Úvod

Čoraz častejšie sa v správach, rádiu či novinách vyskytujú reportáže o násilí v školských a výchovných zariadeniach. Zo začiatku príbehy o dobitých učiteľoch alebo zastrelenej nemčinárke pôsobili v jednotlivých týždenníkoch ako pútavé reklamy, vzrušujúce čítane, senzácie. Časom sa však aspoň časť verejnosti prebudila, uvedomila si, že to čo hlásajú médiá o náraste školského šikanovania a iných formách agresívneho až násilného správania sa žiakov a mládeže, nie je iba scenár pre akýsi nový americký film. Nie je to iba zámorský problém americkej mládeže, ktorý našu krajinu nikdy nedostihne alebo až neskôr, kedy to už nebude naším problémom, ale problémom budúcej generácie. Násilie je zrazu problémom, ktorý sa bezprostredne dotýka mnohých jednotlivcov, detí, mládeže, rodín, známych, blízkych príbuzných.

Práve preto som si pre moju semestrálnu prácu vybrala tému násilia na školách. Chcela by som priblížiť niektoré agresívne formy správania na konkrétnych prípadoch, pokúsila by som aspoň sčasti vypátrať pôvod násilného správania sa človeka. Hlavným jadrom mojej práce bude problém šikanovania, ktorý je podľa môjho názoru v súčasnosti na školách najrozšírenejší. V problematike šikanovania sa pokúsim predostrieť diagnostikovanie tejto deviácie, ktorá prerastá až do kriminálnych foriem, vykresliť agresorov a obete. Nesmieme zabudnúť aj na následky takéhoto správania a samozrejme aspoň stručný postup pedagóga pri zistení tohto druhu násilia. V závere mojej semestrálnej práce by som sa dotkla prevencie proti násiliu na školách.

Definície niektorých pojmov

Pre rozoberanie problému násilia na školách, ako aj iných tém, je dôležité presne si definovať určité pojmy. Pre túto prácu sú dôležité tieto pojmy:

Sociálna deviácia – odchýlka od spoločenských noriem a hodnôt, ktoré si vytvára samotná spoločnosť
Agresor – uskutočňovateľ agresie, útočník, napádajúca strana, okupant
Agresia – priamy alebo nepriamy útok na prekážku, ktorá stojí v ceste pri dosahovaní cieľa, uspokojovaní potreby a pod.
Šikana – vykonávanie práva zámerne, aby boli iní poškodení
Šikanovať – príliš a zámerne preháňať

Konkrétne prípady násilia na školách

Pre správne poznanie, definovanie a nakoniec riešenie problému násilia na školách je porebné pre ilustráciu uviesť niekoľko konkrétnych prípadov zo skutočného školského prostredia. Pomôžme si tu prípadmi, ktoré boli publikované v utorňajšej prílohe Škola a rodina denníka SME zo dňa 6.11.2001:

-rok 1999: 14-ročný chlapec zaškrtil svoju spolužiačku
-september 1997: traja učni v Třebíči zaviedli spolužiakovi násilne do konečníka hadicu z kompresora a potom mu pustili do čriev stlačený vzduch
-január 1996: dvaja chlapci vo veku osem a deväť rokov uniesli v Českej Třebovej 4-mesačné dievčatko s tým, že ho zabijú. Nakoniec však odniesli bábätko na políciu, kde žiadali 10-tisíc korún za jej nájdenie.
-január 1998: 14-ročný študent zranil tehotnú učiteľku nemčiny železnou tyčou
-1998: chovanec výchovného ústavu v Chrastavě ubil kusom dreva 47-ročnú vychovávateľku
v Bratislave žiak strednej školy zastrelil učiteľku nemčiny

Tieto strašné prípady by som ešte doplnila o skúsenosť mojej teraz už 13-ročnej sesternice z jej prvých dní v škole. Spolužiačka z neznámeho dôvodu priložila jej hlavu k záchodovej mise so slovami: „Čuchni si!“ O tejto udalosti som sa dozvedela až od jej mamy pri rozhovore o tejto práci, pričom na mňa sesternica pôsobila akoby sa za to hanbila, dokonca spolužiačku bránila tým, že teraz sú najlepšie kamarátky.

Pôvod agresie a násilia u človeka

Pri čítaní takýchto, či podobných správ sa nám do mysle vtiera otázka: Čo bolo príčinou týchto násilných prejavov? Ako vznikajú tieto formy sociálnej deviácie?
V skutočnosti sa nedá definovať všeobecný zdroj aktivátora násilia u detí. Existuje viacero názorov na pôvod násilia, či agresívneho správania. Jedným z nich je, že agresia je u človeka vrodená:

Agresívne sklony sa u človeka utvárajú - na základe inštinktívnej výbavy – v prvých rokoch života. Módny psychiater svetového mena a súčasne guru nového veku Stanislav Grof dokonca hovorí, že krutosť, s ktorou ľudia niekedy konajú, nie je dosť dobre vysvetliteľná ako reakcia na čokoľvek, čo dieťa od narodenia stretne. Žiadna udalosť v bežnom živote nie je podľa neho taká zlá, aby sa v nej dala hľadať príčina brutality, s akou sa stretávame napríklad u niektorých sadistických vrahov. Jedine intenzita zážitkov vo chvíľach, keď sa ľudský plod prediera pôrodnými cestami a pritom cíti, že mu ide o život, môže vraj vysvetliť hrôzy agresie, ktorú je človek schopný použiť proti svojmu blížnemu: Keď je človek naozaj zlý, tak vlastne znova prežíva (aj keď o tom nevie) svoj pôrod a správa sa ako keby mu išlo o život.(1)

Ďalším názorom je tzv. „naučená agresia“:
Mnoho vplyvných psychológov tvrdí, že agresia je – rovnako ako väčšina ostatného ľudského správania, napríklad tanec, varenie, alebo hra na gitaru – naučená, to znamená , že si ju osvojíme na základe skúsenosti. Podľa nich je človek agresívny preto, lebo sa naučil, že sa to oplatí, najmä, že agresiou sa dá zmocniť vyhliadnutého predmetu, alebo si vynútiť od druhých služby, na ktorých mu záleží. Agresívnemu správaniu sa podľa týchto bádateľov učíme na základe vlastnej skúsenosti, alebo sprostredkovane, na základe toho, čo vidíme okolo seba, napríklad v televízii, kde je agresivita často stavaná na obdiv. Obzvlášť účinnou „školou“ agresie býva, keď je dieťa doma kruto trestané, alebo ja bezdôvadne týrané a vidí, s akým uspokojením tak rodičia presadzujú svoju moc.(2)

Tu by som sa chcela osobitne pristaviť pri otázke násilia v médiách.
Všeobecná mienka zvaluje vinu na médiá, hlavne televízne programy. Bolo by teda vhodnou prevenciou voči násiliu zakázať deťom akýkoľvek film s náznakom násilia? Podľa môjho názoru rozhodne áno. Malé dieťa si totiž nedokáže oddeliť skutočnosť od filmovej fikcie. Vžíva sa do filmu alebo rozprávky s úplným stotožnením sa s dejom. Neuvedomuje si že to, čo vidí v televízii nie je skutočné. (Dôkazom sú napríklad ustrašené a uplakané deti v kine pri rozprávke.) Z týchto filmov potom deti preberajú násilie ako bežný spôsob správania, myslia si, že takto sa ľudia správajú v každodennom živote. Vznikajú tak situácie, keď dieťa použije násilie na svojom kamarátovi, pritom si nemusí uvedomiť, že to čo robí je zlé, neuvedomí si, že tým druhému spôsobuje bolesť alebo desivý zážitok.

Niektorí ľudia môžu namietať, že keď deťom zakážeme pozerať násilie v médiách, nebudú ho poznať a tým pádom sa nebudú vedieť ani brániť. Ja sa však potom pýtam: Prečo by sa mali o násilí dozvedať práve z televízie kde je násilie v koncentrovanej, zväčša nerealistickej alebo extrémnej forme? Čo im to dá? Napadlo by ich strčiť spolužiakovi hlavu do záchodu, keby to nevideli v médiách (pípadne v rodine)? Deti ešte nie sú celkom schopné rozhodovania sa a rozlišovania dobra a zla. Túto schopnosť získavajú z pozorovania a napodobňovania svojho okolia a ak im rodič nevysvetlí rozdiel medzi skutočnosťou a filmom, dieťa vstrebáva vzor správania aj z televíznych programov a to nie vždy z tých najvhodnejších pre dieťa.

Bolo by správne vychovávať deti v nevedomosti; odtrhnuté od skutočnosti, že v bežnom živote sa raz s násilím stretnú? Túto radikálnu formu riešenia treba rýchlo zavrhnúť. V podstate by to nebolo ani možné, pretože by sme museli dieťa zavrieť doma a tým ho odlúčiť od ostatného sveta. Vznikol by tzv. skleníkový efekt, ktorý je spomínaný v rozhovore s Doc. PhDr. Petrom Ondrejkovičom, PhD. uverejnenom vo vyššie uvedenej prílohe denníka SME.

Ako posledný možný dôvod prejavovania agresie u detí a mladistvých žiakov na školách by som uviedla „labeling approach“, ktorý je charakterizovaný týmto spôsobom:
Ak sa niekto dopúšťa odchylného, deviantného správania, obyčajne sa mu prisudzuje isté prostredie, z ktorého pochádza alebo ktoré mu je vlastné. Možno potom povedať, že nič iného od príslušného človeka s deviantným správaním z príslušného prostredia nebolo možné očakávať. To je prvý krok v procese nálepkovania, etiketovania (labeling approach). Tým sa deviantovi v dôsledku správania pripisujú vlastnosti, ktoré v tejto situácií často ani vôbec nemá.(3) Deti sa už môžu akokoľvek snažiť napraviť mienku iných o sebe, nech urobia čokoľvek, ich správanie sa bude vnímať ako negatívne. Keď si toto uvedomia, nastáva akási apatia a etiketovanie, teda svoju „nálepku“ prevezmú. Čiže môže sa ľahko stať, že napr. dieťa rómskeho pôvodu vopred etiketujeme za agresívne, bude to počuť zo všetkých strán, nakoniec tomuto verejnému tlaku podľahne a stane sa presne tým násilníkom, ktorého sme si my v hlave z neho vytvorili.
Hlavné kategórie násilia na školách

Bohužiaľ, násilie na školách sa už tak rozrástlo čo do množstva, ale aj rôznorodosti, že sa vytvorili určité konkrétne druhy násilia, ktoré sú presne definované. V tejto časti sa chcem venovať konkrétne dvom z nich. Hlavnými kategóriami násilia na školách sú psychické a fyzické násilie. Častokrát sa tieto dva druhy násilia prelýnajú, či akokeby dopĺňajú. Psychické násilie sa deje prevažne medzi dievčatami, keďže neoplývajú takou fyzickou zdatnosťou ako chlapci. Tým sa ale nevylučuje psychické násilie medzi chlapcami, či oboma pohlaviami navzájom. Tiež je toto násilie často v dôsledkoch horšie ako čisto fyzické napadnutia.

“Mobbing”

V súvislosti s psychickým násilím sa stretávame s pojmom “mobbing”. “Mobbing” je pojem, ktorý sa pôvodne vytvoril vo svete zamestnancov. Pod týmto pojmom sa myslí nenápadné podpichovanie, intrigy, šikany, zlomyselné ohováranie a psychický teror, čiže všetky spôsoby znepríjemňovania života, ktoré poznáme tiež zo školy a z učebného pomeru. Mobbing sa vyznačuje zvláštnou zákernosťou, lebo závisť, nenávisť, žiarlivosť, strach z konkurencie – či obdobné pocity môžu človeka prinútiť, aby týmto spôsobom týral druhých – sa neprejavuje otvorene, ale záludne.(4) Mobbing – psychické týranie – je systematický, cieľavedomý a predovšetkým opakovaný útok na určitú osobu. Využíva degradujúci prístup, nadmernú kritičnosť, zosmiešňovanie, malých, či väčších intríg.(5) Rany, ktoré pri tom obeť utŕži, bývajú nezriedka ťažšie, než rany fyzické.(6)

Príznaky mobbingu

O tom, že má byť dieťa v škole znemožnené, mu môžu napovedať niektoré príznaky:
•Ostatní si za tvojím chrbtom šuškajú alebo sa neustále arogantne šklebia.
•Šíria sa o tebe klebety.
•Tvoje okolie stále hovorí o nejakej tvojej slabosti, alebo sa ti kvôli nej posmievajú – napríklad že nosíš okuliare, si trochu guľatučký, nie si taký športovec ako ostatní, neobliekaš sa podla poslednej módy, alebo pri reči zadrhávaš.
•Nenechajú ťa hovoriť, stále ťa prerušujú. Keď pri vyučovaní niečo povieš, dajú sa všetci do smiechu.
•Nedávajú ti informácie a neponúkajú pomoc, napríklad keď sa pýtaš na domácu úlohu.
•Správajú sa k tebe ako keby si bol iba vzduch.
•Cielene ťa zosmiešňujú.
•Stále ťa kritizujú.
•Dávajú ti úlohy, ktoré nemôžeš splniť.
•Stal si sa už obeťou kriminálneho vymáhania výpalného či iného vydierania.(7)

Následky mobbingu

Typickou odpoveďou na mobbing sú psychosomatické choroby. Úzkostné stavy, pri ktorých sa srdce strachom zastaví alebo naopak upaluje ako splašené, prípadne z takého trápenia rozbolí. Môžeme celkom právom reagovať kyslo so všetkými následkami, ktoré to má na stav našeho žalúdka, poprípade žlčníka. Môže sa nám nevysvetliteľne zhoršiť zrak alebo objaviť zápal spojiviek. To sa na to už nemôžeme pozerať. Môžu sa objaviť záhadné bolesti chrbta. Ťažko nad tými nehoráznosťami chytáme dych, čo je priama cesta k záchvatom astmy. Môžu sa nám vysypať vyrážky, môžeme mať záchvaty nechutenstva alebo naopak zajedať stres záchvatmi žravosti. Hlava sa nám môže nad tým všetkým roztrhnúť bolesťou, môžeme sa cítiť vyčerpaní k padnutiu, bez chute do ďalšieho života. Môžu vzniknúť pocity prenasledovania spojené so zvýšenou vzťahovačnosťou.(8)

Ochrana proti mobbingu

Boj proti mobbingu je samozreme ťažký aj pre dospelého človeka, nieto ešte pre malého školáčika. Uveďme teda na záver ešte niekoľko príkladov, ako bojovať proti tomuto násiliu:
V prípade, že je v triede žiak, ktorý ostatných neustále napáda a ohrozuje, je predovšetkým potrebné pohovoriť si s ním. Keď zo skupiny niekoho vylúčime, väčšinou tým situáciu iba zhoršíme. Ak je takých žiakov viac, mali by sa s nimi ostatní porozprávať jednotlivo lebo spolu sú často drzejší a menej ochotní hovoriť, pretože sa snažia jeden pred druhým vyťahovať. K týmto rozhovorom by sme mali prizvať rodičov, učiteľov a priateľov.(9)
Šikanovanie

Ďalším spôsobom násilia na školách je šikanovanie.

Pre presné pochopenie tohoto pojmu uvediem viaceré definície:

Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho slova chicane, čo znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie, byrokratické dodržiavanie litery predpisov, napríklad voči podriadeným alebo občanom, od ktorých šikanujúci úradníci zbytočne vyžadujú nové a nové potvrdenia a pečiatky, nechávajú ich pre nič za nič čakať atď.(10)
Okrem tejto stručnej odvodenej definície Říčan uvádza aj definíciu šikanovania, s ktorou pracujú v posledných rokoch poprední britskí bádatelia:

O šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a podobne. Tieto incidenty sa môžu často opakovať a pre šikanované dieťa je obťažné, aby sa samo ubránilo. Ako šikanovanie môžu byť označené tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodine. Ako šikanovanie obvykle neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku približne rovnako fyzicky vybavených súperov.(11)
Definícia šikanovania podľa Petra Pötha:

Pod pojmom šikana alebo šikanovanie medzi deťmi sa rozumie široký okruh správania sa dieťaťa alebo skupiny detí s cieľom ohroziť, zastrašiť, ponížiť, alebo inak ublížiť inému dieťaťu alebo skupine detí. Šikana zahrňuje slovné ponižovanie, nadávanie a neustále kritizovanie, výsmech, hrubé žartovanie, vydieranie, obmedzovanie slobody, pohŕdanie, poškodzovanie odevu a osobných vecí, telesné napádanie.(12)
Hlavné vonkajšie rysy šikanovania sa dajú popísať nasledovne:
Jeden, alebo viac žiakov úmyselne, väčšinou opakovane týra a zotročuje spolužiaka, či spolužiakov a používa k tomu agresiu a manipuláciu.(13)

Podľa daných definícii sa dá šikanovanie s úplnou istotou identifikovať až v jeho priebehu. Ako však diagnózovať šikanu v jej zárodku? Aké sú jej prvé príznaky? Odpovede na tieto otázky výrazne pomáhajú na čo najrýchlejší zásah proti tejto deviácií, čo najrýchlejšie oslobodenie obetí spod veľkého tlaku.

Je však tiež možné, že šikanovanie – a to i veľmi závažné a nebezpečné – v triede alebo v škole existuje, deti sú týrané, ponižované, vydierané a zastrašované, ale učitelia a vedenie školy nevedia nič určité, pretože funguje zvyčajné utajovanie pod hrozbou ešte horšej agresie.(14)

Nepriame príznaky šikany:

Pod danou hrozbou dieťa týranie utajuje a preto sa nemožno spoliehať na to, že sa niekomu s problémom zverí. Práve preto by si učitelia a taktiež rodičia mali dávať pozor na tzv. nepriame a priame príznaky šikanovania. Niektoré nepriame príznaky šikany sú:

•Telesné potiaže spojené s nechuťou a strachom ísť ráno do školy.
•Strata záujmu o učenie a zhoršenie prospechu v škole.
•Záškoláctvo.
•Nedostatok kamarátov a priateľov.
•Neisté a ustrašené vystupovanie.
•Časté bolesti hlavy a brucha bez lekárskeho nálezu.
•Snaha zostávať cez prestávky v spoločnosti učiteľov.
•Návrat zo školy neskoro, vyhladovaný, s poškodenými osobnými vecami alebo odevom.
•Opakované “straty” peňazí a osobných vecí.
•Požiadavky peňazí pod rôznymi zámienkami alebo domáce krádeže.
•Modriny, odreniny alebo akékoľvek stopy po telesnom násilí.
•Šikanovanie súrodencov alebo iných detí.
•Poruchy spánku a nočné mory.
•Strata nálady, smútok, apatia.(15)
Priame príznaky šikanovania:

•Posmech, posmešné poznámky na adresu dieťaťa, pokorujúce prezývky, nadávky, ponižovanie, hrubé žarty na jeho účet. Rozhodujúcim kritériom je, do akej miery je toto dieťa konkrétnou prezývkou, “zábavkou” a pod. zraniteľné.
•Kritika diaťaťa, výčitky na jeho adresu, najmä ak sa podávajú nepriateľským, až nenávistným, prípadne pohŕdavým tónom.
•Príkazy, ktoré dieťa dostáva od iných detí, najmä ak sa podávajú panovačným tónom a skutočnosť, že sa im dieťa podriaďuje.
•Naháňanie, strkanie, šťuchanie, údery kopanie, ktoré nemusia byť zvlášť silné, ale je nápadné, že ich obeť nevracia.
•Bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť (menšie dieťa niekedy s plačom).(16)

Vyšetrovanie šikany

Pri zistení viacerých príznakov šikanovania treba zahájiť postup vyšetrovania. Treba si však hneď na začiatku uvedomiť niektoré skutočnosti, ktoré môžu toto vyšetrovanie zmariť alebo značne spomaliť ako napríklad:
-od obeti sa dajú len ťažko získať podrobnejšie a často aj objektívne informácie
-agresori často úporne a vynaliezavo klamú, používajú falošných svedkov a nútia obete klamať či odvolať výpoveď
-pre ostatných členov nemocnej skupiny je príznačný strach vypovedať, chápu to ako “bonzovanie”
-niektorí rodičia agresorov chránia svoje deti za každú cenu
-niektorí rodičia obetí sa obávajú spolupracovať pri vyšetrovaní
-pri niektorých typoch pokročilých šikan pedagógovia chránia vodcov agresorov a nevedome bránia vo vyšetrovaní(17)

Pri ďalšom vyšetrovaní by sa mal pedagóg alebo iný vyšetrujúci pridržiavať hlavných zásad správneho postupu a to:
1.Chrániť zdroj informácií, neprezradiť ho.
2.Prezradiť čo najmenej o tom, čo nám už je a najmä čo nám dosiaľ nie je známe, lebo to nemôžeme dokázať.
3.Vypočuť poškodeného, obvineného a svedkov každého osobitne a neskôr ich výpovede konfrontovať.
4.Všetky výpovede starostlivo zaznamenať.(18)

Následky šikanovania

V prípade, že sa do boja so šikanou učiteľ z rôznych dôvodov bojí pustiť, mal by sa poradiť s odborníkom na danú problematiku, prípadne si privolať na pomoc školského psychológa, v žiadnom prípade by sa takýto závažný problém nemal podceňovať a zanedbávať. Dôvodom je predovšetkým nepredstaviteľné utrpenie obete a nezasiahnutím aj nepriame podporenie tohoto javu, pričom následky na obetiach sú nedozierne.

Neskoršie následky najbrutálnejších šikan sa podobajú syndrómom vyhladzovacích táborov. Ich hlavné znaky sú nápadne podobné: chronické depresívne stavy, poruchy prispôsobivosti, poruchy vývoja osobnosti.(19)
Jednotlivé príznaky sa stupňujú. Pocity strachu sú na začiatku viazané výlučne na udalosti šikanovania, postupne však prechádzajú do trvalej úzkosti a depresie. Tá sa prejavuje mnohými spôsobmi vrátane porúch zaspávania, nočným prebúdzaním, nočnými morami, ďalej bolesťami hlavy, brucha, alebo zvracaním. Posledné príznaky sa prejavujú hlavne ráno, pred školou.
Depresie a pocity opustenosti môžu často viesť k tomu, že si dieťa siahne na život. Pocity samoty a izolácia umožňuje skutočnosť, že sa dieťa so šikanou málokedy niekomu zverí.(20)

Riešenie zistenej šikany

Čo má učiteľ robiť potom, keď diagnostikoval v triede šikanovanie?
V podstate zásah proti šikanovaniu prebieha už počas vyšetrovania, kedy by mal učiteľ dať agresorovi jasne na javo, že jeho konanie ho zarmucuje, že s ním nesúhlasí, prípadne ho nejakým spôsobom potrestať ako napríklad nechať agresora poškole, požadovať náhradu za poškodené veci, oznámiť prehrešok rodičom, znížiť známku zo správania.
Dôležitý je tiež rozhovor s triednym kolektívom, kde by mal učiteľ uviesť, akým spôsobom budú vinníci potrestaní a vyzvať triedu, aby nepodporovala pokračovanie šikanovania. Niektorí autori tiež uznávajú za vhodné ustanoviť detský súd avšak túto metódu treba použiť veľmi opatrne z dôvodu, že šikanovanie je veľmi závažný a zložitý problém.
Ako postupovať v prípade agresora

Agresori by mali byť v každom prípade nejakým spôsobom sankciovaní, pričom každá sankcia použitá voči vinníkom sa triede musí vysvetliť, iba tak môže byť pedagogicky účinná. Pri sankciovaní treba pamätať na dve základné zásady trestania:
1.Celá záležitosť má byť trestom čo najrýchlejšie “vybavená” a nemá sa deťom pripomínať. (Tým skôr si ju má pamätať a starostlivo zaznamenať pedagóg.)
2.Odsudzujeme čin, nie dieťa. Naopak, na každom previnilcovi sa snažíme nájsť to najpozitívnejšie, na čo môžeme nadviazať, či už je to inteligencia, nejaký zláštny talent, úspešní alebo nejako zaslúžilí rodičia atď.(21)

Postup v prípade násilníka podľa Petra Pötheho:
1.V osobných rozhovoroch vyjadriť zásadný nesúhlas a odsúdenie násilného správania.
2.Nekompromisné stanovisko podporiť primeraným verejným postihom.
3.Zistiť maximum informácií o motívoch a možných zdrojoch agresívneho správania.
4.Systematickým vedením v škole a v rodine odstrániť nebezpečné vzorce správania.
5.Pôsobením na rodinu odstraňovať rizikové postoje a negatívne výchovné vplyvy.
6.Ponúknuť bezpečné možnosti vybitia agresívnych emócií a možností sebarealizácie.
7.Pestovať a prehlbovať schopnosť empatie, vcítenia sa do pocitov iných.(22)

Pomoc obetiam šikanovania

Deťom, ktoré sa stali obeťou šikanovania, je potrebné poskytnúť individuálnu alebo skupinovú pomoc pod dohľadom psychológa, či psychiatra. Taktiež sa za úspešnú metódu uvádza nácvik správania v jednotlivých situáciách, teda tzv. hranie rol.
Rôzni autori odporúčajú najmä:

•Jednoduchý únik v pravú chvíľu, niekedy je pri tom pre dieťa optimálne zamiešať sa medzi ostatné deti, od ktorých môže prípadne získať pomoc.
•Útek s krikom: “Nie! Nechaj ma! Choď preč!”
•Reakcie na posmech: mlčanie, alebo výroky typu “To je fakt!” “Ďakujem!”
•Energické odseknutie.
•Neútočný, neprovokatívny slovný prejav, najmä ohradenie sa voči slovnému napadnutiu.
•Získanie pomoci iných detí, ktoré sú nablízku.
•Ignorovanie verbálnej agresie a pokus o nadviazanie priateľského kontaktu.
•Obranný postoj bez nepriateľstva.
•Protiútok bez ohľadu na presilu.(23)

Taktiež je účinnou pomocou, keď agresorovi dohovorí starší súrodenec obeti, prípadne ak pre obeť nájdeme ochrancu z vyššieho ročníka.

Záver:

V závere svojej práce by som sa chcela dotknú prevencie voči akéjkoľvek forme násilia na našich školách. V prvom rade by som sa chcela dotknúť problému televíznych médií. Nechajme dieťa žiť v reálnom živote, nemýlme ho pridávaním obrazov násilia z filmov, ktoré neodrážajú reálny život. Neoberajme ho však o bežné negatívne skúsenosti, ktoré mu tiež pomáhajú pri tvorbe schopnosti rozlišovania dobra a zla a neskôr rozhodovania sa na ktorú stranu sa postaví. Týmto spôsobom sa teda dá (možno nie 100 percentne, ale aspoň) účinne predísť vychovaniu násilného dieťaťa, čo je síce dlhodobým a zložitým, ale veľmi účinným riešením násilia na školách. Pokiaľ bude dieťa vychovávané v láske, bude vychovávané k empatii, bude mu pripomínané, že má pomáhať slabším, je tam väčšia pravdepodobnosť, že sa násilia na druhých nielen nezúčastní, ale že bude proti tomuto násiliu bojovať.
Ďalším bodom prevencie voči násiliu, nielen medzi žiakmi navzájom, ale aj vo vzťahu učiteľ – žiak je potrebné vylúčiť z našich škôl tradičné chápanie tohoto vzťahu, ktorým je neustály boj žiaka proti učiteľovi, ktorý vyvoláva protireakciu učiteľa, čím sa vytvára začarovaný kruh: žiak vs. učiteľ. Tu by som poskytla možné riešenie pre úpravu takéhoto chápania vzťahu učiteľ – žiak, žiak – škola tým, že škola by nemala byť chápaná akýmsi väzením, alebo ústavom, kde sa nedeje nič iné, iba získavanie vedomostí, dodržiavanie daných pravidiel a konečné vyslobodenie žiakov ale i učiteľov posledným zvonením.

Škola by mala utvoriť podmienky sebarealizácie všetkým jej účastníkom. Každý by mal mať pocit, že v školskom prostredí niečo dokázal, je za to uznávaný a niečo znamená. Z tohto dôvodu súhlasím s Doc., PhDr. Petrom Ondrejkovičom, že škola by nemala zostávať po vyučovaní zatvorená. Mala by umožniť žiakom rôzne spôsoby realizácie napríklad formou krúžkov, podporovať žiakov v návrhoch pre školu, dať im určitý hlas napríklad formou študentskej rady... To by si však vyžadovalo zanietených učiteľov a hlavne finančnú podporu od štátu. Učitelia by potom totiž mali predĺženú pracovnú dobu na poobedie, alebo by škola musela zaobstarať viac vychovávateľov. Bolo by potrebné uspôsobiť priestory školy na poobedňajšie aktivity.

Rodičia by mali hrať oveľa väčšiu úlohu vo vzdelávaní svojich detí. Nestačí, že sa raz za tri mesiace prinajlepšom aspoň jeden z rodičov dostaví na rodičovské združenie, ktoré býva v našich školách také neosobné. Škola by ich mala zapojiť napríklad do rôznych spoločenských akcií. Takto by aj rodičia videli pokroky svojho dieťaťa v kolektíve a dieťaťu by sa dostalo uznania od svojich rodičov, čo je nakoniec v školskom veku pre dieťa najdôležitejšie.

Na záver by som chcela podotknúť, že učitelia by sa nemali báť veslovať proti prúdu tradičného obrazu ich povolania a rodičia by nemali brať školu ako miesto, kam svoje deti odkladajú a kde ich vychovajú. Násile na školách nie je iba problémom, ktorý by mali riešiť výlučne psychológovia, sociológovia, či pedagógovia. Násilie sa stalo globálnym, veľkým problémom a preto by sa malo aj globálne, vo veľkom riešiť. Netvrdím však, že sa má zakázať každá forma protestu zo strany žiakov, ale nebojme sa ich, nebojme sa zakročiť, keď protesty nadobúdajú násilnú formu, vtedy trpia nevinní. Utvorme žiakom priestor pre vyjadrenie ich nespokojnosti. Otvorme si nazájom cestu k forme dialógu ako k forme riešenia svojej nespokojnosti.

(1)Říčan P., Agresivita a šikanovanie medzi deťmi., p.18
(2)Říčan P., ref 1, p.18 – 19
(3)Ondrejkovič, P., Úvod do sociológie výchovy., p.173
(4)Erb Helmut H., Násilí ve škole a jak mu čelit., p.43
(5)Novák T., Capponi V., Sám proti agresi., p.73
(6)Erb Helmut H., ref. 4
(7)Erb Helmut H., ref. 4, p.45
(8)Novák T., Capponi V., ref. 5, p.82
(9)Erb Helmut H., ref. 4, p. 95
(10)Říčan P., ref 1, p.20
(11)Říčan P., ref 1, p.21
(12)Pöthe Peter, Dítě v ohrožení., p.96
(13)Kolář M., Skrytý svět šikanování ve školách., p.20
(14)Říčan P., ref 1, p.39
(15)Pöthe Peter, ref 12, p.81
(16)Říčan P., ref 1, p.40
(17)Kolář M., ref 13, p.77
(18)Říčan P., ref 1, p.42
(19)Kolář M., ref 13, p.69
(20)Pöthe Peter, ref 12, p.79
(21)Říčan P., ref 1, p.49
(22)Pöthe Peter, ref 12, p.99
(23)Říčan P., ref 1, p.49 – 50

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Násilie na školách