Keď rodič odchádza z domu,
obvykle odchádza z manželstva.
Možno si nemyslí, že opúšťa svoju rodinu,
ale deti si to myslia.

Rozvod je v podstate novodobým úkazom a nijako neslúži ľudskému rodu ku cti. Vidno, že stačí trocha uvoľniť atmosféru spoločnosti a ľudia to okamžite využijú i zneužijú. Na veľkú škodu sa toľko rodín nenávratne rozpadá, pretože práve rodina je základom životnej istoty každého dieťaťa a strata dôvery v neomylnosť svojich idealizovaných rodičov znamená často celoživotné zranenie citlivej detskej duše.
Keď si už rodičia sami nevedia pomôcť vo svojom zranenom vnútri, zostáva tu ešte jedna malá iskrička nádeje, či by potrebná pomoc nemohla prísť od samotných detí? Vedieť sa jednoducho na chvíľu postaviť do detských papučiek a pozrieť sa na vzniknutú situáciu detskými očkami. Ten najsilnejší dojem z toho by bola myšlienka, že dieťaťu sa rozpadá celý jeho doterajší svet, stráca istotu a zem sa pod ním chveje ako pri zemetrasení. Ak mám to dieťa skutočne rád či rada, zaznie mi ten najvyšší príkaz: “Neublížiť dieťaťu!”

Kto sa dokáže lepšie postarať o deti?

Po rozvode sa väčšinou znižuje podiel druhého rodiča na výchove dieťaťa. Psychológovia však hovoria, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu najmenej troch týždňov.

I keď štatistiky hovoria, že sa sobášime čoraz v neskoršom veku, rozvodovosť stále mierne narastá. Najcitlivejším miestom rozpadávajúceho sa manželstva sú deti. Kto sa má o ne po rozvode starať? Kto je na túto úlohu lepšie vybavený?
Podľa nedávnych výskumov sa ľudia prikláňajú k partnerskému modelu rodiny – za ideálny považujú stav, keď sa muž aj žena starajú o deti rovnakou mierou.
V spoločnosti stále prevláda presvedčenie, že matka sa dokáže o dieťa lepšie postarať ako otec a pri rozvodoch sú deti takmer vždy prisúdené matkám. „Muži sú často pohodlní, vyhovuje im, keď sa o deti stará žena. Oni ich cez víkend vezmú do kina, kúpia im zmrzlinu. Nie je veľa otcov, ktorí sa chcú o dieťa trvale starať.“ Aj takýto názor sa šíri v kruhoch rozvodových organizácií.

Iný názor majú muži. Súdy systematicky diskriminujú otcov, takmer výhradne rozhodujú v prospech matiek bez ohľadu na okolnosti, neumožňujú otcom stýkať sa so svojimi deťmi a podieľať sa na ich výchove alebo im dovolia len minimálny styk.
Podľa sociálnych pracovníkov, ktorí sa v rozvodových konaniach zúčastňujú v úlohe zástupcov detí, asi jedna tretina manželských párov sa dokáže o spôsobe porozvodovej starostlivosti o deti samostatne dohodnúť už pred súdnym procesom. V ostatných prípadoch rozhodujú súdy na základe prieskumu v rodine, v škole, u detského lekára. Rozhodujúce sú osobnostné predpoklady a sociálne pomery rodiča a to, ku komu má dieťa bližší citový vzťah. Ak sa rodičia nevedia dohodnúť a majú na výchovu dieťaťa približne rovnaké podmienky vrátane finančných, rozhoduje sa na podklade znaleckého posudku. Ak je dieťa už väčšie, päť – šesťročné, súd berie do úvahy aj jeho názor. Koho máš radšej: otecka alebo mamičku?

Syndróm zavrhnutého rodiča

U nás chýbajú štatistické údaje o tom, ako často sa po rozvode stretávajú deti s rodičom, ktorému neboli zverené do starostlivosti. Vo väčšine prípadov sa však znižuje podiel druhého rodiča na výchove. Súdy iba zriedkavo nariadia striedavú alebo spoločnú výchovu. Uznávaný psychológ Zdeněk Matějček pritom už v osemdesiatych rokoch napísal, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu minimálne troch týždňov. U nás je prax taká, že rodičovi, ktorý s deťmi nežije (spravidla je to otec), patrí každý druhý víkend detí a dva až tri týždne počas prázdnin. Sviatky (Vianoce, Veľkú noc) by mali deti striedavo tráviť u matky a otca avšak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do opatery, toto riešenie nepripúšťa a pociťuje, že má výhradnéprávo na trávenie spoločných sviatkov s deťmi. V lepších prípadoch sa stane, že rodič pozve svojho bývalého partnera k spoločnému stolu ale vtedy dieťa samotné nevie, ako sa môže správať, ku komu z nich môže prehovoriť, aby to druhému neublížilo.

Stáva sa však, že matky viac alebo menej skryto štvú deti proti otcovi. Niekedy začnú deti otca pod vplyvom manipulácií odmietať. Začína sa hovoriť o Syndróme zavrhnutého rodiča. Psychológovia upozorňujú, že výsledkom takejto snahy vypudiť „zlého“ rodiča z citového sveta dieťaťa bývajú vážne psychické problémy. Ak má rodič podozrenie, že niečo nie je v poriadku, môže upozorniť úrady a tie môžu doporučiť poradu s psychológom, vo vážnych prípadoch môže požiadať o zmenu zverenia dieťaťa.
Ľudia, ktorí niečím podobným prešli, tvrdia: „Ak žena nie je alkoholička, alebo vážne psychicky chorá, a má kde bývať, má muž veľmi malé šance, že sa mu podarí deti bez jej súhlasu získať.“