Dospelé deti alkoholikov

Choroba alkoholizmu
Problémy s alkoholom patria pre nás kňazov medzi najvážnejšie, najrozšírenejšie a najťažšie problémy v pastoračnej praxi. Hoci je to problém, ktorý sa týka prevažne dospelých mužov (asi tri štvrtiny všetkých alkoholikov tvoria muži), predsa sem patria aj ženy a stále vo väčšej miere aj dospievajúca mládež. Problém je vážny nielen preto, že má nesmierne ťažké dôsledky pre jedinca samotného, ale aj preto, že jeho sociálne dôsledky sú veľmi rozsiahle. „Podľa výsledkov skríningu je na Slovensku okolo 32 % problémových pijanov a najvyššie percento sa zistilo na východnom Slovensku. V pití alkoholu patrí Slovensko medzi krajiny s vysokou spotrebou alkoholu (pohybujúce sa okolo 10-12 litrov čistého alkoholu za rok na počet všetkých obyvateľov vrátane detí). Nebezpečné je pitie alkoholu hlavne u maloletých detí (od 7 do 15) a adolescentov. Podobná tendencia je aj v ostatných krajinách a vzrastá najmä počet ľudí pravidelne pijúcich alkohol.“ [1]

Sociálne dôsledky
Spomenieme tu aspoň niektoré sociálne dôsledky alkoholizmu. Podiel alkoholu na dopravných nehodách je značný. Veľa vodičov motorových vozidiel sadá za volant pod vplyvom alkoholu. Ohrozujú tak nielen seba samých, ale aj iných – nevinných – účastníkov cestnej premávky. Alkoholizmus tiež vedie mnohých alkoholikov k pokusom o samovraždu. Asi 15 % alkoholikov spácha samovraždu a asi 20-36 % samovrahov bolo užívateľmi alkoholu. Násilie v rodine patrí medzi najviditeľnejšie a najviac vnímané problémy súvisiace s alkoholom. Ide o násilie fyzickej a sexuálnej povahy voči manželskej partnerke, ale dosť často aj voči deťom. V alkoholických rodinách prichádza tiež k zneužívaniam aj vo forme verbálnej a emocionálnej. Ak by aj žiadna z týchto ťažkostí v alkoholickej rodine nebola, stále zostane aktuálny jeden negatívny dôsledok alkoholizmu na rodinu: alkoholický rodič jednoducho nie je naplno k dispozícii deťom pri ich raste a ľudskej formácii. Deti a manželská partnerka platia za alkoholizmus svojho otca a manžela tým, že s ním jednoducho žijú pod jednou strechou, vysokú cenu. A tak nečudo, že alkoholizmus a ostatné závislosti sú celkom právom nazývané „rodinnými chorobami“, to znamená, že je to choroba nielen jedinca, ktorý je ňou postihnutý, ale celej rodiny, všetkých, ktorí s ním musia žiť pod jednou strechou.

Skôr než prejdeme k dvom formám postihnutia životom s alkoholikom, t. j. spoluzávislosťou a syndrómom dospelého dieťaťa alkoholika, pozrime sa najprv, kedy sa dá pokladať človek za alkoholika. Totiž veľmi často počujeme vetu ako „ja bývam občas aj pod parou, no alkoholikom nie som“.
Kedy sa dá teda človek pokladať za alkoholika? Toto je dôležité vedieť aj pre vás, mladých slobodných ľudí, hlavne dievčatá, pretože mať partnerský vzťah a chystať sa do manželstva s alkoholikom sa rovná takmer samovražde! Toto sa nikdy neodporúča. Nikdy to neskončí dobre. Hoci ten váš fešák sa dušuje, že alkoholikom nie je, a to aj napriek evidentným epizódam opilosti, a že to ste len vy zaťažené predsudkami voči pitiu, predsa vaše oči vás neklamú. Je teda dôležité presne vedieť, kedy sa dá hovoriť už o alkoholizme a kedy treba prípad riešiť radikálne.
Alkoholizmus je chronická, progresívna, život ohrozujúca choroba, na ktorú doteraz nebol nájdený účinný liek. Vážne ohrozuje telesné, duševné, emocionálne a duchovné zdravie a pohodu jedinca a jeho schopnosť robiť slobodné rozhodnutia. Táto choroba môže byť stabilizovaná a liečená, no abstinencia je iba prvým krokom k triezvosti.

Skôr než si podáme „učenú“ definíciu alkoholizmu, aspoň niekoľko postrehov. Základný problém alkoholizmu spočíva v neschopnosti kontrolovať sa, resp. prestať piť, keď cítim, že už začínam mať dosť. Alkoholik – na rozdiel od nealkoholika – nevie povedať „stačí, mám dosť“. Má dosť až vtedy, keď už nevládze. Preto jedným z testov toho, či si alebo nie si alkoholikom, môže byť napríklad toto: stanov si na ľubovolnú dĺžku nasledujúceho obdobia (napríklad 60 dní) maximálny počet alkoholických nápojov, ktoré vypiješ počas jedného dňa počas celého tohto obdobia, a na tomto množstve trvaj. Žiadne ospravedlnenia neakceptuj: ani promócie, ani svadby, ani oslavy narodenín či oslavy v škole. Ak prekročíš stanovené množstvo, máš problém s alkoholizmom.

Iní testujú alkoholizmus iným, presnejším spôsobom. Napríklad vypracovaním otázok, ktoré sú zamerané na rozličné oblasti života a na dopad, ktorý alkoholizmus na ne má. Napríklad dopad pitia alkoholu na moju prácu, školu, rodinný život, vzťahy, sebaúctu a spánok. Ľuďom sa tu kladú otázky, ako či túžia po alkohole v nejakom konkrétnom čase dňa, či nepravidelne jedia alebo vôbec nejedia počas pitia alkoholu, či sa cítia nesvoji, keď alkohol nie je k dispozícii, či pijú sami, alebo či pijú ráno, či sú mrzutí na človeka, ktorý sa ich prípadne snaží zastaviť v pití, alebo či pijú, aby tak zahnali svoj stres, napätia alebo starosti.
A teraz jedna z možných definícií. Psychológ Br. John Mulligan, FMS, definuje alkoholizmus ako „pretrvávajúce nutkavé pitie alkoholu, a to aj napriek jeho jasným negatívnym dôsledkom“. Ak užívanie alkoholu spôsobuje v živote človeka akýkoľvek pretrvávajúci rozklad jeho osobného, telesného, spoločenského, duchovného alebo ekonomického života a on aj napriek tomu neprestane s jeho užívaním, potom ide o nebezpečnú závislosť.
Nealkoholici môžu mať napríklad problémy v rodine po jednom pití, jednu výčitku od zamestnávateľa, jeden konflikt so zákonom. No ak sa také niečo vyskytne, stačí im to na to, aby si povedali: „Ak pitie alkoholu vedie k takýmto problémom, potom si s tým radšej dám pokoj.“ A dajú si. Alkoholik však aj napriek všetkým jasným problémom pokračuje vo svojom pití. Alkoholik postupne prispôsobí svoj život a životný štýl pitiu, a nie naopak.

Čo je najväčším indikátorom toho, že sa môžem stať alkoholikom? HISTÓRIA ALKOHOLIZMU V RODINE. Alkoholizmus ide naprieč rodinami. Je to choroba generácií. Výskumy hovoria, že 50-60 % alkoholikov pochádzalo z rodín, kde aspoň jeden rodič bol alkoholikom. Iné výskumy hovoria, že chlapci pochádzajúci z alkoholických rodín majú 5- až 6-krát väčšiu pravdepodobnosť stať sa alkoholikmi ako chlapci pochádzajúci z rodín, v ktorých je síce veľa iných problémov, no nie je tam problém s alkoholom u rodiča. A ešte ďalšie výskumy hovoria, že adoptovaní chlapci, ktorí vyrastajú v nealkoholických rodinách (adoptívnych), no jeden z ich biologických rodičov bol alkoholik, majú 4-krát väčšiu pravdepodobnosť, že sa stanú alkoholikmi, ako tí, ktorých žiaden z biologických rodičov nebol alkoholik. Zdá sa, že aj genetika, aj prostredie hrajú dôležitú rolu vo vybudovaní si a rozvoji alkoholizmu.
Vývoj alkoholizmu. Väčšina pitia začína ako spoločenské pitie. Mnoho adolescentov experimentujúcich s alkoholom zistí, že alkohol má vplyv na to, ako sa cítia. Niektorí príležitostne pijú priveľa ako dôsledok vnútornej neistoty alebo spoločenského tlaku. V konečnom dôsledku sa im zapáči účinok alkoholu a vybudujú si stereotyp v jeho užívaní.

Otázky na uvažovanie
1.1. Dospelé deti alkoholikov nosia v sebe veľké riziko, že sa z nich stanú alkoholici. Popremýšľaj o tom, ako ty užívaš alkohol. Aká bola počas posledných troch (šiestich, dvanástich) mesiacov tvoja skúsenosť s alkoholom, tvojím vzťahom k nemu a tvojimi pocitmi ohľadom toho celého? Aké miesto zaujíma alkohol dnes v tvojom živote?
2.2. Zakúsil si niekedy niektoré z „počiatočných varovných signálov“ alkoholizmu? Je alkohol tvoja priorita: tešíš sa na pitie a na pocity, ktoré pri tom budeš mať? Ako je to s toleranciou voči alkoholizmu: nezvýšila sa počas posledných pár mesiacov? Po tom, čo si pil, nestalo sa ti, že si si nemohol spomenúť na udalosti, rozhovory, prísľuby, ktoré si dal?

Alkoholizmus a rodina
Videl si už niekedy muža na lane? Kráča s tyčou v ruke, ktorá mu pomáha udržať si rovnováhu: keď sa nakloní na jednu stranu, tyč na druhej strane sa prehupne smerom dolu. Tak sa človek na lane udržuje v rovnováhe. Hovoríme tu vlastne o systéme, kde si veci, ktoré sú súčasťou celku, navzájom pomáhajú, a tak vlastne pomáhajú celku, aby sa udržal v rovnováhe a aby ako celok neskolaboval.
Rodina tiež funguje ako systém. Jej členovia sú navzájom pospájaní tak, aby slúžili tomu istému cieľu. Ich životy a interakcie sú riadené pravidlami. Členovia rodiny sa ako systém vyvažujú, aby udržali rovnováhu rodiny ako celku. Keď napríklad chýbajú peniaze, členovia rodiny začnú šetriť na nie nevyhnutných nákupoch a výdavkoch. Rodina – ako skupina – sa snaží spolu hľadať riešenie svojho finančného problému a toto riešenie spolu aj realizovať.
Ako to je s rodinami, v ktorých je závislosť? Tieto MAJÚ PROBLÉM UDRŽAŤ SA V ROVNOVÁHE. Ich snaha udržať si stabilitu permanentne zlyháva. Výsledky mnohých výskumov v týchto rodinách poukazujú na dysfunkciu: vysoké riziko rozvodu, zneužívanie detí, manželské hádky, separácia.

Sharon Wegscheiderová, poradkyňa v oblasti alkoholizmu, porovnáva deti z alkoholických rodín s deťmi z iných problémových rodín. Jej závery sú tieto: trikrát viac detí z alkoholických rodín ako z rodín síce problémových, ale nealkoholických, je umiestených v sirotincoch, dvakrát viac počne dieťa vo veku pod 16 rokov, zločinnosť mladistvých je veľmi vysoká, dvakrát viac ich upadne do emocionálnej choroby a riziko samovraždy je väčšie.
Členovia rodiny tým, že sa snažia prispôsobiť sa závislosti, ktorá je v rodine, trpia na veľké dôsledky. Väčšina detí alkoholikov sa vyhýba tomu, aby si domov pozývali priateľov; niektorí prevezmú starostlivosť o svojich mladších súrodencov alebo o neurobené domáce práce, ktoré boli povinní urobiť ich alkoholickí rodičia. Mnohé v podstate preskočia svoje detstvo. Jednoducho ho nemajú: v príliš ranom veku sú nútení byť dospelými. Ako deti nie sú schopné relaxovať alebo sa hrať.
Pomýlené prispôsobenie sa závislosti sa prenáša aj mimo detí rodiny. Manželská partnerka (partner v prípade alkoholickej manželky) sú často zásobárňou hnevu, pocitov viny, hanby a nenávisti voči sebe samým. Mnoho členov rodiny, v ktorej je alkoholizmus, zásluhou neustálych útokov na ich sebaúctu postupne upadne do telesných a emocionálnych chorôb: prispôsobovanie sa závislosti môže vyústiť do žalúdočného vredu, kolitídy (zápalu hrubého čreva) a zneužívania alkoholu a iných drog.

Sú alkoholické rodiny rovnaké? NIE. Dopad alkoholizmu sa líši od rodiny k rodine, od jedinca k jedincovi v rámci tej istej rodiny. Dôvody pre túto rozličnosť dopadov alebo dôsledkov môžu byť tri: (1) stupeň alkoholizmu, (2) typ alkoholika a (3) to, ako dotyčný člen rodiny vníma svoje spolužitie s alkoholikom.
Stupeň alkoholizmu sa vzťahuje na vážnosť problému a na jeho dopad na vykonávanie povinností rodiča, ktoré závislý človek má. Ako časté je pitie? Denné, raz v týždni, raz za dlhý čas, ale potom už riadne, tri-štyri dni v kuse? Je závislý jedinec schopný udržať si prácu, fungovať v spoločenských situáciách?
Viac ako samotné pitie vplýva na deti spôsob, ako si je závislý človek schopný plniť svoje povinnosti ako rodič. Niektorí alkoholici sú schopní mimo rodiny fungovať vcelku dobre: pracujú a udržujú si slušný spoločenský život. No zlyhávajú ako dobrí rodičia. Mnohé dospelé deti alkoholikov si ešte stále pamätajú a sú zatrpknuté na fakt, že ich rodič-alkoholik bol milý ku každému okrem členov svojej vlastnej rodiny.

Jestvuje veľa rozličných typov alkoholikov. Niektorí, keď pijú, sú žoviálni a zábavní, roztopašne žartujú a neberú sa vážne. Iní sú agresívni, bojovní, vulgárni a hrubí. Neustále zapárajú a hľadajú dôvody na hádku. Sú aj takí, ktorí sú nepredvídateľní: silne pasívni jeden deň; telesne, emocionálne a sexuálne zneužívajúci nasledujúci deň. Niektorí obmedzia svoje pitie na doma, iní pijú výlučne mimo domu. Každý z týchto typov má potom svoj vlastný špecifický dopad na členov rodiny.
Ktorý faktor je najdôležitejší pri určovaní toho, aký bude mať alkoholizmus vplyv na člena rodiny? Je to spôsob, ako dotyčný člen rodiny vníma svoje spolužitie s alkoholikom. Dôvodom škody spôsobovanej deťom v rodine (alebo jej intenzity) je často to, ako deti udalosť, ktorá sa v ich dome odohráva, chápu a interpretujú. Niektorí cítia, že žijú v zúfalej situácii, a sú z toho totálne zdevastovaní. Iní, ktorí majú napríklad presvedčenie, že táto choroba nie je pre nich nebezpečná, môžu byť ňou ovplyvnení minimálne.

Niektoré dospelé deti alkoholikov dopadnú lepšie než ich rovesníci z iných alkoholických rodín. Aké charakteristiky im v tom pomáhajú? Je to schopnosť:
1.1. pritiahnuť a využiť oporu dospelých;
2.2. dostať pod kontrolu svoje vlastné prostredie a mať pocit svojej vlastnej vnútornej moci, a to až tak, že často sa ponúknu na pomoc iným;
3.3. vybudovať si vysoký stupeň samostatnosti už v ranom veku života;
4.4. zapájať sa do rozličných aktivít a projektov a dobre si počínať vo väčšine vecí, na ktoré sa podujmú;
5.5. zapojiť sa do spoločenského života a pomáhať tým, ktorí sú v ich blízkosti, cítiť sa dobre.
Iné faktory, ktoré zľahčujú negatívny vplyv alkoholizmu na deti, sú:
poradie v narodení; počet detí v rodine; vek dieťaťa, keď rodič začína byť alkoholikom; pohlavie alkoholického rodiča (deti s alkoholickými matkami sú ovplyvnené vážnejšie než deti s alkoholickými otcami); alkoholizmus u oboch rodičov; prítomnosť iných závislostí v rodine (napr. drogová závislosť, hráčstvo, sexuálna závislosť, poruchy v jedení a pod.); prítomnosť iných dospelých, ktorí sú schopní postarať sa o deti a poskytnúť im aj citovú oporu, napríklad starí rodičia, tety, susedia, učitelia; výrazné športové alebo intelektuálne talenty dieťaťa.

Bez ohľadu na to, aký dopad má závislosť na jednotlivých členov rodiny, pravdou je, že závislosť jedného závislého člena rodiny dominuje celému rodinnému životu. Iní členovia sa stanú uschopňovateľmi [2] (enablers), ktorí všemožne bránia tomu, aby nastala kríza, ktorá by potom mohla viesť alkoholika k liečeniu z jeho závislosti a ostatných členov rodiny z následkov jeho závislosti na svojej osobe.
Identita rodiny bude odrazom identity alkoholika. Každý jeden jej člen sa stane spoluzávislým a bude mať v istom slova zmysle účasť na chorobe (alkoholizmu) a jej symptómoch: pocit viny; hanby; silne vybudované obranné reflexy; potlačené pocity bolesti; nepružné a nutkavé správanie; obmedzená komunikácia. Celé to vyústi do toho, že systém, ktorého snahou bolo byť oporou skupine (rodine), aby sa nerozpadla, sa stane oporou iba samotnej choroby. V tomto bode bude rodina potrebovať viac ako alkohol povzbudenie k odvahe liečiť sa.

Pravidlá v alkoholickej rodine
Každý rodinný systém má vlastný súbor svojich rodinných pravidiel. Tieto pravidlá sú niekedy jasné a výrazné. Často sú však nejasné a neartikulované. Mnoho ráz sú tieto pravidlá súčasťou dedičstva prenášaného z generácie na generáciu. Pravidlá stanovujú hranice autority, spôsoby komunikácie a hodnoty, postoje a ciele skupiny. Pravidlá v rodine určujú jej reakciu na zmenu.
Zdravé rodiny si formulujú pravidlá so všetkými jej členmi v mysli. To znamená, že na každého sa myslí, nikto a dobro nikoho nie je vyňaté. Realistické, ľudské a flexibilné (prispôsobivé) pravidlá zdravých rodín podporujú vzájomnú komunikáciu. Ich členovia môžu byť sami sebou: ich sebaúcta im je potvrdzovaná. Jednoducho povedané, v zdravých rodinách pravidlá slúžia odlišným a jedinečným potrebám a schopnostiam každého jej člena. Každý jeden člen rodiny je povzbudzovaný k neustálej zmene a rastu.

Ktoré sú pravidlá v zdravej rodine? Uveďme aspoň zopár z nich: nie je ti dovolené nikoho v rodine udrieť (akýmkoľvek spôsobom); očakáva sa od teba, že ak sa vykúpeš, vaňu necháš po sebe čistú a pripravenú na použitie pre toho, kto príde po tebe; očakáva sa od teba, že budeš doma pred polnocou, a ak nie, že zavoláš; musíš prevziať zodpovednosť za vybudovanie si hodnotového systému.
V alkoholickej rodine sú pravidlá nerealistické, neohybné a neľudské. Kto má z nich prospech? NIKTO. Alkoholik si zaistí prístup k alkoholu; ostatní členovia rodiny sa vyzujú z možného vstupu do jeho života, ktorý by priniesol nutnú zmenu. Všetci sa snažia vyhnúť sa bolesti, no neskôr si začnú uvedomovať, že ich pravidlá iba povzbudzujú a upevňujú klamanie seba samých a neúprimnosť voči iným. No aj napriek týmto deštruktívnym dôsledkom alkoholické rodiny pretrvávajú v (po)užívaní týchto štyroch nezdravých pravidiel: popieranie, mlčanie, neohybnosť, izolácia.

1. Popieranie
Ľudia často používajú popieranie, aby sa tak ochránili pred realitou, ktorá je príliš bolestná na to, aby bola prijatá. Tvárou v tvár katastrofe môže takýto postoj byť zdravým a veľmi nápomocným, pretože človeku dočasne poskytne ochranný štít, a to až dovtedy, kým nie sú schopní si z tragédie urobiť nejaké konštruktívne závery (napríklad nájsť zmysel toho všetkého).
V rodinách so závislosťou je popieranie základným (uholným) kameňom života, základom, na ktorom stojí základný vnútorný konflikt mnohých dospelých detí alkoholikov: rozpor medzi tým, čo vidia, že sa v ich rodine deje, a tým, čo sa im hovorí, že sa deje. Napríklad dieťa vidí každé deň, keď sa vráti zo školy, že mama je mimo, no hovorí sa mu: „Všetko je v poriadku. Nehovor nikomu, že mama je chorá.“ Alebo niektorým sa hovorí: „Sme šťastná rodina. Tešíme sa, keď môžeme byť spolu.“ No čo vidia? Vzájomné ponižovanie sa a ustavičné hádky. Jednoducho povedané, toto pravidlo je kľúčové v alkoholickej rodine: „Nič tu nie je v neporiadku a nech ťa Pán Boh chráni, keď niekomu čosi povieš.“ Popieranie rodiny, v ktorej je alkohol, začína popieraním, že by jestvoval nejaký problém s alkoholom.
Do deviatich rokov veku sa deti v alkoholických rodinách naučia popierať, čo sa deje doma. Aby prežili, začnú skrývať a ignorovať svoje pocity: strach, že otec stratí prácu, rozpaky, keď sa mama zjaví pripitá na školskej slávnosti, smútok z toho, aký horor vždy prežívajú, keď nastanú sviatky, hnev zo všetkých nesplnených sľubov, vinu z toho, že sú schopní uzdraviť bolesť svojej rodiny.

Prečo deti alkoholikov prehliadajú a popierajú svoje pocity? PRETOŽE SÚ NESCHOPNÉ ICH UZNAŤ. Niektorí sa rozhodnú necítiť vôbec. Števo, 13-ročný chalan z alkoholickej rodiny, popieral a podceňoval svoje pocity a situáciu v rodine, aby tak skryl svoju bolesť. Keď sa ho pýtali, prečo sa iní cítia nahnevaní, vystrašení a sklamaní, a on sa tak necíti, odpovedal: „Možno preto, lebo musím byť tvrdý.“ Štefan sa tak ako každé dieťa z alkoholickej rodiny naučil postarať sa sám o seba.
Mnoho detí z alkoholických rodín sa snaží vytušiť, aké pocity by mali mať, alebo z reakcií iných vyčítať, čo by mali cítiť. Pre niektorých skutočne reálnymi pocitmi sú iba pocity extrémne a negatívne, ako napríklad zlosť, žiaľ alebo zdesenie.
Dospelé deti alkoholikov nakoniec skončia s poškodeným zmyslom pre realitu. Bez pomoci iba málo z nich dokáže zotázniť toto pravidlo popierania, ako to urobila napríklad Katarína, jedna z postáv v románe spisovateľky Candace Flyntovej Mother Love. Katarína sa rozpráva so svojou sestrou o ich zomrelej matke: „Nejdeme ju prikrášľovať. Budeme si ju pamätať takú, aká bola. Žiadne purpurové obláčiky (prikrývky). Toto nie je nelojálnosť. Ak by sme už mali tratiť čas spomínaním, mali by sme na ňu spomínať na takú, akou bola... Ak by bola tu medzi nami, nebolo by do smiechu nikomu z nás.“

Mnoho dospelých detí alkoholikov má problémy chápať, čo sa to vlastne deje vo svete okolo. Tým, že nedôverujú ani sebe, ani iným, žijú podľa hesla: Ak si predstavím, že sa nič nedeje, možno to naozaj odíde. V konečnom dôsledku mnohí sa začnú tváriť, že isté veci sa naozaj nedejú.
2. Mlčanie
Pravidlo „nehovor!“ posilňuje mlčanie a utajovanie. Členovia alkoholickej rodiny sa naučia „neprať svoju spodnú bielizeň na verejnosti“; je im zakazované rozprávať sa o problémových situáciách navzájom medzi sebou alebo s inými ľuďmi mimo rodiny. Pravidlo mlčania tiež zakazuje aj hovorenie o svojich pocitoch a emóciách.
Alkoholické rodiny nehovoria o svojich skutočných problémoch a otázkach. Deti alkoholikov dorastú často do dospelosti bez toho, že by čo len raz boli hovorili o závislosti svojich rodičov aspoň s niekým, vrátane iného člena vlastnej rodiny.

Deti alkoholikov sú presvedčené, že ak by o probléme hovorili, že by to veci urobilo iba horšími. Prezradenie rodinného tajomstva by mohlo vyústiť do odvrhnutia: Kto by ich predsa mohol mať rád, ak by o nich vedel, že ich rodičia sa hrubo a často oplzlo hádajú, keď je otec (alebo dokonca – ešte horšie – matka) opitý, alebo že otec je násilný, keď je opitý? Ďalším dôsledkom by mohlo byť, že ak by sa o veci hovorilo, že by to rozhnevalo otca; a ak by potom pil ešte viac, dieťa by si mohlo myslieť, že je tomu tak preto, lebo ono to zapríčinilo tým, že všetko prezradilo. Dospelé deti alkoholikov totiž nie sú schopné naučiť sa, že nič, čo iný človek povie alebo urobí, nie je príčinou toho, že alkoholik pije. Alkoholik pije preto, lebo je chorý.

Ako by sa mohli dospelé deti alkoholikov oslobodiť od pravidla mlčania? TÝM, ŽE ZAČNÚ CESTU K UZDRAVENIU. Ako na to? Tak, že sa naučia trom veciam: ako rozpoznať a uznať závislosť vo svojej rodine; ako hovoriť o tom, čo sa v nich odohráva, a ako vyjadriť svoje pocity.
3. Neohybnosť
Alkoholické rodiny sú neohybné. A čím si viac budú zvykať na nepredvídateľné správanie alkoholika, tým sa budú stávať ešte neohybnejšími. Členovia rodiny platia veľkú cenu: ich vlastný úpadok, ktorý ide ruka v ruke s úpadkom alkoholika. Totiž nakoľko sú obeťami ustavičného obviňovania zo strany alkoholika za všetko možné a jeho pocitov spravodlivosti, cítia v sebe neustále pocit hanby a nenávidia sa. V konečnom dôsledku sa členovia rodiny alkoholika začnú cítiť bezmocní, zneužívaní, zraňovaní, odvrhnutí, osamelí a bez kontroly a možnosti čosi nejako ovplyvniť.

Neohybná štruktúra alkoholických rodín zabráni deťom emocionálne dospievať. Peter, 40-ročný muž vyrastajúci v alkoholickej rodine, ktorý celkom úspešne vykonáva svoje povolanie manažéra, hovorí: „Som dospelý človek, no keď som so svojimi rodičmi, cítim sa ako 5-ročný chlapec. Mám strach povedať, čo si myslím, trvať na svojich názoroch a postojoch. Keď som s nimi, cítim sa, ako keby som chodil po tenkom ľade, čakajúc, kedy čosi praskne.“ Paradoxom je, že hoci Peter sa cíti ako dieťa, keď je so svojimi rodičmi, zároveň cíti, že svoje detstvo nemal: nikdy nezakúsil slobodu a radosti, ktoré sú typické pre detský vek.
Pravidlo neohybnosti v alkoholickej rodine sa v dospelosti premení na potrebu mať všetko pod kontrolou. Neohybné pravidlá správania sú schopné udržovať si pod kontrolou nepredvídateľné situácie. Tieto pravidlá tiež podmínovávajú hravosť, spontánnosť a pocit skutočného šťastia.

4. Izolovanosť
Ako sa členom alkoholickej rodiny podarí prežiť? Poväčšine tým, že sa stránia a izolujú. Izolujú sa jeden od druhého i od rodiny ako celku. Tieto stereotypy potom v dospelosti vedú k problémom s dôverou a v raste v intímnych vzťahoch. Jozef, ktorý žije uprostred ľudí, sa napríklad neustále sťažuje na osamelosť. Často cíti, ako keby mu chýbalo niečo, čo každý iný má.
Štruktúra alkoholickej rodiny funguje proti rozvoju intimity a blízkosti; jej členovia popierajú svoje pocity a nehovoria o skutočnostiach, ktoré sa odohrávajú v ich správaní; neohovoria o tom, čo sa deje, nedôverujú si, a tak kvôli tomu, aby prežili, sa izolujú jeden pred druhým a aj pred tými, ktorí sú mimo ich skupiny (rodiny).
Skúsenosť vyrastania v alkoholickej rodine vedie človeka k tomu, aby nedôveroval nikomu. Nakoľko sa na svojom alkoholickom rodičovi už veľa ráz presvedčil, že sa na neho v uspokojovaní svojich najzákladnejších potrieb nedá spoliehať, či už ide o potreby fyzického alebo emocionálneho charakteru, dieťa začne postupne prenášať celú túto skúsenosť aj na svet okolo seba. Svet pre neho nie je bezpečným a spoľahlivým miestom. Pretože ľudia vo svete okolo neho nie sú hodní dôvery, pomaly sa voči nim naučí podozrievavosti, nedôverčivosti a ustavičnej ostražitosti. Alkoholické rodiny sú miesta, kde často prichádza k zneužívaniam. Keď je zážitok emocionálneho zneužívania (klamanie, ponižovanie, vysmievanie, ohrozovanie, zrada) kombinovaný ešte aj s telesným a/alebo sexuálnym zneužívaním, dieťa si zvykne nedôverovať dokonca ešte viac. Ak bolo dieťa zneužívané fyzicky alebo sexuálne, stačí neskôr iba celkom malý stimul a spomienky na túto jeho dávnu traumu sa môžu v ňom znova oživiť a vyburcovať ho až k horibilným reakciám.

Deti alkoholikov žijú a zápasia s prostredím, pre ktoré je typická nedôslednosť a strach, vina a obviňovanie, hnev a mrzutosť, utajovanie a popieranie. K tomu, aby sa z tohoto všetkého dostali a uzdravili, je nevyhnutné, aby svoje rodinné pravidlá rozbili. Táto úloha nie je ani rýchla, ani ľahká.
Otázky na uvažovanie
3.1. Pouvažuj nad pravidlami vo vašej rodine. Boli zdravé alebo nezdravé? Napomáhali alebo naopak prekážali tvojmu rastu? Preniesol si si pravidlá zo svojej rodiny aj do svojho dospelého života, prostredia a vzťahov? Ak áno, nájdi si čas a popíš, ako tieto pravidlá dnes ovplyvňujú (prípadne riadia) tvoj život dnes.
4.2. Vidíš pravidlá popierania, mlčania, neohybnosti a izolovanosti jasne prítomné vo svojom terajšom živote? Keď si vyrastal, žila tvoja rodina podľa týchto pravidiel? Čo ti pomáha udržovať ich pri živote a činnosti aj dnes, keď si už dospelý a v podstate si už mimo svojej rodiny? Čo myslíš, čo by si mal urobiť, aby si sa oslobodil o nezdravého aspektu každého z týchto pravidiel:
·· Popieranie

·· Mlčanie

·· Neohybnosť

·· Izolovanosť

Roly
Ktoré charakteristiky má väčšina dospelých detí alkoholikov spoločných? Janet Geringerová-Woititzová, ktorej kniha Dospelé deti alkoholikov bola preložená aj do slovenčiny [3], ich uvádza trinásť:
1.1. Dospelé deti alkoholikov iba tušia, čo je normálne.
2.2. Robí im problém dokončiť to, čo začnú.
3.3. Klamú i vtedy, keď povedať pravdu je rovnako ľahké.
4.4. Sú na seba veľmi prísne.
5.5. Robí im ťažkosti zabávať sa.
6.6. Berú sa veľmi vážne.
7.7. Majú problémy s intímnymi vzťahmi.
8.8. Reagujú prehnane na zmeny, nad ktorými nemajú kontrolu.
9.9. Neustále vyhľadávajú pochvaly a súhlas okolia.
10.10. Spravidla sa cítia odlišné od svojho okolia.
11.11. Sú buď prehnane zodpovedné, alebo úplne nezodpovedné.
12.12. Sú veľmi verné a oddané, a to i vtedy, keď to nie je namieste.
13.13. Sú impulzívne. Majú sklon nechať sa strhnúť okamžitým nápadom bez toho, aby si ho poriadne premysleli a uvedomili si následky svojho správania. Takéto neuvážené konanie vedie k vnútornému zmätku, sebaodsudzovaniu a k strate kontroly nad vlastným okolím. Navyše ich stojí obrovské množstvo energie uviesť veci na pravú mieru.

Kde sú tieto charakteristiky viditeľné? Na rolách, ktoré členovia alkoholickej rodiny preberajú na seba v snahe prispôsobiť sa chorobe, ktorá je medzi nimi. Povedzme si teda teraz niečo o týchto rolách. Najprv však treba povedať, že roly sa nenachádzajú len v alkoholických alebo inak dysfunkčných rodinách, ale sú aj v rodinách zdravých. No tam, na rozdiel od alkoholickej rodiny, rotujú. V alkoholickej rodine jednotliví členovia majú tendenciu priľnúť k jednej role natrvalo. O čom sú roly?
V časoch stresu členovia rodiny preberajú na seba roly, aby sa priaznivo vyrovnali s krízovou situáciou, ktorá nastane. Keď napätie odznie, roly skončia. Napríklad, keď niekto z rodiny zomrie, jeden člen rodiny sa stane „organizátorom“ skupiny a prevezme na seba povinnosť zariadiť nevyhnutné formality k pohrebu. Iní členovia rodiny sú potom voľní a môžu sa venovať naplno žiaľu, ktorý smrť blízkej osoby vyvolala. Čo sa týka rolí, zdravé rodiny si delegujú autoritu tak, ako je to vhodné: deťom sa napríklad nikdy neukladá zodpovednosť za úlohy, ktoré sú vyhradené iba pre rodiča.

V alkoholických rodinách sú roly fixné, neohybné a sprevádzajú deti do dospelosti. Členovia rodiny sa na svoju rolu naviažu a žiadnu inú hrať nevedia. Niektorým táto rola vyhovuje, napríklad hrdinom, niektorým nie, napríklad stratených deťom, alebo Čiernym Petrom, no ak by ju nehrali, nevedia, kto sú. Inú rolu totiž, ako tú, ktorú stále hrali, hrať nevedia. Ktoré konkrétne roly sa v alkoholických rodinách vyskytujú? Sú nimi: hrdina, zabudnuté dieťa, rebel a maskot (klaun). Ako sme si už vyššie naznačili, je tu aj rola uschopňovateľa, ktorú hrá manželský partner alkoholika, ale o tej si teraz hovoriť nebudeme, pretože nie je rolou detí.
Hrdina
Kto je hrdina v alkoholickej rodine? Ten srdečný, citlivý, príjemný človek, ktorý sa stále stará o potreby iných. Hrdinovia môžu mať dve podoby: zodpovedný hrdina a utešujúci hrdina.

Zodpovedný hrdina. Je to obyčajne najstaršie dieťa v rodine. Ako tak vyrastá, začne sa cítiť výnimočným. Iné deti si ho volia často za vodcu. Dospelí ho chvália za dobré správanie. Zodpovedný hrdina poskytuje alkoholickej rodine, kde život je chaotický a nepredvídateľný, štruktúru a dôslednosť. Ak napríklad otec a matka sú mimo na pitke, tieto deti dohliadnu na domáce úlohy mladších súrodencov, pošlú ich včas spať, dohliadnu, aby si umyli zuby a skutočne zaľahli do postele.
Herb Gravitz a Julie Bowdenová, odborníci na problematiku dospelých detí alkoholikov, uvádzajú na popis zodpovedného hrdinu nasledujúci príklad: 8-ročné dievčatko opisuje svoj strach, keď sa náhle v noci zobudilo na zvuky pochádzajúce z bitky medzi rodičmi. Matka bola doma a čakala na otca, keď sa vráti domov z krčmy. Otec sa vrátil. Opitý na mol. Matka sa do neho pustila. Rozpútala sa hádka. Začali lietať poháre. Zakrátko začala bitka. Dievčatko zavolalo svoju mladšiu sestru k sebe do postele. Mladšia sestra začala vystrašene nariekať. Staršia ju utešuje: „Všetko je v poriadku. Neboj sa. Otec mame neurobí nič. Všetko bude zasa dobre. Uvidíš.“ Staršia sestra v tejto chvíli odložila svoj vlastný strach, aby sa postarala – ako rodič – o strach svojej mladšej sestry. Zodpovedný hrdina robí život rodičov ľahším. Alkoholik sa môže venovať svojmu pitiu, jeho žena sa zasa môže zamestnávať alkoholikom.

Zodpovedný hrdina sa tiež naučí kompletne sa spoliehať iba na seba. Ak dospelí sú nespoľahliví, ako inak sa potom dá dosiahnuť stabilita? Postaraj sa ňu sám. Zodpovedný hrdina nakoniec začne žiť podľa motta: „Ak chceš, aby bolo niečo urobené, urob to sám. Nespoliehaj sa na nikoho.“
Nakoľko mnohí sa cítia opustení, miesto svojej pohody hľadajú mimo svojej vlastnej rodiny. Snívajú o tom, ako odídu z domu, akonáhle im to bude možné. Zodpovedný hrdina je tiež charakteristický tým, že sa začne sústreďovať na krátkodobé ciele, nakoľko dlhodobá budúcnosť a jej plánovanie je pre neho také neisté. Začne žiť iba akoby pre dnešok. Na zajtrajšok sa pripravuje málo. Tým, že si stanoví ciele, ktoré sú dosiahnuteľné v krátkom čase, má pocit dobre vykonanej práce. Tieto deti alkoholikov sú akční ľudia. Ich život – to je akcia, činy, skutky; niečo viditeľné.

Utešujúci hrdina. Toto je druhý typ hrdinu. Aj on je človekom akcie a skutkov podobne ako zodpovedný hrdina, no jeho energia je zameraná na zachraňovanie iných. Zmierujúci hrdina je jedným z najcitlivejších detí v alkoholickej rodine. Toto dieťa si zoberie na starosť emocionálne potreby všetkých detí v rodine, a tak urobí život pre ne znesiteľným. Uteší súrodencov, ktorí sú zmätení opilosťou otca alebo matky a ich správaním, napríklad v supermarkete, kam sa vybrali spolu, alebo uchlácholia hnev niektorého súrodenca, ktorý je rozčúlený, že zasa mu bolo čosi sľúbené, a ani teraz sa to nesplnilo a pod.
Utešovateľ sa iba zriedkavo rozčúli: má totiž málo očakávaní alebo žiadne, a ak mu jeho plány nevyjdú, nejako zvlášť ho to nerozruší. A ak má predsa len nejaké problémy, nechá si ich pre seba. V škole zvykne toto napohľad citlivé, nesebecké a na nič sa nesťažujúce dieťa vždy obrátiť pozornosť od seba samého na iných. Ľudia ho pokladajú za dobrého, rozdávajúceho sa človeka, ktorý sa snaží za každú cenu každému vyhovieť. Utešovateľ je obyčajne vždy obľúbeným a vyhľadávaným človekom. Nečudo, veď celé jeho úsilie je nasmerované výlučne na druhých.

Všetci hrdinovia – či sú to hrdinovia zodpovední alebo utešovatelia – sa snažia nejako vyvažovať slabosť rodiny, napraviť jej nerovnováhu, uzdravovať jej bolesť. Sú to „tí najlepší chlapci alebo dievčatá na svete.“ Namiesto toho, aby sa snažili o naplnenie svojich vlastných potrieb, celý svoj život zasvätia jednému nemožnému snu: navrátiť rodine stratenú sebaúctu.

Aj napriek tomu, že to je čudné, hrdinovia naozaj poskytujú rodine príležitosti, kedy môže byť na nich hrdá a kedy sa kvôli nim celá rodina dostáva do iného svetla aj sama pred sebou. Sú obyčajne úspešní a výnimoční v tom, že na čo sa podujmú, zbierajú trofeje a sú považovaní za šikovných a úspešných ľudí. Sú však schopní uzdraviť bolesť svojej rodiny úplne? NIE. Problémom je totiž pijúci alkoholik. Dôsledkom tohto potom bude, že hrdinovia budú v sebe nepretržite cítiť hlboký pocit nedostatočnosti. Nech bude úspech akýkoľvek veľký, nikdy ho nebude dosť. Aby boli hrdinovia hrdí aj sami na seba, k tomu treba urobiť ešte viac. Koľko však?
Aké sú dôsledky tohto všetkého v dospelosti? Zodpovední hrdinovia sú stále tí, ktorí majú veci na starosti. Väčšina z nich sa snaží preberať vodcovské role, kde by mohli veci organizovať a mať všetko pod kontrolou. Najťažšou vecou pre nich bude relaxovať. Pre nich život je vážna vec.

Neznášajú a cítia sa nesvoji, keď je niekto ľahkovážny. Vo veku okolo 25 rokov väčšina z nich sa cíti dosť osamelými: starajú sa síce o potreby kdekoho, no iba veľmi zriedkavo dovolia iným, aby sa oni postarali o ich potreby. Necítia sa dobre vo vzťahu, ktorý je vzájomný. Nie sú schopní osvojiť si pravidlá ľudských vzťahov. Namiesto toho si osvoja ostrý a všetko si všímajúci postoj pozorovateľov. Pre zodpovedných hrdinov je jednoduchšie na svet reagovať, ako do neho vstupovať ako rovnocenná súčasť jeho vzťahov a aktivít.
Utešujúci hrdinovia sú podobní: sú to „milí“ ľudia, ktorí preberajú na seba starostlivosť o potreby iných. Ich vzťahy postrádajú vzájomnosť. Utešovatelia dávajú veľa, no berú málo. Ako empatickí poslucháči odvádzajú pozornosť od seba samých. Svoj čas trávia tak, že sa snažia ľuďom vyhovieť a prispieť k tomu, aby sa cítili lepšie. Sú vynikajúcimi vyjednávačmi, majstrami v riešení konfliktov. Fanatický utešovateľ sa nikdy nedostane do stavu, že by s čímsi nesúhlasil. Sú vždy prvými, ktorí sa ospravedlňujú, a to dokonca aj vtedy, keď to nie je nevyhnutné.

Utešovatelia iba veľmi zriedkavo uvažujú na tým, čo by chceli. Svojich vlastných potrieb sa navždy zrieknu. Väčšina z nich nie je schopná bezpečne vyskúmať túto otázku: „Čo by si mal (ty) robiť pre seba samého, aby si sa (ty) cítil lepšie?“ Ako dôsledok potom od života iba veľmi zriedkavo dostanú to, čo by si želali.
Ako sa väčšina dospelých hrdinov cíti? PRÁZDNI A NEŠŤASTNÍ. Zažívajú iba veľmi nepatrný pocit, že čosi dosiahli. Niektorí sú osamelí a v depresii. Iní vystrašení a v úzkosti. Mnohí pochybujú o zmysle života. A pre všetkých: zdroj ich ťažkostí je neznámy a ťažko pochopiteľný.
Hrdinovia a alkohol. Ako je to s hrdinami a s alkoholom? Niektorí začnú dospelosť ako zarytí abstinenti. Mnohí nie. Pre nich alkohol je vec, ktorá je schopná divov: cítia sa po ňom menej neohybnými, uvoľnenejšími, relaxovanejšími. Cítia sa schopnými a asertívnymi. O sebe hovoria slobodnejšie. Sú schopní vyjadriť aj svoj hnev. Zopár z nich si dovolí dokonca byť aj sebeckými.

Mnohí hrdinovia sa dajú na alkohol, keď začnú mať už dosť toho, aby sa len rozdávali iným. Alkohol im pomôže ujsť. Poskytne im uvoľnenie od neustálych požiadaviek iných, ktorým musia venovať svoj čas i energiu. A tak sa začnú uvoľňovať najprv jedným pohárikom za týždeň, potom dvoma, potom jedným za deň až nakoniec vo svojom strednom veku mnohí z nich začnú mať problémy s alkoholom. [4]
Stratené alebo zabudnuté dieťa
Kto sa cíti v alkoholickej rodine ako niekto, kto ako keby nikam nepatril? Zabudnuté dieťa. Toto dieťa sa cíti, ako keby mu doslova nebolo pridelené žiadne miesto v rámci skupiny. Je to obyčajne prostredné dieťa. Toto dieťa cíti, ako keby sa narodilo do emóciami prehustenej situácie. Na úľavu ostatných členov rodiny toto dieťa prijme svoju nedôležitosť, stiahne sa na okraj rodiny a ak aj má nejaké požiadavky, je ich iba veľmi málo. Mnohé z takýchto detí skončia v pocite smútku, zmätku a strachu.

Stratené dieťa je „neviditeľné“ dieťa. Má až zadúšajúci pocit osobnej nedostatočnosti. Väčšina z takýchto detí sa stiahne do sveta fantázie: vysnení priatelia sa stanú ich spoločníkmi. Tu sú si istí, bezpeční a majú to pod kontrolou.
V škole tieto deti iba výnimočne nahlas prehovoria. Ich písomné práce môžu byť urobené veľmi dobre, no zaleje ich doslova agónia, keď majú vystúpiť pred tabuľu a pred všetkými prehovoriť. Dosť často simulujú chorobu, len aby sa vyhli škole alebo iným stresovým situáciám.
Väčšina stratených detí je v skupine prehliadaných. To potom vedie k tomu, že ich spoločenský rozvoj sa zasekne. Keďže sú neschopní vyjadriť svoje pocity, nemajú spôsob, ako by svoje potreby dali pred inými najavo. Stratené deti majú málo životných skúseností. Neosvoja si schopnosti potrebné na budovanie si vzťahov. Robia chyby v úsudkoch. Emocionálny život druhých zostane pre nich tajomstvom.

Puberta je pre mnohých z nich veľkým utrpením: sú zmordovaní svojou rýchlo sa rozvíjajúcou sexualitou a tiež tlakom zo strany svojich rovesníkov stať sa súčasťou ich kultúry. Aby prežili, mnohí sa stiahnu a oddajú sa pôžitkom zo samotárskych aktivít: jedeniu, pozeraniu TV, počúvaniu hudby.
Ako sa strateným deťom darí ako dospelým? Mnohí sa skryjú. Pocit svojej nízkej hodnoty si nesú do dospelosti. Iní sa stanú sebestačnými a nezávislými. No sú aj takí, ktorí sa s čímkoľvek, čo sa stane, dokážu vyrovnať: vyhýbajú sa panike. No zaseknutý spoločenský rast všetkých z nich ich vedie k problémom v intimite (v blízkych vzťahoch). Väčšina stratených detí je presvedčených, že ich šance mať uspokojujúce vzťahy sú nepatrné. A niet pochýb, že ich najcharakteristickejším pocitom je pocit osamelosti. Pre mnohých zostane potešením jedenie: jedia nutkavo, aby tak vyplnili svoju emocionálnu prázdnotu. Iní si ju kompenzujú materializmom: veľkú váhu kladú do vlastníctva a pôžitkov.

Majú stratené deti zmysel pre životný smer? Niektorí autori o tom pochybujú. Tým, že tieto deti boli tak dlho ignorované, väčšina z nich sa cíti bezmocnými s presvedčením, že veľa toho na výber aj tak nemajú. Mnohí sa prispôsobia a prijmú postoje a hodnoty iných, aby tak kompenzovali nedostatok svojich vlastných. Väčšina z nich nerobí rozhodnutia sama za seba, ale naopak vzhliadajú k autorite, ktorá by im poskytla smer. Vedie ich táto ich situácia k hnevu? NIE. Naopak, spôsobuje, že tieto stratené deti sa cítia bezmocné, osamelé a bezcenné.
Autori rozlišujú dva typy dospelých stratených detí: pasívnych manipulátorov a pasívnych prijímateľov.
1. Pasívni manipulátori pôsobia dojmom mučeníkov, ktorí svoje životy žijú v pokojnej rezignácii. V iných vyvolávajú za svoj stav pocit viny. Navonok sa zdajú byť slušnými, mravne bezúhonnými a bezmocnými a prítulnými, no v skutočnosti sú dosť zručnými v tom, ako väčšinu situácií kontrolujú prostredníctvom pasívnej manipulácie. Ich chyby nie je ľahké popísať.

Pasívni manipulátori pochybujú o svojej schopnosti robiť rozhodovania: ich životy sú plné strachu a nerozhodnosti. O väčšine sa zdá, že si názory iných vážia viac než svoje vlastné. Avšak pravdou je aj to, že iných vmanévrujú do rozhodnutí, ktoré si oni sami želajú. K výhode koho? Ak sa rozhodnutie ukáže ako nesprávne, manipulátori nenesú na ňom žiadnu zodpovednosť.
Jedna žena – dospelé dieťa alkoholika – popisuje svoju matku, ktorá hrala rolu strateného dieťaťa, takto: „Bola malá a jemnocitná. No mala železnú vôľu. Nikdy neziapala. Stačil jej pohľad. Cítila som sa taká plná viny, že to bolo na nevydržanie. Nepamätám si, že by som bola niekedy mala pocit, že nemám urobiť, čo si želala.“

2. Pasívni prijímatelia. Títo veria v zázrak. Majú detskú vieru v budúcnosť a sú presvedčení, že situácie sa zmenia bez toho, že oni by sa o to čo len najmenej pričinili. Aké je motto pasívneho prijímateľa? Veci sa zmenia.
Väčšina pasívnych prijímateľov žije v pocite, že oni nie sú dôležití, a v presvedčení, že oni sami nemajú moc nad žiadnym aspektom svojho osudu. Pretože sa nenaučili priamej komunikácii s inými, sú neschopní vyjadriť svoje potreby, želania a sny tým, s ktorými žijú a pracujú. Neustále sa boja, že zrania city iných alebo že iných sklamú. Väčšina pasívnych prijímateľov sa so svojím životným údelom zmieri. Mnohí zostávajú žiť v neznesiteľných podmienkach aj po tom, čo už odišla akákoľvek nádej na zmenu.

Stratené deti a alkohol. Ako je to so stratenými deťmi a alkoholom? Alkohol im často poskytne falošný pocit moci: aspoň na chvíľu im pomôže z pocitu bezmocnosti. Spolu s touto novoobjavenou silou prichádza aj posilnený pocit sebadôvery. Okrem problémov mnohých z nich s prejedaním, u mnohých je tiež riziko, že sa stanú psychicky závislými na alkohole: totiž alkohol im poskytne prístup k pocitom, ku ktorým sa normálne nedostanú.
Aké sú teda všeobecné charakteristiky stratených detí v dospelosti? Sharon Wegscheiderová uvádza tieto: udržovanie sa v ústraní; slabá sebadôvera; zmätok ohľadom sexuálnych rolí a niekedy aj sexuálnej identity; pocity bezmocnosti, osamelosti a nehodnosti; nezriadené potešenie a hrdosť z vlastnenia vecí. Stratené deti potrebujú pomoc, aby si dokázali vybudovať solídny pocit sebahodnoty.

Rebel
Rebeli používajú ako zbraň k prežitiu hnev a do svojho života si so sebou nesú tento nerealistický postoj: nevraživosťou, hrubosťou a telesným vystrašovaním ľudí získaš od nich to, čo chceš.
Rebeli – sú to obyčajne druhé deti v poradí – prichádzajú do rodiny vtedy, keď závislosť alkoholika už pohlcuje celú pozornosť a energiu rodiny, keď manželská partnerka alkoholika je preťažená bremenom znášania závislosti svojho manžela a kde hlavné miesto na javisku už zaujal hrdina. Pre tohto novoprišelca nie je teda k dispozícii veľa miesta.

Rebeli by sa lepšie cítili v role hrdinov, no nakoľko táto rola je už obsadená, musia si hľadať inú. Aj napriek svojim silným stránkam a talentu nie sú schopní nad hrdinami vyhrať: hrdinovia sú obyčajne starší, väčší a pevne usadení.
Väčšina rebelov má s hrdinami veľmi napäté vzťahy. Cítia sa voči nim menejcenní a nakoniec ich začnú nenávidieť. Celé to vyústi do búrlivej a dramatickej formy nepriateľstva. Nič, čo hrdina urobí, nie je dobré. Hrdina zasa na oplátku začne neznášať rebelovu neustálu kritiku.
Rebeli hľadajú dôvod pre svoj hnev mimo seba. Keď zistia, že život je nevďačný, odmietnu uznať, že celú túto situáciu si mohli zapríčiniť aj oni sami svojím správaním. Majú tiež problémy s autoritou: rebeli kritizujú a odsudzujú každého, o kom sú presvedčení, že by ich chcel zmeniť alebo vyzývať k tomu, aby sa prispôsobili. Keď ide o spravodlivosť, vždy sa postavia na stranu svojich vrstovníkov alebo slabších a „utláčaných“.
Tak ako všetky deti alkoholikov, aj rebeli majú ustavičnú potrebu, aby ich rodičia chválili, venovali im pozornosť a ocenenie. Deti si vybudujú sebaúctu, keď sa s nimi zachádza spôsobom, ktorý uznáva ich hodnotu a dôležitosť. Blbé správanie rebela však vyvoláva rozčúlenú odplatu, a nie prijímanie. Väčšina z nich si potom nevybuduje dôsledné pocity sebahodnoty. Ak máme byť úprimní, rebeli v skutočnosti svojím správaním prispievajú k všetkému možnému, len nie k tomu, aby ich ľudia uznávali.

Rebeli nemajú žiadne citové očakávania od svojej rodiny alebo neočakávajú, že ich rodina bude chápať. Snaha o hranie roly hrdinu im neprinesie uspokojenie; agresivita vyzýva k odplate plnej hnevu. Po čase sa rebeli stiahnu a čím ďalej, tým viac času začnú tráviť mimo domu. Dajú sa na vyhľadávanie kontaktov s rovesníkmi, ktorí by im poskytovali oporu a spoločnosť. Budú ich priťahovať mladí ľudia, ktorí by im pomohli prejaviť svoje frustrácie. Títo priatelia budú prijímať rebelov nekriticky za podmienky, že ich správanie bude v zhode s ich hodnotami. V konečnom dôsledku väčšina rebelov bude nachádzať svoju sebahodnotu iba v spoločnosti svojich priateľov; skupina kamošov sa im stane čím ďalej, tým dôležitejšia.

Počas svojho dospievania veľká časť rebelov začne experimentovať so sexom a drogami a ich výčiny začnú šokovať rodinu. Snažiac sa o intimitu a ľudskú blízkosť mnohí z nich sa stanú sexuálne aktívnymi už v ranom veku. Lenže nanešťastie hlboké, milujúce a vzájomne sa obohacujúce vzťahy, po ktorých tak veľmi túžia, nenájdu. Mnoho z nich sa stane závislými. Budú drogovať, aby tak unikli pred krutou realitou života. Tí, ktorí neprepadnú závislosti, sa oženia (alebo vydajú) za niekoho, kto prepadol. Tento vzťah im potom umožní pokračovať v nálade vnútorného hnevu a chronickej nespokojnosti.
Rebeli sa cítia osamelí a nešťastní. Majú biedne schopnosti nutné pre spoločenské vzťahy a sú do seba zahľadení, plytkí, manipulatívni a vykorisťovateľskí. Značná časť z nich sa nachádza v riziku spáchania samovraždy.
Rebeli a alkohol. Rebeli si obyčajne vypestujú závislosť na alkohole už v omnoho skoršom veku ako iné dospelé deti alkoholikov. Alkohol je pre skupiny, ktorých sú súčasťou, centrálnou časťou. Alkohol poskytne rebelom falošný pocit dôvery; pomôže im cítiť sa so sebou dobre. Veľmi dôležitý je včasný zásah, ktorý by im umožnil liečiť sa.

Maskot (klaun)
Ako maskoti redukujú svoje napätie v alkoholickej rodine? Tým, že dokola šaškujú. Používajú humor, aby odvrátili pozornosť rodiny od rodinného problému, ktorým je alkoholizmus. Kto je klaunom v závislej rodine? Je to obyčajne najmladšie dieťa.
Dokonca aj v zdravých rodinách je posledné dieťa rodinným miláčikom: rodinu totiž chráni pred tvrdosťou životnej reality. Alkoholické rodiny idú ešte o krok ďalej a síce pred svojím najmladším členom obyčajne skrývajú dôležité skutočnosti.

Problém maskota má svoje korene vo fakte, že členovia rodiny pred ním zataja dôležité informácie a hovoria mu veci, ktoré nie sú pravdivé. Niečo hrozné sa napríklad v skupine stane, maskot to vie, no všetci ostatní to skrývajú. Dôsledky sú devastujúce: mnoho maskotov sa bojí, že im začne šibať; naučia sa nedôverovať svojim vlastným zážitkom a skúsenostiam. Istý muž spomína, ako sa, keď bol ešte dieťa, často v noci budil na hádku svojich rodičov. Jeho matka bola ťažkou alkoholičkou. Tieto hádky trvali dlho do noci. Často si počas nich kládol otázku, či sa ich rodina nerozpadne. Keď sa ráno zobudil, rodina sa zhromaždila pri stole na raňajky a každý sa tváril, že sa nič nestalo. Často sa pýtal sám seba, či on nie je náhodou psychicky chorý, keď sa mu také veci zdajú.
Virginia Satirová, rodinná terapeutka, nazýva maskotov „diktátormi“. Sú majstrovskými manipulátormi. Ich úloha je jasná: odviesť pozornosť, aby sa rozplynulo napätie. Ešte ako kojenci sa naučili, že ak sa predvedú pred ostatnými, že im to prinesie odmenu: každý sa smeje; alkoholik a kríza rodiny ustúpia z javiska; tento odvádzateľ pozornosti to má pod kontrolou, a tým získa pozornosť on. Maskoti sa uchýlia ku šaškovaniu alebo predvádzaniu sa vždy, keď sa začnú zbiehať mračná života a situácia sa začne stávať ťažko znesiteľnou. Ich humor rozriedi napätie. Členovia rodiny sa aspoň na chvíľu môžu vyhnúť tomu, aby sa museli zaoberať svojimi pocitmi nedostatočnosti, nedôležitosti, hanby, viny a osamelosti.

Mnoho maskotov, nakoľko v sebe vo svojom vnútri nosia napätie a úzkosť a sú charakteristickí prehnanou aktivitou, sú považovaní zo strany učiteľov za hyperaktívnych. Veľké množstvo maskotov riskuje tiež skutočnosť, že naveky zostanú deťmi. Nakoľko ich sebaúcta je chabá, pri riešení ťažkých životných otázok a výziev sa uchýlia k vyhýbaniu sa a odvedeniu pozornosti. Ľudia nad nimi často mávnu rukou a označia ich za beťárov. Ich vzťahy sú často plytké a prelietavé.
Maskoti sa nikdy nenaučia vyrovnávať sa so stresom. Ich rodiny ich budú prehnane ochraňovať – ako kvočka kuriatka – a klaun sa ako dôsledok naučí prehnane ochraňovať sám seba. Ich najcharakteristickejšou emóciou bude strach. Kto medzi dospelými deťmi alkoholikov je v najväčšom riziku, že upadne do emocionálnych problémov? Maskot. Psychické problémy a samovraždy sú medzi týmito dospelými deťmi dosť bežné.
Maskot a alkoholizmus. Ako je to s maskotom a závislosťou na alkohole? Bolesť je silnou motivačnou silou k zmene. Maskoti užívajú alkohol, aby sa vyhli obom: aj bolesti, aj zmene. Ešte keď sú mladí, mnohí užívajú lieky na zmiernenie a bolesti alebo zmenu nálady, ktoré im pomáhajú vyrovnávať sa s tlakmi ich každodenného života. Veľmi rýchlo pochopia, že lieky a alkohol môžu otupiť bolesť a upokojiť chronický strach.
Majú maskoti nejaké typické charakteristiky? Áno. Wegscheiderová ich uvádza sedem: nezrelosť, zdanlivá krehkosť, hyperaktivita, šaškovanie, prehnané obliekanie sa, prehnaná snaha sexuálne priťahovať a iné podobné snahy na priťahovanie pozornosti.
Uschopňovateľ

Názov tejto roly v angličtine je enabler. Toto nie je rola dieťaťa v alkoholickej rodine, ale obyčajne manželského partnera. Uschopňovateľ je človek, ktorý vlastne nepriamo prispieva k tomu, že alkoholik pokračuje v pití a že nič so sebou nie je povinný robiť. Uschopňovateľ zabraňuje kríze, ktorá by mohla potom alkoholika (a vlastne celú rodinu) viesť k liečeniu. Keď sa choroba alkoholizmu u alkoholika intenzifikuje a on sa čím ďalej, tým viac do nej ponára, uschopňovateľ vstupuje do jeho života a bude jeho i celú rodinu chrániť pred bolesťou a následkami tejto choroby. Niektorí uschopňovatelia trvajú na tom, že alkoholik nie je alkoholikom a že v rodine niet problému: ak by zamestnávateľ napríklad bol tolerantnejší a ľudskejší, alebo priatelia alkoholika chápajúcejší, jej manžel by toľko nepil. Hoci alkoholikovi vyčítajú, napomínajú ho, žiadajú od neho sľuby, že prestane piť, ich správanie v konečnom dôsledku prispieva k tomu, že alkoholik vo svojom pití iba pokračuje.
Uschopňovatelia sú vedení úprimným pocitom oddanosti a lojality voči svojmu alkoholickému partnerovi. Motivuje ich hanba a strach: snažia sa ochrániť reputáciu a rešpekt rodiny (alebo môže ísť aj o iný typ skupiny).

Odborníčka na otázky alkoholizmu Ruth Maxwellová hovorí, že mnohí uschopňovatelia vychádzajú z dvoch princípov: (1) snažia sa kontrolovať pitie alkoholika a snažia sa eliminovať dôvody alkoholika k tomu, aby pil. Toto vedie k tomu, že (2) sa prestanú sústreďovať na potrebu alkoholika samotného zobrať zodpovednosť za svoj vlastný život a ak treba, hľadať liečenie. Tiež sa prestanú sústreďovať na svoje vlastné potreby, ktoré oni sami (uschopňovatelia) majú.
Rola uschopňovateľa začína postupne. Ako alkoholik začne čím ďalej, tým viac upadať do alkoholizmu, ony začnú preberať jeho povinnosti a zodpovednosti. A začnú ho kryť a ospravedlňovať (hoci na druhej strane v súkromí mu budú veci neustále vyčítať). Začnú veci zatĺkať a skrývať i pred vlastnou rodinou, teda deťmi. Tieto to potom vedie k zmätku.

Daň, ktorú uschopňovatelia za svoju rolu platia, je veľká. Sú plní strachu a zlosti, ktoré vedia vyjadriť veľmi chabo. Nestarajú sa o seba samých a o svoje vlastné potreby. Nakoniec strácajú všetku nádej ohľadom zlepšenia situácie. V konečnom dôsledku skončia ako tí, ktorí zatĺkajú a maskujú a zakrývajú pravdu, ktorá by mohla viesť celú rodinu k slobode. A tak sú v skutočnosti spoluzodpovední za dôsledky alkoholikovho alkoholizmu pre rodinu. V niektorej literatúre sa nazývajú spoluzávislými (co-dependent). O spoluzávislosti vyšla v slovenčine aj výborná kniha: Robin Norwoodová: Ženy, ktoré milujú priveľa (INA, Bratislava, 1994).
Záverečná poznámka k rolám
Deti alkoholikov často preberajú na seba roly v snahe prežiť. Niektoré dospelé deti alkoholikov zapadajú do popísaných rolí ľahko a hneď. Iné sa hneď nenájdu. Tieto si pripadajú skorej ako mix rozličných charakteristík v rámci seba samých.
Či už do popísaných rolí zapadáme presne, alebo len približne, alebo dokonca vôbec, jedna vec je jasná: ak sme vyrastali v alkoholickej rodine, potrebujeme uzdravenie.
Problém s rolami je v dospelosti veľmi citeľný; niekedy pre tých, ktorí ich vlastnia, niekedy pre ich okolie. Totiž ako sme si už povedali, deti vyrastajúce v zdravých rodinách tiež hrajú roly. No ony na rozdiel od detí v alkoholických rodinách k svojim rolám nepriľnú ako k niečomu fixnému. Hrdinovi napríklad poväčšine jeho rola aj v dospelosti vyhovuje, hoci nemusí celkom vyhovovať iným dospelým v jeho blízkosti, ktorých dominujúca prítomnosť hrdinov môže vyrušovať. No aj oni sami môžu začať pociťovať bremeno svojej roly: keď si totiž začnú uvedomovať svoju prázdnotu aj napriek neustálej snahe byť ľuďom k dispozícii.
Iné je to s ostatnými rolami. Maskot (klaun) bude napríklad všade, kam pôjde, klaunom a maskotom vyžadujúcim si pozornosť. Neznesie vážne a napäté situácie. Tie sa bude vždy snažiť rozbiť, čo nemusí byť vždy vhodné, pretože nie všetky vážne situácie sú zlé.
Stratené dieťa tiež čoskoro začne pociťovať bremeno svojej roly: byť prehliadaný alebo zabúdaný mu totiž čoskoro prestane vyhovovať. Rebel zasa, ak má to šťastie, že sa spamätá, tiež začne hľadať inú rolu, ktorá by jeho vnútornému dobru a rastu osobnosti viacej slúžila ako jeho rola rebela.
Pri všetkých týchto prípadoch však hlavný problém spočíva v tom, že títo ľudia vedia hrať dobre len svoju rolu. Aj keď im nevyhovuje, no je to rola, kde sa cítia istí a sú v nej doma. Každá iná rola im je cudzia. Preto naučiť sa hrať inú alebo žiadnu rolu bude – aspoň v začiatkoch – pre nich nesmierne bolestné.

Otázky na uvažovanie
5.1. Si hrdina? Stratené dieťa? Možno pozoruješ v sebe charakteristiky maskota alebo rebela. Alebo snáď, ako mnoho dospelých detí alkoholikov, sa identifikuješ s charakteristikami mnohých rolí. Porozmýšľaj, ako by sa roly detí alkoholikov mohli aplikovať na teba a ostatných členov tvojej rodiny.
6.2. Ako si si preniesol charakteristiky hrdinu, rebela, strateného dieťaťa alebo maskota do dospelého života? Pôsobia rušivo na tvoj pocit šťastia, na tvoje vzťahy, na pocit tvojej sebaúcty? Ak áno, akým spôsobom?
7.3. Pre niektorých ľudí sú niektoré z vlastností dospelých detí alkoholikov príťažlivé: hrdinovia sú veľkodušní, maskoti zabávajú a stratené deti si nevyžadujú pozornosť. Ktoré pozitívne charakteristiky dospelých detí alkoholikov priťahujú teba? Aké pocity sú za týmito príťažlivými vlastnosťami?
8.4. Keď si pomyslíš, že by si sa mal niektorých z charakteristík dieťaťa alkoholika vzdať, nevystrašuje ťa to? Ak áno, čoho sa bojíš?

Čo s tým?
„Keď som bola malá, mala som sen – aby som mohla byť sama so sebou, s mojím pokojným, zasneným ja,“ napísala jedna dospelá – dieťa alkoholika. „Často som túžila po tom, že akonáhle skončím všetky tie nutné práce, ktoré boli v danej chvíli v našej domácnosti naliehavé, že sa mi konečne podarí dostať sa k sebe samej, k môjmu ja. No nikdy sa mi to nepodarilo. Seba som nikdy nenašla. Cítila som, ako keby som bývala v cudzom dome. Moja rodina ma potrebovala vždy tak veľmi, a tak to hľadanie seba samej mohlo čakať. A čaká to až dodnes.“
Snáď aj ty si cítil niekedy to isté: že si nikdy nemal šancu „dostať sa k sebe samému“. A možno tiež cítiš, že niektoré dopady z tvojho alkoholického domova ako keby stále ešte aj dnes sabotovali všetky tvoje vzťahy.

Otázka bude teda znieť: Ako by sme sa mohli oslobodiť od týchto bolestných reťazí tohto dysfunkčného života? Tak, že si znova zájdeme do svojej minulosti, aby sme ju pochopili, a že napravíme škody, ktoré tam vtedy boli spáchané. A hlavne, musíme sa naučiť hľadieť na seba nie ako na deti alkoholika, ale ako na deti Božie. Takto potom budeme schopní vyslobodiť sa zo zamotaných uzlov nezvládnutého rodičovstva svojich rodičov a dosiahnuť pokoj a radosť, na ktoré máme právo.
nn PRIPOMEŇ SI NEGATÍVNE POSOLSTVÁ SVOJHO DETSTVA. Zdraví rodičia vysielajú svojim deťom pozitívne posolstvá – posolstvá o láske, bezpečnosti, istote, prijatí, disciplíne, smere, nezávislosti, ochrane, viere. Normálni rodičia svojimi slovami a skutkami hovoria: „Si milovateľný.“
Alkoholickí rodičia, ktorí neoplývajú prílišnou láskou k sebe samým, často sprostredkovávajú takéto posolstvo: „Nemilujeme ťa.“ Vo väčšine prípadov to samozrejme nerobia úmyselne. Nie sú prosto schopní dať to, čo sami nemajú. Deti alkoholikov vyrastajú so zdeformovaným, negatívnym pohľadom na seba, ktorý zafarbuje celý ich svet a ktorý ovláda všetko ich správanie.
Alkoholizmus nabúrava aj množstvo iných aspektov detstva. Napríklad, ako by mohol alkoholik viesť dieťa k disciplíne, keď si nevie dať rady so svojím vlastným životom? Ako sa dieťa môže cítiť v bezpečí v prostredí, ktoré nie je bezpečné – v prostredí, ktoré je plné hádok a násilia a výkyvmi v náladách?
nn PRIPOMEŇ SI POCIT HANBY. Keď „nie sme takí dobrí“ ako iné deti, cítime hanbu. Keď sú naši rodičia opití v obývačke a naši priatelia prídu náhodou na návštevu a ich uvidia, prenikne nás pocit hanby. Keď vidíme, že iní majú normálnych rodičov, cítime hanbu.
Rodina presiaknutá pocitom hanby musí situáciu kontrolovať, aby nikto zvonka na nič neprišiel. A tak budú popierať pravdu, udržovať si tajomstvá a izolovať sa. Pocit hanby môže spôsobovať v každom členovi rodiny pocit, že je vnútorne akýsi nekompletný. Lebo vždy, keď sme nútení čosi skrývať, necítime sa slobodní. Ďalej, takáto rodina cíti aj potrebu „pôsobiť navonok ako dokonalá“. Je tomu tak preto, lebo si je vedomá svojej nedokonalosti a túto nedokonalosť s veľkou snahou skrýva. Toto sa môže navonok prejavovať v množstve rozličných foriem, ako napríklad pocitom mravnej samospravodlivosti, materializmom (túžbou po honosnom žití) a intelektuálnym snobstvom.

nn PRIPOMEŇ SI SVOJ STRACH A SVOJ HNEV. V dieťati žijúcom v alkoholickom domove sú prehnane cítené tri formy strachu: strach, že bude opustené, strach, že stratí seba samé a strach, že niečo vyjde na povrch (že sa niečo prezradí). Pretože rodič opúšťa dieťa emocionálne, ba niekedy i fyzicky, dieťa sa cíti totálne a desne osamelé. A pretože dieťa má iba málo sebaidentity zúfalo priľne k čomukoľvek, čo mu aspoň dočasne ponúkne pocit identity: k role, k materiálnemu objektu, k inej osobe. A konečne, pretože dieťa sa bojí, že bude odhalené, často žije dvojitý život; intimite a blízkym vzťahom s inými ľuďmi namiesto toho, aby sa pre ne otvorilo, sa bude vyhýbať.

Popri týchto formách strachu je v dospelých deťoch alkoholikov aj enormné množstvo hnevu – a to až také, že často prerastá do zlosti. No tieto deti nemajú slobodu svoje pocity hnevu vyjadriť. Niekedy túto neschopnosť vyjadriť svoj hnev začnú kompenzovať tak, že sa napríklad stanú prehnane súťaživými, alebo ich cieľom bude byť super úspešnými alebo mať dobré výsledky v škole. Niekedy sa stanú klaunmi triedy. No budú aj takí, ktorí sa uchýlia k drogám alebo k alkoholu. Rozpoznaj, ktorý prípad je tvoj, ako ty kompenzuješ svoj nahromadený hnev.
Uznaj aj svoju tendenciu nadväzovať a pestovať si fatálne vzťahy. Jeden z kľúčových postojov, ktorý má dospelé dieťa alkoholika, je postoj nedôverovania. Opitý rodič často podcení pocity svojho dieťaťa, neuvedomujúc si napríklad, aká necitlivá, ba dokonca priam surová bola poznámka, ktorú práve povedal. Dieťa sa naučí necítiť, nedôverovať, nehovoriť o tom.

Keď potom dieťa rastie a vstupuje do vzťahov, má tendenciu strašne si veľa vyžadovať. Každý človek, ktorého pohľad na seba samého je negatívny, potrebuje ustavičné uisťovanie a chválenie. A mnohé dospelé deti alkoholikov patria do tejto kategórie. No dospelé deti alkoholikov majú ťažkosti s blízkosťou, a preto nedôverujú. Veci teda môžu byť poriadne pomotané.
Iróniou je, že dospelé deti alkoholikov majú tendenciu vstupovať do manželstva s alkoholikom (alebo sami sa stať alkoholikmi). Dosť často sa zamerajú na tých, ktorí sú odrazom ich vlastných rodičov. Mnohí z nich teda – keď ide o rozhodovanie v oblasti budúceho manželského partnera – majú úbohý úsudok a podceňujú realitu. Totiž krízové situácie a negatívne správanie ako výsledok závislosti im je z vlastného domova dôverne známe, a tak ich to ťahá priamo do toho, z čoho sami vyšli. Aby sme boli jasní: ich vzťahy sú ovládané strachom a hnevom. Nedôvera a ustavičné obranné reakcie – a snáď v konečnom dôsledku až skrachovaný vzťah – toto sú charakteristiky ich manželstiev.

nn PREDSTAV SI SVOJE NEGATÍVNE „JA“ V ROLE NOVÉHO „JA“. Uzdravovanie z dôsledkov vyrastania v alkoholickom prostredí je proces, v ktorom sa treba veľa veciam učiť – je to púť, v ktorej si predstavujeme svoje negatívne „ja“ v role nového „ja“. Lebo faktom je, že na to, aby sme mohli naozaj a opravdivo milovať iných, musíme sa naučiť najprv milovať seba samých. Inak tá láska k iným bude láskou opičou, a nie zrelou, sebadávajúcou, nezištnou, kresťanskou láskou.
Uzdravenie bude znamenať, že sa budem snažiť objaviť svoje skutočné dieťa vo svojom vnútri – t. j. vo vnútri dieťaťa Božieho. Je načase, aby sme prestali na seba hľadieť ako na deti alkoholikov. Skôr ako sme sa narodili svojim rodičom, sme sa narodili v mysli Božej. Čiže Božie deti sme boli skorej, než sme boli deťmi svojich rodičov. Tento kľúč nám pomôže odomknúť naše duchovné „ja“. Získame tým novú dospelú víziu seba samých (nový pohľad na seba samých) – víziu, ktorá je kompletná a svätá. Táto vízia nás bude viesť a bude nás pohlcovať, pretože je pravdivá!
Spolu s týmto duchovným prebudením príde aj k novému rešpektu voči sebe samému, pretože sa postupne budem zbavovať pocitu hanby. Čím viac budem na seba hľadieť ako na dieťa Božie, tým sa posolstvá, ktoré o sebe vnímam, stanú pozitívnejšími. Sme milovateľní, sme v bezpečí, máme to pod kontrolou, sme pod ochranou, sme prijímaní jednoducho takí, akí sme.

nn ŽI SVOJU NOVÚ SEBAÚCTU. Naša novozískaná sebaúcta nás bude motivovať a vyzývať k tomu, aby sme sa stali zodpovednými a čestnými. Teraz sa už môžeme pozrieť povedzme aj na svoje vlastné pitie, prevziať zaň zodpovednosť a posnažiť sa nájsť pomoc, ktorú potrebujeme. Na svojich rodičov sa už teraz v tomto bode môžem začať pozerať trocha inak: budem sa snažiť vžiť sa aj do ich života a pochopiť mnohé veci, ktoré robili dobre. Budem sa snažiť hľadieť na nich ako na zranených a zraniteľných a v prípade alkoholika ako na chorých ľudí. Jednoducho prestanem sa oddávať presvedčeniu, že za všetky moje problémy môžu oni (alebo iní) a že ja sám chodím svetom len ako obeť (zlej minulosti, zlých vzťahov a intríg) iných. A je načase, aby som voči svojím rodičom začal cítiť aj rešpekt, no toto všetko novým spôsobom.

Teraz sa môžeme naučiť identifikovať a ovládať aj svoj strach. Strach zo straty seba sa začne umenšovať, akonáhle príde k pozitívnejšiemu pohľadu na seba samých. Začneme mať odvahu riskovať a vstupovať do vzťahov, v ktorých by bola otvorenejšia komunikácia. Svoj strach budeme schopní ovládať otvorenejším hovorením o sebe, záujmom o druhých a snahou o nahradenie strachu vierou v Boha. Kde je viera, tam niet strachu.
Teraz s takouto novou sebaúctou si môžeme stanoviť hranice vo svojich prvotných vzťahoch a zabrániť tomu, aby sa opakovali škody, ktoré sme zakusovali vo svojom detstve alebo v mladosti. Treba sa nám naučiť rozbiť stereotyp abnormálneho hnevu. Vo svojich dospelých a zrelých vzťahoch (t. j. vzťahoch, kde nebudeme na seba nezdravo naviazaní) môžeme privítať úprimnosť a blízkosť.

A hlavne, teraz v tejto našej dospelej vízii sebaúcty si musíme sformulovať a vybudovať aj svoj hodnotový systém. Netreba pripomínať, že pre kresťana jeho hodnotový systém bude spočívať na evanjeliu. A tento hodnotový systém budeme presadzovať vo svojom osobnom živote i vo svojich vzťahoch.
Toto posolstvo, ktoré si tu dnes predkladáme, nie je posolstvom zúfalstva, ale naopak posolstvom nádeje. Nie sme odsúdení k tomu, aby sme boli upretí na minulosť svojho vyrastania v alkoholickej rodine. Božia vôľa s nami je, aby sme sa radovali s pocitom šťastia! Keď sa naučíme žiť ako deti Božie, hlavnou snahou nášho jestvovania sa stane ODPÚŠŤANIE. Odpustenie svojim rodičom za všetko, v čom zlyhali, odpustenie aj sebe, že aj my sme často osobne zlyhali a stále ešte zlyhávame. A keď sa nám podarí zbaviť sa strachu a hnevu, náš život začne byť ovládaný láskou tým najmocnejším možným spôsobom. Staneme sa tým, čím sa máme stať – ľuďmi, ktorí sú zmierení s inými ľuďmi, ktorí s nimi žijú v pokoji, no hlavne ľuďmi, ktorí žijú v Božom obraze pokoja a radosti.
Úplne na záver
Na záver by som chcel povedať, že sú aj výnimky. Nie všetci, ktorí vyrastali v alkoholickej rodine, majú v živote vážne ťažkosti. A naopak, ťažkosti, ktoré sme si vyššie popísali, sa nenachádzajú len v alkoholických rodinách. Rodiny môžu byť problémové aj iným spôsobom. Preto spomínané ťažkosti si môžu na sebe niesť aj deti pochádzajúce z inak nefunkčných alebo dysfunkčných rodín.
Čo sa týka alkoholických rodín, pastorálny psychológ Joseph Ciarocchi hovorí, že „výskumy ukazujú, že nie všetky dospelé deti alkoholikov preukazujú symptómy, ktoré popisuje literatúra o dospelých deťoch alkoholikov. Iba jeden zo štyroch dospelých detí alkoholikov nosí v sebe riziko, že sa stane alkoholikom. Výskumy ďalej ukazujú, že alkoholické rodiny, ktoré si zachovajú rodinné rituály, ako napríklad spoločné stolovanie, oslavy, pripomínanie si rodinných udalostí a pod., sa neodlišujú od normálnych rodín. Sledované výskumy ilustrujú, že hoci alkoholické rodiny vlastnia pokrivené spôsoby komunikácie, typ tejto ich pokrivenosti je totožný s rodinami, v ktorých sa nachádza iná forma psychickej poruchy (napr. rodiny s rodičom v chronickej depresii).“
Toto iba na záver. No ak si vyrastal v alkoholickej rodine, radšej sa oddaj pravdivému skúmaniu svojich terajších ťažkostí a ich príčiny. Presvedčenie, že si možná výnimka, ti nemusí slúžiť k dobru (a ani vzťahom, ktoré máš alebo do ktorých hodláš vstúpiť). Takéto presvedčenie nemusí byť ničím iným, iba obyčajným únikom pred zodpovednosťou.