Pravidlá v alkoholickej rodine
Každý rodinný systém má vlastný súbor svojich rodinných pravidiel. Tieto pravidlá sú niekedy jasné a výrazné. Často sú však nejasné a neartikulované. Mnoho ráz sú tieto pravidlá súčasťou dedičstva prenášaného z generácie na generáciu. Pravidlá stanovujú hranice autority, spôsoby komunikácie a hodnoty, postoje a ciele skupiny. Pravidlá v rodine určujú jej reakciu na zmenu.
Zdravé rodiny si formulujú pravidlá so všetkými jej členmi v mysli. To znamená, že na každého sa myslí, nikto a dobro nikoho nie je vyňaté. Realistické, ľudské a flexibilné (prispôsobivé) pravidlá zdravých rodín podporujú vzájomnú komunikáciu. Ich členovia môžu byť sami sebou: ich sebaúcta im je potvrdzovaná. Jednoducho povedané, v zdravých rodinách pravidlá slúžia odlišným a jedinečným potrebám a schopnostiam každého jej člena. Každý jeden člen rodiny je povzbudzovaný k neustálej zmene a rastu.

Ktoré sú pravidlá v zdravej rodine? Uveďme aspoň zopár z nich: nie je ti dovolené nikoho v rodine udrieť (akýmkoľvek spôsobom); očakáva sa od teba, že ak sa vykúpeš, vaňu necháš po sebe čistú a pripravenú na použitie pre toho, kto príde po tebe; očakáva sa od teba, že budeš doma pred polnocou, a ak nie, že zavoláš; musíš prevziať zodpovednosť za vybudovanie si hodnotového systému.
V alkoholickej rodine sú pravidlá nerealistické, neohybné a neľudské. Kto má z nich prospech? NIKTO. Alkoholik si zaistí prístup k alkoholu; ostatní členovia rodiny sa vyzujú z možného vstupu do jeho života, ktorý by priniesol nutnú zmenu. Všetci sa snažia vyhnúť sa bolesti, no neskôr si začnú uvedomovať, že ich pravidlá iba povzbudzujú a upevňujú klamanie seba samých a neúprimnosť voči iným. No aj napriek týmto deštruktívnym dôsledkom alkoholické rodiny pretrvávajú v (po)užívaní týchto štyroch nezdravých pravidiel: popieranie, mlčanie, neohybnosť, izolácia.

1. Popieranie
Ľudia často používajú popieranie, aby sa tak ochránili pred realitou, ktorá je príliš bolestná na to, aby bola prijatá. Tvárou v tvár katastrofe môže takýto postoj byť zdravým a veľmi nápomocným, pretože človeku dočasne poskytne ochranný štít, a to až dovtedy, kým nie sú schopní si z tragédie urobiť nejaké konštruktívne závery (napríklad nájsť zmysel toho všetkého).
V rodinách so závislosťou je popieranie základným (uholným) kameňom života, základom, na ktorom stojí základný vnútorný konflikt mnohých dospelých detí alkoholikov: rozpor medzi tým, čo vidia, že sa v ich rodine deje, a tým, čo sa im hovorí, že sa deje. Napríklad dieťa vidí každé deň, keď sa vráti zo školy, že mama je mimo, no hovorí sa mu: „Všetko je v poriadku. Nehovor nikomu, že mama je chorá.“ Alebo niektorým sa hovorí: „Sme šťastná rodina. Tešíme sa, keď môžeme byť spolu.“ No čo vidia? Vzájomné ponižovanie sa a ustavičné hádky. Jednoducho povedané, toto pravidlo je kľúčové v alkoholickej rodine: „Nič tu nie je v neporiadku a nech ťa Pán Boh chráni, keď niekomu čosi povieš.“ Popieranie rodiny, v ktorej je alkohol, začína popieraním, že by jestvoval nejaký problém s alkoholom.
Do deviatich rokov veku sa deti v alkoholických rodinách naučia popierať, čo sa deje doma. Aby prežili, začnú skrývať a ignorovať svoje pocity: strach, že otec stratí prácu, rozpaky, keď sa mama zjaví pripitá na školskej slávnosti, smútok z toho, aký horor vždy prežívajú, keď nastanú sviatky, hnev zo všetkých nesplnených sľubov, vinu z toho, že sú schopní uzdraviť bolesť svojej rodiny.

Prečo deti alkoholikov prehliadajú a popierajú svoje pocity? PRETOŽE SÚ NESCHOPNÉ ICH UZNAŤ. Niektorí sa rozhodnú necítiť vôbec. Števo, 13-ročný chalan z alkoholickej rodiny, popieral a podceňoval svoje pocity a situáciu v rodine, aby tak skryl svoju bolesť. Keď sa ho pýtali, prečo sa iní cítia nahnevaní, vystrašení a sklamaní, a on sa tak necíti, odpovedal: „Možno preto, lebo musím byť tvrdý.“ Štefan sa tak ako každé dieťa z alkoholickej rodiny naučil postarať sa sám o seba.
Mnoho detí z alkoholických rodín sa snaží vytušiť, aké pocity by mali mať, alebo z reakcií iných vyčítať, čo by mali cítiť. Pre niektorých skutočne reálnymi pocitmi sú iba pocity extrémne a negatívne, ako napríklad zlosť, žiaľ alebo zdesenie.
Dospelé deti alkoholikov nakoniec skončia s poškodeným zmyslom pre realitu. Bez pomoci iba málo z nich dokáže zotázniť toto pravidlo popierania, ako to urobila napríklad Katarína, jedna z postáv v románe spisovateľky Candace Flyntovej Mother Love. Katarína sa rozpráva so svojou sestrou o ich zomrelej matke: „Nejdeme ju prikrášľovať. Budeme si ju pamätať takú, aká bola. Žiadne purpurové obláčiky (prikrývky). Toto nie je nelojálnosť. Ak by sme už mali tratiť čas spomínaním, mali by sme na ňu spomínať na takú, akou bola... Ak by bola tu medzi nami, nebolo by do smiechu nikomu z nás.“