Úloha otca v rodine a vo výchove

Úvod

Tému o dôležitosti otca v rodinnej výchove by som chcel rozpracovať podrobnejšie. Otec je pevná súčasť rodiny a preto ho nemôžme vytrhnúť z „kontextu“. Bude dôležité ukázať, čo je rodina, aké má funkcie a pod. Zásadná je aj otázka detí. Majú svoje práva i povinnosti. Otec, podobne ako matka, hrá pri ich výchove nezastupiteľnú úlohu.


Rodina

Rodina – ach, koľko papiera sa o nej už popísalo. Koľko stáročí je už v rozklade a odumiera a koľko ráz ju už opäť vyhlásili za základ vesmíru. Rodina to síce všetko prežíva dobre, to je pravda, ale ako to máme prežiť my rodičia, najmä my otcovia ako hlavy rodín, teda osoby za rodinu zodpovedné. Ale vážne, nemali by sme nad tým hodiť rukou. Predstavy o skaze rodiny, o tom, že je to prežitok, a prinajmenej o jej nepevnosti ovplyvňujú predsa správanie ľudí, ich postoje k vlastnej rodine a názory na iné rodiny.

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičia a deti. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát).

Základ moderného teoretického chápania rodiny nachádzame u E. Durkheima, ktorý ju chápal predovšetkým ako spoločenskú inštitúciu.

Podľa neho sa terminologicky rozlišuje:
- nukleárna rodina – tvorená len rodičmi a nedospelými deťmi,
- rodina orientačná – chápaná z hľadiska závislosti dospievajúceho jedinca na rodine,
- rozšírená rodina (široká) – ktorá zahŕňa i ďalších príbuzných,
- rozmnožujúca rodina – ktorú zakladá dvojica novým manželstvom.

Za základné funkcie rodiny považujeme:
- biologickú funkciu – reprodukciu, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva;
- výchovnú funkciu – zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu, obohacovanie rodičovskou láskou;
- emocionálnu funkciu – poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia;
- ekonomickú funkciu – zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov;
- ochrannú funkciu – rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Kovařík zdôrazňuje psychosociálnu dimenziu rodičovstva, ktorej vnútorným komponentom je úplná, trvalá a ničím nepodmienená akceptácia dieťaťa – prijatie, ktoré sa prejavuje konkrétnou starostlivosťou a záujmom v každodennom spolužití, teda láskou, ktorá je starostlivosťou o blaho toho druhého a ktorá sa neobmedzuje na púhy cit, ale je integrovaná rozumom a vôľou a stáva sa tak zárodkom a predpokladom budúcich vzťahov. Za kľúčové črty rodinnej starostlivosti a výchovy považuje na základe výskumov:
- vzájomnosť,
- trvalosť a hĺbka citových vzťahov,
- spoločná budúcnosť,
- prelínanie súkromia

Psychologickú dimenziu zdôrazňuje Lacroix. Chápe rodinu ako potenciálne najprirodzenejšiu sociálnu skupinu, schopnú vo vzájomnosti, solidarite a spolupráci zaručovať starostlivosť o svojich členov a formovať ich vitálne hmotné a duchovné potreby, od detstva až po starobu. Rodina zabraňuje spoločnosti, aby pohltila osobnosť jedinca. Súčasne zabraňuje jedincovi, aby sa odtrhol od spoločnosti. Vďaka rodine je tak možné riešiť základný problém ľudského života, základný mravný problém – ako si uchovať svoju osobnosť a nežiť len sám pre seba.

Biologický experti vidia v rodine predovšetkým prirodzenú reprodukčnú jednotku toho-ktorého druhu, teda aj človeka. Teológovia pokladajú rodinu za pokračovanie stvoriteľského diela a akcentujú duchovno-mystickú podstatu rodiny, označujúc ju za cirkev v malom. Sociológia chápe rodinu viacaspektovo, či viacúrovňovo.

Rodina je typickým príkladom malej sociálnej skupiny. Malé sociálne skupiny zahrňujú malý počet osôb a komunikujú „zoči-voči“. Podstatné znaky malej sociálnej skupiny (rodiny):
1) integrované združenie dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sa navzájom poznajú a majú niektoré spoločné ciele;
2) členovia skupiny sú spojení trvalejšími zväzkami, existujú medzi nimi pozitívne citové vzťahy;
3) členovia skupiny si vytvárajú normy spolunažívania, ktoré sú záväzné pre všetkých členov skupiny, a spoločný systém hodnôt;
4) sociálne roly členov skupiny sú vo vzájomnej závislosti, čo podmieňuje organizácia skupinového života, deľbu úloh a činností, ktorá zodpovedá tradíciám a normám skupiny a je predpokladom dosahovania spoločných cieľov;
5) členovia skupiny zvyčajne komunikujú zoči-voči a vytvárajú štruktúru spoločných činností.

V sociálnej skupine môžu pri plnení úloh vzniknúť tieto formy sociálnej interakcie:
- koakcia – členovia skupiny vykonávajú určitú úlohu, ale bez spolupráce, rivalizácie a súťaženia,
- kooperácia – členovia skupiny súčasne vykonávajú určitú úlohu a sú vo svojej činnosti navzájom závislí, spolupracujú,
- rivalizácia – členovia skupiny sa usilujú nielen zvýšiť svoje doterajšie výsledky, ale súčasne znížiť a oslabiť sily partnera,
- súťaženie – činnosť, kedy sa usilujeme zlepšiť svoje výsledky a tak prekonať druhé osoby.

Aj v rodine je možné zaznamenať menované interakcie.

Medzi otcom a synom sa spočiatku vyvíja kooperácia, ktorá však prerastá na súťaženie, ba niekedy až na rivalitu. Podobné vzťahy sa môžu vyvinúť aj medzi matkou a dcérou. Medzi súrodencami prevláda súťaženie, či rivalita.

Pre rodinu je dôležitá ako verbálna komunikácia tak aj výrazová komunikácia – metakomunikácia. Ukazuje sa , že komunikácia, tak aj kooperácia sú len predstupňami tej interakcie medzi členmi rodiny, ktorá v rozhodujúcej miere určuje kvalitu rodinného života. Inšpirovaný názormi Williho, chcel by som príslušný stupeň vzťahov akcentovať ako koevolúciu, treba ňou rozumieť predovšetkým vzájomné sociálno-psychologické ovplyvňovanie sa všetkých členov rodiny po celý biodromálny život.

V rodine má každý člen svoje jedinečné, nezameniteľné a nenahraditeľné miesto – má svoj status. Pojmom status sa označuje miesto, ktoré má jednotlivec v sociálnej skupine alebo v sociálnom systéme na základe svojich vlastností. Rozoznávame tri základné druhy statusov:
- vrodený status,
- získaný status,
- pripísaný status.

S každou pozíciou v sociálnej skupine sa spája istá rola. Predpisuje, ako sa má osoba v danej pozícii správať k ostatným členom skupiny vzhľadom na ich pozície. Rola reprezentuje dynamický aspekt statusu. Rola a status sú neoddeliteľné, tvoria jednotu, lebo každému statusu sa pripisuje určitá rola. Človek hrá vždy viac rolí, ktoré musí vhodne spájať. Napríklad niekto je v role aj učiteľa, aj manžela, aj otca. Niekedy dochádza ku konfliktu rolí, ktorý je zvlášť nepríjemný, ak sa v dvoch alebo vo viacerých rolách očakáva protichodné správanie.

Súčasné manželstvo a rodinu neraz vidíme v pochmúrnych farbách, ale skutočnosť nie je taká. Moderná rodina stratila síce mnoho niekdajších funkcií a zaiste sa to prejavilo aj na psychike a vzťahoch jej členov, ale tie funkcie, ktoré ostali, dostávajú nový význam a presúvajú sa skôr do oblasti emocionálne sociálnej. Rodičia sú len ľudia. Majú veľmi určité dovtedajšie povahové vlastnosti, životné skúsenosti, vzdelanie – nemôžu sa zrazu zmeniť na ideálne bytosti, ktoré by vzorne vychovávali deti. Vážnym problémom a tiež príčinou častých konfliktov, hlavne u mladých ľudí, je väčšia náročnosť na šťastie. Pre našu súčasnosť je príznačné, že mladí nemajú radi ťažkosti. Vstupujú do spoločného života s mnohými ilúziami – s ilúziami o sebe samom, o sebe navzájom, o láske, ale život sa postará, aby ich vrátil do skutočnosti. Často sa to neobíde bez šoku a mnohí mladí ľudia, najmä mladé manželstvá, tento šok bez úhony neprežijú. Stávajú sa obeťami tých tendencií, ktoré sa snažia život idealizovať.

Neraz sú to romány, filmy, televízia, ktoré predkladajú mladým ľuďom iluzórny, skreslený obraz lásky, života vo dvojici i spoločenského života. V programe Kresťansko-demokratickej únie v SRN sa konštatuje, že manželstvo a rodina sú najtrvalejšie formy ľudského spolužitia. Sú základom spoločnosti a štátu. Nemôžu ich nahradiť ani štát, ani iné formy spoločenského života. Rodičovstvo je zásadným krokom k zodpovednosti, a ak rodičia pre nejaké príčiny zlyhajú, je dôležité zabezpečiť deťom vhodnú náhradu, to značí, obnoviť úplnú rodinu. Rodina je ako spoločenstvo života a výchovy prvým a najdôležitejším priestorom individuálneho bezpečia a sprostredkovania zmyslu života.

Čo sa týka štruktúry rodiny, ešte vždy je na Slovensku najpočetnejšou dvojdetná (44,4%), no dosť tesne za ňou nasleduje jednodetná rodina (33,6%), trojdetných rodín na Slovensku bolo v r. 1992 16,6% a 5,6% rodín malo štyri a viac detí. V rozvodovosti sa Slovensko zapísalo do európskej štatistiky 10 krajín za r. 1987-1988 indexom 1,60 na najnižšie miesto (Čechy 2,94, bývalý Sovietsky zväz bol s indexom 3,36 prvým). Aj natalita vykazuje na Slovensku pomerne slušný index, t.j. 2,09 (Čechy 1,89, Maďarsko 1,77). Potešiť by mal, aspoň podľa môjho osobného presvedčenia, pokles krivky interrupcií za posledných 10 rokov, avšak v neprospech populačného vývoja na Slovensku hovorí fakt: z počtu počatých detí sa začiatkom 90. rokov narodila zhruba len polovica.

Popri tendencii mať malú rodinu, prejavuje sa stále častejšie nestálosť rodiny, najmä v mladých manželstvách. Prejavuje sa to vo veľkom počte rozvodov. Naša republika sa ocitla asi na treťom mieste rozvodovosti v Európe. V manželstvách, ktoré boli uzavreté medzi 18. a 21.

rokom rozvodovosť dosahuje 50 %.


KRAJ(podľa starého rozdelenia krajov) ROK Počet vybavených návrhov Počet rozvedených manželstiev z vybavených návrhov Počet zamietnutých návrhov z vybavených návrhov Počet manželstiev s maloletými deťmi
Bratislava 1989 1755 1221 66 864
1990 1943 1394 40 978
1991 1664 1184 24 839
1992 1459 1084 17 770
1993 1536 1138 11 801
Západoslovenský 1989 3870 2773 282 2082
1990 4249 2973 275 2236
1991 3850 2690 226 2029
1992 3750 2749 126 2081
1993 3600 2683 126 1989
Stredoslovenský 1989 3526 2480 270 1858
1990 3937 2706 270 2059
1991 3630 2430 280 1812
1992 3505 2433 203 1867
1993 3344 2506 128 1887
Východoslovenský 1989 2851 1832 207 1347
1990 2754 1795 129 1311
1991 2603 1589 81 1174
1992 2649 1791 73 1329
1993 2593 1816 55 1372
SR 1989 12002 8306 825 6151
1990 12883 8868 714 6584
1991 11747 7893 611 5854
1992 11363 8057 419 6047
1993 11073 8143 320 6049

Tabuľka: Prehľad o počte a spôsobe vybavenia návrhov na rozvod v SR (1989 – 1993)

Dieťa

Pre citový vývoj dieťaťa má mimoriadny význam dobrý vzťah medzi obidvoma rodičmi. Pre zdravý vývin dieťaťa je nevyhnutné, aby sa na výchove podieľali obaja rodičia a okolnosť, že niektorý z nich rodinu opustí, máva veľmi zlé dôsledky. Láska má v partnerskom vzťahu, ale aj v rodine, svoje nezastupiteľné miesto. Platón charakterizoval lásku ako hľadanie svojej stratenej časti, s ktorou sa človek chce spojiť, aby sa stal opäť celým, dokonalým.

Rodina je pre dieťa najdôležitejšie výchovné spoločenstvo, lebo práve v prvých rokoch dieťa získava orientáciu na celý život. Dieťa potrebuje obidvoch rodičov, ktorí sa , dopĺňajú sa a sú v zásadných otázkach jednotní. V rodine, kde je manželstvo rodičov naozaj harmonické, preberajú deti životné hodnoty a životný štýl svojich rodičov a učia sa skutočnému altruizmu, láske a úcte k ostatným ľuďom a zodpovednosti v spoločnej činnosti. Osvojujú si však aj konkrétny obraz manželského spolužitia, a keď dospejú, majú tendenciu uskutočňovať ho vo vzťahu k svojmu partnerovi. Tento vklad možno ťažko nahradiť a pre život dieťaťa je naozaj podstatný.

Dieťa, rovnako ako každý človek, prechádza v priebehu svojho života rôznymi štádiami vývoja, ktoré ho menia a zdokonaľujú jeho správanie, morálku, intelektuálne hodnoty, alebo ho deformujú. Každé štádium vývoja (detstvo, dospievanie, mladosť, dospelosť) je charakterizované zvláštnymi biologickými predpokladmi, ale aj rôznymi spoločenskými požiadavkami a vzťahmi. Každé obdobie má veľmi výrazný formatívny vplyv na osobnosť. Dôležitú úlohu tu zohrávajú rodičia, rodinné prostredie. Dieťa viac-menej preberá idey, vieru, predsudky, presvedčenie, ktoré mali jeho rodičia, tie sa potom stávajú jeho vnútorným prostredím.

Prvá socializácia prebieha v rodine. Socializácia je proces „učenia sa“, proces zospoločenstvovania jedinca. Za zvláštne spôsoby socializácie pokladáme:
- kanalizácia – upevňovanie správania, návykov;
- napodobňovanie;
- sympatia;
- sugescia;
- hra;
- deviácia – úchylka, odchýlka od určeného alebo pôvodného smeru.

Obdobie dospievanie a mladosti patria k najkritickejším a najzložitejším obdobiam vývoja jedinca.

Je tu mnoho rozporov, ktoré musí jedinec (naše dieťa) prekonať a sú to najčastejšie tieto:
1.) rozpory s rodičmi, učiteľmi, skrátka dospelými, ale aj s vrstovníkmi,
2.) rozpor medzi biologickou a sociálnou zrelosťou,
3.) rozpor medzi sociálnou skutočnosťou a vlastnými ideálmi a predstavami.

Psychologické vyšetrenie Mazálkovej ukázalo, že chlapci, v ktorých rodine chýbal jeden člen, prevažne otec, boli v prístupe k úlohám neistí a váhaví, pri vyšetrení boli napätí a neuvoľnení, v sociálnych reakciách zachovávali odstup od examinátora, poslúchali s oneskorením a menej často, prejavovali sa slabé známky sebakritiky. Problémy detí sa niekedy dospelým môžu javiť ako „malé problémy“ a to z hľadiska optiky dospelých. Detské žiale však bývajú malé, ale aj dieťa je malé. Dospelí by nemali posudzovať problémy podľa ich veľkosti, ale podľa miery bolesti, ktorú spôsobujú. V mnohých prípadoch je detská bolesť väčšia, než si dospelí dokážu predstaviť.

Deti vnímajú otca a matku rozdielne. V ich obrazoch otca a matky môžeme rozlíšiť isté znaky tradičného rozdelenia úloh otca a matky. Otcovia sú tí, ktorí majú v rodine väčšiu moc, lebo viac trestajú, a preto vzbudzujú viac strachu. Matky sú zase láskavejšie a väčšmi pripravené obdarovať. Často si neuvedomujeme, že deti sa na nás pozerajú inakšie, ako sa vidíme my sami. Výskumy, ktoré sa tým zapodievajú, sú nielen zaujímavé, ale aj veľmi dôležité práve preto, že poukazujú na onen rozdielny obraz otca a matky v mysliach detí.

Disciplína nie je nič iné ako iný aspekt komunikácie. Opäť je to vzťah osôb, ktoré si vymieňajú informácie, a záleží na tom, aby obidve strany chápali ich správny význam. Lenže tentoraz ide skôr o to, ako dosiahnuť, aby informácie mali smer, to značí, aby sme smer od otca k dieťaťu brali ako riadiaci.

Rodičia sa isto nevyhnú situáciám, kedy dieťa musia potrestať, či už fyzicky alebo inak. Rodičia by mali používať fyzický trest veľmi opatrne a používať ho v extrémnych situáciách. Trest by mal splniť niekoľko základných požiadaviek:
1.) mal by byť zameraný len na nevhodný čin, a nie na osobu;
2.) mali by sme jasne definovať, čo sa smie a čo sa nesmie;
3.) trest má predchádzať výstraha;
4.) trest má nasledovať hneď po čine – nie „keď príde domov otec“;
5.) trest má mať začiatok aj svoj koniec;
6.) treba jasne vysvetliť, prečo sme dieťa potrestali;
7.) ak sa už trestom vyhrážame, potom ho treba aj uskutočniť.

Deti sa učia od svojich rodičov, napodobňujú ich správanie, chcú byť ako oni. Prekvapí vás, keď sa dozviete, že aj sexuálne správanie je niečo, čomu sa učíme? Každý z nás predpokladá, že je to niečo, s čím sa človek rodí, čo sa učiť vôbec nemusí! Najmä otcovia sa správajú k sexu ako k niečomu, kde deti treba držať na uzde, alebo nanajvýš chlapcov poučiť o nebezpečnosti pohlavných chorôb, o antikoncepcii, a to ostatné už pôjde nejako samo.

Väčšie deti sa radi spytujú ďalej a chcú presnejšie vysvetlenie. Záleží na každom z rodičov, do akej miery vie sám a je ochotný vec vysvetľovať.

Platí však niekoľko zásad, ktoré by ste mali rešpektovať:
1.) Usilujte sa, aby medzi vami a dieťaťom bolo prirodzené ovzdušie rozhovoru o normálnych veciach. Ak ide o staršie dieťa, nezatvárajte sa s ním do izby, ani ho neposielajte za mamičkou.
2.) Odpovedajte, nevyhýbajte sa nikdy odpovedi. Vysvetlenie však prispôsobte veku dieťaťa a usilujte sa nezabiehať do zbytočných podrobností.
3.) Nepreháňajte význam sexuálneho správania, je len jedným aspektom života. Súčasne nepreháňajte význam poučenia. Ak sa vám niečo nepodarí vysvetliť, nespraví to z vášho dieťaťa sexuálneho maniaka.
4.) Pri vysvetľovaní si nevymýšľajte, ani pri malých deťoch nie. Pamätajte na to, že skôr alebo neskôr to beztak zistia a vaša prestíž odborníka na sexuálne otázky bude v ťahu.
5.) Usilujte sa byť v odpovedi dôsledný. Nehovorte raz to a druhý raz zasa ono. Najlepšie je držať sa pravdy, ale postupovať od zjednodušených vysvetlení primeraných veku dieťaťa k podobnejším a k úplnejším.

Ak majú rodičia problémy, ktoré sa im nedarí spoločne riešiť, často pomýšľajú na rozvod. Rozvod – kríza, ktorej hrozba naháňa strach takmer každému dieťaťu. Dokážeme si predstaviť, čo prežíva dieťa, keď sa hádajú jeho rodičia? Keď sa rozhodnú, že sa rozídu? Asi ťažko a v tých situáciách sa na to jednoducho nemyslí.

Pre dieťa je veľmi deprimujúce, ak musí vyrastať v chudobe a nedostatku. Tento problém sa bytostne týka miliónov detí na celom svete. Zdolávanie všetkých prekážok sa stáva neprekonateľne ťažké. Avšak chudoba je pojem relatívny. Napríklad v USA sa teraz začína hranica chudoby v prípade rodín s dvoma deťmi pri ročnom prijme 14 650 dolárov. To je cca. 500.000 Sk (mesačne na jedného rodiča to je asi 22.000 Sk). U nás je to hranica blahobytu. Bohatstvo materiálne môže a aj býva vyvážené bohatstvom duchovným.

Na práva detí sa myslí aj pri tvorbe zákonov skoro každej krajiny. Lebo práve oni nemajú šancu sa brániť proti zneužívaniu, či týraniu. Najvýznamnejším právnym dokumentom, ktorý má za úlohu ochranu práv dieťaťa je Konvencia o právach dieťaťa z roku 1989.


Otec

Otec je ten, kto niečo počne, stvorí, založí, vedie to a má k tomu pripomienky.

Stať sa otcom, najmä ak je to prvý raz, nie je vec, nad ktorou môžeme hodiť rukou. Je to jeden z najsilnejších zážitkov i v živote muža a prináša naozajstnú novú zodpovednosť a nové starosti. A pritom je to čosi, čomu sa nedá naučiť. To je príčina toho, že sa pohybujeme v tejto novej role neisto a nedôverčivo, že si kladieme otázku – aký bude zo mňa otec?

Aj my otcovia máme vrodené otcovstvo. Otec, aby bol dobrým otcom, musí mať sebadôveru, sebaúctu a v otcovstve musí nájsť sebauplatnenie.

Nie je nič horšie, keď má otec pocit, že sa vo svojej roli nedokáže uplatniť. Lásku nemôžme dávať, ak nie je v nás.

Pristavím sa pri tom, ako si ľudia predstavujú vzorného otca. Často si ani neuvedomujeme, že sa usilujeme konať podľa toho, aký „obraz“ otca nosíme v mysli. Najčastejšie napodobňujeme správanie svojich rodičov a podľa nich formujeme onen abstraktný ideál – vzor. Stáva sa však, že náš osobný obraz správneho otca nesúhlasí s tým, ako si ho predstavujú ostatní. Niekedy to môže byť naša chyba, inokedy to môže byť chyba toho „spoločenského“ obrazu otca, ktorý môže napríklad zastarať.

V neposlednom rade nemôžeme si predstaviť rovnoprávnosť tak, že zmiznú všetky rozdiely medzi mužom a ženou. Istá biologická a z toho vyplývajúca sociálna odlišnosť medzi mužmi a ženami v spoločnosti ostane naďalej. Medzi postavením muža a ženy v rodine, v ich postojoch, správaní a v prístupoch k deťom vždy budú isté rozdiely. Dôležité je to, že naša spoločnosť sa snaží odstraňovať ekonomickú, sociálnu a politickú diskrimináciu žien. Nemôže, ale ani nechce odstrániť biologické, psychické a emocionálne rozdiely medzi ženou a mužom a z nich vyplývajúce odlišnosti v ich úlohách v spoločnosti.

Čo je typicky mužské v jednej spoločnosti, môže byť typicky ženské v spoločnosti inej. A čo je ženské dnes, môže byť mužskou prácou zajtra. Pravda v rodine sa úlohy a činnosti prekrývajú, nie sú jasne oddelené, ako bývali kedysi, a často splývajú.

Prirodzene, nechcem skočiť rovnými nohami do druhého extrému a tvrdiť, že najdôležitejší sme my otcovia. Najdôležitejší je vzťah a správanie obidvoch rodičov. Mnohé filozofie tvrdia, že muž a žena sú protiklady, ale potrebujú sa navzájom. Žena – matka má úlohu, ktorú muži nemôžu nikdy nahradiť a aj my muži – máme úlohy, ktoré nemôžu byť nahradené nikým iným. Muž a žena, ako otec a matka sa navzájom potrebujú a dopĺňajú, čiže tvoria celok.

Rodina je teda celok, v ktorom záleží na vzájomných vzťahoch všetkých jeho členov. Niektoré vlastnosti rodičov sa dajú vzájomne nahradiť, tam, kde nie je matka, môže ju zastúpiť otec a naopak. V určitých vlastnostiach a funkciách sú však postavy otca a matky nezastupiteľné, preto je také dôležité, aby rodina bola úplná a aby tu boli obidvaja rodičia ako osoby, ktoré dieťa potrebuje. To, že zdôrazňujeme úlohu otca, neznamená, že by sme potláčali alebo podceňovali matku.

Venujme sa jednej z najdôležitejších fáz života otca – tehotenstvo. Zvyčajne sa od otca očakáva akt oplodnenia a potom dlhých deväť mesiacov nič.

Je to rub onoho ideálneho otca, ktorý poskakuje okolo ženy a vyčíta jej z očí nevyslovené želania. Ideál mužnosti žiada, aby sa otec nemiešal do ženských záležitostí, z ktorých tehotenstvo je tá najženskejšia. Ibaže tehotenstvo je pre otca jedno z najdôležitejších období. Často sa už vtedy, v týchto deviatich mesiacoch, formuje človek, ktorý sa stane naozaj otcom, osobou, ktorá má porozumenie pre vyčerpávajúce obdobia v živote rodiny, osobou, na ktorú sa dá spoľahnúť, ktorá má autoritu, vie ubezpečiť, upokojiť a účinne pomôcť, alebo osobou, ktorá tieto vlastnosti nemá a správa sa viac či menej ľahostajne a bez porozumenia k zmenám v živote rodiny. V tehotenstve je otec osoba, ku ktorej má žena najbližšie – napokon je pôvodcom toho všetkého – človekom, ktorému sa môže bez ostychu zdôveriť so svojimi ťažkosťami. Je niekým, kto by mal porozumieť úzkosti a obavám, upokojiť a oceniť ťažkosti spojené s tehotenstvom.

Niektorí otcovia si myslia – a podporuje ich v tom ich okolie i odborníci, že k otcovi patrí anjelská trpezlivosť. Otec, keď má pôsobiť ako vzor pre rodinu (i okolie) musí spĺňať určité kritériá. Jednou z najdôležitejších je, aby mal charakter. Ale čo to vlastne je, ten charakter?

Na charakter sa pozeráme ako na individuálnu sústavu podstatných vlastností osobnosti, ktoré sú pre človeka príznačné, vyjadrujú jeho vzťah ku skutočnosti a prejavujú sa v jeho správaní a v skutkoch. Z uvedeného opisu je zrejmé, že do charakteru nepatria všetky vlastnosti človeka, ale len základné, pre neho charakteristické, od ktorých závisí, ako sa zachová v rozličných situáciách. K základným črtám charakteru patria morálna vychovanosť, šírka, jednoliatosť, vyhranenosť, sila a vyrovnanosť. Štruktúra charakteru nie je náhodným súhrnom rozličných vlastností. Jednotlivé vlastnosti charakteru závisia jedna od druhej, sú navzájom zviazané, predstavujú celostnú organizáciu. Zložky v štruktúre charakteru: presvedčenie, potreby a záujmy, intelekt, city a vôľa.

Záleží však aj na tom, akého je otec typu. Z rozličných typov sa najčastejšie vyskytujú štyri typy, a to tri silné a jeden typ slabý. Schematicky to vyzerá nasledovne:

TYP Silný Vyrovnaný Pohyblivý Sangvinik
Pomalý Flegmatik
Nevyrovnaný Cholerik
Slabý Melancholik

Istotne mi dáte za pravdu, keď budem tvrdiť, že silný typ pôsobí pozitívnejšie na výchovu detí ako slabý. Podobne môžeme tvrdiť, že vyrovnaný pôsobí lepšie ako nevyrovnaný, pohyblivý lepšie ako pomalý. Z toho nám vychádza, že sangvinik bude najlepší otec a melancholik najhorší.

To však nemusí byť pravda, to je iba jedno kritérium a na základe toho nemôžeme odsudzovať iné typy. Záleží aj napr. na tom či je otec introvert alebo extrovert atď.

Niekdajšia autorita otca mohla byť autorita vládcu, človeka, ktorý odchádza do vonkajšieho sveta a zase prichádza, aby sa nezapodieval maličkosťami, ale aby rozsudzoval, trestal a odmeňoval. Terajšia autorita otca môže byť autoritou muža, ktorý sa plne zúčastňuje na rodinnom živote, ktorý rozhoduje o maličkostiach, ktorý doma robí mužské práce od čistenia parkiet až po opravu ustavične kvapkajúcich vodovodných kohútikov, ktorý v rodine a s rodinou trávi väčšinu svojho voľného času. Môže to byť demokratická autorita kvalifikovanejšieho, šikovnejšieho, silnejšieho spoluúčastníka všetkých rodinných strastí i radostí.

Otec a matka sú prvými vzormi, ktoré má možnosť dieťa spoznať, a ktoré sa snaží, či už vedome alebo nevedome, napodobňovať.

V čom konkrétne je otec vzorom mužskosti pre svojho syna? Syn sa usiluje otca napodobniť , súťažiť s ním, prekonať ho. Prirodzene, že nielen v jeho fyzických vlastnostiach, ale aj v jeho sociálnych vlastnostiach muža.
Otec má kľúčovú úlohu pri výchove mužskosti svojho syna. Stáva sa mu vzorom a ovplyvňuje jeho hľadanie mužskosti približne v troch hlavných oblastiach:
1.) v správaní a zaobchádzaní so ženami;
2.) v oblasti mužských aktivít;
3.) v oblasti prestíže a úcty.

Otec hrá rovnako dôležitú úlohu aj pri dcére. Ženy, ktoré nežili v úzkom priateľskom vzťahu so svojim otcom, sa v dospelosti necítia v spoločnosti mužov pohodlne a v mnohom im nerozumejú. Otec by mal byť v živote svojej dcéry angažovaný. Nemal by nič dávať stranou, lebo sú to ženské záležitosti. Mal by sa s ňou príležitostne zahrať, ale mal by sa o ňu starať, aj keď je chorá, mal by zavše v noci vstať a dať jej piť, mal by skúsiť poradiť jej pri výbere šiat alebo aj kúpiť jej nejaké šaty. Aj keby ich dcéra šla potom vymeniť, ocení vašu snahu a záujem. Otec musí mať porozumenie pre jej záujmy, nemá ju posielať s prvými problémami za matkou. Musí prejaviť sympatiu k jej ženskému správaniu, musí chápať, že jej patria isté ženské výhody.


Záver

Touto prácou som chcel poukázať na nesmierne dôležitú úlohu rodiny v tejto dobe. Rodina síce môže byť v kríze, ale my, svojou etickou a náboženskou dimenziou sa môžeme v rodine naplno uplatniť. Ďalej som chcel spomenúť práva, povinnosti, vývin a výchovu detí. Práve deti učinia rodinu kompletnú a (možno) šťastnú. Vo výchove potomstva hrá veľkú úlohu matka, ale nezanedbateľnú úlohu má aj otec. Otec je nenahraditeľná súčasť rodiny.

Z vlastného pozorovania som si všimol nárast mladých slobodných matiek. Je smutné, že „ochudobňujú“ svoje dieťa o slovko otec.


Za hrsť vtipov

- Prečo si tak nervózny?
- To vždy, keď mám pred svadbou.

- Jožo na mňa strašne žiarli.
- A bezdôvodne?
- To by tak ešte chýbalo.

- Len sa ožeň, kamarát! Ani nevieš, aké je to vynikajúce! Keď ochorieš, má sa kto o teba...
- Prestaň, prosím ťa! Choroba a ešte k tomu žena, to by som neprežil!



Keď vyšli zo sobášnej siene, novopečený manžel sa zastavil na chodbe.
- Stalo sa niečo drahý? – pýta sa novomanželka.
- Ale, niekde mi vypadla obrúčka, – odvetí podráždene. – A vôbec, dnes už od rána robím samé hlúposti!

- Je to pravda, že si sa rozviedla?
- Áno.
- A kto je ten šťastný?

- Máte pohľadnice s nápisom: „Mojej jedinej“?
- Máme.
- Tak si prosím dva tucty.
Adam: „Tak chceš byť mojou, alebo nie?“
Eva: „Ešte si to rozmyslím.“
Adam: „ale ponáhľaj sa, lebo mám ešte ďalšie rebrá!“

– Dnes nám bude.. Kúpil som tri lístky do kina.
– A na čo tri, miláčik?
– No, dva pre rodičov a jeden pre tvojho brata.

Na barových stoličkách sedia dvaja páni. Jeden sa obzrie a vidí vchádzať dve dámy.
- Poznám ich, – povie kútikom úst a dodá, – jedna je moja žena a druhá moja milenka.
- Zaujímavé, práve som chcel povedať to isté.

- Sľúbil si mi, drahý, že sa v zime zoberieme.
- Ale povedz, je toto nejaká zima?

- Prečo si si nechal narásť bradu?
- Aby si sused nevšimol, že jeho syn sa podobá na mňa.

Otec dohovára synovi:
- Nepáči sa mi, že si chceš nájsť ženu cez inzerát!
- A ty si sa ako zoznámil s mamou?
- Normálne! Vyhral som ju v kartách.

Láska je možno slepá, ale manželstvo je účinný liek.

Vydať sa znamená zameniť pozornosť mnohých mužov za nepozornosť jedného.

Pamätáte sa, kedy ste sa zosobášili, ale neviete si spomenúť, prečo.

Čím starší muž, tým mladšia je jeho druhá žena.

Muž, ktorý nevidí chyby na svojej manželke je pravdepodobne vdovec.

Ženy, ktoré považujú svojich manželov za anjelov, sú vdovy.

Muž a žena .. ako si tí dvaja môžu porozumieť, keď muž chce ženu, a žena muža.

Posledný krát sa manželský pár jednomyseľne zhodne pri vyslovovaní spoločného „Áno“.

Najviac rýpeme do toho, koho máme radi.

Príčina rozvodu:
Zo všetkých poznatkov o tomto probléme určite najviac platí to, že hlavnou príčinou rozvodu je sobáš.

Je lepšie sa rozviesť, ako vraždiť.

Čím mladší vstúpite do manželstva, tým mladší budete po rozvode.

Iba v jedinom prípade láska predchádza sex. V slovníku.

Láska je prechodná forma šialenstva, ktoré vylieči iba manželstvo.