Príklady situácií v porozvodovej starostlivosti o deti:

* Rodič si príde po dieťa v určenom a dohodnutom čase a druhý rodič nechce dieťa pustiť.
* Ak bola porozvodová starostlivosť o deti upravená rozsudkom súdu, môže rodič vyhľadať sociálneho pracovníka alebo policajta, ukázať mu rozsudok a požiadať ho o asistenciu pri preberaní dieťaťa.
* Ak dieťa z primeraného dôvodu nemôže prísť na stretnutie s rodičom v určenom čase, môže si rodič dohodnúť náhradný termín. Ak sa situácia opakuje a stretávanie rodiča s deťmi je odkladané alebo znemožňované pod rôznymi zámienkami (časté „choroby“, neplánované návštevy rodinných príslušníkov, oslavy, písanie úloh a podobne) a bez náhradného termínu, môže rodič podať na súd žiadosť o zmenu alebo ustanovenie pravidiel jeho styku s deťmi.
* Ak rodič vidí, že dieťa ho začalo z neznámych dôvodov odmietať, môže požiadať o pomoc sociálne oddelenie. Sociálni pracovníci môžu navrhnúť poradu s psychológom alebo psychiatrom.

Čo zaujíma deti pri rozvode:
•S ktorým rodičom budú bývať a či si môže vybrať. (alebo musia vybrať)
•Budú sa stretávať s druhým rodičom?
•Čo bude so súrodencami?
•Bola to ich vina, že sa rodičia rozišli?
•Rodič, ktorý odchádza, ich už viac neľúbi?
•Budú sa sťahovať alebo meniť školu?
•Má otec/mama iného partnera a budú sa musieť zoznámiť?

Ako deti trúchlia

Na správu o rozvode alebo po presťahovaní rodičov, kedy dieťa stráca kontakt s rodičom, ktorý odišiel, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.
V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. Želania detí po rozvodoch väčšinou niesú splniteľné, pretože väčšina z nich sipraje, aby bola rodina opäť spolu.

V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti. K vyrovnaniu významne pomáha, pokiaľ je dieťa napred pripravené na to, čo ho čaká, čo, kedy a ako bude s ním a s rodičmi.

Reakcie detí sa rôznia podľa veku a pohlavia dieťaťa, ako aj pohlavia rodiča, ktorý odišiel, podľa povahy dieťaťa, jeho schopnosti sa prispôsobovať zmenám, podľa toho, či malo psychickú záťaž už pred rozvodom atď. Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového súžitia rodičov. V rodinách, kde predchádzali rozvodu dlhodobé konflikty a násilie, je dopad týchto konfliktov závažnejší, ako dopad samotného rozvodu.
Čím výraznejší má pre dieťa rozvodová situácia charakter psychickej traumy, teda ak presiahne možnosti organizmu ju zvládať, a ak nie je táto trauma adekvátne ošetrená, tým problematickejšie zareaguje a tým viacej sa stáva náchylnejším k depresiám v detskom i dospelom veku.