedomé či podvedomé úsilie človeka prikrášliť si život alebo svoju vlastnú osobu pred sebou samým, sú to viac - menej nevinné ilúzie, a ilúziách materiálnych, zhmotnených v tabletkách, kvapkách alebo v bielom prášku. Keď sa človek vžíva a vžije do situácie narkomana, pripadá si ako mýtický Adam, pojedajúci ovocie zo zakázaného stromu Poznania. Máme ho azda preto odsudzovať? Veď už pred dvoma tisícročiami odzneli slová: Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom ...

Ale prečo vlastne človek uteká pred sebou samým a ponára sa do ilúzií? Ide azda o ľahkomyseľný rozmar? Či o určitú formu údajnej túžby po sebazničení, o ktorej písal Nietzsche? Isté je, že homo sapiens je v zásade maximalista. Na jednej strane postavil Cheopsovu pyramídu, na strane druhej umelé ilúzie. Človek 20. a 21. storočia sa postupne odvracia od svojej vlastnej civilizácie a hľadá záchranu - vo viac alebo menej - vysnenom svete.
Nuž, človek súčasnej doby, hrdo sa hlásiaci k svojej jedinečnosti, má predsa právo voľby - aj tej, ako naložiť so svojím zdravím a životom.

Zdroje:

Sopóci, J.; Búzik, B.: Základy sociológie. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava -
Sociální deviace, sociologie nemoci a medicíny. Sociologické nakladatelství a sociologický ústav AV ČR, Praha 1994. -
Chaloupka, L.: Úvod do sociální patologie. Univerzita Karlova, Praha 1983. -
Vítek, K. a kol.: Výchovné poradenství a sociální patologie. Univerzita Palackého, Olomouc -
Dahrendorf, R.: Moderný sociálny konflikt. Archa, Bratislava 1991. -