4 METÓDY POZNÁVANIA OSOBNOSTI

4.1 Výskumné a diagnostické techniky psychológie osobnosti

V poznávaní osobnosti musí byť každý dobrý psychológ nestranný. Každodenné skúsenosti by ho mali obohacovať, pozoruje ako sú ľudia oblečení, ako sa pohybujú a pod. K poznaniu poskytujú väčšiu príležitosť niektoré povolania, najmä lekár, učiteľ, personalista atď. Niektoré momenty však nevie dobre zachytiť a preto je nutné využívať dobre premyslené metódy získavania dát.

1)Systematické pozorovanie: je vedené presným zameraním, musíme vedieť čo chceme pozorovať ale musí to byť spontánne, pozorujeme spontánne reakcie
2)Psychologické interview: je to vlastne umenie, pretože sa musíme naučiť ako s daným objektom máme rozprávať aby sa otvoril a zveril práve nám
3)Psychologický dotazník:
a)anamnestický dotazník: život, záľuby, starosti (dotyčný nám musí dôverovať aby výsledok nebol skreslený ale pravdivý)
b)záujmový dotazník: estetický záujem, záujem o šport, umenie a pod.
c)osobnostný dotazník resp. povahový
d)druhy otázok podľa psychologického princípu : zahŕňa viacej oblastí (umenie, život, povahy...)
4)Posudzovacie škály: slúžia k tomu, aby sa využili znalosti, ktoré majú niektorí ľudia o tých, s ktorými žijú už dlhšiu dobu

Príklad:
Vysoká inteligencia Nízka inteligencia
1 2 3 4 5 6 7

rýchlo chápe výklad, výklad chápe pomaly,
na dobré známky sa nemusí veľa učiť na dobré známky sa musí veľa učiť,
jeho slovník je bohatýjeho slovná zásoba je chudobná
(P. Říčan, Psychologie osobnosti, Orbis Praha, Edice Pyramida, 1975)
Toto hodnotenie sa používa keď od učiteľa chceme získať posúdenie inteligencie žiakov.
5)Objektívne testy:
(a)Výkonové testy so zámerom: „testy inteligencie“
(b)Výkonové testy so skrytým zámerom: ide o to, či skúmaná osoba pri zámerne navodenom neúspechu „stratí nervy“ alebo zostane pokojná
(c)Projekčné testy: ukážky rozmazaných obrázkov, úryvky filmov bez zvuku a pod.
(d)Grafológia: rozbor rukopisu
(e)Testy osobného štýlu: dáme čiastočnú inštrukciu a ponecháme dotvorenie na skúmanej osobe
(f)Psychofyziologické metódy: telesné zmeny (dýchanie, hladina adrenalínu v krvi atď.)

4.2 Výskumné stratégie v psychológii osobnosti

1)Vývojové projekty:
(1)Veková krivka, krízy a kritické body – veková krivka vyjadruje kvantitatívne zmeny určitého znaku v závislosti na veku. Môžeme sledovať jednu osobu, jej určitú povahu alebo znak a to dlhodobo, napr. 50 rokov – longitudinálny výskum, alebo môžeme brať do úvahy priemer – skúmame skupinku ročných detí, skupinku dvojročných, trojročných atď. – transverzálna metóda.
(2)Dedičnosť a prostredie – základným faktorom sú dedičné predpoklady pre tento vývoj a jedným z typov výskumu dedičnosti je metóda dvojčiat (s ohľadom na jednovaječnosť resp. dvojvaječnosť)

2)Experiment:
a)Podstata experimentu: Experimentom rozumieme také jednanie, pri ktorom účelne, systematicky meníme podmienky skúmaného javu a uvádzame tieto zmeny do súvislosti s tým, či sa skúmaný jav objaví a v akej forme, intenzite a pod.
b)Experimentálny výskum funkčného systému osobnosti: Človek má špeciálny odev, ktorý neumožňuje kontakt rukami a je uzavretý v určitej zvukotesnej miestnosti. On nič nepočuje, žiadnu ozvenu ale zvuk sa prenáša do miestnosti experimentátora. Zmyslové podnety sú obmedzené na minimum.
c)Experiment vo vývojovej psychológii osobnosti: Napr. pri deťoch, kde sa k nim správali milo a príjemne bol pozorovaný lepší a rýchlejší motorický vývoj. Ide tu o výchovné metódy, ktoré sú použité na objektoch experimentov.

3)N = 1: výskum jediného človeka: Boli vykonané výskumy, v ktorých sa na základe rozsiahleho výskumného projektu a s použitím faktorovej analýzy skúmala zákonitosť jedinej osobnosti. Výsledok intenzívnej štúdie individuálneho prípadu môžeme chápať takto: je popísaná možnosť určitej súhry funkcií, určitá osobná rovnica. Čo platí pre jedného človeka, platí – s menšími obmenami – obyčajne aj pre mnoho ďalších.

Stručný prehľad kategórií metód výskumu osobnosti podľa G. Allporta (1937):

I.Výskum kultúrno - sociálnych determinantov osobnosti: analýza sociálnych noriem, etnológia (aforizmy, príslovia), syntaktická analógia (gramatické javy), psycholexikálna analýza (synonymá, antonymá)
II.Registrácia telesných zvláštností: analýza dedičnosti, biochemická analýza (EKG, EEG), endokrinológia, konštitučná typológia, fyziognomika
III.Sociálne zázemie: dokumentárne zdroje (vysvedčenie), analýza práce (iniciatíva), časový rozvrh, frekvencia kontaktov, individuálna sféra stykov, sociometria, topologická psychológia, metóda kritických prípadov
IV.Osobné záznamy: denníky, systematické návody k sebaanalýze, osobná korešpondencia, tematické písomné prejavy
V.Expresívne pohyby: prvý dojem, detailná analýza, štrukturálna analýza (rôzne časti tela), grafológia, analýza štýlu (básne, obliekanie)
VI.Posudzovanie: poradová škála (dvaja jedinci), skórovacia škála, psychografia
VII.Štandardizované testy: štandardné dotazníky, psychometrické škály (správanie pri riešení mentálnych testov), škály správania (temperamentný test Downeyovej)
VIII.Štatistická analýza: diferenciálna psychológia, faktorová analýza, invertovaná faktorová analýza
IX.Miniatúrne životné situácie: časové vzorky, model pracovnej operácie, model situácie (podvádzanie)
X.Laboratórne experimenty: registrácia jednoduchých funkcií (fantázia, rýchlosť úsudku), registrácia komplexných funkcií (pomocou filmovania alebo magnetofónu)
XI.Predikácia: explicitné predpovedanie, predpovedanie tendencií
XII.Hĺbková analýza: psychiatrické rozhovory, asociačný test, analýza snov, hypnoanalýza, automatické písanie, analýza fantazijnej produkcie
XIII.Ideálne typy, ktoré slúžia ako: schémy pre pochopenie individuality, literárna charakterológia
XIV.Syntetické metódy: identifikácia (vcítenie), prirovnávanie, úplný psychologický rozhovor, kasuistika
XV.Patológia
XVI.Etológia
XVII.Modelovanie

5 INTELIGENCIA A OSOBNOSŤ

Na dôležitosť systematického formovania vied o človeku ako možnosti homocentrickej orientácie vedy ako celku upozornil Kováč (1985). Vyzdvihol nevyhnutnosť zamerať výskumnú orientáciu na vzťahy človek – príroda, človek – spoločnosť, človek – technika, človek – kultúra a človek – ideály. Na takto vymedzenej metaúrovni je žiaduce skúmať aj inteligenciu.

5.1 Testovanie inteligencie ako paradigma

Ako je známe, modernú paradigmu pre diagnostiku inteligencie vytvorili Binet a Simon. Opísali množinu mentálnych testov vyššieho rádu, ktoré možno administrovať deťom rôzneho veku so zámerom predpovedať akademický úspech alebo zlyhanie. Opísali procedúry, ktoré umožňujú zisťovanie inteligencie v rámci troch vedeckých oblastí: medicínskej, ktorá preferuje fyziológiu a patológiu, pedagogickej, regulujúcej inteligenciu na základe deklaratívnych poznatkov probanda a psychologickej, ktorá umožňuje priame pozorovania inteligencie. Predpokladali, že inteligenciu možno najspoľahlivejšie zisťovať veľkou bariérou testov zameraných na pozornosť, pamäť, myslenie a iné kognitívne procesy. Vývoj testov prešiel odvtedy mnohými zmenami. Napr.: J. McK. Cattel a Farrand (1896) sa zamerali na stredoškolákov, neuviedli žiadne výraznejšie procedúry, Wissler (1901) už študentom uviedol pred testom niekoľko slov o predmete testu a o hodnote výsledkov. Pomerne precízne sú pravidlá pre skúšky Army Alfa a Army Beta – aplikácia na vojenské podmienky. Celkove možno konštatovať, že v období dvadsiatych rokov vrcholilo úsilie o vysvetlenie a formalizáciu obsahu, procedúr a kritérií inteligenčných testov. Vďaka výraznému využívaniu testov sa bádatelia pomerne rýchlo zhodli na skúmaných funkciách (napr. vyššie mentálne procesy), procedúrach (napr. motivácia probanda vyvinúť maximálne úsilie) a validizačných kritériách (napr. školské známky a profesijná úspešnosť).

5.2 Maximálny verzus typický výkon

Mnohí pozorovatelia predpokladali, že procedúra mentálneho testovania je orientovaná na maximálne úsilie probanda. Napríklad Cronbach (1949) upozornil, že testy schopností sú určené na identifikáciu maximálneho výkonu a osobnostné testy merajú typické výkony. Fiske a Bulter (1963) určili charakteristiky diagnostiky schopností a osobnostných premenných. S ohľadom na schopnosti vymedzili, že „po prvé sa usilujeme o čisté meranie, ktoré je determinované takmer úplne jednou funkciou, kapacitou subjektu, skôr než o meranie, ovplyvnené viacerými vplyvmi. Po druhé, meriame maximálny výkon, pretože je pravdepodobne stabilnejší než výkon v podmienkach, ktoré sa viac podobajú každodennému životu.“ Pri osobnostnom testovaní „sa obvykle zaujímame o typický stupeň tejto tendencie, pretože poskytuje najlepší odhad toho, čo proband najradšej robí“.

5.3 Teória inteligencie a štruktúra schopností

Najskôr prichádza do úvahy metaanalýza vzťahov osobnosti a schopností. Viacero teórií špecifikuje všeobecnú schopnosť na najvyššej úrovni (napr. všeobecná inteligencia), nasledujú široké skupinové faktory na druhej úrovni a úzke skupinové faktory na nižších úrovniach (napr. Vernon 1950, Horn 1965, Cattel 1971).
Ako príklad možno uviesť Ackermanovu a Heggestadovu (1997) modifikáciu Carrollovho prehľadu zoznamu schopností. Zoznam obsahuje jeden faktor tretej úrovne (Všeobecná inteligencia), sedem faktorov druhej úrovne (Fluidná a Kryštalická inteligencia, Ideačná fluencia, Poznatky a Výkony, Učenie a Pamäť, Percepčná rýchlosť a Vizuálna percepcia) a dva faktory prvej úrovne (Matematické usudzovanie a Uzavretosť).

5.4 Inteligencia a charakter

Jednu z prvých štúdií o vzťahoch medzi osobnostnými premennými a inteligenciou uviedol Pearson (1906). Vzťahy medzi inteligenciou a charakterom skúmal aj Webb (1915). Charakter podľa neho spájal „ emočné a vôľové, sociálne a morálne kvality“. Súčasne opísal niekoľko zložiek charakteru (veselosť, depresivita, obľúbenosť) a všeobecný faktor W. Výskum založil na korelačných vzťahoch medzi hodnoteniami učiteľov. Pomerne vysoké korelačné koeficienty ho priviedli k úvahám o jave, neskôr vymedzenom ako haló efekt.

Ďalšími, ktorí tieto vzťahy skúmali boli: Alexander (1935), ktorý zistil existenciu dvoch „reziduálnych“ faktorov ovplyvňujúcich školskú úspešnosť. Prvý z nich označil ako „X“ alebo ako faktor „záujmu o školskú prácu“, tiež definovaný ako „vytrvalosť“ a „vôľa mať úspech“. Druhý faktor, „Z“, mal vzťah k „práci v obchode, matematike, číselným testom a angličtine“ a bol hodnotený ako „faktor s určitou dôležitosťou pre školské výkony“.

Lorge (1940) dospel k záveru, že korelácie medzi inteligenciou a meraniami osobnosti môžu podhodnotiť úlohu intelektu v osobnosti.
Wechsler (1950) dospel k poznaniu, že „všeobecná inteligencia nemôže byť chápaná zarovno s intelektovými schopnosťami, ale ako manifestácia osobnosti ako celku“.
R. B. Cattel (1946) pôvodne ponúkol 12 faktorov osobnosti a neskôr ich rozšíril na 16 „zdrojových vlastností“. Ako však poznamenali Ackerman a Heggestad (1997), on hodnotil inteligenciu nezávisle od osobnosti, pretože v rámci B faktora (konkrétne vs abstraktné myslenie) ide skôr o úlohy založené na analógiách a slovníku.
Gough (1953) zaviedol pojem „Intelektuálnej efektívnosti“. Jednotlivci s jej vysokým skóre „efektívne využívajú intelektové schopnosti, plnia úlohy aj vtedy, keď sú ostatná unudení a znechutení“ (1987).

5.5 Inteligencia ako typický výkon

Konštrukt inteligencie ako typického výkonu navrhol Ackerman (1994) ako pendant k maximálnej verzus typickej úrovni, ktoré Cronbach (1949) prisúdil meraniam schopností verzus osobnosť. Ackerman predpokladal, že jedným z dôvodov, prečo inteligenčné testy vysoko nekorelujú s meraniami pokročilého akademického alebo pracovného výkonu je, že inteligencia je meraná maximálnou paradigmou a dlhodobý akademický a profesijný výkon sa prejavuje v špecifickom prostredí. Predpokladal, že meranie inteligencie ako typického výkonu má vzťah s kryštalickou inteligenciou, zatiaľ čo inteligencia ako maximálny výkon skôr súvisí s fluidnými schopnosťami (napr. s pamäťou alebo abstraktným usudzovaním).

Škálu inteligencie ako typického výkonu obsahuje položky typu „rád počúvam detaily o objavoch v ľubovoľných oblastiach“ alebo „rád čítam“.

6 OSOBNOSŤ Z HĽADISKA S. FREUDA A C. G. JUNGA

6.1 Siegmund Freud

Hlavným „zdrojom“ osobnosti a jej vlastností sú podľa Freuda vnútorné, psychodynamické sily, ktoré prúdia z homeostatickej energetickej sústavy organizmu. Tieto sily určuje rodová a individuálna podstata človeka. Osobnosť je teda určená vnútornými silami – pudmi, ktoré sa dostávajú do rozporov s okolitým svetom. Ako príklad uvádza myseľ, ktorá je „základňou boja pudov, rozumu a vedomia“. Osobnosť je teda dynamický súhrn procesov, ktoré sú neustále v súčinnosti a sporoch. Človek sa nechová náhodne, z rozmaru, ale nútene.

6.1.1 Štruktúra osobnosti

Štruktúru rozdelil do troch hladín vedomia – vedomie, predvedomie a nevedomie. Pri svojich výskumoch v oblasti psychosexuálneho vývoja zistil, že toto nestačí a preto vytvoril nový obraz trojdielnej psychiky, ktorá sa skladá z:

ID – biologické pudy, princíp slasti
EGO – zvažuje činy a následky, princíp reality
SUPEREGO – rodičovské hodnoty, spoločenské normy, morálka, hlas svedomia

6.1.2 Pudy

Sú základnou, dynamickou, hybnou silou osobnosti. Vychádzajú z telesných potrieb a sú zamerané na ich uspokojenie a to za každú cenu (afekt, strach, strašné predstavy). Pudy delí do dvoch skupín:

1.Pud života Eros – telesné potreby (smäd, hlad, sex...). Najsilnejší je pud sexuálny – libido, je aj zdrojom energie pudu života.
2.Pud smrti Thanatos – smeruje k návratu organizmu do anorganickej podoby. Je zdrojom ničenia seba i okolia, jeho prejavom je tiež masochizmus.
6.1.3 Vývoj osobnosti

Poňatie vývoja osobnosti berie Freud ako vývoj libida, ktoré má 5 fáz:

a)Orálna fáza (0-18 mesiacov) – zdrojom slasti je okolie úst, uspokojovanie saním
b)Análna fáza (18 mesiacov až 3 roky) – prvá časť: vyprázdňovanie, druhá časť: uspokojenie z tohto výkonu, ktorý venuje rodičom
c)Falická fáza (3 – 6 rokov) – zvedavosť o oblasť genitálií, Oidipovský komplex
d)Latentná fáza (6 – 12 rokov) – sexuálne nevyužité obdobie, dieťa rozvíja sociálne vzťahy s vrstovníkmi
e)Genitálna fáza ( puberta ) – človek sa stáva sexuálne činným, potreba milovať a byť milovaný, potreba reprodukcie
Odkaz: Príloha 1

6.2 Carl Gustav Jung

Nesúhlasil s Freudovým učením a sexuálny pud označuje len ako jednu z foriem prejavov psychickej energie. Libido berie ako neurčitú psychickú silu, akúsi životnú energiu, ktorá sa sústreďuje do rozdielnych potrieb. Osobnosť označuje pojmom „psyché“ , ako súhrn všetkých psychických javov indivídua vedomých ale aj nevedomých. Je tvorené tromi samostatnými a zároveň navzájom kooperujúcimi časťami: ego, osobné nevedomie a kolektívne nevedomie. Prijíma existenciu vedomia a nevedomia.

6.2.1 Vedomie

V centre vedomia je Id (ego, ja). Má štyri základné funkcie:

Zmyslové vnímanie – hovorí nám, že niečo existuje – iracionálne vnímanie
Myslenie – hovorí čo to je – racionálne hodnotenie, môže rozlíšiť pravdu a lož
Cit – hovorí, či je niečo prijateľné alebo nie – racionálne hodnotenie, môže nájsť dobré a zlé
Intuícia – hovorí odkiaľ to prichádza a kam to vedie – iracionálne vnímanie

Jedna z funkcií je hlavná, prevládajúca, je teda vedomá. Ostatné sú podriadené, bývajú nevedomé. Na tom, ktorá z funkcií prevláda sú založené rozdiely v osobnosti. Prejavuje sa to v dvoch výrazne odlišných formách zamerania „Ja“:

Introverzia – introverta môžeme rozdeliť do 4 skupín:

•Myslenie – intelektuál, myšlienky sú viac ako fakty
•Cit – subjektívne pocity hrajú dôležitejšiu rolu ako objektívna skutočnosť
•Zmyslové vnímanie – senzitívny jedinec
•Intuícia – fantasta, mystik

Extraverzia – extraverta môžeme tiež rozdeliť do 4 skupín:

o Myslenie – empirik so zmyslom pre prax
o Cit – preberá normy a konvencie
o Zmyslové vnímanie – krajný realista
o Intuícia – realistické plány

6.2.2 Nevedomie

Rozdeľujeme ho na dve časti:

1)Osobné nevedomie: Závisí na histórii jedinca, sú v ňom obsiahnuté konflikty, želania, spomienky, ktoré boli predtým vedomé a neskôr potlačené. Je to niečo, čo bolo získané v minulosti. Všetko, čo osobné nevedomie obsahuje je prístupné vedomiu a niektoré veci, ktoré sú vyvolané do vedomia môžu neblaho pôsobiť na život jedinca.

2)Kolektívne nevedomie: vyplýva z vrodených psychických funkcií a štruktúr mozgu. Existuje prostredníctvom inštinktov. Obsahy kolektívneho vedomia sa skladajú do nejakých paobrazov – archetypov. Sú to zdedené spomienky, ktoré predurčujú ľudí k tomu, aby vnímali a reagovali na svet určitým spôsobom.

Archetypy:

Persona (z lat. maska) – je to naša tvár s ktorou prichádzame na verejnosť a používame ju pri komunikácii s ostatnými; každý hráme určité role a vďaka tomu môžeme žiť v spoločnosti
Tieň – zlá stránka obsahuje nemorálne myšlienky, vášne, agresívne a sexuálne impulzy tolerované spoločnosťou; dobrá stránka je tvorivosť a vitalita
Animus a anima – rozhodná stránka žien a pasívna stránka mužov
Self – jadro osobnosti, zložitý proces a dosahuje sa až ku koncu stredného veku

6.2.2 Vývoj osobnosti

Podľa Junga je osobnosť dynamický systém, ktorý sa vyvíja celý život za účelom rozvíjania „Ja“. Osobnosť teda prechádza procesom individualizácie:

1)Prvá etapa: prvá polovica života, dochádza k rozlišovaniu štyroch hlavných funkcií – myslenia, cítenia, vnímania a intuície a je formované hlavné zameranie jedinca – introverzia resp. extraverzia, fáza končí tým, že jedinec si uvedomí ako chce vyzerať on a ako ho chce spoločnosť

2)Druhá etapa: druhá polovica života, človek si uvedomuje svoje skryté duševné vlastnosti, stretáva sa s duchovným „Ja“ a jedinec sa stáva sám sebou
Jung teda videl osobnosť v inom svetle, vo svetle mytológie a mystiky. Ako prvý sa zaoberal aj pozitívnym vplyvom náboženských spirituálnych zážitkov. Sám neveril, že toto sa dá dokázať vedeckými metódami

7 ZÁVER

„Osobnosť“ , aké krátke slovo a čo všetko sa za ním skrýva. Je človek schopný svoju osobnosť zmeniť, keď mu povieme aký je? Prečo sa tak často ľudia klamú v sebe aj iných? Je možná sebavýchova, alebo je to ilúzia? Odpovedať na tieto otázky a popísať ako sa osobnosť utvára, vyvíja, aké sú charakterové vlastnosti, schopnosti, ako ju vymedzuje psychológia a pod. by mi nestačilo mnoho rokov štúdia. Ako som sama videla, nie je to jednoduché a už vôbec sa nedá zhrnúť do tejto práce všetko, čo by tu malo byť. Vynechala som veľmi veľa z danej problematiky. Osobnosť bola študovaná už od dávnych čias a to z rôznych pohľadov, rôznymi ľuďmi a v rôznych časových obdobiach. Keby sme naozaj chceli poznať a zdokonaliť sami seba a chceli vedieť ako sa stať tým „pravým“ pre našu spoločnosť, či stať sa akýmisi psychológmi vlastného „Ja“, museli by sme preštudovať všetku literatúru, ktorú kto kedy napísal. Osobnosť nie je len povahová stránka daného jedinca. Osobnosť je nutné dôkladne preskúmať aby sme mohli hovoriť o konkrétnej osobnosti. Hodnotenie sa dá pojať z viacerých hľadísk (medicína, sociológia, filozofia).

Človek je tvor veľmi zložitý. Žijeme vo veľmi aktívnom a dynamickom svete. Všade okolo nás vidíme ustavičné zmeny, ktoré svojimi dôsledkami stále rýchlejšie a hlbšie prenikajú aj do spôsobu života. Nároky na psychickú činnosť človeka, na jeho vnímanie, myslenie a reagovanie sa zvyšujú. Túto zvyšujúcu sa psychickú záťaž však možno vyrovnávať a to jednak úpravou životných podmienok, jednak zvyšovaním kultúry osobnosti, psychickej zdatnosti a výkonnosti sebavýchovou a sebavzdelávaním. V dnešnej dobe existuje už aj „Akadémia osobnostného rozvoja a mimoriadnych schopností“. Jej úlohou je vzdelávanie v oblasti efektívneho osobnostného rozvoja a praktickej aplikácie pri výkone povolania (zvýšená hladina tvorivosti a intuície). Návštevník sa naučí dotvárať štruktúru osobnosti podľa svojich potrieb.

Touto prácou som zistila, že osobnosť je najvyšší celok duševného života človeka, ktorý reguluje jeho správanie a že musíme „vedieť žiť a žiť naplno“.