Problémy a bolesť - kázeň

Problémy a bolesť
Život je ťažký.
Život je séria problémov. Chceme ich riešiť, alebo nad nimi nariekať? Chceme naučiť svoje deti, aby ich riešili? Základným súborom nástrojov potrebných k zvládnutiu problémov v živote je kázeň. Bez kázne nemôžeme vyriešiť nič. S trochou kázne môžeme zvládnuť len niektoré problémy. S úplnou kázňou môžeme zvládnuť všetky. Problémy rôznej povahy v nás vyvolávajú rôzne emócie: sklamanie, žiaľ, smútok, osamelosť, previnilosť, ľútosť, hnev, strach, úzkosť, zúfalstvo. Je to však práve tento proces stretávania sa s problémami a ich riešenie, ktorý dáva životu zmysel. Sú ostrím noža, ktoré oddeľuje úspech od neúspechu. Ako povedal Benjamin Franklin: „Každé poučenie bolí.“ Práve preto nemajú múdri ľudia z problémov hrôzu, ale naopak ich vítajú – dokonca i s bolesťou, ktorá ich sprevádza. Väčšina z nás múdra nie je. Problémy si nevšímame, zabúdame na ne a predstierame, že neexistujú. Na pomoc si k tomu berieme lieky a drogy. Sklon vyhýbať sa problémov a s nimi spojenými ťažkosťami je základným kameňom všetkých ľudských duševných chorôb. Sami sebe aj svojím deťom by sme mali vštepovať, že je treba existenciu problémov priznať a podstúpiť obtiaže, ktoré s tým súvisia. Ako som už povedal, kázeň je súbor základných nástrojov potrebných k zvládnutiu problémov života. O aké nástroje a techniky ide, aké sú tie konštruktívne prístupy k ťažkostiam spôsobených problémami, ktoré nazývame súhrne kázňou? Sú štyri: odklad uspokojenia, prijatie zodpovednosti, oddanosť k pravde a vyrovnávanie extrémov. Ako sa ukáže, nie sú zložité a ich používanie nevyžaduje dlhodobý tréning. Naopak, sú úplne jednoduché a dokáže s nimi pracovať takmer každé desaťročné dieťa. Odklad uspokojenia
Odklad uspokojenia je spôsob rozvrhnutia si strastí a slastí života tak, aby sme zväčšili slasť, pretože sa najskôr vyrovnáme s bolesťou a máme ju už teda za sebou skôr. Bez tejto schopnosti nemožno rozumne žiť. Príklad odmietania uspokojenia je napríklad to, ako jeme tortu, či najskôr zjeme polevu a potom ten spodok alebo naopak. Prečo sa väčšina ľudí naučí odkladať uspokojenie, zatiaľ čo menšia, ale nezanedbateľná časť to nezvládne a nedá sa už napraviť? Absolútnu, vedeckú odpoveď na túto otázku nemáme. Úloha genetických faktorov je nejasná. Väčšina známych skutočností však svedčí pomerne jasne o tom, že rozhodujúca je úloha rodičovskej výchovy. Hriechy otca
Deti, ktorým chýba sebakázeň, len málokedy vyrastajú ako drevo v lese, bez rodičovskej disciplíny.

Práve naopak, vo väčšine prípadov sú práve tieto deti počas celého detsva trestané často a kruto. Taká „disciplína“ ovšem nemá žiadny zmysel. Jedným z dôvodov prečo nemá zmysel je nedostatok sebakázne rodičov, ktorí potom slúžia svojim deťom ako vzor neukáznenosti. Heslo týchto rodičov je: „To, čo robím, si nevšímaj; počúvaj, čo ti hovorím.“ Ešte významnejšie než úloha vzoru je prítomnosť lásky. I v chaotických a neusporiadaných domovoch môže byť niekedy prítomná láska a môžu z nich výsť deti z dostatočnou sebakázňou. Na druhej strane, mnohí rodičia, ktorí majú dobré postavenie a vedú prísne usporiadaný život, zvlášť navonok, a ak nedávajú svojim deťom lásku, vysielajú ich do sveta práve tak neukáznených, deštruktívnych a rozháraných, ako bývajú deti z chudobných a rozvrátených rodín. Láska je nakoniec to jediné, na čom záleží. Dobrá disciplína vyžaduje čas. Kvalita disciplíny poskytovaná milujúcimi rodičmi je preto väčšia než u tých, ktorí svoje deti nemilujú. Vedomie vlastnej ceny – „Som človek, ktorý má svoju cenu“ – je pre duševné zdravie nevyhnutné a je základným kameňom sebakázne. Vychádza priamo z rodičovskej lásky. Takéto presvedčenie musí vzniknúť v detstve; dospelý ho získava nesmierne ťažko. A naopak, pokiaľ si deti vďaka láske svojich rodičov uvedomuje, že majú svoju cenu, ťažko ich zlomí striedavé šťastie v dospelosti. Ten, kto má vedomie vlastnej ceny, sa po všetkých stránkach o seba stará tak, ako je potreba. Sebakázeň plynie zo sebaúcty.
Dá sa teda zhrnúť, že ak si majú deti vytvoriť schopnosť odkladať uspokojenia, potrebujú k tomu vzor sebakázne v rodičoch, vedomí vlastnej ceny a istú dôveru v bezpečnosť svojho života.
Riešenie problémov a čas
Mnohí ľudia proste nevenujú dosť času na riešenie intelektuálnych, sociálnych alebo duchovných problémov života. Nebudeme tu hovoriť o vzácnych poruchách schopnosti riešiť problémy, vyskytujúcich sa len u ľudí zjavne duševne chorých. Kto z nás má toľko sebakázne, aby nikdy nepovedal tvárou v tvár rodinným problémov, že je niečo nad jeho sily. Existuje ovšem jedna porucha schopnosti riešiť problémy, ktorá je ešte primitívnejšia a deštruktívnejšia než netrpezlivé a neadekvátne pokusy o nájdení si okamžitého času. Je to predstava, že problémy odídu sami. Problémy nikdy nezmiznú samé od seba. Musíme sa nimi prekúsať, lebo s nami zostanú ako trvalá brzda nášho duchovného rastu a rozvoja. Sklon prehliadať problémy je opäť typickým prejavom neochoty odkladať uspokojenie. Ako som povedal, konfrontácia s problémami je nepríjemná.

Riešiť ich hneď na začiatku, skôr než nás k tomu okolnosti donútia, znamená dať prednosť niečomu veľmi bolestnému pred niečím príjemným alebo aspoň menej bolestným. Takže radšej trpieť hneď a dúfať v budúce uspokojenie, ako predlžovať slasť a dúfať, že budúca strasť nebude nutná. Zodpovednosť
Problémy života nemôžeme vyriešiť, pokiaľ sa nepustíme do ich riešenia. Môže to vyzerať ako úplná samozrejmosť alebo primitívna tautológia, ale zdá sa, že veľká časť ľudstva to proste nie je schopná pochopiť. To preto, že než začneme problém riešiť, musíme zaň prijať zodpovednosť. Nemôžeme ho vyriešiť, ak prehlasuje: „ To sa ma netýka.“ Presne tak s ním nehneme, ak budeme dúfať, že ho niekto iný vyrieši za nás. Jediný spôsob, ako ho môžeme zvládnuť, je povedať: „Toto je môj problém a je na mne, aby som vyriešil.“ Ale veľa z nás sa snaží vyhnúť sa strastiam s problémami tým, že vravia: „ Tento problém bol spôsobený inými ľuďmi alebo spoločenskými podmienkami, ktoré som nemohol ovplyvniť. Preto ho za mňa musia vyriešiť iní ľudia alebo spoločnosť. Nie je to vlastne môj osobný problém.“
Neurózy a poruchy osobnosti
Väčšina ľudí, ktorá navštívi psychiatra, trpí buď neurózou alebo tým, čo nazývame poruchou osobnosti. Veľmi zjednodušene je možno povedať, že tieto dva stavy sú poruchami zodpovednosti a ako také predstavujú dva opačné póly vo vzťahu k svetu a jeho problémom. Neurotik si berie príliš mnoho zodpovednosti; človek s poruchou osobnosti príliš málo. Keď sa do konfliktu s okolím dostane neurotik, automaticky predpokladá, že je to jeho vina. 4lovek s poruchou osobnosti naopak automaticky predpokladá, že je to vinou okolia. Je medzi nami málo takých, ktorí by netrpeli ani miernou neurózou alebo poruchou osobnosti. Rozlíšiť, za čo sme a za čo nie sme v našom živote zodpovední, je totiž jedným z najväčších problémov ľudskej existencie. Ľudia s poruchou ovšem osobnosti nie sú deštruktívni a neúspešní len v roliach rodičov. Tie isté povahové vlastnosti si väčšinou prinášajú do svojich manželstiev, priateľských a pracovných vzťahov, teda do každej sféry svojej existencie, v ktorej odmietajú prijať zodpovednosť. Zvádzajú svoje problémy na niekoho iného: na cudzí zlý vplyv, na školu, vládu, rasizmus, sexizmus, spoločnosť alebo „ režim“. Tí , ktorí sa zbavia zodpovednosti, sa potom môžu cítiť pohodlnejšie; v skutočnosti však vo chvíli, kedy sa prestanú potýkať s problémami života, prestanú i duchovne rásť a stanú sa pre spoločnosť iba bremenom.

„ Kto problém nepomáha riešiť, ten ho pomáha vytvárať." (Eldridge Cleaver)
Útek pred slobodou
Zodpovednosť za svoje konanie prijímame tak neochotne preto, že sa chceme vyhnúť strastiam spôsobených následkami tohoto konania. Erich Fromm výstižne nazval svoju štúdiu nacizmu a totalitarizmu „Útek pred slobodou“. Milióny, ba miliardy ľudí sa denne pokúšajú takto utiecť pred slobodou, aby sa vyhli nepríjemnej zodpovednosti. Oddanosť realite
Treťou zložkou kázne, ktorú musíme trvalo používať k prekonávaniu strastí spojených s riešením problémov, je oddanosť realite. Na prvý pohľad by sa to mohlo zdať jasné. Veď len to, čo je pravdivé, je reálne. Čím jasnejšie vidíme realitu sveta, tým lepšie sme vybavení k tomu, aby sme sa s ňou vyrovnali. Náš pohľad na realitu je ako mapa, s jej pomocou sa pohybujeme po teréne života. Ak je táto mapa pravdivá a presná, tak obvykle vieme, kde práve sme, a keď sa rozhodneme, kam sa chceme vydať, býva nám viac-menej jasné, ako sa tam máme dostať. Ak je mapa nepravdivá, či nepresná, najskôr sa stratíme. To všetko je zjavné, ale väčšina ľudí si i tak odmieta pripustiť. To preto, že cesta k realite nie je ľahká. Najväčším problémom pri vytváraní máp nie je to, že musíme začať od nuly, ale fakt, že ich musíme neustále opravovať, aby zostali presné.
Prenos, teda zastaralá mapa
Aktívna obrana zastaralého svetonázoru je príčinou mnohých duševných chorôb. Psychiatri to nazývajú prenosom. Prenos je súhrn spôsobov vnímania sveta a reakcií naň, ktoré vznikajú v detstve (kedy sú obvykle úplne na mieste a často krát dokonca nevyhnutné na prežitie) a sú nepatrične prenášané do dospelého života. I keď je prenos vždy deštruktívny a vytrvalý, jeho prejavy nemusia byť vždy ľahko rozpoznateľné. V klasických prípadoch sú ovšem evidentné. Ak je treba riešiť problém prenosu, ako tomu obvykle býva, ide v psychoterapeutickom procese okrem iného i o prepracovaní mapy. Pacient prichádza k psychoterapeutovi, pretože jeho mapa zjavne neplní svoju funkciu. I napriek tomu sa jej však úzkostlivo pridŕža a zúrivo obhajuje každú piaď, kým ustúpi.
Ak je pre nás pravda alebo skutočnosť bolestná, vyhýbame sa jej. Prehodnotiť svoje mapy môžeme jedine vtedy, keď túto bolesť dokážeme prekonať svojou kázňou. K tomu je za potreby, aby sme boli úplne oddaní pravde.
S otvorenými očami
Svet poznávame len skrz náš vlastný vzťah k nemu. Nestačí teda skúmať svet; ak ho chceme spoznať, musíme súčasne skúmať aj pozorovateľa, teda samých seba. Skúmanie sveta vôkol nás nie je nikdy tak bolestné, ako skúmanie sveta v nás, ktorému sa väčšina ľudí vyhýba práve pre strasti, ktoré to obnáša.

Tomu, kto je odhodlaný žiť v pravde sa tieto strasti zdajú menej dôležité, a čím menej významné sú, tým sa človek na ceste k sebapoznávaniu dostáva. Život v úplnej pravde taktiež predpokladá ochotu prijať nesúhlas iných. Nielen jednotlivci, ale aj organizácie sú povestné tým, ako sa bránia prejavom nesúhlasu. A práve tak, ako musí jedinec prijímať, ba dokonca vítať nesúhlas so svojou mapou skutočnosti a svojim spôsobom jednania, aby dospel k väčšej múdrosti a výkonnosti, mali by aj organizácie prijímať a vítať kritiku, ak chcú zostať životaschopné a progresívne. Snaha vyhnúť sa kritike je u ľudí tak všadeprítomná, že môže byť právom za súčasť ľudského prirodzenia. Ak ju však aj označíme za prirodzenú, neznamená to ešte, že takéto chovanie je nutné, prospešné alebo nezvratné. Preto sa učíme robiť niečo neprirodzené tak dlho, dokiaľ sa to nestane našou druhou prirodzenosťou. Nadobúdanie sebakázne vlastne môže byť definované ako proces učenia sa neprirodzenému. Patrí k charakteristickým vlastnostiam našej prirodzenosti, že dokážeme jej hranice prekročiť a tým ich zmeniť. Možno je to táto vlastnosť, ktorá nás v plnej miere robí ľuďmi.
Nie je nič neprirodzenejšieho, a teda ľudskejšieho, než sa podrobiť psychoterapii. Keď sa položíme na pohovku v psychonalitikovej ordinácii, symbolizuje to okrem iného, že s otvorenými očami prijímame riziko nesúhlasu. I keď je podstúpenie psychoterapie najvyššou formou otvorenosti ku kritike, máme každý deň šancu takto riskovať i v bežných životných situáciách.
Aby jednotlivci i organizácie dokázali prijímať kritiku, je treba, aby ich mapy reálneho sveta boli naozaj prístupné verejnej kontrole. K tomu nestačia len tlačové konferencie. Tretím význam života v pravde je teda v tom, že predpokladá úplnú úprimnosť. Taká úprimnosť neprichádza bezbolestne. Ľudia radšej klamú, pretože sa chcú vyhnúť kritike a možným následkom. Pokiaľ je kritika oprávnená, čo väčšinou býva, je klamstvo pokusom obísť strádanie a ako také vedie k duševnej chorobe. Klameme nielen tým druhým, ale aj sebe. Ohrozenie našich istôt – našich osvedčených máp – za strany vlastného svedomia a reálneho vnímania môže byť práve tak oprávnené a nepríjemné ako akákoľvek kritika z vonku. Psychoterapii často nazývame „hrou pravdy“ alebo „hrou úprimnosti“, pretože jej zmyslom je okrem iného pomáhať pacientovi, aby sa s klamstvami dokázal vyrovnať. Jedným z koreňov duševnej choroby je spletene lží, ktorý preberáme od iných i od nás samých. Ak niekoho vedieme môžeme ho doviesť len tam, kam sme sami prišli.
Zamlčovanie pravdy
Existujú dva druhy klamstiev, biele a čierne.

Čierna lož je tvrdenie, o ktorom vieme, že je nepravdivé. Biela lož je tvrdenie, ktoré síce samé o sebe nepravdivé nie je, ale podstatnú časť pravdy vynecháva. Toká lož neprestáva byť lžou a nie je o nič ospravedlnitejšia ako čierna. Môžeme povedať, že pre svoju zdanlivú nezávažnosť je zamlčovanie dôležitých informácií najobvyklejšou formou klamania, a pretože sa ťažšie rozoznáva a ťažšie sa mu čelí, je ešte zhubnejšie než klamanie čierne. Biele klamanie je vo veľa našich vzťahoch uznávané ako sociálne prijateľné, pretože sa ľudí „nechceme dotknúť“. Popritom sa sťažujeme, že všetky naše sociálne vzťahy sú povrchné. Je ovšem pravda, že snaha o úplnú úprimnosť skutočne môže byť v rozpore s potrebou istej ochrany, ktorú niektorí ľudia potrebujú, a potom môže prísť ku konfliktom. Selektívne zadržovanie vlastných názorov musíme z čas na čas praktikovať tiež vo svete obchodu a politiky. Je zrejmé, že vyjadrovanie názorov, pocitov, myšlienok i poznatkov musí byť občas potlačené. Aké sú teda pravidlá, ktorými sa môžeme riadiť, ak sa odhodláme žiť v pravde?
1.) Nikdy nehovorme nič nepravdivé.
2.) Majme na pamäti, že zamlčovanie pravdy je vždy potenciálnym klamstvom.
3.) Rozhodnutie zamlčať pravdu by nemalo byť založené na osobných potrebách.
4.) Rozhodnutie zamlčať pravdu musí byť vždy podložené výlučne potrebami toho, pred kým sa pravda zamlčuje.
5.) Hodnotenie potrieb toho druhého je úloha natoľko ťažká, že môže byť uskutočnená múdro len vtedy, ak sme vedený skutočnou láskou k nemu.
6.) Kľúčovým faktorom v hodnotení potrieb druhého je hodnotenie jeho schopností využiť pravdu pre svoj duchovný rast.
Môže sa zdať, že je to neobyčajne ťažká úloha, ktorá sa nedá nikdy dokonale splniť; že je to trvalé celoživotné bremeno; že je to pekná otrava. A ono to skutočne znamená žiť celý život s bremenom sebakázne – z tohto dôvodu to väčšina ľudí s úprimnosťou a otvorenosťou radšej nepreháňa, radšej sa uzatvára a skrýva svoje mapy pred svetom i sebou.
Hľadanie rovnováhy
Ak chce človek žiť múdro, mať v živote poriadok a byť úspešný, musí denne odkladať uspokojenie a myslieť na budúcnosť; aby však jeho život bol radostný, musí byť taktiež schopný žiť plne prítomnosť a jednať spontánne, pokiaľ to nie je deštruktívne. Inými slovami, sama kázeň musí byť ukáznená. Technika, ktorá je tu zapotreby, sa nazýva hľadanie rovnováhy. Hľadanie rovnováhy je technika, vďaka ktorej vieme byť pružný. Pružnosť je pre úspešnú existenciu vo všetkých sférach ľudskej činnosti nesmierne potrebná.

Všetci ľudia vo väčšej či menšej miere trpí nedostatočnou pružnosťou svojich sústav reakcií. Veľká časť psychoterapeutickej práce spočíva v tom, že sa snažíme pomáhať našim pacientom, aby svoju sústavu reakcií urobili pružnejšou.
Hľadanie rovnováhy patrí ku kázni preto, že vzdať sa niečoho je bolestné. Zistil som, že strata rovnováhy je v konečnom dôsledku bolestnejšia než to, keď sa v jej záujme ničoho vzdáme.
Kedy je depresia zdravá
Depresia je jedna z najčastejších príčin, prečo ľudia vyhľadávajú psychiatrickú pomoc. Dá sa povedať, že títo ľudia sa už pred rozhodnutím vyhľadať psychoterapiu, dokázali ničoho vzdať a začali rásť; k psychiatrovi ich vlastne privádzajú symptómy tohoto rastu. Terapeutovou úlohou preto je, aby pomohol pacientovi dokončiť tento proces, s ktorým už sám začal. Netvrdím ovšem, že by pacienti obvykle vedeli, čo sa s nimi deje. Naopak, často krát túžia len po úľave od depresie, po tom „aby bolo všetko ako predtým“. Nevedia, že už to nemôže byť „ako predtým“. Ich nevedomie to nechápe. Keď sa niečoho vzdáme a začíname rásť, začína tento proces v rovine nevedomia a je sprevádzaný depresiou – to preto, že nevedomie je múdrejšie a cíti, ako neudržateľné a škodlivé je, aby „bolo všetko ako predtým“. Pacient pri tom často narieka: „ Vôbec nechápem, prečo mám depresiu.“ Inokedy ju pripisuje faktorom, ktoré s ňou nesúvisia. Môže sa zdať zvláštne, že nevedomie je o krok popredu pred vedomím. Platí to však nielen v tomto konkrétnom prípade, ale tak všeobecne, že to môžeme považovať za základný princíp toho, ako naša myseľ pracuje.
Pokúsim sa vymenovať stavy, postoje a túžby, ktorých sa človek musí v priebehu dosť úspešnej dráhy vzdať. Sú to:
- kojenecký vek, kedy sa nie je treba vyrovnávať so žiadnymi vonkajšími nárokmi;
- predstava, že som všemohúci;
- túžba po úplnom ovládnutí rodiča alebo rodičov;
- závislosť detského veku;
- skreslený obraz rodičov;
- pocit všemocnosti v dospievaní;
- „sloboda“ života bez záväzkov;
- činorodosť mladosti;
- sexuálna príťažlivosť a potencia mladosti;
- sen o nesmrteľnosti;
- vláda nad vlastnými deťmi;
- rôzne formy dočasnej moci;
- nezávislosť daná fyzickým zdravím;
- a konečne vlastné „ja“, život sám.
Sebazaprenie a znovuzrodenie
Posledné slovo k technike hľadania rovnováhy a jej podstate , teda schopnosti na niečo rezignovať: aby ste sa niečoho mohli vzdať, musíte to najskôr mať. Nemôžete sa vzdať niečoho, čo ešte nemáte. Keď rezignujete na víťazstvo, pričom ste ešte nikdy nevyhral, ste tým, kým ste boli na začiatku – porazeným.

Najskôr musíte vybudovať identitu, a až potom sa jej môžete vzdať. Ak sa chcete vzdať svojho ega, musíte si najskôr nejaké vytvoriť. Môže sa to zdať veľmi triviálne, ale myslím, že je to potrebné zdôrazniť.
Keď som kázeň definoval ako systém techník slúžiacich k tomu, aby sme k strastiam spojených s problémami vedeli pristupovať konštruktívne, aby sme pred strasťami neutekali a všetky problémy dokázali vyriešiť. Popísali a vysvetlili sme si štyri základné techniky: odklad uspokojenia, prijatie zodpovednosti, oddanosť pravde (realite) a hľadanie rovnováhy. Kázeň je systém techník, ktoré sú navzájom prepojené. Silu, energiu a vôľu ich používať nám poskytuje láska.