PRAVEK
V prvotnopospolnej spoločnosti u národov nenachádzame vôbec žiadne znaky starostlivosti o postihnutých. V tom období u ľudí rozhodovala materiálna životná stránka. Ak sa podstatnejšie zhoršili materiálne životné prostriedky, bolo treba v záujme zachovania rodu vylúčiť veľmi starých, slabých a hlavne postihnutých, ktorí zaťažovali a tým ohrozovali životaschopnosť kmeňa. Aj osoby s ťažšími poruchami sluchu boli z kmeňa vylúčení alebo boli priamo zabíjaní.

STAROVEK
Vznikom otrokárskej spoločnosti sa zmenila sociálna štruktúra a zmenili sa aj vzťahy človeka a spoločnosti. Už nevylučova1i starších a chorých zo spoločnosti, ale postihnuté deti, najmä novorodenci boli zabíjaní aj z toho dôvodu, aby nezaťažovali rodinný majetok a aby sa chránil štát proti preľudneniu.
V Lykurgových (aténsky politik a rečník 4. st. p.n.l.) zákonoch aj v zákonoch rímskych boli určené, že otec rodiny má právo ihneď’ zabiť novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. V Sparte novorodené deti, ktoré boli rodinnou radou uznané ako slabé, postihnuté, boli pohodené dravým zvieratám do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania ich hádzali v košíku do rieky Tiber, Indovia do rieky Ganges. Kartáginci usmrcovali postihnuté deti utopením v mori a severské národy ich hádzali jednoducho do mora.

Okrem toho treba poznamenať, že postihnuté deti boli ponechávané pri živote a odpredávane ďalej do otroctva. Používali ich k najhrubším prácam, deti s nápadnými chybami boli posielané na žobrotu, ktorej výťažok museli odovzdať’ pánovi.
Existujú písomné záznamy aj o kladných postojoch k postihnutým ľuďom. V starovekom Egypte postihnutí ľudia dostali napr. vždy vhodné zamestnanie. V Aténach zase poskytovali invalidným občanom štátnu podporu.

Významným lekárom tej doby v Grécku bol Hippokrates. Hippokrates, Aristoteles a Plinius st. tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania, lebo kto nevie hovoriť, nemá rozum. Platón vytvoril jednu z prvých teórii počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Prvé pokusy vzdelávať hluchonemých zaznamenali pravdepodobne Plinius st., Archigenes a Galenos. Plinius st. opisuje, ako naučil hluchonemého mladíka maliarskemu umeniu. Archigenes v 1. st. n.l. navrhuje, aby pri rozhovore s hluchonemými sa používala sluchová trubica. Cez trubicu viedol zvukové signály do porušeného ucha s cieľom rozvinúť sluch. Galena môžeme snáď považovať za prvého špeciálneho pedagóga.

STREDOVEK
V ranom stredoveku niektorí lekári pokladali hluchonemých za chorobomyseľných. V stredoveku sa vplyvom kresťanstva postihnuté deti už neusmrcovali, ale ich život bol úbohý. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie, vytrhávanie jazyka a pod.).
Postihnuté deti sa pokladali za plod čerta so ženou. Je to pomsta čerta za dokonalé božie dielo. Podľa povery feudálnych čias postihnutá osoba prináša pomstu na zdravých, preto mu feudál dával almužnu, za ktorú čakal požehnanie na tomto svete. Tak sa postupne utvárali charitatívne strediská pomoci, poväčšine pri kláštoroch, kostoloch i nemocniciach. Vyskytovali sa prípady, že napr. mníšky a mnísi sa zaoberali v kláštoroch s hluchonemými najmä preto, aby ich naučili modliť sa. Sú záznamy o tom, že anglický biskup John približne v r. 700 nauči1 hluchonemého žobráka vysloviť niekoľko slov.

Niektorí kňazi chceli liečiť hluchonemotu strašidelnými kúrami. Aj telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky. Vyskytli sa však aj iné pokusy naučiť hluchonemého hovoriť. Napr. v prírode na širokom priestranstve alebo v zavretých sudoch pobádali hluchonemých kričať.
Až v 14. - 16. st., v období renesancie zaznamenávame začiatky výchovnej a zdravotnej starostlivosti o postihnutú mládež. Sú tu myslitelia F. Petrarca, R. Agricola, E. Rotterdamský a H. Cardano, ktorí tvrdili, že postihnutí ľudia sa dajú liečiť a vzdelávať. Agricola a Cardano považujú hluchonemých za rozumných ľudí, lebo ich možno úspešne vzdelávať. Cardano správne zistil, že príčinou nemoty je spravidla hluchota. Hluchonemý má v poriadku hlasové orgány, preto sa môže naučiť artikulovať a hovoriť.
Do polovice 20. storočia osoby s vážnym narušením sluchu a následnej aj hovorenej reči boli označené za hluchonemých.

16. A 17. STOROČIE

Prvé začiatky vzdelávania hluchonemých sa v 16. st. zaznamenávajú v Španielsku. Trojica Španielov položila základy vyučovania hluchonemých. Boli to mních P. de Ponce, učiteľ’ R. de Carrion, J. P. Bonet. Ponce dokázal, že hluchonemého možno vzdelávať. Carrion bol prvým profesionálnym učiteľom hluchonemých, vypracoval a uplatnil metódu rozvíjania hovorenej reči. Bonet bol teoretikom, sledoval prácu Carriona a ako prvý utvoril prstovú abecedu, ale nikdy nepočujúce deti nevyučoval. Bol autorom prvej učebnice o vyučovaní nepočujúcich.

Potrebu vzdelávania nepočujúcich vyzdvihoval aj J. A. Komenský. Známy je jeho výrok: ,,Z ľudského vzdelávania sa nevymyká nič, iba nečlovek!”
V Anglicku sa vyučovaním hluchonemých zaoberali B. Wallis, W. Holder, J. Bulwer, G. Dalgarno. Bulwer vydal práce ,,Prstová abeceda” a ,,Posunkové umenie”. Sám vyučoval hluchonemých a dokázal, že hluché dieťa sa môže naučiť odzerať reč z pier a naučí sa aj hovoriť. Za najvhodnejší prostriedok vzdelávania pokladal písomnú reč, ktorá môže nahradiť hláskovú reč. Wallis bol znamenitým učencom svojej doby. Učil sluchovo postihnutých praktickú reč. Holder vo vyučovaní kládol dôraz na veľkú zásobu slov a na osvojovanie veľkého množstva vedomostí. Dalgamo zostavil obojručnú prstovú abecedu. Hlásal, že sluchovo postihnutým treba poskytnúť informácie rovnako, ako počujúcim.
J. K. Amman - holandský lekár a súčasne učiteľ hluchonemých, pri vyučovaní nepoužíval prstovú abecedu. Dokázal, že využitím náhradných zmyslov, zrakom a hmatom možno naučiť hluchonemého hovoriť. Napísal významné diela ,,Hovoriaci hluchý” a ,,Pojednávanie o reči”. Vo svojom diele ,,Pojednávanie o reči” dáva pokyny ako odstraňovať rečové chyby.

18. STOROČIE

Pod vplyvom osvietenských mysliteľov sa vytvárajú podmienky na výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže a na zriaďovanie výchovných ústavov. Prvé špeciá1ne výchovné ústavy vznikajú pre hluchonemých. Priekopníkmi na úseku tejto starostlivosti boli Francúzsko, Nemecko a Rusko.
Prvý Ústav pre hluchonemých vznikol v Paríži v roku 1770. Jeho zakladateľom bol rímsky kňaz Ch. M. de ľ Epée. V r. 1760 sa v Paríži náhodou zoznámil s dvojičkami hluchonemých dievčat, ktoré začal vyučovať vo svojom byte. Postupne sa počet hluchonemých žiakov rozrástol, preto z vlastných prostriedkov prenajal na školské účely dom na Montmartri. Za finančnej podpory kráľovskej pokladne a štátu, v budove opusteného kláštora, založil ústav. Prostriedkom vzdelávania sa stala posunková reč. Jeho metóda vyučovania, ktorá obsahovala prstovú abecedu a umelé posunky, je známa ako francúzska metóda.
V Nemecku S. Heinicke založi1 v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hluchonemých. Z vyučovania nepočujúcich úplne vylúčil posunkovú reč a učil ich iba pomocou hovoreného slova, písma a písania, čiže uplatnil čistú orálnu metódu - je známa tiež ako nemecká metóda.

S. Heinicke a ľ Epée viedli medzi sebou ostrú polemiku o správnosti svojich metód. Táto polemika v rozličných podobách pretrváva ešte aj v súčasnosti.
Po založení ústavov pre hluchonemých v Paríži a Lipsku sa postupne zakladali ďalšie ústavy pre hluchonemých vo Viedni (1779), Londýne (1780), Prahe (1786), Berlíne (1788). Vo Viedni založil Ústav pre hluchonemých Jozef II., v tomto ústave sa vyučovalo pomocou posunkovej a orálnej metódy. Vytvorila sa kombinovaná metóda, nazývaná ako viedenská metóda.
V 18. storočí niektorí učitelia dali najavo, že s rozvíjaním reči sluchovo postihnutých detí treba začať v predškolskom veku. F. Arnoldi v 2. polovici 18. st. v Nemecku vyučova1 4-5 ročné hluchonemé deti. V.I. Frohli v Rusku, v 1. polovici 19. st. spomína rannú a predškolskú výchovu vzdelávania h1uchonemých.