Podobné etiky majú aj právnici a lekári (Hipokratova prísaha).

Najčastejšími porušeniami pravdy sú:
· krivé svedectvo a krivá prísaha;
· opovážlivý úsudok (dopúšťa sa ho ten, kto, čo i len mlčky, pripustí ako pravdivú nejakú mravnú vinu bez dostatočných dôkazov);
· nactiutŕhanie (kto bez objektívne platného dôvodu odhalí chyby a prehrešky druhým osobám, ktoré ich nezaujímajú);
· ohováranie (kto tvrdením odporujúcim pravde škodí dobrej povesti a dáva tým príležitosť k mylným úsudkom).
Je však treba vyhnúť sa slovám alebo chovaniu, ktoré druhých povzbudzuje alebo utvrdzuje v zlom konaní. Záverom by som chcel poznamenať, že pravda je aj komunikácii potrebná, ba dokonca žiaduca, ale nie za každú cenu. Ak by sme pravdou mohli niekomu ublížiť, necháme si ju radšej pre seba, ak to nieje vec, ktorú musíme nutne povedať. Keď však musíme povedať nepríjemné veci, snažíme sa to robiť s citom a taktom. Hlásanie pravdy a pravdovravnosti sám o sebe nestačí, musí tu byť súlad medzi slovom a skutom. Nemôžme vodu kázať a víno piť! Ak niekoho stokrát oklamem a stoprvýkrát mu poviem pravdu už mi neuverí. Preto by sa mal každý sám zamyslieť akú cestu si zvolí, či cestu pravdy alebo lži.

Pozn.: Námet som čerpal z KATECHIZMU KATOLÍCKE CÍRKVE, vydanej vo vydavateľstve Zvon, v roku 1995.