Ak sa dieťa začne správať tak, že to robí rodičom starosti, potrebujú vedieť či ide o prechodný, alebo trvalý problém. Deti zvyčajne vyrastú z trucovania alebo iných nepríjemných zlozvykov, ale niektoré pri tom potrebujú odbornú pomoc. Včasná konzultácia s odborným lekárom môže pomôcť odbúrať úzkosť a stanoviť, či treba začať aj nejakú liečbu. Jestvuje viacero druhov porúch správania, ktoré sa môžu vyskytovať v kombinácii s poruchou emócií a inými poruchami.
Závažnosť zdravotného postihnutia sa určí na základe psychiatricko-psychologického vyšetrenia. Rozhodujúce je výrazné narušenie sociálneho života, orientácie, intelektu, myslenia, správania a pri úplnom rozpade osobnosti potreba trvalého dozoru pre nebezpečnosť sebe a okoliu, autizmus, narušenie sociálnej adaptácie. Pri duševnej zaostalosti je dôležitý vyšší stupeň, t. j. stredný, ťažký a hlboký stupeň duševnej zaostalosti. Pri poruchách psychiky a správania musí ísť o trvalé (nie prechodné) zmeny, presne definované, rezistentné na liečbu, resp. štádium ochorenia, frekvenciu výskytu atakov.
Poruchy správania u detí a mládeže:

-najčastejšie poruchy správania – klamstvá, krádeže, záškoláctvo, úteky, túlanie dôležitosť diagnostiky motivácie činov
- vzťah typu osobnosti k poruchám správania (využitie Eysenckova osobnostného dotazníka)
-šikanovanie – motívy k šikanovaniu, osobnosť agresora a obeti, následky, diagnostika a náprava
Poruchám správania sa všeobecne priznáva mnohofaktorová podmienenosť. Na ich vzniku sa podieľajú vonkajšie (patologické prostredie negatívne výchovné ovplyvňovanie negatívne vzory) aj vnútorné činitele (môžu sa viazať na hereditárnu podmienenosť, genetickú výbavu, poruchy centrálneho nervového systému, dispozície k neurózam, psychické poruchy rôznej etiológie), ktoré na základe vonkajších podnetov môžu vyvolať poruchy správania rôznej závažnosti, pričom podstatná je ich vzájomná interakcia.

Pôsobenie poruchy, či narušenia dieťaťa na jeho okolie

Poruchu či narušenie dieťaťa si všimnú zvyčajne najprv rodičia. Postoj rodičov k chorobe dieťaťa môže byť rôzny. Niektorí rodičia si handicap dieťaťa nechcú priznať a pred svojim okolím sa tvária, že ich dieťaťu nič nie je, u iných sa môže vyskytnúť obviňovanie, že „každý z nich má nejakú zásluhu na chorobe dieťaťa“. Ak sa choroba dieťaťa zistí neskôr, keď je dieťa staršie, môže byť situácia skomplikovaná ešte „pádom nádejí“, ktoré rodičia do dieťaťa vkladali.