Riešiť ich hneď na začiatku, skôr než nás k tomu okolnosti donútia, znamená dať prednosť niečomu veľmi bolestnému pred niečím príjemným alebo aspoň menej bolestným. Takže radšej trpieť hneď a dúfať v budúce uspokojenie, ako predlžovať slasť a dúfať, že budúca strasť nebude nutná. Zodpovednosť
Problémy života nemôžeme vyriešiť, pokiaľ sa nepustíme do ich riešenia. Môže to vyzerať ako úplná samozrejmosť alebo primitívna tautológia, ale zdá sa, že veľká časť ľudstva to proste nie je schopná pochopiť. To preto, že než začneme problém riešiť, musíme zaň prijať zodpovednosť. Nemôžeme ho vyriešiť, ak prehlasuje: „ To sa ma netýka.“ Presne tak s ním nehneme, ak budeme dúfať, že ho niekto iný vyrieši za nás. Jediný spôsob, ako ho môžeme zvládnuť, je povedať: „Toto je môj problém a je na mne, aby som vyriešil.“ Ale veľa z nás sa snaží vyhnúť sa strastiam s problémami tým, že vravia: „ Tento problém bol spôsobený inými ľuďmi alebo spoločenskými podmienkami, ktoré som nemohol ovplyvniť. Preto ho za mňa musia vyriešiť iní ľudia alebo spoločnosť. Nie je to vlastne môj osobný problém.“
Neurózy a poruchy osobnosti
Väčšina ľudí, ktorá navštívi psychiatra, trpí buď neurózou alebo tým, čo nazývame poruchou osobnosti. Veľmi zjednodušene je možno povedať, že tieto dva stavy sú poruchami zodpovednosti a ako také predstavujú dva opačné póly vo vzťahu k svetu a jeho problémom. Neurotik si berie príliš mnoho zodpovednosti; človek s poruchou osobnosti príliš málo. Keď sa do konfliktu s okolím dostane neurotik, automaticky predpokladá, že je to jeho vina. 4lovek s poruchou osobnosti naopak automaticky predpokladá, že je to vinou okolia. Je medzi nami málo takých, ktorí by netrpeli ani miernou neurózou alebo poruchou osobnosti. Rozlíšiť, za čo sme a za čo nie sme v našom živote zodpovední, je totiž jedným z najväčších problémov ľudskej existencie. Ľudia s poruchou ovšem osobnosti nie sú deštruktívni a neúspešní len v roliach rodičov. Tie isté povahové vlastnosti si väčšinou prinášajú do svojich manželstiev, priateľských a pracovných vzťahov, teda do každej sféry svojej existencie, v ktorej odmietajú prijať zodpovednosť. Zvádzajú svoje problémy na niekoho iného: na cudzí zlý vplyv, na školu, vládu, rasizmus, sexizmus, spoločnosť alebo „ režim“. Tí , ktorí sa zbavia zodpovednosti, sa potom môžu cítiť pohodlnejšie; v skutočnosti však vo chvíli, kedy sa prestanú potýkať s problémami života, prestanú i duchovne rásť a stanú sa pre spoločnosť iba bremenom.