Ak sa dieťa začne správať tak, že to robí rodičom starosti, potrebujú vedieť či ide o prechodný, alebo trvalý problém. Deti zvyčajne vyrastú z trucovania alebo iných nepríjemných zlozvykov, ale niektoré pri tom potrebujú odbornú pomoc. Včasná konzultácia s odborným lekárom môže pomôcť odbúrať úzkosť a stanoviť, či treba začať aj nejakú liečbu. Jestvuje viacero druhov porúch správania, ktoré sa môžu vyskytovať v kombinácii s poruchou emócií a inými poruchami.
Závažnosť zdravotného postihnutia sa určí na základe psychiatricko-psychologického vyšetrenia. Rozhodujúce je výrazné narušenie sociálneho života, orientácie, intelektu, myslenia, správania a pri úplnom rozpade osobnosti potreba trvalého dozoru pre nebezpečnosť sebe a okoliu, autizmus, narušenie sociálnej adaptácie. Pri duševnej zaostalosti je dôležitý vyšší stupeň, t. j. stredný, ťažký a hlboký stupeň duševnej zaostalosti. Pri poruchách psychiky a správania musí ísť o trvalé (nie prechodné) zmeny, presne definované, rezistentné na liečbu, resp. štádium ochorenia, frekvenciu výskytu atakov.
Poruchy správania u detí a mládeže:
-najčastejšie poruchy správania – klamstvá, krádeže, záškoláctvo, úteky, túlanie dôležitosť diagnostiky motivácie činov
- vzťah typu osobnosti k poruchám správania (využitie Eysenckova osobnostného dotazníka)
-šikanovanie – motívy k šikanovaniu, osobnosť agresora a obeti, následky, diagnostika a náprava
Poruchám správania sa všeobecne priznáva mnohofaktorová podmienenosť. Na ich vzniku sa podieľajú vonkajšie (patologické prostredie negatívne výchovné ovplyvňovanie negatívne vzory) aj vnútorné činitele (môžu sa viazať na hereditárnu podmienenosť, genetickú výbavu, poruchy centrálneho nervového systému, dispozície k neurózam, psychické poruchy rôznej etiológie), ktoré na základe vonkajších podnetov môžu vyvolať poruchy správania rôznej závažnosti, pričom podstatná je ich vzájomná interakcia.
Pôsobenie poruchy, či narušenia dieťaťa na jeho okolie
Poruchu či narušenie dieťaťa si všimnú zvyčajne najprv rodičia. Postoj rodičov k chorobe dieťaťa môže byť rôzny. Niektorí rodičia si handicap dieťaťa nechcú priznať a pred svojim okolím sa tvária, že ich dieťaťu nič nie je, u iných sa môže vyskytnúť obviňovanie, že „každý z nich má nejakú zásluhu na chorobe dieťaťa“. Ak sa choroba dieťaťa zistí neskôr, keď je dieťa staršie, môže byť situácia skomplikovaná ešte „pádom nádejí“, ktoré rodičia do dieťaťa vkladali.
Zistenie poruchy si tiež vyžaduje nový prístup rodičov k dieťaťu. Tu sa vytvárajú rôzne typy postojov k dieťaťu, kam patria základné: nadmerná starostlivosť a zainteresovanosť (prejavuje sa nadmernými prejavmi lásky a starostlivosti, úplným rozhodovaním za dieťa i vtedy, ak by mohlo vzhľadom na svoju inteligenciu jednať samotné, pripútavaním dieťaťa k sebe) a opačný postoj – vnútorné vzdanie sa dieťaťa (čo sa prejavuje v psychike dieťaťa tým, že zatrpkne voči sebe a okoliu).Samotné narušené dieťa sa musí so svojim stavom vyrovnávať. Psychicky narušené dieťa však disponuje s pomerne obmedzeným arzenálom obranných mechanizmov, pomocou ktorých sa môže vyrovnať s vlastným handicapom a rôznymi nepriaznivými vplyvmi okolia. Postihnuté dieťa si skôr či neskôr uvedomí, že nie je také, ako jeho rovesníci, ani také, aké by malo byť, i to, v čom spočíva jeho odlišnosť a narušenosť. Pod týmto vplyvom dieťa často podlieha depresiám, uzatvára sa do seba, prestáva mať záujem o svet, je vzdorovité až agresívne a pod. V odbornej literatúre sa tiež píše veľa o popisoch jednotlivých chorôb, čo je typické pre človeka s danou diagnózou. Ak si to dieťa „naštuduje“ môže sa viac alebo menej stavať do role dieťaťa s touto diagnózou. Dokáže dôsledne hrať danú formu ochorenia, i keď nebola diagnóza ochorenia dieťaťa stanovená správne, alebo šlo len o ľahkú formu. Rodičia niekedy tomuto postoju priamo nahrávajú, keď sa sami stavajú do role „rodičov takto diagnostikovaného dieťaťa.“
Inou formou vyrovnávania sa s postihnutím je i jeho úplné negovanie a provokatívna snaha dieťaťa, aby ho ani iní nebrali na vedomie. Dieťa sa snaží svoje okolie presvedčiť, že mu nič nie je, s každou situáciou si dokáže hravo poradiť a povzniesť sa nad ňu. Ak nejde o chorobu, ktorá sa dá liečiť, predstavuje určité ignorovanie vlastného handicapu vlastne normálne vysporiadanie sa s postihnutím. Postihnuté dieťa sa však nemusí iba vysporiadať s postihnutím ako takým, ale aj s tým, ako naň reagujú ostatní. V prístupe okolia k narušenému dieťaťu sa vytvárajú dva extrémy, a to prejavy ľútosti a výsmechu, pričom k ľútosti handicapovaného dieťaťa majú sklon prevažne dospelí, k výsmechu deti. V každom prípade je človek viac alebo menej bezradný, keď príde do styku s postihnutým dieťaťom, preto sa dospelí i deti takémuto stretu vyhýbajú. Styk s postihnutým dieťaťom môže byť i podnetom pre zlepšenie správania zdravého dieťaťa a môže mu poskytnúť „školu života.“ Človek sa totiž musí naučiť vyrovnať nie len s tým, že je postihnutý, či narušený, kým ostatní sú zdraví, ale i stým, že je zdravý, i keď existujú i ľudia chorí a poškodení.
Poruchy správania (BEHAVIORAL DISTURBANCES)
Môžeme ich rozdeliť podľa veku na 2 hlavné kategórie. Môžu sa vyskytovať jednak v detstve, kam patria zvlášť poruchy správania a pozornosti, v užšom slova zmysle sa jedná o hyperkinetickú poruchu. Je charakterizovaná ranným začiatkom, obyčajne v prvých 5 rokoch života. Hlavným symptómom je neschopnosť vytrvať pri jednej činnosti, deti prechádzajú od jednej činnosti k druhej, strácajú pozornosť v jednej úlohe a ich pozornosť sa obracia na inú činnosť. Porucha tak vedie obyčajne ku značným problémom v priebehu výukového procesu. Liekom voľby sú psychostimulácia, ktorá deti paradoxne upokojí a umožní im sústrediť sa na jednu úlohu. Riziko vzniku závislosti je malé. V dospelosti sa poruchy správania prejavujú jednak ako poruchy osobnosti kedy sa jedná o hlboko zakorenené vzorce správania ktoré sa objavujú ako stereotypná odpoveď na široký rozsah osobných a sociálnych situácií a sú výrazne odchylné od spôsobov bežných v danej kultúre. Môžu sa objavovať ako vývojové stavy, alebo získané.
Poruchy ako následok ťažkých stresových situácií, alebo následok psychiatrických porúch. V starších učebniciach sú poruchy osobnosti zhrnuté pod pojmom psychopatie. Medzi poruchy správania v širšom zmysle zaraďujeme aj poruchy príjmu potravy a iné poruchy ako patologické hráčstvo alebo dipsománia– recidivujúce impulzívne opájanie sa bez prítomnosti závislosti. Abusus psychotropních látok môže vyvolať zvýšení alebo zníženie tempa správania, podľa toho, či ide o stimulujúce alebo tlmivé látky. Dlhodobý Abusus OPL vedie aj k osobnostným poruchám podobne ako iné psychiatrické choroby.
.
Podľa M. Vágnerovej rozlišujeme tri základné poruchy správania sa:
Do prvej skupiny patria deti ktoré neprospievajú a ktoré nepodávajú v škole požadované výkony. Je nutné zistiť, či dieťa je vôbec schopné dosiahnuť požadované výkony. V nevýhode z učiteľovho hľadiska sú deti, ktoré majú špecifické poruchy správania sa a učenia. Ich schopnosti považuje učiteľ za normálne, avšak ich motiváciu, či vôľu považuje za problematickú. často sa však stáva, že dieťa nemôže ovplyvniť napr. pozornosť svojou vôľou.
Do tejto druhej skupiny patria deti s problémami predovšetkým v oblasti správania sa. Sú agresívne voči ostatným deťom v okolí, narušujú vyučovanie svojimi výstupmi. Zvláštnosti v oblasti správania môže byť ovplyvnené radom telesných či psychických príčin.
Tretiu skupinu tvoria deti s problémamy v oblasti citového prežívania. Dieťa sa prejavuje svojou prílišnou úzkostlivosťou, precitlivenosťou a vzbudzuje pozornosť aj svojiu odlišnosťou od ostatných detí.
Okrem týchto prejavov patria medzi najčastejšie poruchy správania aj vzdorovitosť, neposlušnosť, detská lož, krádeže, úteky, túlania a iné.
Za primárny prejav môžeme označiť vzdorovitosť, ktorá sa stáva najčastejšie sa vyskytovanou poruchou. Vzdorovitosť je odporovanie požiadavkám vychovávateľov a najviac sa vyskytuje v 3 a 12 roku. Dieťa sa v treťom roku sa učí používať svoju vôľu, lebo niečo chce a ak to nedostane tak kričí a vzdoruje. V 12. roku sa dieťa odpútava od autority rodičov a preto odporuje všetkému, v čom sa táto autorita prejavuje. Toto vzdorovanie sa prejavuje v troch základných fázach:
1.dieťa nechce robiť to, čo od neho požaduje vychovávateľ
2.dieťa robí to, čo mu vychovávateľ zakazuje robiť
3.môže sa u neho prejaviť negativizmus, čo znamená, že dieťa robí opak toho, čo od neho žiadajú
Rozlišujeme štyri príčiny vzdorovania:
1.Dieťa vzdoruje, keď sa od neho žiada iný prístup k určitej veci, než aký sa už naučilo. V tomto prípade sa odporúča ponechať to na jeho samostatnosť.
2.Vzdorovanie zo strachu - dieťa sa dostáva do situácie ktorá mu spôsobuje strach (kúpanie).
3.Dieťa vzdoruje, ak ho žiadame, aby zanechalo určitú činnosť, do ktorej je zahĺbené.
4.Do tejto skupiny patria prevažne cholerické a melancholické deti, ktoré sa ťažko vyrovnávajú s požiadavkami spoločenského prostredia.
Pri výchove vzdorovitých detí, je nebezpečná zastaralá mienka, podľa ktorej treba vzdorovitosť „zlomiť“.
Krádež
Ďalším prejavom porúch správania sú krádeže. Jedná sa o vlastné a vedomé prisvojovanie si cudzích predmetov. U detí je však zložité hovoriť priamo o úmyselnej krádeži, lebo malé dieťa ešte nepozná dokonale pojem vlastníctva, a preto musí dieťa nazbierať mnoho skúseností kým sa naučí, že „nieje všetko jeho čo má pred očami“. Na ich vzniku sa často podieľajú spoločensko-výchovné faktory, ale i poruchy vývinu osobnosti. Vždy je potrebné skúmať ich motiváciu. Tá môže byť rôzna a žiak môže kradnúť pod vplyvom vedomia krivdy a tak krádežou kompenzuje odškodnenie. Dôvodom pre krádež býva nedostatok materiálnych predmetov, ale i nedostatok lásky zo strany rodičov či učiteľov, ktorí sú voči ním prísni, chladní. Ak je vzťah rodičov k deťom chladný a odmeraný, dieťa sa bojí predniesť svoje prosby rodičom a ak nevie odolať svojím túžbam, tak sa uspokojí s krádežou. Kradnúť môžu aj z pomsty či agresivity. To sa prejavuje tým, že kradnú len na určitom mieste a určitým osobám. ZUP 206 Pred týmto činom, stúpa u dieťaťa napätie, avšak už počas činu a po jeho ukončení, nastáva u dieťaťa pocit uspokojenia.
Klamstvo(detská lož)
Klamstvo považujeme za jeden z prejavov defektov správania. Základným dôvodom klamstva častokrát býva strach, ako určitá nutná sebaobrana pred prísnosťou trestu rodičov či učiteľov a snaha vyhnúť sa nepríjemným situáciám. Národopisci zistili, že primitívne národy luhajú práve vtedy, keď majú krutých náčelníkov, lebo sa boja. Ten istý princíp platí aj v škole a rodine. Kde vládne nadmerná prísnosť, tam sa deti uchyľujú ku lži ako ku sebaobrane, lebo sa boja trestu. Klamstvom chcú jedinci získať aj prospech, chcú na niekoho priaznivo zapôsobiť, alebo môžu kradnúť aj z priateľstva. A to je často horšie ak dieťa klame zámerne, aby malo zo lži osoh. Častým dôvodom klamstva je túžba upútať pozornosť. 207 Žiak s priemernými rozumovými schopnosťami, po 7. roku života už dokáže rozlišovať pravdu od lži. Školský pedagóg a rodič má pristupovať ku takýmto detským klamstvám veľmi opatrne a taktne.
Záškoláctvo (úteky a túlanie)
Záškoláctvo sa môže uskutočňovať individuálne alebo v skupinách. Jeho príčinami bývajú najčastejšie strach pred skúškou, odpor k škole, pre ťažkosti s učením či nesprávny vzťah medzi učiteľom a žiakom. 207
Delikvencia
Delikvencia ako istá forma asociálneho správania predstavuje stav, keď sa mladý človek dostáva do konfliktu so zákonom. Pojem delikvencia sa preferuje pri menej závažnom protispoločenskom správaní, na rozdiel od kriminality, keď ide o závažné porušenie právnych noriem trestného zákona. Ochranná výchova sa uskutočňuje pre 12 – 15 ročnú mládež vo výchovných ústavoch pre deti, pre 15 – 18 ročných vo výchovných ústavoch pre mládež. Do skupiny delikventného správania patria rôzne agresívne, deštrukčné a iné antisociálne prejavy, ako napr. krádeže, násilnosti, sexuálne delikty, príživníctvo, tuláctvo, a pod. podľa O. Kučeru (1963) rozdeľujeme príčiny vzniku delikvencie do štyroch skupín:
1.Delikventi so sklonom k deliktom na organickej báze (ide tu o rôzne poškodenie mozgu).
2.neurotickí delikventi (kleptománia, pyrománia a pod).
3.Delikventi s asociálnou povahou (psychopati).
4.Delikventi, ktorých činy sa hodnotia ako jednoduché poruchy správania.
