Sociálna komunikácia

Odborník na ľudskú komunikáciu C. Cherry ( 1966 ) píše, že človek vyvinul diferencovaný systém komunikácie, ktorý robí možným jeho sociálny život: ,, Komunikácia je v podstate sociálna záležitosť.“ Tam, kde sa stretne človek s človekom, nastupuje celkom zákonite proces sociálnej komunikácie. Latinské slovo ,, communicare“ znamená vlastne, ,, communem reddere“ , čo do slovenčiny môžeme preložiť ako urobiť spoločným. V sociálnej psychológii to môžeme opisne vysvetliť tak, že tu ide o čiastočné zbavenie niečoho subjektivity, akejsi výlučnej viazanosti na psychiku toho, kto niečo oznamuje. V širšom a hlbšom chápaní to môžeme preložiť aj ako oznámenie, čomu zodpovedá latinský ekvivalent ,, communicare est multum dare“ , čo znamená asi to , že komunikovať znamená mnoho dať.

Na všeobecne postavenú otázku: ,, Prečo komunikujeme?“ je možné odpovedať rôzne. Napríklad aj tak, že nemôžeme nekomunikovať, že komunikácia úzko súvisí so životom každého človeka, významne ho obohacuje a poskytuje mu množstvo informácií. Prostredníctvom komunikácie získame poznatky, názory, dozvedáme sa o postojoch, hodnotách, spôsobe života a životom štýle. Komunikácia reguluje naše konanie a správanie, ovplyvňuje naše ašpirácie, náš výkon a nasmerúva celkový pohľad na život náš i spoločnosti. Krátko a jednoducho povedané komunikujeme preto ( V. Farkašová, 1999):

• aby sme si vymieňali a získavali informácie a poznatky;
• aby sme presviedčali a získavali iných na svoju stranu, pre plnenie úloh vytýčených nami alebo niekým iným;
• aby sme poznali seba a iných ( spolupracovníkov, priateľov aj nie priateľov );
• aby sme nadväzovali sociálny kontakt, a neboli izolovaní, osamotení, pretože mať niekoho blízko patrí k základným ľudským potrebám.

Komunikácia už existuje na subhumánnej úrovni. Napr. u šimpanzov sa zistilo, že vydávajú a prijímajú do 30 rozlíšiteľných znakov.

Komunikácia to je: VZÁJOMNÁ VÝMENA INFORMÁCIÍ, SPRÁV, VÝZNAMOV MEDZI JEDNOTLIVCAMI ČI SKUPINAMI.


VÝNAM KOMUNIKÁCIE:

- komunikácia je prostriedok vzájomného ovplyvňovania osôb. Je teda skutočným nositeľom spoločenského procesu. Umožňuje sociálnu interakciu, ktorá robí z človeka spoločenskú bytosť. Predpokladom komunikácie je istý spoločne uznávaný súbor významov v rámci istej skupiny alebo spoločnosti.

Ľudská komunikácia sa rozvinula počas fylogenézy, antropogenézy a ontogenézy. V porovnaní s komunikáciou zvierat, ktorá má základ vo vrodených inštinktoch a podmienených reflexoch, je komunikácia jednotlivca, ako prostriedok vedomého pôsobenia subjektu, oveľa zložitejšia a pestrejšia. Špecifickými formami ľudskej komunikácie je hovorená a písaná reč ( jazyk); komunikácia robí ľudský a sociálny život vôbec praktickým, znamená organizáciu, má sociálnu funkciu.

,, Komunikácia znamená, že informácia prechádza z jedného miesta na druhé.“(G.A. Miller, 1951). To znamená, že informácia je predávaná jednou osobou druhej osobe, alebo si ju jedinec obstaráva z určitého zdroja ( napr. zo slovníka). V prvom prípade je komunikácia sociálny akt, ktorý môže byť jednosmerný alebo rozvíjajúci sa napr. v rozhovor, je to druh interakcie. V tomto zmysle, komunikácia ako druh sociálnej interakcie znamená jednosmerné odkazovanie alebo vzájomnú výmenu informácií.
Jej prostriedkom sú nielen slová a gestá, ale správanie sa vôbec, a tak je komunikácia nielen rozvinutou sociálnou interakciou, ale tiež jej predpokladom. Komunikácii umožňuje systém vzájomne odkazujúcich znakov, ktoré tvoria nasledujúce


FORMY KOMUNIKÁCIE:

- verbálna ( hovorená a písaná reč v užšom zmysle, t.j. národný jazyk)
- meta – alebo paralingvinistické znaky ( hlasová inotácia)
- nonverbálna : výraz (mimika a kinetika tzv. ,,reč tela“ ); správanie ( jednanie, gestá,...)
K tomu sa pripája ešte komunikácia prostredníctvom obrazov a symbolov.
Zo vzťahového hľadiska môžeme rozlíšiť ďalšie formy komunikácie:
1) Intrapersonálnu (napr. získavanie informácií z počítača alebo archívov)
2) Interpersonálnu (komunikácia medzi dvoma a viacerými osobami )
3) Masovú kominukáciu

Základná ŠTRUKTÚRA KOMUNIKÁCIE je tvorená týmito činiteľmi :
1) Komunikátor
2) Komunikant ( osoba prijímajúca odovzdávanie)
3) Komuniké ( obsah odovzdávanie)
V personálnej interakcii sa rola komunikátora a komunikanta strieda a komuniké ma povahu procesu v čase odohrávajúceho sa deja.

Komunikátor kóduje svoje odovzdávanie napr. vo verbálnych znakoch vyjadruje určitý obsah komuniké a používa určité médiá. Komunikant dekóduje prijaté odovzdávanie, ktoré obaja komunikujúci komunikátor i komunikant interpretujú ako význam použitých znakov, pričom šlo napr. o verbálne odovzdávanie, obaja používajú svoju slovnú zásobu.

Veľmi názorne ilustroval štruktúru komunikácie H. D. Laswell ( in: L. Bryson 1948 ) takto:
1) KTO (komunikátor)
2) HOVORÍ CO ( komuniké)
3) KOMU ( komunikant, recipient)
4) ČÍM ( druh komunikácie; napr. slová)
5) PROSTREDNÍCTVOM AKÉHO MÉDIA ( napr. hovorenej reči v priamom fyzickom kontakte)
6) S AKÝM ÚMYSLOM ( motivácia)
7) S AKÝM ÚČINKOM
- Uvedené aspekty tiež vymedzujú predmet sociálnej komunikácie v sociálnej psychológii, ktorá sa teda zaoberá praktickou a morálnou stránkou komunikácie.


SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA

- sa uskutočňuje prostredníctvom správania sa zúčastnených osôb, t.j. prostredníctvom jazyka a výrazu. Všeobecne môžeme hovoriť o tom, že prostriedkom komunikácie je REČ, ak použijeme tento pojem v širšom zmysle významu. V užšom význame znamená jazyk ( verbálne správanie).

Sociálnu komunikáciu:
• V užšom chápaní rozumieme len ako oznamovanie, t.j. ako výmenu informácií;
• V širšom chápaní si jednotlivci v priebehu socio-kultúrnej a ekonomickej činnosti vzájomne vymieňajú svoje myšlienky, predstavy, názory, postoje, záujmy, dojmy, pracovné skúsenosti, životné zážitky a pod.;
• Treba odlíšiť od technickej komunikácie, pri ktorej nejde o sociálnu komunikáciu, ale o komunikáciu, ktorá prebieha medzi dvoma či viacerými strojmi ( technickými systémami). Tento typ komunikácie je spravidla jednoduchší ako sociálna (medziľudská) komunikácia. Sociálnou komunikáciou rozumieme odovzdávanie ( oznamovanie) a prijímanie informácií v sociálnom styku.

Pojem informácia sa zvykne definovať ako pomer toho, čo sa vie pred prijatím novej správy, k tomu, čo po jej prijatí. Informácia v procese komunikácie ,, prechádza“ z jedného miesta na druhé. Inak povedané -informáciu jedna osoba odovzdáva druhej, alebo si ju zaobstaráva z iného konkrétneho zdroja ( napr. z učebnice, výkladového slovníka z masmédií a pod.). Tým sociálna komunikácia:
Umožňuje orientáciu jednotlivca v spoločnosti;
Umožňuje adaptáciu jednotlivca na spoločenské podmienky a situácie;
Umožňuje účasť na formovaní a ovplyvňovaní siete sociálnych vzťahov jednotlivca;
Je jedným z predpokladov normálneho psychického vývinu a faktorom psychickej stability jednotlivca.

Sociálna psychológia sa obmedzuje na sociálnu komunikáciu, uskutočňuje sa prostredníctvom správania sa. Komunikácia je správanie sa, ktoré niečo signalizuje, odkazuje, je určitým druhom posolstva. Všeobecne vzaté v sociálnej komunikácii ide o odovzdávanie významov pomocou symbolov.

V rámci sociálnej komunikácie sa venuje pozornosť predovšetkým jej úrovniam ( J. Mareš, J. Křivohlavý, 1989 s. 39 ):

a) makroúroveň – týka sa sociálnej komunikácie v širšom kontexte spoločenských vzťahov a spôsobu života v určitých historických obdobiach, pričom :

- časový rámec tvorí celý život jednotlivca,
- sociálny rámec zas všetky konkrétne sociálne skupiny, v ktorých jednotlivec žije a pracuje.

b) mezoúroveň – týka sa sociálnej komunikácie v užšom kontexte, napr. pri kultúrnej činnosti, pri hre a pod. Rozhodujúca je tu obsahová stránka sociálnej komunikácie a spoločnej činnosti. To znamená, že ide o interakciu v rámci jednej konkrétnej sociálnej skupiny, pričom časový rámec tvoria hodiny či minúty.

c) mikroúroveň – týka sa sociálnej komunikácie vo veľmi úzkom kontexte, až úrovne elementárnych komunikačných aktov združených do dvojíc, trojíc a pod.(napr. dvojica: otázka - odpoveď; oznámenie informácie – vzťah k informácii a i.)


VEBÁLNA KOMUNIKÁCIA

Je špecificky ľudským spôsobom komunikácie, ktorý ma formu hovorenej alebo písanej reči v užšom zmysle (t.j. formou jazyka). Hovorenú reč umožňuje špecificky ľudská schopnosť artikulácie, jemné pohyby úst, umožňujúce pri hovorení článkovania hlások. Je to dorozumievanie sa za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je najdôležitejším prostriedkom odovzdávania informácií v interpesonálnom styku. Nie je však prostriedkom jediným. Elementy hovorenej reči sú morfémy, ktoré rôznym zlučovaním a ohýbaním vytvárajú slová ako zvukové štruktúry, ktoré sú nositeľmi určitého významu. Slová sú symboly objektov, ich tried, vlastností i vzťahov medzi nimi, a ako také umožňujú diferencované označovanie a dorozumievanie sa. Kombináciou a ohýbaním ( skloňovaním, časovaním ) slov sa vytvárajú vety, resp. výroky. Základom sú univerzálne rečové štruktúry a kultúrne či národne špecifický syntax a gramatika, ako i slovná zásoba. Slová ako znaky potom vytvárajú znakový systém, ktorý symbolizuje skutočný i pomyslený ľudský svet. Význam slova závisí tiež od jeho umiestnenia vo vete, na emocionálnom akcente a rôznych kultúrach či subkultúrach môže mať to isté slovo rôzny význam.

Dorozumievanie sa prostredníctvom hovorenej reči umožňuje jazyk, jeho špecifická národná forma, ako je napr. slovenčina alebo angličtina. Slová umožňujú vyjadrovanie hocijakej skúsenosti, napr. emócie, a preto sa používa veľa metafor a iné prostriedky na vyjadrovanie určitých zážitkov. Mnoho slov resp. pojmov vyvoláva predstavy i abstraktné pojmy, ale nie všetky a nie u všetkých ľudí. Slová majú lexikálny (denotativny) a emocionálny( konotatívny) význam, umožňujú označovanie, ale môžu tiež vyvolávať emocionálne reakcie. Tá istá myšlienka môže byť formulovaná rôznymi spôsobmi a výroky môžu obsahovať „ skryté odkazovanie“. Hovorená reč ako najpraktickejší systém dorozumievania, ktorý sa z praktickej, predmetnej činnosti vyvinul, plní svoju funkciu v rámci všeobecného konsenzu, ktorý reprezentuje určitý hovorový jazyk. Z neho je odvodený slang, ktorý pozužívajú určité skupiny a ktorý nie je v rámci určitého národného jazyka všeobecne zrozumiteľný. K. Bűhler (1927) potom rozlíšil dve funkcie reči v užšom zmysle, označovaciu a komunikatívnu, ktorých typickou formou je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami. Priebeh rozhovoru závisí na reakciách oboch strán, ktoré sú vzájomne overované spätnoväzbovými pohľadmi, či partner počúva.

Pojem sociálna komunikácia sa v súčasnosti používa aj v spojitosti s mimoslovným oznamovaním informácie. Z tohto hľadiska ma verbálna komunikácia tri navzájom úzko spojené roviny:
1. Lingvistická rovina komunikácie
Znamená
Že verbálnymi prostriedkami komunikácie sú slová, reč (jazyk);
Že významným znakom reči je jej spoločenská povaha;
Že reč, t.j. schopnosť dorozumievať sa prostredníctvom jazyka je jedna z najdôležitejších foriem komunikácie.

2. Paralingvistická rovina komunikácie
- sa zaoberá takými písomne nezaznamenateľnými charakteristikami reči, ktoré nie je možné oddeliť od verbálneho prejavu. Ide o informácie, ktoré nie sú prenášané pomocou znakov, ale pomocou rôznych prejavov a celkového správania.
- Iné z paralingvinistických doplnkových prostriedkov rečového prejavu spomenieme:
Intenzita hlasového prejavu ( hlasnosť)
Výška tónu hlasu
Sfarbenie hlasu
Objem reči, produkovanie slov

- veľmi malý
- veľký až veľmi veľký
- celkom plynulý

Chyby reči
Kvalita reči

3.Extralingvistická rovina komunikácie – v pravom zmysle slova ide o komunikáciu neverbálnu, to znamená, že pri nej ide o oznamovanie informácií bez slov.
- má celý rad prejavov. Patri sem vzdialenosť, v akej sa hovoriaci jednotlivci nahcádzajú, ich bezprostredný dotykový kontakt, mimika, pantomimika, gestika a samozrejme pohľad do očí a i.

Komunikovanie v spoločnosti má mnoho rozmanitých foriem a podôb. Na základe analyzovania konkrétnych komunikačných procesov sa postupne utvárala teória sociálnej komunikácie ako spoločný základ tých vedných disciplín, ktoré sa venujú skúmaniu pôsobenia informácií v spoločnosti.
Každý z nás sa zapája do procesu komunikovania v spoločnosti. Človek nemôže nekomunikovať. Jeho osobnostný rozvoj, zapojenie do procesu práce, emocionálna i estetická sféra si nevyhnutne vyžadujú kontakty i výmenu informácií s inými ľuďmi.