VZDIALENOSŤ A PRIESTOR V KOMUNIKÁCII
Keď ľudia navzájom komunikujú, vždy sa vytvárajú medzi nimi isté vzdialenosti. Raz sú menšie, raz väčšie. Niekedy je stabilná a niekedy sa mení. Každý človek si vlastne sám okolo seba vytvára určitý priestor, osobnú zónu.
Proxemika sa charakterizuje ako osobná zóna, ako fiktívna mydlová bublina, ktorá obklopuje každého človeka a on je v jej strede. Pritom každý človek má niekoľko takýchto zón, postupne sa zväčšujúcich, do kt. dá jednotlivým ľuďom preniknúť rôzne hlboko. Inú zónu má pre ľudí, ktorí sú mu nesympatickí, či dokonca nepriateľskí, inú pre ľudí neznámych, celkom iná je vyhradená pre priateľov, ďalšia pre blízkych alebo veľmi blízkych ľudí. Každý chápe proxemiku inak.
Muž zaujíma pri dialógu s iným mužom spravidla menšiu vzdialenosť ako pri dialógu so ženou. Ženy udržujú od mužov väčšiu vzdialenosť ako od žien.
Len dieťa vie vniknúť do osobnej zóny človeka bez toho, aby to v onom človeku vyvolalo nepríjemné pocity, pritom je pozoruhodné, že dei pustia k sebe bližšie radšej neznámu ženu ako neznámeho muža.

Rozlišujeme 4 zóny: intímna (od 0-45 cm, vždy len dve osoby, nikdy tretia), osobná (45-120, vzdiaľenosť ľahkého dotyku – manželia, priatelia, príbuzní, dokonca kolegovia, ktorí sa tykajú, cestujúci vo vlaku a pod.), sociálna (1,2 –3,6 m – komunikovanie viacerých partnerov. Dialóg je strohejčí a vecnejší než v osobnej vzialenosti. Dotyková komunikácia sa vôbec nevyskytuje) a oficiálna (nad 3,6 m – verejná komunikácia – rečníci, šéfovia, vysokoškolskí pedagógovia, prednášky a pod.).
Proxemika úzko súvisí aj s kultúrou krajiny. Sedenia, státie alebo aj kľačanie sa uplatňujú ako funkčné proxemické faktory pri niektorých obradoch a ceremóniách.

Poloha a držanie tela – Posturika - Prenášaním informácií vyjadrených polohou a držaním tela, ako aj konfiguráciou jeho častí, sa zaoberá posturika. Poloha tela, ktorú človek v akejkoľvek chvíli zaujme, prezrádza veľa o ňom samom. Celé naše telo vysiela k iným signály, ktoré, ak sú ľudia dostatočne vnímaví a citliví v ich dešifrovaní, im prezradia, čo si človek myslí, či naozaj prevne verí v to, čo hovorí. Ženy a muži často vysielajú k opačnému pohlaviu správy o svojej príťažlivosti/nepríťažlivosti, atraktívnosti/neatraktívnosti. Z postoja a držania tela sa dá vyčítať aj stupeň sebavedomia, pocity menejcennosti, hnev, nervozita, radosť, šťastie. Človek svojou polohou tela, alebo len jeho niektorej časti, často mimovoľne, ale výrečne dáva najavo svoj momentálny psychický alebo fyzický stav a súčasne vzťah k adresátovi, k premetu rozhovoru, vyjadruje dokonca aj to, či niekto ďalší je v rozhovore žiadúci alebo nie.

Pohybové prvky ako výrazový prostriedok – pohyby, ktorými človek sprevádza a niekedy aj nahrádza svoju reč, sú bežné, normálne. Získal ich geneticky alebo neuvedomeným napodobňovaním konvenčných pohybov ľudí. Niet rečí bez pohybu. pohybom celého tela sa zaoberá kinezika, kt. sleduje telo v jeho dynamickej podobe. Človek komunikuje telom dokonca aj vtedy, keď nemá zámer, aby prehovorilo. Telo stále vysiela akési signály – odkazy pre okolie, kt. sa tlmočia naše postoje, city, zámery, momentálna vnútorná emocionálna aktivita.
Charakter a sila pohybov súvisia s temperamentom človeka. Vplyv na pohyb má aj momntálne citové a emocionálne rozpoloženie: počas eufórie, afektu človek zavyčajne robí prudšie a väčšie pohyby.

Pohyby sú ako bezpečnostný kód, pomocou kt. sa dá nahlaidnúť až do samého vnútra človeka. Najčastejšie sa uplatňujú: úsmev, gestikulácia, pohyby hlavou, orientácia hlavy, pohyby pier bez zvukového efektu, naklonenie tela smerom k partnerovi a pod.
Človek sa pohybuje ešte skôr, ako začne hovoriť. Z počtu a frekvencie pohybov sa dá vyčítať aj momentálne rozpoloženie človeka. Nervózn a nepokojný človek sa viac pohybuje. Z komunikačného hľadiska je dôležitá aj chôdza človeka. Človek kráčajúci s vypätou hruďou „hovorí“ rečou sebavedomého človeka.
Pohyby telom nie sú univerzálne na celom svete.