Alkoholizmus nabúrava aj množstvo iných aspektov detstva. Napríklad, ako by mohol alkoholik viesť dieťa k disciplíne, keď si nevie dať rady so svojím vlastným životom? Ako sa dieťa môže cítiť v bezpečí v prostredí, ktoré nie je bezpečné – v prostredí, ktoré je plné hádok a násilia a výkyvmi v náladách?
nn PRIPOMEŇ SI POCIT HANBY. Keď „nie sme takí dobrí“ ako iné deti, cítime hanbu. Keď sú naši rodičia opití v obývačke a naši priatelia prídu náhodou na návštevu a ich uvidia, prenikne nás pocit hanby. Keď vidíme, že iní majú normálnych rodičov, cítime hanbu.
Rodina presiaknutá pocitom hanby musí situáciu kontrolovať, aby nikto zvonka na nič neprišiel. A tak budú popierať pravdu, udržovať si tajomstvá a izolovať sa. Pocit hanby môže spôsobovať v každom členovi rodiny pocit, že je vnútorne akýsi nekompletný. Lebo vždy, keď sme nútení čosi skrývať, necítime sa slobodní. Ďalej, takáto rodina cíti aj potrebu „pôsobiť navonok ako dokonalá“. Je tomu tak preto, lebo si je vedomá svojej nedokonalosti a túto nedokonalosť s veľkou snahou skrýva. Toto sa môže navonok prejavovať v množstve rozličných foriem, ako napríklad pocitom mravnej samospravodlivosti, materializmom (túžbou po honosnom žití) a intelektuálnym snobstvom.

nn PRIPOMEŇ SI SVOJ STRACH A SVOJ HNEV. V dieťati žijúcom v alkoholickom domove sú prehnane cítené tri formy strachu: strach, že bude opustené, strach, že stratí seba samé a strach, že niečo vyjde na povrch (že sa niečo prezradí). Pretože rodič opúšťa dieťa emocionálne, ba niekedy i fyzicky, dieťa sa cíti totálne a desne osamelé. A pretože dieťa má iba málo sebaidentity zúfalo priľne k čomukoľvek, čo mu aspoň dočasne ponúkne pocit identity: k role, k materiálnemu objektu, k inej osobe. A konečne, pretože dieťa sa bojí, že bude odhalené, často žije dvojitý život; intimite a blízkym vzťahom s inými ľuďmi namiesto toho, aby sa pre ne otvorilo, sa bude vyhýbať.

Popri týchto formách strachu je v dospelých deťoch alkoholikov aj enormné množstvo hnevu – a to až také, že často prerastá do zlosti. No tieto deti nemajú slobodu svoje pocity hnevu vyjadriť. Niekedy túto neschopnosť vyjadriť svoj hnev začnú kompenzovať tak, že sa napríklad stanú prehnane súťaživými, alebo ich cieľom bude byť super úspešnými alebo mať dobré výsledky v škole. Niekedy sa stanú klaunmi triedy. No budú aj takí, ktorí sa uchýlia k drogám alebo k alkoholu. Rozpoznaj, ktorý prípad je tvoj, ako ty kompenzuješ svoj nahromadený hnev.
Uznaj aj svoju tendenciu nadväzovať a pestovať si fatálne vzťahy. Jeden z kľúčových postojov, ktorý má dospelé dieťa alkoholika, je postoj nedôverovania. Opitý rodič často podcení pocity svojho dieťaťa, neuvedomujúc si napríklad, aká necitlivá, ba dokonca priam surová bola poznámka, ktorú práve povedal. Dieťa sa naučí necítiť, nedôverovať, nehovoriť o tom.

Keď potom dieťa rastie a vstupuje do vzťahov, má tendenciu strašne si veľa vyžadovať. Každý človek, ktorého pohľad na seba samého je negatívny, potrebuje ustavičné uisťovanie a chválenie. A mnohé dospelé deti alkoholikov patria do tejto kategórie. No dospelé deti alkoholikov majú ťažkosti s blízkosťou, a preto nedôverujú. Veci teda môžu byť poriadne pomotané.
Iróniou je, že dospelé deti alkoholikov majú tendenciu vstupovať do manželstva s alkoholikom (alebo sami sa stať alkoholikmi). Dosť často sa zamerajú na tých, ktorí sú odrazom ich vlastných rodičov. Mnohí z nich teda – keď ide o rozhodovanie v oblasti budúceho manželského partnera – majú úbohý úsudok a podceňujú realitu. Totiž krízové situácie a negatívne správanie ako výsledok závislosti im je z vlastného domova dôverne známe, a tak ich to ťahá priamo do toho, z čoho sami vyšli. Aby sme boli jasní: ich vzťahy sú ovládané strachom a hnevom. Nedôvera a ustavičné obranné reakcie – a snáď v konečnom dôsledku až skrachovaný vzťah – toto sú charakteristiky ich manželstiev.

nn PREDSTAV SI SVOJE NEGATÍVNE „JA“ V ROLE NOVÉHO „JA“. Uzdravovanie z dôsledkov vyrastania v alkoholickom prostredí je proces, v ktorom sa treba veľa veciam učiť – je to púť, v ktorej si predstavujeme svoje negatívne „ja“ v role nového „ja“. Lebo faktom je, že na to, aby sme mohli naozaj a opravdivo milovať iných, musíme sa naučiť najprv milovať seba samých. Inak tá láska k iným bude láskou opičou, a nie zrelou, sebadávajúcou, nezištnou, kresťanskou láskou.
Uzdravenie bude znamenať, že sa budem snažiť objaviť svoje skutočné dieťa vo svojom vnútri – t. j. vo vnútri dieťaťa Božieho. Je načase, aby sme prestali na seba hľadieť ako na deti alkoholikov. Skôr ako sme sa narodili svojim rodičom, sme sa narodili v mysli Božej. Čiže Božie deti sme boli skorej, než sme boli deťmi svojich rodičov. Tento kľúč nám pomôže odomknúť naše duchovné „ja“. Získame tým novú dospelú víziu seba samých (nový pohľad na seba samých) – víziu, ktorá je kompletná a svätá. Táto vízia nás bude viesť a bude nás pohlcovať, pretože je pravdivá!