V ostatnom období sa v oblasti cudzojazyčnej výučby čoraz častejšie stretávame s pojmami ako sú autonómia a nezávislosť. Na základe definícií autonómie v rôznych slovníkoch (psychologický, sociologický a pedagogický slovník) sa dospelo k záveru, že autonómia sa najčastejšie chápe ako schopnosť jednotlivca slobodne sa rozhodovať a samostatne riadiť svoje záležitosti v kontraste so situáciou, kde jednotlivec podlieha kontrole a rozhodnutiam iných osôb.

Podľa P. Bensona a P. Vollera (1997) sa autonómia a nezávislosť stali kľúčovými slovami západného liberálneho myslenia dvadsiateho storočia v oblastiach:
- filozofie a psychológie - autonómia a nezávislosť sa spájajú so schopnosťou jed-notlivca konať ako zodpovedný člen spoločnosti;
- politiky – autonómia a nezávislosť sa chápu ako nezávislosť jednotlivca od vonkaj-šej kontroly;
- vzdelávania - autonómia a nezávislosť sa týkajú formovania jednotlivca ako jadra demokratickej spoločnosti; hlavným cieľom týchto snažení je podporiť človeka v samostatnom, nezávislom rozhodovaní sa.

Rozvoj autonómie v oblasti cudzojazyčnej výučby je úzko spojený s dôrazom, ktorý sa začal klásť na rolu učiaceho sa1. Tento presun zodpovednosti za učenie sa z učiteľov na študentov je výsledkom zmien, ktoré so sebou priniesli nové metódy a prístupy zamerané na učiacich sa. Hlavným cieľom týchto metód a prístupov bolo, a stále je, rozvíjať u študentov pocit spoluzodpovednosti za vlastný pokrok v učení sa a umožniť im aktívnejšie sa podieľať na rozhodovaní o svojom jazykovom študijnom programe, čo sa týka obsahu a formy výučby.


Autonómia učiaceho sa

Prvým oficiálnym dokumentom, ktorý sa týkal autonómie učiaceho sa, bola správa H. Holeca, ktorú vypracoval pre potreby Rady Európy v roku 1979 pod názvom Autonomy in Foreign Language Learning (1981). H. Holec (1981, s.3) vo svojej správe uvádza, že autonómia je schopnosť jednotlivca prevziať zodpovednosť za všetky rozhodnutia, ktoré sa týkajú jednotlivých aspektov učenia sa, ako je napr. stanovenie cieľov a obsahu učenia sa, výber vhodných metód a techník a hodnotenie vlastného napre-dovania v učení sa. (Holec, 1981, s.3-4). Ako však autor poznamenáva, táto schop-nosť nie je vrodená, ale musí byť rozvinutá za pomoci odborníka (v našom prípade učiteľa).

D. Little (1995) vo svojej definícií autonómie vychádza z uvedenia toho, čo autonó-mia nie je. Podľa neho existuje niekoľko mylných tvrdení o tom, čo autonómia je a čo so sebou prináša. Tieto tvrdenia sú:

• autonómia je synonymom samovzdelávania (self-instruction). Samovzdelávanie je v podstate založené na rozhodnutí učiť sa bez pomoci učiteľa. Niektorí učiaci sa, ktorí si vybrali samovzdelávanie, môžu dosiahnuť vysoký stupeň autonómie, avšak väčšine z nich sa to nepodarí. Pre autonómiu v podstate nie je až tak dôležité ako je učenie sa organizované.
• autonómia učiaceho sa od učiteľa vyžaduje, aby sa vzdal svojej iniciatívy a kontroly v triede. Toto tvrdenie vychádza z presvedčenia, že autonómni učiaci sa nepotre-bujú učiteľa, čo úzko súvisí s prvým tvrdením, a že akákoľvek intervencia z jeho strany by mohla negatívne ovplyvniť ten stupeň autonómie, ktorý sa študentom podarilo dosiahnuť.
• autonómia je nová metodika vyučovania jazyka. Autor toto presvedčenie celkom nezavrhuje, pretože je nepravdepodobné, že by sa študenti stali autonómnymi bez aktívnej podpory zo strany učiteľa a ďalej dodáva, že „...it is certainly not the case that the development of learner autonomy can be programmed in a series of lesson plans.“ (Little, 1995, s. 3).
• autonómia je určitý spôsob správania sa, ktorý môže byť ľahko opísaný. D. Little proti tomu tvrdeniu vystupuje a hovorí, že je síce možné rozpoznať autonómneho učiaceho sa na základe jeho správania sa, ale toto správanie má rozličné formy a závisí od takých faktorov, ako je vek učiacich sa, ich súčasné potreby, atď.
• autonómia je stály stav, ktorý dosiahnu len niektorí učiaci sa. D. Little však dodáva, že stálosť autonómie nemôže byť garantovaná, a učiaci sa, ktorý preukazuje vysoký stupeň autonómie v jednej oblasti, nemusí byť autonómny v druhej.
  Podľa vyššie uvedeného autora je autonómia schopnosť pre objektívnosť, kritickú sebareflexiu, rozhodovanie a nezávislé konanie. Táto schopnosť sa odráža v spôsobe učenia sa študenta, ako aj v jeho schopnosti preniesť to, čo sa naučil, do širšieho kontextu. Pojem autonómia v podstate naznačuje určitú mieru nezávislosti od kontroly druhých, t.j. poukazuje na vysoký stupeň slobody učiaceho sa. Na druhej strane je však potrebné dodať, že sloboda, ktorá je súčasťou autonómie, nie je nikdy absolútna, a to z toho dôvodu, že človek je spoločenská bytosť, a preto je jeho nezávislosť ustavične v rovnováhe so závislosťou.

V ostatnom období sa pojem autonómia používa na označenie:

• situácií, v ktorých učiaci sa študujú samostatne bez pomoci učiteľa,
• zručností, ktoré si študenti osvoja a následne ich využijú pri samoriadiacom učení sa,
• vrodenej schopnosti, ktorá je obmedzovaná inštitucionálnym vzdelávaním,
• zodpovednosti učiaceho sa za svoj vlastný proces učenia sa,
• práva učiacich sa určiť si smerovanie svojho učenia sa. (Benson – Voller, 1997, s.1-2).