Problémy a bolesť
Život je ťažký.
Život je séria problémov. Chceme ich riešiť, alebo nad nimi nariekať? Chceme naučiť svoje deti, aby ich riešili? Základným súborom nástrojov potrebných k zvládnutiu problémov v živote je kázeň. Bez kázne nemôžeme vyriešiť nič. S trochou kázne môžeme zvládnuť len niektoré problémy. S úplnou kázňou môžeme zvládnuť všetky. Problémy rôznej povahy v nás vyvolávajú rôzne emócie: sklamanie, žiaľ, smútok, osamelosť, previnilosť, ľútosť, hnev, strach, úzkosť, zúfalstvo. Je to však práve tento proces stretávania sa s problémami a ich riešenie, ktorý dáva životu zmysel. Sú ostrím noža, ktoré oddeľuje úspech od neúspechu. Ako povedal Benjamin Franklin: „Každé poučenie bolí.“ Práve preto nemajú múdri ľudia z problémov hrôzu, ale naopak ich vítajú – dokonca i s bolesťou, ktorá ich sprevádza. Väčšina z nás múdra nie je. Problémy si nevšímame, zabúdame na ne a predstierame, že neexistujú. Na pomoc si k tomu berieme lieky a drogy. Sklon vyhýbať sa problémov a s nimi spojenými ťažkosťami je základným kameňom všetkých ľudských duševných chorôb. Sami sebe aj svojím deťom by sme mali vštepovať, že je treba existenciu problémov priznať a podstúpiť obtiaže, ktoré s tým súvisia. Ako som už povedal, kázeň je súbor základných nástrojov potrebných k zvládnutiu problémov života. O aké nástroje a techniky ide, aké sú tie konštruktívne prístupy k ťažkostiam spôsobených problémami, ktoré nazývame súhrne kázňou? Sú štyri: odklad uspokojenia, prijatie zodpovednosti, oddanosť k pravde a vyrovnávanie extrémov. Ako sa ukáže, nie sú zložité a ich používanie nevyžaduje dlhodobý tréning. Naopak, sú úplne jednoduché a dokáže s nimi pracovať takmer každé desaťročné dieťa. Odklad uspokojenia
Odklad uspokojenia je spôsob rozvrhnutia si strastí a slastí života tak, aby sme zväčšili slasť, pretože sa najskôr vyrovnáme s bolesťou a máme ju už teda za sebou skôr. Bez tejto schopnosti nemožno rozumne žiť. Príklad odmietania uspokojenia je napríklad to, ako jeme tortu, či najskôr zjeme polevu a potom ten spodok alebo naopak. Prečo sa väčšina ľudí naučí odkladať uspokojenie, zatiaľ čo menšia, ale nezanedbateľná časť to nezvládne a nedá sa už napraviť? Absolútnu, vedeckú odpoveď na túto otázku nemáme. Úloha genetických faktorov je nejasná. Väčšina známych skutočností však svedčí pomerne jasne o tom, že rozhodujúca je úloha rodičovskej výchovy. Hriechy otca
Deti, ktorým chýba sebakázeň, len málokedy vyrastajú ako drevo v lese, bez rodičovskej disciplíny.