Je tu mnoho rozporov, ktoré musí jedinec (naše dieťa) prekonať a sú to najčastejšie tieto:
1.) rozpory s rodičmi, učiteľmi, skrátka dospelými, ale aj s vrstovníkmi,
2.) rozpor medzi biologickou a sociálnou zrelosťou,
3.) rozpor medzi sociálnou skutočnosťou a vlastnými ideálmi a predstavami.

Psychologické vyšetrenie Mazálkovej ukázalo, že chlapci, v ktorých rodine chýbal jeden člen, prevažne otec, boli v prístupe k úlohám neistí a váhaví, pri vyšetrení boli napätí a neuvoľnení, v sociálnych reakciách zachovávali odstup od examinátora, poslúchali s oneskorením a menej často, prejavovali sa slabé známky sebakritiky. Problémy detí sa niekedy dospelým môžu javiť ako „malé problémy“ a to z hľadiska optiky dospelých. Detské žiale však bývajú malé, ale aj dieťa je malé. Dospelí by nemali posudzovať problémy podľa ich veľkosti, ale podľa miery bolesti, ktorú spôsobujú. V mnohých prípadoch je detská bolesť väčšia, než si dospelí dokážu predstaviť.

Deti vnímajú otca a matku rozdielne. V ich obrazoch otca a matky môžeme rozlíšiť isté znaky tradičného rozdelenia úloh otca a matky. Otcovia sú tí, ktorí majú v rodine väčšiu moc, lebo viac trestajú, a preto vzbudzujú viac strachu. Matky sú zase láskavejšie a väčšmi pripravené obdarovať. Často si neuvedomujeme, že deti sa na nás pozerajú inakšie, ako sa vidíme my sami. Výskumy, ktoré sa tým zapodievajú, sú nielen zaujímavé, ale aj veľmi dôležité práve preto, že poukazujú na onen rozdielny obraz otca a matky v mysliach detí.

Disciplína nie je nič iné ako iný aspekt komunikácie. Opäť je to vzťah osôb, ktoré si vymieňajú informácie, a záleží na tom, aby obidve strany chápali ich správny význam. Lenže tentoraz ide skôr o to, ako dosiahnuť, aby informácie mali smer, to značí, aby sme smer od otca k dieťaťu brali ako riadiaci.

Rodičia sa isto nevyhnú situáciám, kedy dieťa musia potrestať, či už fyzicky alebo inak. Rodičia by mali používať fyzický trest veľmi opatrne a používať ho v extrémnych situáciách. Trest by mal splniť niekoľko základných požiadaviek:
1.) mal by byť zameraný len na nevhodný čin, a nie na osobu;
2.) mali by sme jasne definovať, čo sa smie a čo sa nesmie;
3.) trest má predchádzať výstraha;
4.) trest má nasledovať hneď po čine – nie „keď príde domov otec“;
5.) trest má mať začiatok aj svoj koniec;
6.) treba jasne vysvetliť, prečo sme dieťa potrestali;
7.) ak sa už trestom vyhrážame, potom ho treba aj uskutočniť.

Deti sa učia od svojich rodičov, napodobňujú ich správanie, chcú byť ako oni. Prekvapí vás, keď sa dozviete, že aj sexuálne správanie je niečo, čomu sa učíme? Každý z nás predpokladá, že je to niečo, s čím sa človek rodí, čo sa učiť vôbec nemusí! Najmä otcovia sa správajú k sexu ako k niečomu, kde deti treba držať na uzde, alebo nanajvýš chlapcov poučiť o nebezpečnosti pohlavných chorôb, o antikoncepcii, a to ostatné už pôjde nejako samo.

Väčšie deti sa radi spytujú ďalej a chcú presnejšie vysvetlenie. Záleží na každom z rodičov, do akej miery vie sám a je ochotný vec vysvetľovať.