Komunikácia je každodennou súčasťou života každého človeka, je priam esenciálnou súčasťou väčšiny činností. Je totiž nevyhnutná pre realizáciu jednotlivca či skupiny v spoločenských vzťahoch. Nemenej dôležitá je pre uplatnenie sa manažérov.
Umožňuje tiež rozvoj spoločnosti. V súčasnom informačnom veku nadobúda komunikácia na dôležitosti a stupeň úrovne komunikácie má často veľmi významný dopad na rozvoj inštitúcií, organizácií a iných organizovaných jednotiek.

V oblasti manažmentu hrá komunikácia taktiež veľmi významnú úlohu. Každý manažér musí byť schopný efektívnej komunikácie so svojim okolitým prostredím, často od toho závisí jeho úspech. Správne uplatnenie komunikácie vo vnútri organizačných jednotiek sa môže stať prvkom podporujúcim dynamický rozvoj a fungovanie vzťahov medzi jej subjektami, ale takisto brzdou ich efektívneho fungovania.
Cieľom tejto práce je za pomoci dostupnej literatúry poukázať na jednotlivé druhy komunikácie, možnosti ich uplatnenia prípadne ich úskalia.
1. Komunikácia vo všeobecnosti
Komunikácia by sa dala definovať ako odoslanie a prijatie oznamu subjektom odlišným od odosielateľa oznamu.
Komunikáciu ako proces môžeme vyjadriť:

Pôvodca oznamu→ Oznam→ Príjemca oznamu
spätné pôsobenie
Štruktúru komunikačného modelu môžeme vyjadriť:
Kto, prečo, komu a s akým efektom.
Komunikácia v sebe nesie viaceré riziká ktoré môžu vážne ovplyvniť jej efektívnosť v spoločenských vzťahoch. Existuje riziko že adresát že adresát zle interpretuje doručené oznámenie, alebo že sa oznámenie k adresátovi dostane v pozmenenej podobe v dôsledku takzvaného informačného šumu.

Komunikácia predpokladá istú interakciu medzi komunikujúcimi ľuďmi. Ak chcú ľudia komunikovať musia k sebe zaujať recipročný vzťah, na základe ktorého predpokladajú, že sú kognitívne seberovní. To znamená, že sú si teda rovnocenní v tom, že sú nositeľmi určitých mentálnych zručností, nevyhnutných pre komunikáciu. Z toho vyplýva záver, že medzi subjektami komunikácie musí existovať akýsi vzťah v ktorom predpokladajú kognitívnu seberovnosť. Dalo by sa azda povedať, že sama komunikácia je určitým druhom vzťahu, v ktorom si subjekty komunikácie vymieňajú svoje vnútorné stavy mysle. Ak má byť komunikácia úspešná mal by sa výsledok interpretácie komunikačného aktu v mysli adresáta zhodovať s vnútorným stavom autora komunikačného aktu. (t.j. adresát rozpoznal v komunikačnom akte význam hovoriaceho)

2. Vývoj komunikácie a spoločnosti
Prostriedky komunikácie prešli v prie behu vývoja ľudskej spoločnosti dlhým vývojom.
Spoločnosti na rôznych stupňoch svojho vývoja potrebovali a zároveň boli schopné používať rôzne metódy komunikácie. Vývoj komunikačných prostriedkov má kumulatívny charakter, to znamená že staré prvky nezanikajú, len pribúdajú nové.

Periodizácia vývinu komunikačných prostriedkov by sa dala zhruba načrtnúť takto:
1. Epocha znamení a signálov?
2. Epocha reči 90-40000 rokov p.n.l
3. Epocha písma 7-5000 rokov p.n.l
4. Epocha tlače 15.storočie
5. Epocha masovej komunikácie 50te roky 20.teho storočia
6. Epocha počítačov a internetu 80te roky 20.teho storočia nášho letopočtu
Prvá epocha bola situovaná do doby pre-hominidných foriem života. Medzi základné komunikačné schopnosti tej doby boli postoje, zvuky, mimika, gestika. Komunikácia bola pomalá a zložitá.

Epocha reči bola spätá s nástupom človeka kromaňonského, tento človek mal hlasové ústrojenstvo veľmi podobné súčasnému človeku. Vďaka jednoduchšej komunikácii si mohol počínať koordinovanejšie a účelnejšie a tak jeho rozvoj bol rýchlejší.
Písmo sa súčasne objavilo na viacerých miestach našej planéty. Za prvé písmo považujeme písmo piktografické, ktoré spočíva v maľovaní obrázkov vedľa seba podľa toho ako prebiehal dej bez členenia textu na slová. Ďalší druh bolo písmo ideografické kde pre jednotlivé slová boli znaky. Inou formou bolo klinové písmo. Prvú abecedu vymysleli feničania, z nej vzniklo písmo grécke a z neho písmo latinské.

Epocha tlače bola započatá vynálezom kníhtlače Johanna Gutenberga. Tento vynález umožnil hromadné rozširovanie textov, čo umožnilo rozvoj vzdelanosti v európskych krajinách. Uplatnenie tohto vynálezu sa rozšírilo od tlače biblie po masovú tlač novín a literatúry.
Od začiatku 20teho storočia prichádzali na svet nové vynálezy ktoré urobili komunikáciu masovou. Bol to veci ako film, rádio a televízor, ktoré umožnili šírenie veľkého množstva oznamov, veľkému množstvu adresátov rýchlejšie a jednoduchšie než kedykoľvek predtým.
Masové používanie internetu a rýchlosť predávania a spracovania správ nám umožňuje o súčasnej epoche hovoriť ako o epoche počítačov a internetu. Stretávame sa i z názorom, že prijatie počítačov a virtuálnej reality, vlastne symbolizuje odklon západnej kultúry od analitickej, fonografickej komunikácie späť ku komunikácii ikonografickej.

3. Druhy komunikácie z hľadiska komunikačnej filozofie
Z hľadiska zámerov, efektov a noriem sociálneho jednania jedincov a sociálnych skupín môžeme definovať komunikačnú filozofiu:
1. Pasívna komunikácia je bojácna, alebo pohodlná. Vzdáva sa úspechu v prospech partnera.
2. Agresívna komunikácia je sebecká. Vychádza z pocitu nadradenosti a z povinnosti behom komunikácie ju udržovať či zvyšovať. Budí protiútok alebo strach, vedie ku konfliktom či nepriateľstvu.
3. Etická komunikácia je zameraná na lásku, vieru, nádej, odpustenie, dobro či zmilovanie. Jej cieľom je radosť, šťastie ,cnosť, úcta, krása. Hodnotami etickej komunikácie sú vernosť, vďačnosť, dobročinnosť.
4. Asertívna komunikácia je súbor pravidiel k prejednávaniu vecných otázok ,pri vecnom vzťahu k nim i k partnerovi. Nenásilne, vľúdne, ale otvorene a rozhodne sa pri nej vyslovia vlastné stanoviská a neskrýva sa dosiahnuť svoj cieľ. Tvorí základ vecného manažérskeho vyjednávania, obchodného jednania, riešenia problémov.

Niektoré zásady asertívneho jednania:
1. je nutné
2. Recipročný altruizmus
3. Právo zmeniť názor
4. Právo na omyl
5. Právo povedať: „ja Nevravieť nie ak to nie neviem, ja tomu nerozumiem, nech je po tvojom“
6. Právo byť nezávislý na vôli ostatných, hlavne odolávať citovému vydieraniu
7. Právo nereagovať na kritiku
8. Právo prijímať nelogické rozhodnutia, ak nie sú k dispozícii argumenty a rozhodnúť sa je nutné.
9. Právo opakovať argumenty a diskusiu o nich nerozvíjať, ak to nie je nutné, oznámiť len skutočnosti a dôvody v nich neuvádzať

Existuje aj negatívny pohľad na asertívne jednanie. Asertivita bola donedávna hitom Ameriky, kde prirodzene našla svoju živnú pôdu. Je však kritizovaná ako spôsob, ako s hrošou kožou a núteným úsmevom dosiahnuť svoje. Je to súbor jednoduchých myšlienok vyhovujúcich potrebám priemerného amerického konzumenta. Je to hamburger v menu vyjednávacích metód. Vychádza z prevahy vlastnej osoby nad ostatnými. Je sebecký individualistický ak sa stretnú dvaja asertívny partneri môže jednanie skončiť patom. Preto sa odporúča hlavne ako obranná technika.

4. Verbálna komunikácia
V užšom slova zmysle môžeme verbálnu komunikáciu chápať ako súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej situácii bez použitia médií. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť, tak komunikátora ako komunikanta a používanie rovnakého dorozumievacieho kódu, ktorým je jazyk. Pre verbálnu komunikáciu za fyzickej prítomnosti komunikantov je charakteristické to že komunikanti sa komplexne vnímajú a interakčne ovplyvňujú, priamo sa dorozumievajú čo znamená, že do procesu výmeny informácií medzi nich nevstupuje žiadny modifikačný prvok. Pri chápaní komunikácie v širšom pojatí podmienka priamej fyzickej účasti komunikantov nie je splnená. Ide o komunikáciu sprostredkovanú médiami. Nevýhodou tejto komunikácie je absencia priamej spätnej väzby, čo robí komunikáciu krehkou.
Rozlišujú sa dve formy verbálnej komunikácie: hovorová a písomná.