Zdravotná sestra, sestra, ošetrovateľka, stredný zdravotnícky personál, sestra s vysokou školou. To všetko sú pomenovania jedného povolania – poslania. Poslania človeka, ktorý nezištne pomáha. Pomáha komu? Chorým ľuďom s rôznou diagnózou, chronicky chorým ľuďom, dospelým, deťom, rodičom chorých detí, príbuzným, zdravým ľuďom prostredníctvom primárnej prevencie, ľuďom v terminálnom štádiu ich života, dokonca sa postarajú o mŕtve telo, pozostalých a ďalších a ďalších, kto ich pomoc potrebuje.
V nemocniciach, v ambulanciách, ústavoch, hospicoch. Všade nájdete tieto bytosti, ktoré väčšinou s úsmevom na tvári, obrovskou energiou a ochotou sa vždy pristavia a podajú pomocnú ruku, keď o ňu požiadame. Ako sami dobre vieme, nie vždy najnovšie a najdrahšie liečebné procedúry pomôžu. Ale práve ľudská ochota, vľúdnosť a samozrejme nezabudnuteľný úsmev dokážu zázraky. A to všetko sa dokáže ukrývať v tomto úžasnom povolaní – poslaní.

Ale nezabudli sme na niečo? Nezabudli sme možno na to, že za tou vždy usmiatou tvárou sa ukrýva človek? Človek, ktorý možno práve tiež potrebuje našu pomoc, lepšie povedané dovolím si tvrdiť, že nie možno, ale určite potrebuje našu pomoc. Nevysvetľujme si však slovko pomoc ako niečo materiálne alebo fyzické. Skôr ako niečo, čo môže každý z nás kedykoľvek dať a nestratí tým nič. A čo? Čo tak pochopenie a úctu? Trpezlivosť? Vďaku.
Veľa krát sa nám stáva, že sa vybúrime na sestričku, lebo dlho čakáme v čakárni a je nám už dlho, je nám zle, ponáhľame sa, chceme byť už radšej niekde inde. A keďže sestrička je tá, ktorá ako prvá stretáva pacienta, je s ním najviac času, tak je úplne “ normálne “, keď si to, čo nás trápi a hnevá, vybúrime práve na nej. A na našu ochranu len povieme „ ak nevie robiť s ľuďmi, nech to nerobí“.

Koľkí z nás si vstúpime do svedomia a spýtame sa samých seba, ako sa mi sami správame k ľuďom? A koľkí z nás sa dokážu vcítiť sa do prežívania sestričky? Koľkí z nás je poďakujú za jej úsmev, ochotu? Väčšina to chápe ako samozrejmosť. A veľakrát si povieme, že za to berie peniaze, je to jej povinnosť.
Nebudem tu rozoberať finančné ohodnotenie sestier na Slovensku, aj keď sa hovorí, že papier toho znesie veľa, radšej sa vrátim k prežívaniu sestier a toho čo môžeme my pre ne urobiť.
Koľkokrát sa nám stalo, že sme sa ráno zobudili, bolela nás hlava, necítili sme sa dobre, niekto nás cez deň nahneval, mali sme strašne veľa povinností a pod. a tak sme sa možno vykričali, vyzúrili na niekom inom. Alebo sme ho len ignorovali, neusmiali sme sa, tvárili sa vážne. Myslím si, že sa nám to stalo veľakrát. A svet sa nezrútil. Tak prečo nevieme pochopiť možno unavenú, možno nahnevanú, možno utrápenú sestru? Prečo aj my niekedy nedarujeme úsmev a milé slovko práve jej.? Alebo prečo nenastavíme naše plece, aby sa na ňom mohla vyplakať, posťažovať.? Či to nie je našou povinnosťou, profesiou? Myslím si, že to nemá nič spoločné s tým, aké vzdelanie máme a akú profesiu vykonávame. Základ je to, že sme neposledne a v prvom rade ľudia!!!

Vieme si predstaviť aké náročné musí byť, keď poskytujete starostlivosť terminálne chorému človeku, ktorý vám umrie v náručí? A čo tak, keď vám umrie v náručí detský pacient? Asi aké emócie a myšlienky prebehnú v mysli sestre? A čo tak asi pociťuje, keď vidí smútiacu rodinu, ktorá čaká niekde na chodbe a práve stráca milujúceho člena svojej rodiny? Ako by to vyzeralo, keby sa ešte aj sestra so slzami v očiach rozbehla k smútiacej spoločnosti? Bolo by nám ľahšie? Alebo horšie? Verím tomu, že horšie. Je pre nás jednoduchšie sa vyrovnať so stratou, keď máme pri sebe niekoho, kto nás podrží, nastaví nám plece na vyplakanie sa.
Ale ako je možné, že je to opäť práve tá sestra, ktorá možno pred chvíľou bola trochu mrzutá, neusmievavá? Povieme si, že potom asi sestry sú osoby, ktorých sa nič nedotkne, dokonca ani smrť človeka. Mýlime sa. Sestry sú ľudské bytosti, ktorých sa aj smrť cudzieho človeka dotkne, ale uvedomujú si, že potrebujeme od nich silu a oporu a preto sú tu.
Tak sa môžeme potom opýtať, odkiaľ berú tú energiu, s ktorou to všetko zvládajú?
Odpoveďou na túto otázku, dám zároveň aj odpoveď na otázku tejto práce a to Ako pomáhať pomáhajúcim profesiám. Jednoducho. Stačí, keď si z času na čas spomenieme na to, že sú to tiež ľudské bytosti a aj oni potrebujú našu pomoc, podporu, pochopenie a samozrejme vďaku...