Keď rodič odchádza z domu,
obvykle odchádza z manželstva.
Možno si nemyslí, že opúšťa svoju rodinu,
ale deti si to myslia.

Rozvod je v podstate novodobým úkazom a nijako neslúži ľudskému rodu ku cti. Vidno, že stačí trocha uvoľniť atmosféru spoločnosti a ľudia to okamžite využijú i zneužijú. Na veľkú škodu sa toľko rodín nenávratne rozpadá, pretože práve rodina je základom životnej istoty každého dieťaťa a strata dôvery v neomylnosť svojich idealizovaných rodičov znamená často celoživotné zranenie citlivej detskej duše.
Keď si už rodičia sami nevedia pomôcť vo svojom zranenom vnútri, zostáva tu ešte jedna malá iskrička nádeje, či by potrebná pomoc nemohla prísť od samotných detí? Vedieť sa jednoducho na chvíľu postaviť do detských papučiek a pozrieť sa na vzniknutú situáciu detskými očkami. Ten najsilnejší dojem z toho by bola myšlienka, že dieťaťu sa rozpadá celý jeho doterajší svet, stráca istotu a zem sa pod ním chveje ako pri zemetrasení. Ak mám to dieťa skutočne rád či rada, zaznie mi ten najvyšší príkaz: “Neublížiť dieťaťu!”

Kto sa dokáže lepšie postarať o deti?

Po rozvode sa väčšinou znižuje podiel druhého rodiča na výchove dieťaťa. Psychológovia však hovoria, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu najmenej troch týždňov.

I keď štatistiky hovoria, že sa sobášime čoraz v neskoršom veku, rozvodovosť stále mierne narastá. Najcitlivejším miestom rozpadávajúceho sa manželstva sú deti. Kto sa má o ne po rozvode starať? Kto je na túto úlohu lepšie vybavený?
Podľa nedávnych výskumov sa ľudia prikláňajú k partnerskému modelu rodiny – za ideálny považujú stav, keď sa muž aj žena starajú o deti rovnakou mierou.
V spoločnosti stále prevláda presvedčenie, že matka sa dokáže o dieťa lepšie postarať ako otec a pri rozvodoch sú deti takmer vždy prisúdené matkám. „Muži sú často pohodlní, vyhovuje im, keď sa o deti stará žena. Oni ich cez víkend vezmú do kina, kúpia im zmrzlinu. Nie je veľa otcov, ktorí sa chcú o dieťa trvale starať.“ Aj takýto názor sa šíri v kruhoch rozvodových organizácií.

Iný názor majú muži. Súdy systematicky diskriminujú otcov, takmer výhradne rozhodujú v prospech matiek bez ohľadu na okolnosti, neumožňujú otcom stýkať sa so svojimi deťmi a podieľať sa na ich výchove alebo im dovolia len minimálny styk.
Podľa sociálnych pracovníkov, ktorí sa v rozvodových konaniach zúčastňujú v úlohe zástupcov detí, asi jedna tretina manželských párov sa dokáže o spôsobe porozvodovej starostlivosti o deti samostatne dohodnúť už pred súdnym procesom. V ostatných prípadoch rozhodujú súdy na základe prieskumu v rodine, v škole, u detského lekára. Rozhodujúce sú osobnostné predpoklady a sociálne pomery rodiča a to, ku komu má dieťa bližší citový vzťah. Ak sa rodičia nevedia dohodnúť a majú na výchovu dieťaťa približne rovnaké podmienky vrátane finančných, rozhoduje sa na podklade znaleckého posudku. Ak je dieťa už väčšie, päť – šesťročné, súd berie do úvahy aj jeho názor. Koho máš radšej: otecka alebo mamičku?

Syndróm zavrhnutého rodiča

U nás chýbajú štatistické údaje o tom, ako často sa po rozvode stretávajú deti s rodičom, ktorému neboli zverené do starostlivosti. Vo väčšine prípadov sa však znižuje podiel druhého rodiča na výchove. Súdy iba zriedkavo nariadia striedavú alebo spoločnú výchovu. Uznávaný psychológ Zdeněk Matějček pritom už v osemdesiatych rokoch napísal, že dieťa by malo byť s rodičom, ktorému nebolo zverené, viackrát do roka po dobu minimálne troch týždňov. U nás je prax taká, že rodičovi, ktorý s deťmi nežije (spravidla je to otec), patrí každý druhý víkend detí a dva až tri týždne počas prázdnin. Sviatky (Vianoce, Veľkú noc) by mali deti striedavo tráviť u matky a otca avšak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do opatery, toto riešenie nepripúšťa a pociťuje, že má výhradnéprávo na trávenie spoločných sviatkov s deťmi. V lepších prípadoch sa stane, že rodič pozve svojho bývalého partnera k spoločnému stolu ale vtedy dieťa samotné nevie, ako sa môže správať, ku komu z nich môže prehovoriť, aby to druhému neublížilo.

Stáva sa však, že matky viac alebo menej skryto štvú deti proti otcovi. Niekedy začnú deti otca pod vplyvom manipulácií odmietať. Začína sa hovoriť o Syndróme zavrhnutého rodiča. Psychológovia upozorňujú, že výsledkom takejto snahy vypudiť „zlého“ rodiča z citového sveta dieťaťa bývajú vážne psychické problémy. Ak má rodič podozrenie, že niečo nie je v poriadku, môže upozorniť úrady a tie môžu doporučiť poradu s psychológom, vo vážnych prípadoch môže požiadať o zmenu zverenia dieťaťa.
Ľudia, ktorí niečím podobným prešli, tvrdia: „Ak žena nie je alkoholička, alebo vážne psychicky chorá, a má kde bývať, má muž veľmi malé šance, že sa mu podarí deti bez jej súhlasu získať.“
Príklady situácií v porozvodovej starostlivosti o deti:

* Rodič si príde po dieťa v určenom a dohodnutom čase a druhý rodič nechce dieťa pustiť.
* Ak bola porozvodová starostlivosť o deti upravená rozsudkom súdu, môže rodič vyhľadať sociálneho pracovníka alebo policajta, ukázať mu rozsudok a požiadať ho o asistenciu pri preberaní dieťaťa.
* Ak dieťa z primeraného dôvodu nemôže prísť na stretnutie s rodičom v určenom čase, môže si rodič dohodnúť náhradný termín. Ak sa situácia opakuje a stretávanie rodiča s deťmi je odkladané alebo znemožňované pod rôznymi zámienkami (časté „choroby“, neplánované návštevy rodinných príslušníkov, oslavy, písanie úloh a podobne) a bez náhradného termínu, môže rodič podať na súd žiadosť o zmenu alebo ustanovenie pravidiel jeho styku s deťmi.
* Ak rodič vidí, že dieťa ho začalo z neznámych dôvodov odmietať, môže požiadať o pomoc sociálne oddelenie. Sociálni pracovníci môžu navrhnúť poradu s psychológom alebo psychiatrom.

Čo zaujíma deti pri rozvode:
•S ktorým rodičom budú bývať a či si môže vybrať. (alebo musia vybrať)
•Budú sa stretávať s druhým rodičom?
•Čo bude so súrodencami?
•Bola to ich vina, že sa rodičia rozišli?
•Rodič, ktorý odchádza, ich už viac neľúbi?
•Budú sa sťahovať alebo meniť školu?
•Má otec/mama iného partnera a budú sa musieť zoznámiť?

Ako deti trúchlia

Na správu o rozvode alebo po presťahovaní rodičov, kedy dieťa stráca kontakt s rodičom, ktorý odišiel, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.
V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. Želania detí po rozvodoch väčšinou niesú splniteľné, pretože väčšina z nich sipraje, aby bola rodina opäť spolu.

V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti. K vyrovnaniu významne pomáha, pokiaľ je dieťa napred pripravené na to, čo ho čaká, čo, kedy a ako bude s ním a s rodičmi.

Reakcie detí sa rôznia podľa veku a pohlavia dieťaťa, ako aj pohlavia rodiča, ktorý odišiel, podľa povahy dieťaťa, jeho schopnosti sa prispôsobovať zmenám, podľa toho, či malo psychickú záťaž už pred rozvodom atď. Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového súžitia rodičov. V rodinách, kde predchádzali rozvodu dlhodobé konflikty a násilie, je dopad týchto konfliktov závažnejší, ako dopad samotného rozvodu.
Čím výraznejší má pre dieťa rozvodová situácia charakter psychickej traumy, teda ak presiahne možnosti organizmu ju zvládať, a ak nie je táto trauma adekvátne ošetrená, tým problematickejšie zareaguje a tým viacej sa stáva náchylnejším k depresiám v detskom i dospelom veku.
Všetky z vyššie popísaných obtiaží dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto obtiaže často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo chovaniu druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti. Pozornosť si zaslúži obzvlášť ak došlo k prerušeniu kontaktu s druhým rodičom alebo súčasne k ďalším významným zmenám v živote dieťaťa.

Zmeny v sebahodnotení – podceňovaný prvok?

Sebaúcta je psychologická charakteristika, ktorá umožňuje dieťaťu prežívať pocit vlastnej hodnoty pred sebou aj pred druhým, kreatívne využívať vlastné schopnosti, tešiť sa zo života a dôverovať druhým.
V situácii, kedy sú rodičia zaslepení vlastnými problémami alebo, keď prebiehajú ich vzájomné neľútostné boje a dieťa stojí uprostred všetkého, sú deti pripravené o významný zdroj vlastného sebahodnotenia – o možnosť vnímať samy seba ako zdroj radosti svojich rodičov.

Ďalším oslabeným zdrojom je rodič preťažený alebo nevyrovnaný, ktorý má väčší sklon k bitke, kritike a trestaniu dieťaťa, a tým v nich buduje predstavu o ich nedokonalosti - o nedokonalosti, s ktorou sa deti stotožňujú.
Ku zvýšeným záťažiam prispieva, pokiaľ sa matky vyjadrujú pred deťmi o otcoch a naopak otcovia o matkách negatívne a hanlivo. Je alarmujúce, že v prípade chlapcov môže tento faktor uškodiť chlapcovi v jeho identifikácii a sexuálnej role.
Vrúcny vzťah a kontakt s otcom podporuje už pred dovŕšením prvého roku života u chlapcov a o niečo neskôr u dievčat rozvoj intelektu a sociálnych možností. Neskôr prispieva k vytvoreniu vedomia vlastného ja a identifikáciu s mužskou rolou u chlapcov a vývoj autonómie u dievčat.
Pokiaľ rodičia ponižujú jeden druhého alebo proti sebe bojujú, dopadajú tieto „rakety vystrelené na manžela, či manželku do sŕdc detí, desia ich a zraňujú“.

Údaje zo zahraničia

Ako by mala vyzerať fungujúca rodina, kto a ako by mal vychovávať deti? Dá sa akceptovať názor, že rozvod je lepší ako nešťastné manželstvo? Spektrum názorov je veľmi široké. V Európe zhruba platí, že čím viac na sever, tým sú názory na rodinu, výchovu i rozvod liberálnejšie. Smerom na juh sa dostáva k slovu patriarchálnejší model, ktorý je viac-menej ešte stále charakteristický aj pre nás.

* Vo Švédsku bol v roku 1987 prijatý nový zákon o rozvode. Podľa neho je automaticky rozvedené také manželstvo, kde obe strany s rozvodom súhlasia a nemajú deti do 16 rokov. Ak deti majú, rieši súd zverenie detí. Deti bývajú síce až v 80% zverené matkám, exmanželia sa však väčšinou starajú o deti ďalej spoločne. Partner, ktorý z rodiny odišiel sa teda stretáva s deťmi nielen cez víkend, ale za „bežnej prevádzky“.
Rodič, ktorý nežije s deťmi, prispieva na ich výchovu. Ak tak nerobí, vypláca príspevok štát.

*Podľa Českého štatistického úradu bolo v roku 2001 po rozvode 28 943 detí zverených do starostlivosti matky. Otcom bolo zverených 2 098 detí. Spoločnú respektíve striedavú výchovu nariadili súdy v prípade 641 detí.

* V Rakúsku bolo v roku 1992 podľa údajov Ústredného štatistického úradu rozvedených 16 296 manželstiev, v ktorých žilo 17 028 detí. Tieto deti sa po rozvode stretávajú so svojím biologickým otcom takto: 14% detí denne, 17% detí aspoň raz za týždeň, 21% detí aspoň raz mesačne, 12% detí aspoň raz za rok a 31% ešte zriedkavejšie alebo vôbec nie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Dopad rozvodu rodičov na dieťa