Podľa neho sa terminologicky rozlišuje:
- nukleárna rodina – tvorená len rodičmi a nedospelými deťmi,
- rodina orientačná – chápaná z hľadiska závislosti dospievajúceho jedinca na rodine,
- rozšírená rodina (široká) – ktorá zahŕňa i ďalších príbuzných,
- rozmnožujúca rodina – ktorú zakladá dvojica novým manželstvom.

Za základné funkcie rodiny považujeme:
- biologickú funkciu – reprodukciu, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva;
- výchovnú funkciu – zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu, obohacovanie rodičovskou láskou;
- emocionálnu funkciu – poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia;
- ekonomickú funkciu – zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov;
- ochrannú funkciu – rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Kovařík zdôrazňuje psychosociálnu dimenziu rodičovstva, ktorej vnútorným komponentom je úplná, trvalá a ničím nepodmienená akceptácia dieťaťa – prijatie, ktoré sa prejavuje konkrétnou starostlivosťou a záujmom v každodennom spolužití, teda láskou, ktorá je starostlivosťou o blaho toho druhého a ktorá sa neobmedzuje na púhy cit, ale je integrovaná rozumom a vôľou a stáva sa tak zárodkom a predpokladom budúcich vzťahov. Za kľúčové črty rodinnej starostlivosti a výchovy považuje na základe výskumov:
- vzájomnosť,
- trvalosť a hĺbka citových vzťahov,
- spoločná budúcnosť,
- prelínanie súkromia

Psychologickú dimenziu zdôrazňuje Lacroix. Chápe rodinu ako potenciálne najprirodzenejšiu sociálnu skupinu, schopnú vo vzájomnosti, solidarite a spolupráci zaručovať starostlivosť o svojich členov a formovať ich vitálne hmotné a duchovné potreby, od detstva až po starobu. Rodina zabraňuje spoločnosti, aby pohltila osobnosť jedinca. Súčasne zabraňuje jedincovi, aby sa odtrhol od spoločnosti. Vďaka rodine je tak možné riešiť základný problém ľudského života, základný mravný problém – ako si uchovať svoju osobnosť a nežiť len sám pre seba.

Biologický experti vidia v rodine predovšetkým prirodzenú reprodukčnú jednotku toho-ktorého druhu, teda aj človeka. Teológovia pokladajú rodinu za pokračovanie stvoriteľského diela a akcentujú duchovno-mystickú podstatu rodiny, označujúc ju za cirkev v malom. Sociológia chápe rodinu viacaspektovo, či viacúrovňovo.

Rodina je typickým príkladom malej sociálnej skupiny. Malé sociálne skupiny zahrňujú malý počet osôb a komunikujú „zoči-voči“. Podstatné znaky malej sociálnej skupiny (rodiny):
1) integrované združenie dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sa navzájom poznajú a majú niektoré spoločné ciele;
2) členovia skupiny sú spojení trvalejšími zväzkami, existujú medzi nimi pozitívne citové vzťahy;
3) členovia skupiny si vytvárajú normy spolunažívania, ktoré sú záväzné pre všetkých členov skupiny, a spoločný systém hodnôt;
4) sociálne roly členov skupiny sú vo vzájomnej závislosti, čo podmieňuje organizácia skupinového života, deľbu úloh a činností, ktorá zodpovedá tradíciám a normám skupiny a je predpokladom dosahovania spoločných cieľov;
5) členovia skupiny zvyčajne komunikujú zoči-voči a vytvárajú štruktúru spoločných činností.

V sociálnej skupine môžu pri plnení úloh vzniknúť tieto formy sociálnej interakcie:
- koakcia – členovia skupiny vykonávajú určitú úlohu, ale bez spolupráce, rivalizácie a súťaženia,
- kooperácia – členovia skupiny súčasne vykonávajú určitú úlohu a sú vo svojej činnosti navzájom závislí, spolupracujú,
- rivalizácia – členovia skupiny sa usilujú nielen zvýšiť svoje doterajšie výsledky, ale súčasne znížiť a oslabiť sily partnera,
- súťaženie – činnosť, kedy sa usilujeme zlepšiť svoje výsledky a tak prekonať druhé osoby.

Aj v rodine je možné zaznamenať menované interakcie.