Práve naopak, vo väčšine prípadov sú práve tieto deti počas celého detsva trestané často a kruto. Taká „disciplína“ ovšem nemá žiadny zmysel. Jedným z dôvodov prečo nemá zmysel je nedostatok sebakázne rodičov, ktorí potom slúžia svojim deťom ako vzor neukáznenosti. Heslo týchto rodičov je: „To, čo robím, si nevšímaj; počúvaj, čo ti hovorím.“ Ešte významnejšie než úloha vzoru je prítomnosť lásky. I v chaotických a neusporiadaných domovoch môže byť niekedy prítomná láska a môžu z nich výsť deti z dostatočnou sebakázňou. Na druhej strane, mnohí rodičia, ktorí majú dobré postavenie a vedú prísne usporiadaný život, zvlášť navonok, a ak nedávajú svojim deťom lásku, vysielajú ich do sveta práve tak neukáznených, deštruktívnych a rozháraných, ako bývajú deti z chudobných a rozvrátených rodín. Láska je nakoniec to jediné, na čom záleží. Dobrá disciplína vyžaduje čas. Kvalita disciplíny poskytovaná milujúcimi rodičmi je preto väčšia než u tých, ktorí svoje deti nemilujú. Vedomie vlastnej ceny – „Som človek, ktorý má svoju cenu“ – je pre duševné zdravie nevyhnutné a je základným kameňom sebakázne. Vychádza priamo z rodičovskej lásky. Takéto presvedčenie musí vzniknúť v detstve; dospelý ho získava nesmierne ťažko. A naopak, pokiaľ si deti vďaka láske svojich rodičov uvedomuje, že majú svoju cenu, ťažko ich zlomí striedavé šťastie v dospelosti. Ten, kto má vedomie vlastnej ceny, sa po všetkých stránkach o seba stará tak, ako je potreba. Sebakázeň plynie zo sebaúcty.
Dá sa teda zhrnúť, že ak si majú deti vytvoriť schopnosť odkladať uspokojenia, potrebujú k tomu vzor sebakázne v rodičoch, vedomí vlastnej ceny a istú dôveru v bezpečnosť svojho života.
Riešenie problémov a čas
Mnohí ľudia proste nevenujú dosť času na riešenie intelektuálnych, sociálnych alebo duchovných problémov života. Nebudeme tu hovoriť o vzácnych poruchách schopnosti riešiť problémy, vyskytujúcich sa len u ľudí zjavne duševne chorých. Kto z nás má toľko sebakázne, aby nikdy nepovedal tvárou v tvár rodinným problémov, že je niečo nad jeho sily. Existuje ovšem jedna porucha schopnosti riešiť problémy, ktorá je ešte primitívnejšia a deštruktívnejšia než netrpezlivé a neadekvátne pokusy o nájdení si okamžitého času. Je to predstava, že problémy odídu sami. Problémy nikdy nezmiznú samé od seba. Musíme sa nimi prekúsať, lebo s nami zostanú ako trvalá brzda nášho duchovného rastu a rozvoja. Sklon prehliadať problémy je opäť typickým prejavom neochoty odkladať uspokojenie. Ako som povedal, konfrontácia s problémami je nepríjemná.