Mnohí hrdinovia sa dajú na alkohol, keď začnú mať už dosť toho, aby sa len rozdávali iným. Alkohol im pomôže ujsť. Poskytne im uvoľnenie od neustálych požiadaviek iných, ktorým musia venovať svoj čas i energiu. A tak sa začnú uvoľňovať najprv jedným pohárikom za týždeň, potom dvoma, potom jedným za deň až nakoniec vo svojom strednom veku mnohí z nich začnú mať problémy s alkoholom. [4]
Stratené alebo zabudnuté dieťa
Kto sa cíti v alkoholickej rodine ako niekto, kto ako keby nikam nepatril? Zabudnuté dieťa. Toto dieťa sa cíti, ako keby mu doslova nebolo pridelené žiadne miesto v rámci skupiny. Je to obyčajne prostredné dieťa. Toto dieťa cíti, ako keby sa narodilo do emóciami prehustenej situácie. Na úľavu ostatných členov rodiny toto dieťa prijme svoju nedôležitosť, stiahne sa na okraj rodiny a ak aj má nejaké požiadavky, je ich iba veľmi málo. Mnohé z takýchto detí skončia v pocite smútku, zmätku a strachu.

Stratené dieťa je „neviditeľné“ dieťa. Má až zadúšajúci pocit osobnej nedostatočnosti. Väčšina z takýchto detí sa stiahne do sveta fantázie: vysnení priatelia sa stanú ich spoločníkmi. Tu sú si istí, bezpeční a majú to pod kontrolou.
V škole tieto deti iba výnimočne nahlas prehovoria. Ich písomné práce môžu byť urobené veľmi dobre, no zaleje ich doslova agónia, keď majú vystúpiť pred tabuľu a pred všetkými prehovoriť. Dosť často simulujú chorobu, len aby sa vyhli škole alebo iným stresovým situáciám.
Väčšina stratených detí je v skupine prehliadaných. To potom vedie k tomu, že ich spoločenský rozvoj sa zasekne. Keďže sú neschopní vyjadriť svoje pocity, nemajú spôsob, ako by svoje potreby dali pred inými najavo. Stratené deti majú málo životných skúseností. Neosvoja si schopnosti potrebné na budovanie si vzťahov. Robia chyby v úsudkoch. Emocionálny život druhých zostane pre nich tajomstvom.

Puberta je pre mnohých z nich veľkým utrpením: sú zmordovaní svojou rýchlo sa rozvíjajúcou sexualitou a tiež tlakom zo strany svojich rovesníkov stať sa súčasťou ich kultúry. Aby prežili, mnohí sa stiahnu a oddajú sa pôžitkom zo samotárskych aktivít: jedeniu, pozeraniu TV, počúvaniu hudby.
Ako sa strateným deťom darí ako dospelým? Mnohí sa skryjú. Pocit svojej nízkej hodnoty si nesú do dospelosti. Iní sa stanú sebestačnými a nezávislými. No sú aj takí, ktorí sa s čímkoľvek, čo sa stane, dokážu vyrovnať: vyhýbajú sa panike. No zaseknutý spoločenský rast všetkých z nich ich vedie k problémom v intimite (v blízkych vzťahoch). Väčšina stratených detí je presvedčených, že ich šance mať uspokojujúce vzťahy sú nepatrné. A niet pochýb, že ich najcharakteristickejším pocitom je pocit osamelosti. Pre mnohých zostane potešením jedenie: jedia nutkavo, aby tak vyplnili svoju emocionálnu prázdnotu. Iní si ju kompenzujú materializmom: veľkú váhu kladú do vlastníctva a pôžitkov.

Majú stratené deti zmysel pre životný smer? Niektorí autori o tom pochybujú. Tým, že tieto deti boli tak dlho ignorované, väčšina z nich sa cíti bezmocnými s presvedčením, že veľa toho na výber aj tak nemajú. Mnohí sa prispôsobia a prijmú postoje a hodnoty iných, aby tak kompenzovali nedostatok svojich vlastných. Väčšina z nich nerobí rozhodnutia sama za seba, ale naopak vzhliadajú k autorite, ktorá by im poskytla smer. Vedie ich táto ich situácia k hnevu? NIE. Naopak, spôsobuje, že tieto stratené deti sa cítia bezmocné, osamelé a bezcenné.
Autori rozlišujú dva typy dospelých stratených detí: pasívnych manipulátorov a pasívnych prijímateľov.
1. Pasívni manipulátori pôsobia dojmom mučeníkov, ktorí svoje životy žijú v pokojnej rezignácii. V iných vyvolávajú za svoj stav pocit viny. Navonok sa zdajú byť slušnými, mravne bezúhonnými a bezmocnými a prítulnými, no v skutočnosti sú dosť zručnými v tom, ako väčšinu situácií kontrolujú prostredníctvom pasívnej manipulácie. Ich chyby nie je ľahké popísať.

Pasívni manipulátori pochybujú o svojej schopnosti robiť rozhodovania: ich životy sú plné strachu a nerozhodnosti. O väčšine sa zdá, že si názory iných vážia viac než svoje vlastné. Avšak pravdou je aj to, že iných vmanévrujú do rozhodnutí, ktoré si oni sami želajú. K výhode koho? Ak sa rozhodnutie ukáže ako nesprávne, manipulátori nenesú na ňom žiadnu zodpovednosť.
Jedna žena – dospelé dieťa alkoholika – popisuje svoju matku, ktorá hrala rolu strateného dieťaťa, takto: „Bola malá a jemnocitná. No mala železnú vôľu. Nikdy neziapala. Stačil jej pohľad. Cítila som sa taká plná viny, že to bolo na nevydržanie. Nepamätám si, že by som bola niekedy mala pocit, že nemám urobiť, čo si želala.“