ÚVOD
Tému sociálno-patologických javov som si vybrala, pretože v sebe zahŕňa množstvo problémov, konfliktov, zaujímavých názorov a postojov, s ktorými sa ľudstvo snaží vysporiadať od samého počiatku civilizácie.
Je to pre mňa určitá výzva spracovať a vyjadriť sa k problematike sociálno-patologických javov, medzi ktoré sa na prelome 20. storočia zaraďujú drogové závislosti, alkoholizmus, prostitúcia, homosexualita, sexuálne odchýlky, rozvodovosť, nezamestnanosť, samovražednosť, kriminalita, porušovanie ľudských práv atď.
Vo svojej práci som sa zamerala na tri negatívne sociálne javy, ktorých spoločným menovateľom a tvorcom je človek (koniec koncov, tak je tomu pri všetkých sociálno-patologických javoch).

Drogové závislosti, alkoholizmus a prostitúcia boli ešte donedávna v našej spoločnosti neznámym pojmom. Príčinou anonymity týchto sociálnych deviácií nebola ich zdanlivá neexistencia či nevedomosť o ich existencii, ale naivita verejnosti, úspešné utajovanie a propaganda, ako i nemožnosť ich masívneho prieniku a explózie na scénu spoločenského života vďaka vtedy existujúcemu politickému systému.
Prepuknutie sociálno-patologických javov v poslednom desaťročí prinieslo do našej mladej spoločnosti, zmietajúcej sa v kŕči premien, moment prekvapenia a nepripravenosti riešiť ich. Sociálno-patologické javy ako také spoločnosť degradujú a ekonomicky oslabujú (i keď, každá deviácia - i negatívna, prináša spoločnosti poznanie a progres). Preto je nutné o nich neustále hovoriť a hľadať nové spôsoby a cesty prevencie ich vzniku a možností riešenia.

SOCIÁLNO - PATOLOGICKÉ JAVY
Sociálno-patologické javy študuje vedný odbor sociálna patológia (z gréč. pathos = utrpenie, vzrušenie; logos = slovo, náuka, reč). Sociálna patológia je zhrňujúci pojem pre nezdravé, nenormálne, obecne nežiadúce spoločenské javy, tzn. spoločensky nebezpečné, negatívne sankciované formy deviantného správania, ale hlavne pre štúdium príčin ich vzniku a existencie. Do sociológie zaviedol tento pojem H.Spencer hľadajúci paralelu medzi patológiou (chorobou) sociálnou a patológiou (chorobou) biologickou, medzi biologickým organizmom a spoločenským organizmom, ich štruktúrami a funkciami. Spencerovský biologizmus je hlavnou príčinou neskoršieho zamietania pojmu sociálna patológia a jeho nahradzovania pojmami sociálna deviácia či sociálna dezorganizácia.

E.Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobných a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených sociálnych noriem, ale zároveň sú organickým komponentom života sociálnych celkov. Durkheim poukazoval i na niektoré pozitívne funkcie sociálno-patologických javov (i negatívne javy prinášajú poznanie a pokrok v myslení spoločnosti). Obtiažnosť vymedzovania patologického v sociálnej i biologickej sfére vyplýva z obtiažnosti definovania normality. Podľa E.Syrišťovej je logickým predpokladom porozumenia abnormity pochopenie normality, mať jasno v normalite.

Pokusy vysvetľovania sociálno-patologických javov smerovali v 1.polovici nášho storočia k hľadaniu príčin vo faktoroch biologických, v dedičnej či vrodenej záťaži (kriminálna antropológia), vplyvu rasy (genealogické štúdie, teórie rasovej nerovnosti), vo faktoroch psychologických, ako sú poruchy štruktúry osobnosti, extrémnej psychickej záťaži, nesúlad medzi id, ego a superego (psychoanalitická škola), v naučenom sociálnom správaní (teória učenia, teória napodobňovania) a vo faktoroch sociálnych, hlavne v patologickej štruktúre rodiny a ďalších primárnych skupín, vo vytváraní špecifických subkultúr a kontrakultúr, v industrializácii, vplyvu masových médií, vo vzniku spoločnosti blahobytu, v koncentrácii obyvateľstva vo veľkomestách (teória diferenciálnej asociácie, teória nátlaku, teória zábran atď).

Faktory podmienenosti sociálno-patologických javov sú sociálne normy, vlastnosti indivídua, zvláštnosti sociálno-patologických javov a okolnosti miesta a času. Príčiny vzniku sociálno-patologických javov spočívajú v disharmónii týchto prvkov.
Sociálne normy sú určité spôsoby správania, charakter vzťahov ako i ciele konania ľudí a spôsoby dosahovania cieľov. Sociálne normy v sebe zahŕňajú právo, morálku, obyčaje a tradície, estetické, politické a náboženské normy.
Ďalšími komponentmi (okrem sociálnych noriem), ktoré zahŕňajú všetky oblasti života, a deformáciou ktorých vzniká deviantné správanie, sú sociálne hodnoty, sociálne vzťahy a sociálne inštitúcie.