V uvedených definíciách autonómie najčastejšie rezonuje myšlienka zodpovednosti učiacich sa za svoj vlastný proces učenia sa. Tu sa však objavuje otázka, ako majú učitelia cudzích jazykov postupovať, aby vytvorili také podmienky a prostredie, v ktorom by učiaci sa boli schopní, a zároveň ochotní, prevziať túto zodpovednosť. Odpoveď na túto otázku vo svojej práci načrtáva L. Damová (1998, s.4-6) ), ktorá vidí riešenie v:

• posune dôrazu z učenia na učenie sa, čo znamená, že rozhodovanie o tom, čo sa učiť a ako sa učiť už neleží len na pleciach učiteľov, ale aj ich študentov;
• zmene rolí učiacich sa, od ktorých sa vyžaduje, aby neboli len pasívnymi účastníkmi vyučovacieho procesu, ale aby sa aktívne podieľali na definovaní svojich cieľov učenia sa, výbere vhodného učebného materiálu a aktivít, ako aj na hodnotení svojho napredovania v osvojovaní si jazyka;
• zmene rolí učiteľa, ktorý uprednostňuje učenie sa pred učením, je otvorený myšlienkam a návrhom učiacich sa, podporuje ich iniciatívu a analyzuje ich správanie sa, plánuje metódy a spôsoby hodnotenia pokroku, ktorí učiaci sa dosiahli v procese osvojovania si jazyka, atď.;
• zmene hodnotenia, kde sa zodpovednosť presúva z učiteľa na učiaceho sa a
• nazeraní na jazykovú triedu, ako na prostredie, ktoré je skôr laboratóriom a dielňou, než klasickou triedou, kde sa testuje a skúma, kde sa učiaci stávajú učiteľmi a učitelia učiacimi sa a kde sú proces a obsah navzájom od seba závislými.

Uplatňovanie autonómneho prístupu na hodinách cudzích jazykov teda zákonite vedie k redefinícií rolí učiteľov a študentov. Podľa P. Vollera (1997) učiteľ na seba preberá rolu facilitátora, poradcu a zdroja informácií. L. Dickinson (1993, s.330-331) sa na druhej strane zaoberá problematikou autonómnych učiacich sa, ktorí by podľa neho mali vedieť:

• identifikovať ciele danej vyučovacej hodiny,
• formulovať svoje vlastné ciele učenia sa, a to často na základe spolupráce s učiteľom,
• vybrať si a používať vhodné učebné stratégie,
• monitorovať používanie svojich učebných stratégií a zároveň odhaľovať tie, ktoré sa pre nich javia ako neefektívne a nahradiť ich inými, efektívnejšími a
• monitorovať svoj vlastný proces učenia sa.

Á. Scharleová a A. Szabóová (2000, s.3) k vyššie uvedenej problematike dodávajú, že zodpovední učiaci sa „accept the idea that their own efforts are crutial to progress in learning, and behave accordingly.“ Takýto študenti sa neučia kvôli tomu, aby uspokojili učiteľa alebo získali dobrú známku; oni sa len snažia, aby sa niečo naučili pre uspokojenie svojich vlastných potrieb. Takýto študenti sú preto ochotní spolupra-covať s učiteľom a s ostatnými účastníkmi vyučovacieho procesu, nielen pre svoj vlastný prospech, ale predovšetkým pre prospech všetkých členov pracovného tímu. Sami sa podieľajú na rozhodovaní o obsahovom zameraní vyučovacích hodín, pýtajú sa na zmysel zadanej aktivity, majú právo každú aktivitu modifikovať resp. navrhnúť vlastnú aktivitu, ktorá by vyhovovala ich potrebám a požiadavkám. Zodpovední študenti zároveň vedome monitorujú svoje napredovanie v učení sa a usilujú sa naplno využiť akúkoľvek príležitosť, ktorá by im pomohla rozšíriť si vedomosti z cudzieho jazyka.

Podobne aj L. Damová (1998, s.2-6) na základe vlastných skúseností získaných počas pedagogickej praxe, kedy sa pokúšala o rozvoj autonómie na hodinách anglického jazyka vo svojich triedach ako aj počas seminárov s ostatnými učiteľmi, uvádza, že učiaci sa, ktorí prevzali zodpovednosť za plánovanie a riadenie svojich aktivít, sa aktívnejšie zapájajú do vyučovacieho procesu, čo vedie k efektívnejšiemu učeniu sa. K približne rovnakému záveru dospel aj D. McGarry (1995, s.1-2), ktorý tvrdí, že študenti, ktorí sú vedení k tomu, aby prevzali zodpovednosť za svoju vlastnú prácu a kontrolovali čo, ako a kedy sa budú učiť, sú aktívne zainteresovaní do procesu učenia sa a sú schopní pracovať samostatne, t.j. vedia si stanoviť reálne ciele učenia sa, plánovať program svojej práce, rozvíjať rozličné učebné stratégie a hodnotiť svoju prácu.

Z uvedeného vyplýva, že autonómia je schopnosť jednotlivca (v našom prípade uči-ceho sa) prevziať zodpovednosť za svoj vlastný proces učenia sa. Zodpovední auto-nómni učiaci sa by mali byť schopní stanoviť si ciele a obsah učenia sa, vyberať vhodné stratégie učenia sa, ktoré by im umožňovali efektívne sa dopracovať k určeným cieľom a v neposlednom rade kriticky hodnotiť svoj proces osvojovania si cudzieho jazyka. Jednou z hlavných úloh učiteľov uplatňujúcich autonómiu na svojich hodinách je preto naučiť študentov organizovať a riadiť ich vlastný proces učenia sa v triede, ako aj mimo nej, t.j. učiteľ by mal, prostredníctvom výchovy k učeniu sa (learner training)2 naučiť študentov, ako sa učiť jazyk a pomôcť im osvojiť si také zručnosti a stratégie, za pomoci ktorých im bude umožnené dosiahnuť stanovené ciele učenia sa.

Študenti by sa mali prostredníctvom výchovy k učeniu sa naučiť efektívnejšie riadiť svoj vlastný proces učenia sa. Na to, aby sa tak stalo, potrebujú získať viac informácií o predmete, o učení sa a o sebe samom ako učiacom sa. Ak budú mať adekvátne vedomosti z daných oblastí, tak sa budú lepšie rozhodovať a stanú sa z nich efektívnejší, motivovanejší a hlavne samostatnejší učiaci sa. Podľa nášho názoru by preto výchova študentov k učeniu sa mala zahŕňať nasledujúce oblasti: