Motivácia človeka a psychická záťaž

1. ÚVOD
Určitá úroveň v učení, práci alebo v inom výkone je výsledkom aktívneho vzťahu k danej činnosti, pripravenosti a schopnosti riešiť alebo vykonať určitú úlohu. Na výkon pôsobí viac činiteľov. Ak pracovník vo výchove skúma úroveň niektorých žiakových výkonov, potom musí približne poznať hodnotu, akou sa účastnia jednotliví činitelia na výkone a určiť toho učiteľa, ktorý vplýva na dobrý, prípadne zlý výkon v jednom alebo viac učebných predmetoch. Vzhľadom na žiakov výkon prichádzajú okrem veku do úvahy títo činitelia: dobrý telesný a zdravotný stav, úroveň rozumových schopností a stupeň osvojených pracovných návykov, motivácia. Rovnako je to aj u pracujúcich ľudí. Je potrebné zistiť, ako na seba kolegovia navzájom pôsobia. Ktorý z nich robí dobré ovzdušie a ktorý naopak vytvára „ťažko dýchateľný vzduch“. Pokiaľ spolupracovníci na seba vplývajú negatívne, odrazí sa to na ich výkone. Chodia neradi do práce a hľadajú najmenšiu zámienku ako s ostatnými nekomunikovať.

Dobrý telesný a zdravotný stav je podmienkou úspešnej práce. Táto podmienka sa zdá samozrejmá, ale napríklad čo sa týka žiakov, mnohé poruchy v správaní a učení, s ktorými prichádzajú rodičia do výchovných poradní, nevznikajú len vplyvom zlého prostredia, zlej výchovy. Môžu sa vyskytnúť aj v dobrom prostredí a v primeranom výchovnom vedení a vtedy ich podmieňuje určitá porucha centrálnej nervovej sústavy. Všetky podobné prípady treba dať včas vyšetriť. Netreba čakať na to, až dieťa zlyhá v škole, ale hneď mu venovať potrebnú výchovnú starostlivosť a nezhoršovať jeho stav nežiadúcimi výchovnými opatreniami.
Ľudia sa navzájom odlišujú úrovňou rozumových schopností a stupňom osvojených pracovných a životne dôležitých návykov. Pod pojmom rozumové schopnosti je zahrnuté: úroveň všímavosti, myšlienkovej pohotovosti spracovať vnemový materiál a úroveň dosiahnutých zručností a vedomostí riešiť úlohy.
Výkon človeka a žiakovo učenie nie sú iba mechanickým výsledkom pôsobenia psychofyzického stavu organizmu a schopností, ale podmieňujú ich aj pohnútky alebo motívy. Motívy sú dôležitými činiteľmi výkonu asúčasne pomáhajú nám pochopiť správanie sa človeka za rôznych podmienok. Niekedy podá žiak dobrý výkon, inokedy slabý výkon. Motivácia konania predstavuje celý rad otázok a treba z nich osvetliť aspoň základné.

2.MOTIVÁCIA

Pod týmto pojmom sa rozumejú všetky človeku alebo skupine pripisované pochody, ktoré vysvetľujú, alebo robia zrozumiteľným jeho správanie. Samotný pojem motivácia je veľmi široký, ale v psychológii veľmi málo objasnený pojem. Motiváciu nie je možné priamo pozorovať a merať. Vyvodzujeme ju zo zmien v správaní človeka.

Prvé pohnútky činnosti človeka, prípadne zvierat súvisia so stavom ich organizmu. Hovoríme, že vyplývajú z biologických potrieb. Význam a zástoj biologických potrieb sa mení vo vývine človeka. Potreby odrážajú vždy nedostatok niečoho, signalizujú nevyváženosť alebo nerovnováhu, ktorá v dôsledku toho nastala v organizme. Prejavujú sa naliehavosťou uspokojenia a zvýšenou hodnotou určených predmetov. Takáto potreba, ktorá sa pociťuje, ale neuvedomuje sa nazýva pud. Je to nepodmienený reflex. Určuje smer potreby, jej obsah, ale nie predmet. Motívy ú vedomé alebo uvedomené pohnútky, ktoré vedú k činnosti smerujúcej k dosiahnutiu uspokojenia potreby. Pojem pud sa v bežnej reči zamieňa slovom inštinkt.

Motívy činnosti dieťaťa ako bezprostredné pohnútky pri konaní sú rôzne. Motívy slúžiace na uspokojovanie biologických potrieb sa vo vývine menia a nadobúdajú inú hodnotu než v ranom detstve. Postupne sa stávajú významnými jednak motívy hmotné a spoločensko-kultúrne. V školskom období je dôležité oznať motívy, ktoré vedú k dobrým výkonom v škole. U žiaka obyčajne nemáme do činenia s jedným alebo s dvoma motívmi. Motívy bývajú rôzne, ba aj protikladné. Iba dominantný motív vedie k rozhodnutiu a konaniu. Sila motívov závisí od potrieb, svetonázoru a charakteru jednotlivca.

Pre motiváciu je príznačný určitý vzťah k objektu, ktorý zodpovedá potrebe a dáva určitý konkrétny smer celému konaniu. Pri určovaní vzťahu medzi potrebou a podnetom sa zistili niektoré zákonitosti. Napr. ak je potreba naliehavá, potom podnet má veľkú hodnotu a naopak. Ustrkované dieťa je vďačné za každé vľúdne slovo, rozmaznanému dieťaťu však je vľúdne slov málo. Podľa toho podnety môžu byť žiadúce, ľahostajné, prípadne nežiadúce. Samotné podnety môžu vytvárať určité potreby. Kultúrne prostredie, hudba, literatúra môžu pôsobiť na vznik kultúrnych potrieb. Vzhľadom na motiváciu žiakov je táto úvaha dôležitá, lebo môže pomôcť zistiť okruh vecí, javov a predmetov, ktoré dieťa uprednostňuje, ktoré zanedbáva, ktorým sa vyhýba, kvôli ktorým môže zlepšiť svoj výkon, prípadne vynaložiť veľkú námahu. Dieťa vyhľadáva skôr tie podnety, ktoré mu prinášajú nejakú radosť. V psychológii sa vyskytlo aj také hľadisko, podľa ktorého celé správanie človeka usmerňuje princíp slasti a strasti. Podľa tohto princípu skôr vyhľadávame veci príjemné a slastné než nepríjemné.

Také hľadisko zaviedol Freud. V detskom veku však musíme počítať s tým, že deti vyhľadávajú to, čo uspokojuje potreby ich organizmu a vyhýbajú sa tomu, čo je jednotvárne, prípadne čo vyžaduje určitú námahu. Na motívy činnosti žiakov pôsobí priaznivo alebo nepriaznivo pochvala alebo trest. Vo výchove sa nezaobídeme ani bez jedného. Pochvala je činiteľ podporujúci motiváciu v želateľnom smere a trest je činiteľ tlmiaci aktivitu. Pochvala alebo trest vyplývajú zo spoločenského hodnotenia žiaka a schvaľujú, prípadne neschvaľujú jeho činnosť. Žiak často iba podľa takéhoto hodnotenia poznáva úspech alebo neúspech svojej činnosti, prípadne jej obsah. Je nevyhnutné, aby žiak presne vedel, čo je jeho povinnosť, čo smie a čo má robiť, čo nesmie robiť a čo je trestné. Hodnotenie má tým väčší výchovný vplyv, čím väčšiu úctu má žiak k rodičom, k učiteľovi. Stáva sa, že pokarhanie doma ani v škole nepomáha, ak autorita rodiny a školy je menšia než autorita kamarátov. Trestom sú najviac postihnutí tí, ktorí to najmenej potrebujú, teda ťažkopádnejší žiaci.

Títo najčastejšie dostávajú zlé známky, pokarhanie, zápis do žiackej knižky. Takýto postup je čisto formálny, nepedagogický a nevedie k nijakým výsledkom. V súvise s trestami si treba uvedomiť, že pôsobia iba krátky čas. Prerušujú činnosť v určitom smere. Tresty, karhanie, zhanobovanie alebo posmech môžu mať trvalé škodlivé následky a môžu sa prejaviť v správaní dieťaťa vzdorovitosťou, zlostnosťou a zúrivosťou, znechutením a rozladením. Ak sa tresty používajú sústavne v nevhodnej atmosfére, potom vzniká u dieťaťa strach. To môže viesť k tomu, že dieťa úplne zlyhá pri plnení povinností, ulieva sa, chodí za školu.

Určite je vhodnejším motivačným prostriedkom pochvala. Pochvala znamená jednak pozitívne zhodnotenie žiakovho výkonu, jednak ho povzbudí do ďalšej práce. Je však zložitá vec, ako žiaka chváliť. Pochvala musí vyjadrovať zásadné hodnotenie. Žiakov výkon nemusí byť vždy bez chyby. No za chyby ho nemožno chváliť. V takomto prípade treba najprv zhodnotiť celkový výkon, len potom ukázať na nedostatky a chyby, ktoré má žiak v budúcnosti prekonať. Ak žiak podáva celkove zlý výkon, potom je vhodné nájsť prvky, ktoré sú správne. Hodnotiť žiaka treba celistvo, ponajprv zhrnúť to, čo bolo správne, naznačiť líniu, po ktorej sa bude uberať budúci vývin a snaženie žiaka a v ďalšom poukázať nielen na chyby, ale aj na spôsob, ako ich odstraňovať. Chválu teda treba spájať s hanou, ale tak, aby žiak videl, ktorý smerom sa má uberať, a aby cítil, že ho hodnotíme správne.

2.1 Motívy a učenie
V predškolskom veku dieťa zväčša nadobúda vedomosti, zručnosti a návyky mimovoľne pri hre, pri práci a v styku s rovesníkmi a dospelými. V procese výchovy a výučby, v ktorom učenie je hlavnou činnosťou dieťaťa, motivácia učenia je zložitá vec. V prvých triedach žiak chápe školu ako niečo nové, prispôsobuje sa novým požiadavkám a učiteľom. V prvých ročníkoch sa začínajú uplatňovať motívy byť dobrým žiakom, získať učiteľovu pochvalu. V tomto veku pochvala a povzbudenie vystupujú ak neobyčajne účinné činitele motivácie. Koncom prvého stupňa sa motívy menia. Žiak chce byť dobrým žiakom skôr pre vlastné uspokojenie. Menia sa aj motívy učenia. Žiaka nemotivujú iba požiadavky školy. Žiaci začínajú klásť sami na seba určité nároky podľa svojich záujmov a schopností. Utvárajú sa tu predpoklady pre samovzdelávací proces, ktorý prerastie rámec školy a uplatní sa v budúcom živote.

3. FRUSTRÁCIA A STRES

Ak v priebehu činnosti pôsobí na človeka nejaký rušivý faktor sťažujúci, až znemožňujúci uspokojenie potreby, či nedosiahnutie cieľa, ide o stres. Pod stresom môže byť človek počínajúc jednoduchými podnetmi až po explóziu leteckej bomby. Najlepším východiskom pre pochopenie týchto pojmov bude, ak si všimneme obranných mechanizmov organizmu. Všeobecne možno povedať, že ak sa z akýchkoľvek dôvodom poruší rovnováha organizmu, organizmus sa bráni. Najvyšším stupňom obrany je obrana seba, obrana vlastnej osobnosti proti psychickému ublíženiu. Prejavuje sa nielen strachom ale aj úzkosťou. Úzkosť sa odlišuje od predchádzajúcich zážitkov. Je typická pre obranu seba.

3.1Frustrácia
Je súhrnným pojmom o problémoch obrany organizmu a adjustácie organizmu. Znamená utváranie obrany, teda vznik novej motivácie zameranej na odstránenie prekážky pôvodnej motivácie. Situácia v ktorej takáto prekážka vzniká sa volá stresová situácia. V mnohom smere žiaci v rodine alebo v škole žijú vo viac alebo menej stresových situáciách. Je to preto, že sa od nich ustavične žiada adjustácia na školské podmienky a málokedy sa berie ohľad, či práve školské podmienky vedú k uspokojovaniu osobných potrieb žiakov. Pre školskú prácu je tiež príznačné, že v týchto podmienkach musí žiak riešiť všetky svoj problémy.
Ak vznikajú neprimerané reakcie na podmienky frustrácie, potom hovoríme o rekciách na frustráciu. Školské prostredie , ako sme mohli posúdiť, má dosť možnosti frustrovať ambície, želania a iné snahy jeho osobnosti.

Najzákladnejšie reakcie, mechanizmy frustrácie:
-Agresivita - je najbežnejšou reakciou na frustráciu. Cieľom je odstrániť prekážky pri dosahovaní cieľov a uspokojovaní potrieb. U detí je najbežnejšia priama forma agresie. Deti sú citlivé a hneď a neodkladne vybavujú svoje záležitosti. S vekom tento priamy spôsob agresie klesá. Udržujú sa iné formy, napr. ohováranie, sarkazmus...Učiteľ musí počítať s možnosťou výskytu agresie proti vlastnej osobe. Potláčať hnev, agresiu je však riskantné. Je prospešné hľadať také formy kanalizácie agresie, kt. by sa dali sociálne akceptovať (napr. športové súperenia a pod.).
-Regresia - predstavuje vlastne mechanizmus, ktorý zabezpečuje uspokojovanie sa s ľahším. Je to určitá forma úniku pred sebou samým. V športových podujatiach sa používa výraz „pohár útechy“. Pre školskú prácu je dôležité všimnúť si túto formu stagnácie vo vývine osobnosti. Regresia sa obyčajne vyskytuje v adolescencii. Dieťa sa utiahne, obmedzí styk s inými deťmi, stáva sa nervózne, začína zlyhávať v škole, je lenivé a podobne. Napr. dieťa si zlomí ruku a v strachu aby opäť nepadlo uchýli sa do svojej izby. Regresia môže tvoriť začiatok vážnejších porúch osobnosti, napr., schizofrénie, alebo jej ľahších foriem.
-Represia - je taká reakcia na frustráciu, v ktorej sa osoba pokúša udržať rovnováhu tým, že city a zážitky, ktoré by ju mohli zraniť zatláča, chcela by na ne zabudnúť.
-Kompenzácia - je ďalšou dôležitou formou reakcie. Znamená to prirodzenú cestu náhrady nejakého deficitu inými možnosťami. Formy sú rôzne. Najčastejšie sa pracuje nasledovne: žiak sa viac venuje tomu predmetu a chce v ňom vyniknúť, ktorý mu ide. Znamená to tiež, že ak žiakovi chýba nejaká schopnosť, hľadí ju nahradiť na základe inej vlastnosti, napr. usilovnosti.
-Únik - ak si nevieme poradiť, buchneme dverami vynadáme, utečieme. Aj takéto formy volia deti, najmä v bezradnosti.
3.2Stres
Podnetom sa môže stať čokoľvek, čo marí alebo ohrozuje realizácie cieľov organizmu, alebo jeho rovnovážny stav. O tom, čo sa stane stresorom nerozhoduje natoľko druh a intenzita podnetov situácie ako význam, ktorý pre človeka táto situácia má. Stresová situácia vyvoláva zvýšenú podráždenosť, duševné napätie, únavu, narúša koncentráciu. Má to často za následok vznik a rozvoj neurotických porúch.

Z hľadiska subjektívneho prežívania je možné ako stresové faktory uviesť:
-sťažené životné podmienky - preťaženosť v práci a rodinnom živote, spoločenské podmienky znemožňujúce realizovať činnosť bežným, navyknutým spôsobom,
-časový deficit - nedostatok času pri realizácii prijatého rozhodnutia,
-tlak povinnosti - silné prežívanie zodpovednosti za správne i presné realizovanie pridelenej úlohy. Prejavuje sa v prežívaní úzkostných vzťahov, pričom sa obvykle plne nevyužívajú všetky vlastné kapacity vedomostí, zručností,
-tlak ohrozenia - súvisí s podmienkami skutočného, či možného ohrozenia života.

V intenzite odpovede na stres existujú medzi ľuďmi individuálne rozdiely. Ak sa záťažové situácie opakovane úspešne zvládnu, stresové reakcie slabnú. Stresová situácia má dve stránky. Pozitívnu - riešiteľnú, t. j. ak nie je stres príliš intenzívny, vedie k adaptácii a k zlepšeniu výkonu, čo je predpokladom aktívneho života. Naproti tomu neriešiteľný stres spotrebuje toľko energie, že sa inak ustálený stav rozvráti a celý človek sa zrúti.

Za najvýznamnejšie psychické symptómy prežívania stresu sa považujú:
-Úzkosť - vysoká miera je prakticky blízko neuroticizmu. Vznik stavu úzkosti závisí jednak od úzkostlivosti ako dispozície, jednak od reálnej intenzity hrozby. Čím vyššia je úzkostlivosť, tým výraznejšie sú reakcie na stresové situácie.
- Obava - obvykle sa spája s prežívaním nepríjemného citového stavu. Človek, ktorý prežíva takýto stav, nemôže jednoznačne povedať, z čoho má v danej chvíli strach
- Tréma – nazýva sa aj „ľahký strach“. Často sa dostavuje v relatívne presne určených podmienkach, napr. keď sú pri nejakej činnosti prítomní svedkovia. Je druhom duševného stavu emočného charakteru. Sprevádza ju nedostatok sebadôvery.
- Strach – zdrojom sú najčastejšie konkrétne podnety, ľudia, situácie...Narúša koncentráciu pozornosti a myslenia
- Hnev – má úzky vzťah k stresu. Pri hneve ide totiž o agresívny cit, často prekazenie aktivity smerujúcej na dosiahnutie cieľa

4. ZÁVER
Motivovaný človek sa pri dosahovaní cieľov stretáva s prekážkami. Tie mu sťažujú, resp. celkom zabraňujú ciele dosiahnuť. Takto vzniká frustrácia. Je to taký typ psychickej záťaže, pri ktorom ide o zmarenie možnosti realizovať aktualizovanú tendenciu v danom smere jej totálnym blokovaním.
Pretože zvolené spôsoby nevedú k žiadnemu efektu, vzniká výrazné psychické napätie, zvyšuje sa emotivita, rozvíja sa zlosť, strach, žiaľ. Tento stav je pre človeka obyčajne neprijateľný a neznesiteľný. Frustrácia sa musí nejako vyriešiť. Buď sa presadí, zvýši sa úsilie alebo sa hľadá náhradný cieľ. Slabší jedinci sa snažia prekážku obísť. Bohužiaľ niektorí sa so situáciou zmiera, odovzdajú sa sneniu.
Pre človeka nie je jednoduché, keď je vystavený napätiu akéhokoľvek druhu. Mal by sa teda ukázať psychicky zdatný a prekonať to.