ORAGANIZÁCIA A MODERNÝ ŽIVOT
Ako organizáciu označujeme veľké zoskupenie ľudí, ktoré je neosobného charakteru a vzniká s konkrétnym zámerom. V súčasnej dobe hrajú organizácie oveľa významnejšiu úlohu v našom živote, ako tomu bolo kedykoľvek predtým. Nielenže nás do tohto sveta privádzajú, ale sprevádzajú nás v ňom na každom kroku a dohliadajú aj na našu smrť. Každé narodenie dnes registrujú organizácie štátnej správy, ktoré zhromažďujú údaje o živote jedinca od narodenia až do smrti. Väčšina ľudí umiera v nemocnici, nie doma, a aj každú smrť je nutné riadne dokázať.
Organizácie nám však často odoberajú právo rozhodovt a prenášajú ho na úradníkov či odborníkov, ktorých môžeme len ťažko ovplyvniť. Všetci napríklad musíme konať určité veci, ktoré od nás vyžaduje vláda (platiť dane, dodržiavať zákony, bojovať vo vojne), inak nám hrozí potrestanie. Organizácie ako zdroje spoločenskej moci tak môžu podriadiť jedinca diktátu, ktorému nie je obvykle schopný účinne vzdorovať.

TEÓRIA ORGANIZÁCIÍ
Za prvý systematický výklad vývoja organizácií vďačíme Maxovi Weberovi. Podla neho predstavujú organizácie spôsob, ako pravidelne koordinovať ľudí alebo produkty ich práce v čase a priestore. Weber zdôrazňoval, že podmienkou ich rozvoja jeovládanie informácií, z čoho plynie zásadný význam písomných dokumentov: aby mohla fungovať, potrebuje organizácia písané pravidlá a spisy. Weber videl organizácie ako silne hierarchické zoskupenia, v ktorých sa moc obvykle sústredí na najvyšších priečkach.

Webberov pohľad na byrokraciu
Všetky rozsiahle organizácie majú podľa Webera byrokratickú povahu. Byrokracia je vláda úradníkov- pôvodne išlo len o úradníkov vládnych, ale neskôr sa použitie tohto pojmu rozšírilo na úradníkov každého druhu.
Byrokracia je často synonymom zdĺhavosti, neefektívnosti a plytvania. Iný autori však vidia byrokraciu v opačnom svetle- ako príklad dôslednosti, presnosti a efektívneho riadenia. Tvrdia, že byrokracia je v skutočnosti najvýkonnejšou formou organizácie, akú kedy ľudstvo vynašlo, pretože pre plnenie všetkých úloh existuje presný postup. Weberovo líčenie byrokracie zostáva niekde na pol ceste medzi oboma týmito extémami.
Podľa neho je expanzia byrokracie v modernej spoločnosti nevyhnutná, pretože sa bez nej nemôžeme vyrovnať s administratívnymi nárokmi, ktoré na nás kladú rozsiahle spoločenské systémy. Aby mohol lepšie študovať príčiny ich expanzie, postuloval Weber ideálny typ byrokratických organizácií. „Ideálnym“ pritom nemyslel „žiaduci“, ale „rýdzi“. Jeho ideálny typ je abstrakným popisom, ktorý kladie dôraz na tie reálne existujúce vlastnosti, ktoré považuje za najtypickejšie, Pri byrokraciaách určil niekolko zásadných charakteristík:

•Existuje jednoznačná hierarchia právomocí. Úlohy organizácie sú rozdelené medzi jednotlivých pracovníkov v súlade s touto hierarchiou. Byrokracia má podobu pyramídy s jasne stanovenými vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti, čo jej umožňuje centralizované rozhodovanie a jeho koordinovanú realizáciu.
•Jednanie pracovníkov na všetkých úrovniach organizácie sa riadi písanými pravidlami. To však neznamená, že by sa byrokratické povinnosti vykonávali vždy mechanicky. S postavením v hierarchii rastie aj rozmanitosť prípadov, sktorými si pracovník musí poradiť, a teda aj nárok na pružnú interpretáciu pravidiel.
•Úradníci pracujú na plný úväzok a dostávajú plat. Každé pracovné miesto v hierarchii je spojené s fixným platom. Od pracovníkov sa očakáva úsilie o kariéru v rámci organizácie. K povýšeniu dochádz na základe preukázaných schopností, seniority (odslúžených rokov) alebo kombináciou oboch týchto kritérií.
•Úlohy, ktoré úradník vykonáva v rámci organizácie, sú striktne oddelené od jeho súkromného života. Nie je žiaduce, aby sa činnosť na pracovisku prelínala s úradníkovým súkromým; bydlisko a pracovisko je oddlené aj fyzicky.
•Príslušníci organizácie nie sú vlastníkmi hmotných prostriedkov, s ktorými pracujú. V tradičnej komunite majú roľníci a remeselníci kontrolu nad výrobným procesom a sú obvykle majiteľmi nástrojou, s ktorými pracujú. Naproti tomu v byrokracii nie sú úradníci majiteľmi svojích kancelárií a iných vecí, ktoré používajú.
Weber bol presvedčený, že čím viac sa bude organizácia blížiť jeho „ideálnemu typu“ byrokracie, tým efektívnejšie bude napĺňať ciele, ktoré si vytýčila.

Formálne a neformálne vzťahy vnútri byrokracie
Weberova analýza byrokracie kladie hlavný dôraz na formálne vzťahy v rámci organizácie, t.j. na vzťahy medzi ľuďmi vyjadrené v jej pravidlách. Neformálnymi väzbami sa príliš nezaoberal. Práve neformálne spôsoby jednania však byrokracii často poskytujú pružnosť, ktorú by inak nedosiahla.
Dnes už klasická štúdia Petera Blaua sledovala neformálne vzťahy vo vládnom úrade, ktorého úlohou bolo vyštrovať možné daňové úniky (Blau, 1963). Pokiaľ úradník narazil na problém, ktorého riešením si nebol istý, mal vec prejednať so svojím nadriadeným. Procedurálne predpisy nedovolovali, aby sa s problémom zveroval svojim kolegom pracujúcim na rovnakom stupni. Väčšina úradníkov sa však obávala, že keď pôjdu za svojimi nadriadenými, môže to byť vnímané ako ich neschopnosť, čo zmenší ich šancu na povýšenie. Preto sa obvykle radili medzi sebou, napriek tomu že tým porušovali oficiálne smernice. To im umožňovalo dostať nielen konkretnu radu, ale tiež znížiť mieru stresu plynúceho z úplne samostatnej práce. Na primárnej úrovni sociálnej skupiny sa medzi pracovníkmi na tej istej úrovni vytvorili pevné väzby vzájomnej lojality. Blau dospel k záveru, že táto skutočnosť zrejme umožnila pracovníkom vyrovnávať sa s problémami ďaleko efektívnejšie: členovia skupiny si vytvorili nefomálne postupy, ktoré dávali väčší priestor ich iniciatíve a zodpovednosti, ako im formálne pravidlá organizácie umožňovali.

Fyzické parametre organizácie
Väčšina moderných oranizácií pôsobí v budovách navrhnutých špeciálne pre účel, ktorému slúži. Tieto budovy majú mnoho spoločného: dlhé chodby, z ktorých vedie množstvo dverí do jednotlivých miestností, ako aj štandardizovaný nábytok a dekorácie. Ľudia prechádzajúci chodbou síce bývajú rozielne oblečení, ale inak pôsobií väčšina sídiel moderných organizácií uniformným dojmom.

Foucaultova teória organizácií: kontrola nad časom a priestorom
Michel Foucalt poukázal na priamu súvislosť medzi fyzickou architektúrou organizácie a jej sociálnou štruktúrou, vrátane mocenských vzťahov (Foucalt, 1970, 1971). Kancelárie majú tiež určité fyzické miesto- sú to miestnosti oddelené chodbami. Priestorové usporiadanie veľkých firiem býva niekedy priamočiaro hierarchické: čím vyššie postavenie v podniku, tým vyššie umiestnená kancelária, a keď sa povie „horné poschodie“, rozumie sa tým mocenská špička organizácie.
Fyzická blízkosť uľahčuje formovanie primárnych skupín, kým fyzická vzdilenosť môže skupiny polarizovať a prispievať k rivalite medzi jednotlivými oddeleniami („my“ versus „oni“).

Foucault kládol veľký dôraz na to, či architektonické riešenie modernej organizácie umožňuje nadriadeným pracovníkov vidieť alebo nie, čo podla neho ovpyvňuje a vystihuje charakter uplatňovania ich právomocí. Čím sú podriadení viditeľnejší, tým ľahšie sa môžu ocitnúť pod dozorom. V moderných organizáciach je pod dozorom každý, aj pomerne vysoko postavený jedinec; jeho jednanie však býva obvykle sledované tým intenzívnejšie, čím je jeho postavenie nižšie.
Stretávame sa s dvoma typmi dozoru. Prvým je priame pozorovanie toho, čo podriadený koná. Príkladom môže byť školská trieda, kde deti sedia v lavciach zoradených za sebou a učiteľ ich všetkých vidí. Druhý typ dozoru je nenápadnejší, ale nemenej významný. Spočíva v zakladaní kartoték, spisov a iných dokumentov vypovedajúcich o živote jednotlivých osôb. Záznamy o zamestnancoch často obsahujú kompletnú pracovnú anamnézu, ale tiež podrobnosti z ich súkromného života a často aj hodnotenia ich charakteru. Tieto záznamy umožňujú monitorovať chovanie pracovníkov a slúžia ako podklady na ich prípadné povýšenie.
Ako zdôraznil Weber, očakáva sa od každého pracovníka firmy, že bude dodržiavať pravidelnú pracovnú dobu. Činnosť musí byť trvalo koordinovaná v čase a priestore, čomu často napomáha nie len fyzické usporiadanie, ale aj presné časové harmonogramy, ktoré zaručujú „efektívne rozmiestnenie tiel v rámci organizácie“ (Foucalt).
Byrokracia a demokracia
Vládne organizácie majú o nás množstvo informácií, od dátumov narodenia, školských vysvedční až po naš príjmy, ktoré predkladáme k zdaneniu, a zdravotný stav. S rozvojom počítačov narastá hrozba, že sa celý náš život ocitne pod drobnohľadom rôznych organizácií.
Obmedzenie demokracie v dôsledu rozvoja moderných foriem organizácie a kontroly informácií znepokojovalo už Maxa Webera. Za zvlášť nebezbečnú považoval možnosť, že sa vláda nad celou spoločnosťou ocitne v rukách neosobnej byrokratickej mašinérie.
Tomu kto pracuje na nižších stupňoch organizácie, nezostáva nič iné ako vykonávať bežnú činnosť podľa povelov nadriadených, ktorých rozhodovanie nemôže nijako ovplyvniť. Weberov pokračovateľ Roberto Michels (1967) o tomto procese odoberania moci vyhlásil, že vo všetkých veľkých organizáciach (a všeobecne v spoločnosti, v ktorej takéto organizácie dominujú) nastáva nezadržateľné smerovanie k oligarchii (nadvláda malej skupiny). Podla Michelsa je koncentrácia moci na najvyšších stupňoch nevyhnutným dôsledkom rastúcej byrokratizácie sveta.

Podľa Giddensa priamy dozor môže celkom úspešne spĺňať svoj účel len tam, kde je jeho cieľom kontola osôb, ktoré sú voči nadriadeným autoritám nepriateľsky naladené a radšej by boli niekde inde, čoho príkladom je väzenie. Naopak v oraganizáciach, kde záleží na spolupráci pri realizácii spoločného cieľa, je situácia iná. Pokiaľ vedenie príliš spolieha na priamy dozor, znižuje to motiváciu zamestnancov, ktorí majú pocit, že im práca neposkytuje žiadnu šancu na samostatné rozhodovanie a sebarealizáciu (Grint, 1991, Sabel, 1982).
Giddens tvrdí, že ľudia majú obyčajne odpor aj k druhej forme organizácie, ktorú opísal Foucault, totiž k zhromažďovaniu písomných informácií o ich živote (kádrovaní). Táto skutočnosť významne prispela k zrúteniu komunistických systémov sovietskeho typu. V komunistických štátoch boli ľudia trvale špiclovaní buď príslušníkmi tajnej polície alebo inými občanmi. Vlády si tiež viedli podrobné informácie o všetkých občanoch, aby mohli potlačiť akúkoľvek prípadnú opozíciu. Výsledkom bol autoritársky režim, ktorý nebol ani ekonomicky efektívny. Celá spoločnosť sa tak naozaj podobala na gigantické väzenie a vyvolávala aj rovnakú nespokojnosť, konflikty a odpor- až sa nakoniec jej členovia oslobodili.

BUDE BYROKRACIA PREKONANÁ?
Za dlhú dobu vývoja západnej spoločnosti sa zdalo, že sa natrvalo presadí Weberov model- a vúzkej náväznosti naň aj Foucaltov. V štátnej správe, zdravotníctve, vyskoškolskom vzdelávaní a kapitalistickom podnikaní dominovali byrokratické prvky. Byrokracií dodnes existuje v západnom svete mnoho, ale Weberova predstava, že jediným spôsobom riadenia rozsiahlej organizácie je prísne hierarchická štruktúra s koncentráciou moci a znalostí na najvyšších stupňoch, už začína vyzerať dosť archaicky. Početné organizácie dnes prechádzajú prestavbou, ktorá ich má urobiť menej hierarchickými. Mnohé firmy na západe sa pritom inšpirujú tzv. „japonským modelom“

JAPONSKÝ MODEL
Ekonomický úspech Japonska je často pripisovaný špecifickým vlastnostiam veľkých japonských korporácií, ktoré sa významne odlišujú od väčšiny firiem na západe. S Weberovým modelom byrokratickej organizácie sa rozchádzajú vo viacerých bodoch:
•Rozhodovanie zdola nahor. Pokiaľ vedenie podniku prijíma rozhodnutie, ktoré sa týka zamestnancov na nižších úrovniach, konzultuje ho s nimi; pravidelne sa s nimi stretávajú aj riaditelia.
•Mešia špecializácia. Zamestnanci sa nešpecializujú len na jedinú oblasť svojho odboru, a preto sa stávajú všestrannejšími a zároveň rozhľadenejšími.
•Istota zamestnania. Zamestnanci majú istotu uplatnenia na celý život. Nemusia sa obávať, že prídu o svoju prácu.
•Orientácia na výkonnosť skupín. Na všetkých úrovniach podniku sú ľudia združení do malých pracovných skupín. Hodnotí sa prevážne výkonnosť týchto tímov, nie jedincov.
•Prelínanie práce a súkromného života. Japonské firmy sa starajú o uspokojovanie potrieb svojich pracovníkov, ale očakávajú od nich za to bezvýhradnú lojalitu. Japonský zamestnanci tiež často nosia uniformu firmy. Pracovný deň zahajujú spevom „podnikovej hymny“ a pravideľne trávia svoj voľný čas rôznymi činnosťami, ktoré pre nich firma organizuje.

Dá sa teda domnievať, že nám japonský model poskytuje určité ponaučenie o weberovskom poňatí byrokracie- organizácie blízke Weberovmu „ideálnemu typu“ sú v skutočnosti efektívne iba papierovo, lebo pracovníkom na nižších stupňoch neumožňujú prejaviť vlastnú iniciatívu a samostatnosť pri výkone práce.
Ouchi (1979, 1982) dospel na základe štúdia japonských firiem k záveru, že u vyslovene byrokratických organizácií dochádza k vnútornému zlyhaniu, spôsobenému prílišnou rigiditou, nepružnosťou a nedostatkom motivácie. Za efektívnejšie považuje typ autority, ktorý označuje ako „klanový“ (skupiny, ktoré sú úzko osobne previazané).

VPLYV VEĽKÝCH NADNÁRODNÝCH FIRIEM
Najväčšie nadnárodné koncerny sú gigantické podniky, ktorých obrat presahuje hrubý národný produkt celých štátov. Zo stovky najväčších ekonomických jednotiek súčasného sveta tvoria prvú polovicu štáty a druhú nadnárodné koncerny. Ich ekonomický potenciál je ohromujúci: veď na 600 najväčších nadnárodných firiem pripadá viac než pätina celej priemyselnej a poľnohospodárskej výroby svetovej ekonomiky.
Priamym predpokladom expanzie nadnárodných spoločností v posledných 30 rokoch bol rozvoj dopravy a komunikácií. Hustá sieť leteckej dopravy dnes dovoľuje podnikateľom cestovať po svete rýchlosťou, ktorá bola ešte pred polstoročím nepredstaviteľná. Rozvoj supertankerov zase uľahčuje transport ohromného množsta surovín. Svoju úlohu zohráva aj telejomunikačná technika, ktorá zaručuje viac-menej okamžitú komunikáciu medzi, ktorýmikoľvek dvoma (a viacerými) miestami na svete.

Typy nadnárodných koncernov
Národné spoločnosti si za posledné storočie získavajú stále významnejšie postavenie vo svetovej ekonomike. Majú kľúčový význam v medzinárodnej deľbe práce. Nielen hospodárstvo jednotlivých štaátov, ale aj svetová ekonomika sa stále viac koncentruje; začína jej dominovať obmedzené množstvo gigantických koncernov. Mnohé sektory svetovej produkcie sú oligopoly- celé pole ovládajú tri alebo štyri koncerny, ktoré majú na trhu dominantné postavenie (napr. výroba agrochemikálií).
H.V. Perlmutter rozdeluje nadnárodné koncerny do troch typov:
•Etnocentrické: stratégia firmy je určovaná a pokiaľ možno aj naplňovaná z ústredia v zemi jej vzniku; dcérske pobočky zriaďované inde vo svete predstavujú kultúrne „klony“ materskej spoločnosti
•Polycentrické: ich zahraničné pobočky sú riadené miestnymi firmami, v konkrétnej zemi; ústredie v materskej zemi stanovuje iba všeobecné smernice, ale do chodu jednotlivých pobočiek výrazne nezasahuje
•Geocentrické: ich manažérska štruktúra je úplne medzinárodná; manažérske systémy sú integrované na globálnom základe a špičkoví manažéri sú vysoko mobilní; presúvajú sa podľa potreby z jedného štátu do druhého (Perlmutter, 1972)
Japonské nadnárodné spoločnosti majú z hľadiska Perlmutterovej klasifikácie najvýraznejší etnocentrický charakter- pôsobia po celom svete, ale sú dôrazne riadené materským podnikom.

Decentralizácia a redukcia
Napriek tomu, že firmy pôsobiace na globálenj úrovni dosiahli veľkého úspechu, prebiehajú v nich v súčasnosti stále výraznejšie organizačné zmeny.
Asi naradikálenjšiu decentralizáciu zo všetkých globálnych korporácií podstúpila v krátkom časovom úseku spoločnosť Asea Brown Boveri, jedna z najväčších strojárenských firiem vo svete- bola rozdelená do 1200 organizácií, ktoré sú vzájomne spojené len pomerne voľnými väzbami.
Jeden komentátor k tomu uviedol: „V najbližších rokoch bude pre všetky veľké spoločnosti stále ťažšie konkurovať a vyrovnať sa menším, pružnejším podnikom, ktoré sú schopné rýchlych inovácií. Predstava, že obrovská globálna ekonomika prinesie dominanciu obrých nadnárodných koncernov, je proste mylná. Naopak, čím väčšia a otvorenejšia bude svetová ekonomika, tým viac sa v nej budú presadzovať malé a stredne veľké podniky“ (Naisbitt).

Organizácia ako sieť
Ak sú zmeny prenikavé a ich tempo sa stále zrýchľuje, nedokáže sa snimi tradičná byrokracia Weberovho typu vyrovnať, pretože jej chýba pružnosť a nerada opúšťa zavedené metódy práce.
Kľúčovou úlohou reorganizácie je úspora času. Na svetovom trhu sú firmy pod stálym tlakom svojich zákazníkov, aby dodali tovar čo najskôr. Preto napr. mnoho firiem v Japonsku aj mimo neho začína používať systém výroby nazývaný „presne načas“, ktorého priekopníkom je Taiichi Ohno z firmy Toyota: materiál sa dodáva do továrne až v okamihu, keď musí byť spracovaný. Odpadáva teda nutnosť jeho dlhodobého skladovania vo výrobnom závode.

MODERNÁ ORGANIZÁCIA A REŠTRUKTURALIZÁCIA
Dá sa povedať, že veľké organizácie súčasnosti vlastne nie sú „nikde“. Tvoria ich nielen tímy pracujúcich pod jednou strechou v rovnakom fyzickom priestore, ale aj mnoho jedincov a skupín rozptýlených po celom svete. Jednou z príčin je to, že nové techniky umožňujú ľuďom priamu komunikáciu bez ohľadu na vzdialenosť. Kľúčový význam má aj skutočnosť, že pre našu sociálnu existenciu sú dnes stále významnejšie informácie, nie fyzický tovar. Budovy a tovary podliehajú priestorovým obmedzeniam, ale informácie nie.
Veľý koncern dnes skôr ako pyramídu pripomína informačnú sieť, v ktorej ústerdná organizácia spája početné menšie firmy, ale neriadi ich. Niektoré koncerny zostávajú výrazne byrokratické a sú doteraz sústredné v jedinej zemi. Väčšinu však už dnes nejde lokalizovať, veď znalosti a financie sa dnes môžu presúvať po celom svete rýchlosťou svetla.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sociálna organizácia