Formy DMOPridružené postihnutia – počet v %
mentálnepostihnutieepileptickézáchvatyokohybnéporuchynarušeniakomunikácie
A22 11 25 4
B27 17 27 7,5
C29 23 15 8
D30 24 15 10
E56 36 38 12,5
F80 50 25 38
Tabuľka – percento pridružených postihnutí pri jednotlivých formách DMO

Vysvetlivky:
A – hemiparetická formaD – dyskinetická forma
B – diparetická formaE – kvadruparetická forma
C – diparetická paukospastická forma F – hypotonická forma


Zo špeciálnopedagogického hľadiska je treba sa zamerať predovšetkým na poruchy telesného vývinu, poruchy hybnosti, poruchy zraku a sluchu, reči a intelektu, narušenia správania a výskyt epilepsie. Najdôležitejšie je zistiť, do akej miery sú pri jednotlivých formách DMO postihnuté funkcie a činnosti potrebné na to, aby si dieťa mohlo osvojiť vedomosti, zručnosti a návyky potrebné na prípravu na povolanie a spoločenské zaradenie.

Fakt postihnutia dieťaťa výrazne ovplyvňuje i výchovné postoje rodičov, časté býva odmietanie dieťaťa, celkové zníženie očakávania je takmer pravidlom. Rodina je obyčajne v situácii dlhodobého stresu, nevyhnutné sú časté návštevy lekárov, nutnosť pravidelnej rehabilitácie. Neistota rodičov ohľadom prognózy s možnosťou mentálneho postihnutia dieťaťa stres rodiny ešte viac zvyšuje a pri odlišnej reaktivite samotného dieťaťa, ktoré býva mnohokrát veľmi dráždivé, nepokojné a plačlivé, alebo naopak pasívne a málo reaktívne, musíme počítať i so zvýšeným rizikom emočnej a senzorickej deprivácie. Krízovým obdobím jednak nástup dieťaťa do školy, jednak obdobie dospievania, kedy stále trvá väčšia závislosť na rodičoch, ale súčasne s hľadaním vlastnej identity môžu narastať u dieťaťa i problémy prijatia faktu vlastného postihnutia.

Keďže samotné dieťa má veľké problémy vyrovnať sa so svojou chorobou, nie je vhodný negatívny postoj rodiny. Istotne je veľmi ťažké pre rodičov vyrovnať sa s takýmto postihnutím svojho dieťaťa, určite si každý kladie otázku: ,,Prečo práve my?“ Nikdy však nikto z nás nenájde odpoveď na túto otázku. Nič sa nedeje bez príčiny a práve so správnym postojom a prijatím postihnutia môže každý rodič pomôcť svojmu dieťaťu v jeho ďalšom rozvoji.