Ďalším bodom prevencie voči násiliu, nielen medzi žiakmi navzájom, ale aj vo vzťahu učiteľ – žiak je potrebné vylúčiť z našich škôl tradičné chápanie tohoto vzťahu, ktorým je neustály boj žiaka proti učiteľovi, ktorý vyvoláva protireakciu učiteľa, čím sa vytvára začarovaný kruh: žiak vs. učiteľ. Tu by som poskytla možné riešenie pre úpravu takéhoto chápania vzťahu učiteľ – žiak, žiak – škola tým, že škola by nemala byť chápaná akýmsi väzením, alebo ústavom, kde sa nedeje nič iné, iba získavanie vedomostí, dodržiavanie daných pravidiel a konečné vyslobodenie žiakov ale i učiteľov posledným zvonením.

Škola by mala utvoriť podmienky sebarealizácie všetkým jej účastníkom. Každý by mal mať pocit, že v školskom prostredí niečo dokázal, je za to uznávaný a niečo znamená. Z tohto dôvodu súhlasím s Doc., PhDr. Petrom Ondrejkovičom, že škola by nemala zostávať po vyučovaní zatvorená. Mala by umožniť žiakom rôzne spôsoby realizácie napríklad formou krúžkov, podporovať žiakov v návrhoch pre školu, dať im určitý hlas napríklad formou študentskej rady... To by si však vyžadovalo zanietených učiteľov a hlavne finančnú podporu od štátu. Učitelia by potom totiž mali predĺženú pracovnú dobu na poobedie, alebo by škola musela zaobstarať viac vychovávateľov. Bolo by potrebné uspôsobiť priestory školy na poobedňajšie aktivity.

Rodičia by mali hrať oveľa väčšiu úlohu vo vzdelávaní svojich detí. Nestačí, že sa raz za tri mesiace prinajlepšom aspoň jeden z rodičov dostaví na rodičovské združenie, ktoré býva v našich školách také neosobné. Škola by ich mala zapojiť napríklad do rôznych spoločenských akcií. Takto by aj rodičia videli pokroky svojho dieťaťa v kolektíve a dieťaťu by sa dostalo uznania od svojich rodičov, čo je nakoniec v školskom veku pre dieťa najdôležitejšie.

Na záver by som chcela podotknúť, že učitelia by sa nemali báť veslovať proti prúdu tradičného obrazu ich povolania a rodičia by nemali brať školu ako miesto, kam svoje deti odkladajú a kde ich vychovajú. Násile na školách nie je iba problémom, ktorý by mali riešiť výlučne psychológovia, sociológovia, či pedagógovia. Násilie sa stalo globálnym, veľkým problémom a preto by sa malo aj globálne, vo veľkom riešiť. Netvrdím však, že sa má zakázať každá forma protestu zo strany žiakov, ale nebojme sa ich, nebojme sa zakročiť, keď protesty nadobúdajú násilnú formu, vtedy trpia nevinní. Utvorme žiakom priestor pre vyjadrenie ich nespokojnosti. Otvorme si nazájom cestu k forme dialógu ako k forme riešenia svojej nespokojnosti.



(1)Říčan P., Agresivita a šikanovanie medzi deťmi., p.18
(2)Říčan P., ref 1, p.18 – 19
(3)Ondrejkovič, P., Úvod do sociológie výchovy., p.173
(4)Erb Helmut H., Násilí ve škole a jak mu čelit., p.43
(5)Novák T., Capponi V., Sám proti agresi., p.73
(6)Erb Helmut H., ref. 4
(7)Erb Helmut H., ref. 4, p.45
(8)Novák T., Capponi V., ref. 5, p.82
(9)Erb Helmut H., ref. 4, p. 95
(10)Říčan P., ref 1, p.20
(11)Říčan P., ref 1, p.21
(12)Pöthe Peter, Dítě v ohrožení., p.96
(13)Kolář M., Skrytý svět šikanování ve školách., p.20
(14)Říčan P., ref 1, p.39
(15)Pöthe Peter, ref 12, p.81
(16)Říčan P., ref 1, p.40
(17)Kolář M., ref 13, p.77
(18)Říčan P., ref 1, p.42
(19)Kolář M., ref 13, p.69
(20)Pöthe Peter, ref 12, p.79
(21)Říčan P., ref 1, p.49
(22)Pöthe Peter, ref 12, p.99
(23)Říčan P., ref 1, p.49 – 50