Tomu, kto je odhodlaný žiť v pravde sa tieto strasti zdajú menej dôležité, a čím menej významné sú, tým sa človek na ceste k sebapoznávaniu dostáva. Život v úplnej pravde taktiež predpokladá ochotu prijať nesúhlas iných. Nielen jednotlivci, ale aj organizácie sú povestné tým, ako sa bránia prejavom nesúhlasu. A práve tak, ako musí jedinec prijímať, ba dokonca vítať nesúhlas so svojou mapou skutočnosti a svojim spôsobom jednania, aby dospel k väčšej múdrosti a výkonnosti, mali by aj organizácie prijímať a vítať kritiku, ak chcú zostať životaschopné a progresívne. Snaha vyhnúť sa kritike je u ľudí tak všadeprítomná, že môže byť právom za súčasť ľudského prirodzenia. Ak ju však aj označíme za prirodzenú, neznamená to ešte, že takéto chovanie je nutné, prospešné alebo nezvratné. Preto sa učíme robiť niečo neprirodzené tak dlho, dokiaľ sa to nestane našou druhou prirodzenosťou. Nadobúdanie sebakázne vlastne môže byť definované ako proces učenia sa neprirodzenému. Patrí k charakteristickým vlastnostiam našej prirodzenosti, že dokážeme jej hranice prekročiť a tým ich zmeniť. Možno je to táto vlastnosť, ktorá nás v plnej miere robí ľuďmi.
Nie je nič neprirodzenejšieho, a teda ľudskejšieho, než sa podrobiť psychoterapii. Keď sa položíme na pohovku v psychonalitikovej ordinácii, symbolizuje to okrem iného, že s otvorenými očami prijímame riziko nesúhlasu. I keď je podstúpenie psychoterapie najvyššou formou otvorenosti ku kritike, máme každý deň šancu takto riskovať i v bežných životných situáciách.
Aby jednotlivci i organizácie dokázali prijímať kritiku, je treba, aby ich mapy reálneho sveta boli naozaj prístupné verejnej kontrole. K tomu nestačia len tlačové konferencie. Tretím význam života v pravde je teda v tom, že predpokladá úplnú úprimnosť. Taká úprimnosť neprichádza bezbolestne. Ľudia radšej klamú, pretože sa chcú vyhnúť kritike a možným následkom. Pokiaľ je kritika oprávnená, čo väčšinou býva, je klamstvo pokusom obísť strádanie a ako také vedie k duševnej chorobe. Klameme nielen tým druhým, ale aj sebe. Ohrozenie našich istôt – našich osvedčených máp – za strany vlastného svedomia a reálneho vnímania môže byť práve tak oprávnené a nepríjemné ako akákoľvek kritika z vonku. Psychoterapii často nazývame „hrou pravdy“ alebo „hrou úprimnosti“, pretože jej zmyslom je okrem iného pomáhať pacientovi, aby sa s klamstvami dokázal vyrovnať. Jedným z koreňov duševnej choroby je spletene lží, ktorý preberáme od iných i od nás samých. Ak niekoho vedieme môžeme ho doviesť len tam, kam sme sami prišli.
Zamlčovanie pravdy
Existujú dva druhy klamstiev, biele a čierne.